znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 116/09-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júla 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., Ž., zastúpenej advokátkou JUDr. M. P., Ž.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   zaručeného   čl.   46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a namietaného porušenia práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom uznesenia Krajského súdu v Žiline vydaného 31. októbra 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 332/2008 o trovách konania a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti A., s. r. o., na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   vydaným   31. októbra   2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 332/2008 vo výroku o trovách konania p o r u š e n é b o l i.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline vydané 31. októbra 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 332/2008 vo výroku o trovách konania z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti A., s. r. o., p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 265,92 € (slovom dvestošesťdesiatpäť eur a deväťdesiatdva centov), ktoré j e   Krajský súd v   Žiline p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   advokátke   JUDr.   M.   P.,   Ž.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 116/09-13   z 21.   apríla   2009   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.,   Ž.   (ďalej   len „sťažovateľ“), v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a čl. 36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a namietaného porušenia   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) vydaným 31. októbra 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 332/2008. Vo zvyšnej časti ústavný súd predloženú sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok právomoci.

Sťažovateľ doručil 12. augusta 2008 Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) návrh na nariadenie predbežného opatrenia proti odporcom Ing. L. P. a L. P., obaja bytom K. (ďalej len „odporcovia“). V tomto návrhu sťažovateľ žiadal, aby okresný súd zakázal odporcom „odstrániť, poškodiť, prerušiť, preložiť, odpojiť od prívodu elektrickej energie káblovú prípojku nízkeho napätia uloženú na nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. území   K.   parc.   č.   6/24   –   zastavané   plochy   a nádvoria   o výmere   1 000   m2 a to aj prostredníctvom tretích osôb“ a to až do právoplatnosti rozhodnutia súdu o určenie, že predmetná   nehnuteľnosť   je   zaťažená   v návrhu   konkretizovaným   vecným   bremenom. Zároveň   sťažovateľ   okresnému   súdu   navrhol   uložiť odporcom   povinnosť   zaplatiť trovy konania.

Okresný súd uznesením č. k. 17 C 166/2008-27 z 2. septembra 2008 vyhovel návrhu sťažovateľa a nariadil predbežné opatrenie v navrhovanej podobe, pričom súčasne uložil sťažovateľovi   povinnosť   podať   do   30   dní   od   doručenia   uznesenia   určovaciu   žalobu. O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že odporcov zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť   sťažovateľovi   trovy   konania   v sume   1 000   Sk,   čo   zdôvodnil   poukazom na skutočnosť nevyčíslenia trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva právnym zástupcom sťažovateľa.

Odporcovia doručili 22. septembra 2008 okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia,   v ktorom   navrhli,   aby krajský   súd   ako súd odvolací zmenil napadnuté uznesenie okresného súdu tak, že návrh sťažovateľa zamietne. Požadovali tiež zaviazať sťažovateľa na náhradu trov konania.

Sťažovateľ na základe výzvy doručil 2. októbra 2008 okresnému súdu vyjadrenie k podanému odvolaniu odporcov. V ňom okrem vyjadrenia k meritu sporu a okrem návrhu na   potvrdenie   prvostupňového   uznesenia   navrhol „zaviazať   odporcov   v rade   1) a 2) aj na znášanie odvolacích trov konania a nášho právneho zastupovania“.

Krajský súd po predložení spisu na rozhodnutie o podanom odvolaní 31. októbra 2008 napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil a zároveň sťažovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Výrok o trovách konania o odvolaní zdôvodnil krajský súd tak, že sťažovateľ „mal v prejednávanej veci plný úspech, avšak trovy odvolacieho konania si nevyčíslil podľa § 151 ods. 1 O. s. p. a odvolací súd mu preto ich náhradu nepriznal“.V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   zdôvodnil   sťažovateľ   porušenie   ním označených základných práv a práv tým, že krajský súd nerešpektoval ustanovenie § 151 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania   krajského   súdu   (ďalej   aj   „OSP“).   Sťažovateľ   tvrdil,   že   krajský   súd ho nevyzval   na   vyčíslenie   trov   konania   tak,   ako   mu   to   ukladá   uvedené   ustanovenie Občianskeho   súdneho   poriadku.   Vec   tak   podľa   jeho   názoru   nebola   správne   právne posúdená,   čím „došlo   k nesprávnemu   a nespravodlivému   rozhodnutiu...   Krajského   súdu v Žiline.“. Výrok uznesenia krajského súdu označil sťažovateľ za rozporný so zákonom.

Po čiastočnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 12. mája 2009 vyzval predsedu   krajského   súdu   na   vyjadrenie   k vecnej   stránke   prijatej   sťažnosti,   na   zaslanie súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Predseda krajského súdu doručil 5. júna 2009 ústavnému súdu vyjadrenie, ktorého prílohou   je   vyjadrenie   vec   prerokúvajúcej   predsedníčky   senátu   JUDr.   R.   V uvedenom vyjadrení sa k spornej otázke nepriznania trov odvolacieho konania sťažovateľovi uvádza, že na základe uplatnenia si trov odvolacieho konania sťažovateľom „odvolací súd bol toho názoru, že aj keď mal navrhovateľ v prejednávanej veci plný úspech, trovy odvolacieho konania si nevyčