znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 116/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.,   s.   r.   o.,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   K., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 8 Sžf 13/2009 z 20. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta 2010 doručená sťažnosť A., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s č. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžf 13/2009 z 20. mája 2010.

Rozhodnutím   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové riaditeľstvo“)   č.   I/223/4626-25650/2007/992517-r   z   26.   marca   2007   bolo   potvrdené rozhodnutie   Daňového   úradu   Košice   IV   (ďalej   len   „správca   dane“) č. 698/320/4430/07/Gaz,Sedm   zo   17.   marca   2007,   ktorým   bola   sťažovateľovi   uložená pokuta v sume 66 201 Sk z kladného rozdielu medzi daňou zistenou správcom dane a daňou uvedenou v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2005. Sťažovateľ   toto   rozhodnutie   daňového   riaditeľstva   napadol   žalobou,   ktorou   sa domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia a o ktorej Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozhodol rozsudkom č. k. 6 S 53/2007-56 z 24. septembra 2009 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.

Proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   v   zákonnej   lehote   odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 8 Sžf 13/2009 z 20. mája 2010 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľa   podstatou «nezákonnosti   už   prvostupňového   správneho rozhodnutia   Daňového   úradu   Košice   IV   ako   aj   následného   rozhodnutia   Daňového riaditeľstva, ktorých zákonnosť prvostupňový a naposledy Najvyšší súd preskúmavali, podľa názoru   sťažovateľa   spočíva   v   nesprávnom   stanovení   „právneho   základu“   (citujúc odôvodnenie napadnutého rozsudku na str. 3) pre uloženie pokuty postupom podľa § 35 ods. 1 písm. a/ zák. č. 511/1992 Zb., t.j. v dovyrubení dane z pridanej hodnoty sťažovateľovi za zdaňovacie obdobie december 2005. Tento „právny základ“, aj keď iným rozhodnutím stanovil totiž ten istý Daňový úrad Košice IV, ktorý rozhodol o uložení pokuty sťažovateľovi a   správnosť   stanovenia   právneho   základu   potvrdilo   to   isté   Daňové   riaditeľstvo,   ktoré potvrdilo rozhodnutie o uložení pokuty sťažovateľovi.

Sťažovateľ sa voči právoplatnému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.   zn.   3Sžf/17/2009   zo   dňa   14.5.2009,   ktorým   bola   žaloba   o   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva o „právnom základe“ zamietnutá, obrátil so sťažnosťou pre porušenie základných práv a ľudských slobôd na Ústavný súd Slovenskej republiky o ktorej   ústavnej   sťažnosti   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Rvp   1460/09   ešte   nebolo rozhodnuté.   Práve   vzhľadom   k   možnosti,   že   Ústavný   súd   SR   právoplatný   rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn, 3Sžf/17/2009 zo dňa 14.5.2009 zruší a vec vráti Najvyššiemu súdu SR na opätovné prejednanie zakladá podľa názoru sťažovateľa spolu s ďalšími, nižšie uvedenými skutočnosťami prípustnosť tejto sťažnosti voči rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf 13/2009 zo dňa 20.5.2010.».

Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti vyslovil názor, že v prípade zrušenia rozsudku najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sžf   17/2009   zo   14.   mája   2009   ústavným   súdom   v   konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 1460/09 „bude už bez ďalšieho zrejmé, že právny základ pre uloženie pokuty potvrdenej napadnutým rozsudkom sp. zn. 8Sžf 13/2009 zo dňa 20.5.2010 bol stanovený neústavným spôsobom, a preto aj tento rozsudok je nevyhnutné zrušiť“.

V ďalšom odôvodnení svojej sťažnosti sťažovateľ podrobne analyzuje dôvody ním tvrdenej neústavnosti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf/17/2009 zo 14. mája 2009 a s nim súvisiaceho rozsudku krajského súdu, ako aj rozhodnutí daňových orgánov.

V závere   svojej   sťažnosti   sťažovateľ navrhol,   aby ústavný súd vo   veci   rozhodol týmto nálezom:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 8Sžf 13/2009 zo dňa 20.5.2009 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1, 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 8Sžf 13/2009 zo dňa 20.5.2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   v spojení s č. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1,   čl.   144   ods.   1   a   čl.   152   ods.   4   ústavy   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 8 Sžf 13/2009.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že správca dane na základe daňovej kontroly   vykonanej   u   sťažovateľa   dodatočným   platobným   výmerom č. 698/320/48379/Sedm.Gaz z 20. júna 2006 vyrubil rozdiel dane vo výške 551 679 Sk za zdaňovacie obdobie december 2005.

Toto rozhodnutie správcu dane bolo na základe odvolania sťažovateľa preskúmané daňovým   riaditeľstvom,   ktoré   rozhodnutím   č.   I/223/12706-76265/2006/992517-r z 15. novembra 2006 rozhodnutie správcu dane potvrdilo.

Správca dane následne podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní   a   poplatkov   a   o   zmenách   v   sústave   finančných   orgánov   v   znení   platnom do 31. decembra 2008 (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) uložil sťažovateľovi rozhodnutím č. 698/320/4430/07/Gaz,Sedm zo 17. marca 2007 pokutu v sume 66 201 Sk. Toto   rozhodnutie   potvrdilo   daňové   riaditeľstvo   rozhodnutím   č.   I/223/4626-25650/2007/992517-r z 26. marca 2007.

Rozsudkom   krajského súdu č.   k. 6 S 8/2007-33 z 30. októbra 2008 krajský súd zamietol   žalobu   sťažovateľa   smerujúcu   proti   rozhodnutiu   daňového   riaditeľstva č. I/223/12706-76265/2006/992517-r   z   15.   novembra   2006,   pričom   rozsudok   krajského súdu bol následne potvrdený rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 17/2009 zo 14. mája 2009. Následne   krajský   súd   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   S   53/2007   rozsudkom z 24. septembra 2009 zamietol žalobu sťažovateľa proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva č. I/223/4626-25650/2007/992517-r z 26. marca 2007, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane č. 698/320/4430/07/Gaz,Sedm zo 17. marca 2007 o uložení pokuty.

Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   z   24.   septembra   2009   poukázal na skutočnosť,   že   obsahom   žaloby   sťažovateľa   aj   v   tomto   konaní   boli „iba   námietky spochybňujúce správnosť určenia výšky dane z pridanej hodnoty u žalobcu za zdaňovacie obdobie december 2005, t. j. námietky, ktoré žalobca uviedol aj v konaní na Krajskom súde v Košiciach pod č. k. 6S/8/2007“.

S   odvolaním   sa   na   právoplatné   rozhodnutie   krajského   súdu   v   konaní   vedenom pod sp.   zn.   6   S   8/2007   krajský   súd   v   ďalšom   odôvodnení   svojho   rozsudku   poukázal na skutočnosť,   že   otázka „dôvodnosti   dovyrubenia   dane   z   pridanej   hodnoty   žalobcovi za zdaňovacie obdobie december 2005“ bola právoplatne posúdená, preto „v nadväznosti na obsah žalobných námietok uvedených žalobcom v konaní vedenom pod č. k. 6S/53/2007 súd konštatuje, že právny základ pre uloženie pokuty postupom podľa § 35 ods. 1, písm. a) zákona č. 511/1992 Z. z. bol dôvodný a zákonný. Obsahom žaloby v danej veci pritom nie sú žiadne iné námietky spochybňujúce výšku uloženej pokuty, resp. mechanizmus jej výpočtu alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre sankčný postup správcu dane podľa § 35 zákona č. 511/1992 Z. z. v znení neskorších predpisov.“.

Poukazujúc na tieto dôvody a vychádzajúc predovšetkým zo záverov súdov v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 6 S/8/2007 krajský súd žalobu zamietol podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Rozsudok krajského súdu   z 24. septembra 2009 preskúmal na základe odvolania sťažovateľa   najvyšší   súd,   pričom   o   ňom   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   8   Sžf   13/2009 z 20. mája 2010 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Vo svojom rozhodnutí poukázal najvyšší súd na skutočnosť, že žalobou napadnuté rozhodnutie daňového riaditeľstva, ako aj rozhodnutie správcu dane o uložení pokuty „bolo vydané potom, ako bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti žalobcu zaplatiť rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2005“. Za daného stavu, keď bola otázka   dôvodnosti   vyrubenia   rozdielu   dane   z   pridanej   hodnoty   právoplatne   posúdená, najvyšší súd považoval podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 35 ods. 1 písm. a) zákona o správe daní a poplatkov za splnené. Krajský súd sa teda podľa názoru najvyššieho súdu „posudzovanou vecou dôsledne zaoberal a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil...“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný   súd   tiež   opakovane   judikoval,   že   pokiaľ   preskúmanie   postupu   alebo rozhodnutia   orgánu   štátu   v   rámci   predbežného   prerokovania   nesignalizuje   možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ   v   odôvodnení svojej   sťažnosti   neuviedol   žiaden   relevantný argument, ktorý by svedčil o arbitrárnosti, svojvoľnosti alebo právnej neudržateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Sťažovateľ taktiež nenamietal žiadne také procesné pochybenia konajúcich všeobecných súdov, z ktorých by bolo možné usudzovať porušenie jeho práva na súdnu ochranu.

Najvyšší   súd   vo   svojom   rozhodnutí   správne   poukázal na skutočnosť,   že   správca dane, daňové riaditeľstvo, ale tiež krajský súd posudzovali existenciu právneho dôvodu pre uloženie   pokuty   podľa   §   35   ods.   1   písm.   a)   zákona   o   správe   daní   a   poplatkov v intenciách   právoplatného   rozhodnutia   daňového   riaditeľstva   č.   I/223/12706-76265/2006/992517-r z 15. novembra 2006, ktorého   zákonnosť bola napokon potvrdená tak rozsudkom krajského súdu č. k. 6 S 8/2007-33 z 30. októbra 2008, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 17/2009 zo 14. mája 2009.

Záver najvyššieho súdu o dôslednosti krajského súdu pri skúmaní otázky zákonnosti uloženia   pokuty   sťažovateľovi   potvrdzuje   okrem   precíznosti   odôvodnenia   rozsudku krajského   súdu   aj   skutočnosť,   že   krajský   súd   prerušil   konanie   vedené   pod   sp.   zn. 6 S 53/2007 na čas do právoplatného skončenia konania vedeného pod sp. zn. 6 S 8/2007 z dôvodu,   že   otázku   zákonnosti   dovyrubenia   dane   z   pridanej   hodnoty   sťažovateľovi za zdaňovacie   obdobie   december   2005   považoval   za   dôležitú   pre   posúdenie   existencie právneho základu pre uloženie pokuty. Pokiaľ krajský súd v ďalšom konaní podľa § 135 ods. 2 OSP vychádzal z právoplatného rozhodnutia v súvisiacej veci, postupoval v súlade s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Za správny a ústavne súladný je napokon potrebné považovať aj záver najvyššieho súdu   o   viazanosti   krajského   súdu   skutkovým   stavom   existujúcim   v   čase   vydania preskúmavaného   rozhodnutia   podľa   §   250i   ods.   1   OSP.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd dodáva, že obdobne bol podľa § 154 ods. 2 OSP skutkový stav v čase vyhlásenia rozsudku záväzný   pre   najvyšší   súd   rozhodujúci   o   odvolaní   sťažovateľa.   Aj   s   ohľadom   na   túto skutočnosť ústavný súd nevidel dôvod, aby vyhovel sťažovateľom navrhnutému postupu a rozhodol o jeho sťažnosti v tejto veci až po právoplatnom rozhodnutí v konaní vedenom na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 1460/09.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy „v spojení“ s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods.   4   ústavy.   Odhliadnuc   od   toho,   že   sťažovateľ   takto   formulovaný   petit   náležitým spôsobom ani neodôvodnil, ústavný súd pripomína, že uvedené články ústavy vyjadrujú princípy právneho štátu, resp. princípy fungovania nezávislého súdnictva a nemožno ich samostatne   aplikovať   (a   teda   ani   namietať   ich   porušenie)   v   konaní   o   porušení individuálnych základných práv a slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (m. m. I. ÚS 24/98, II. ÚS 810/00, II. ÚS 81/02). Z týchto dôvodov ústavný súd posúdil sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní ako celok, ďalšími návrhmi sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2011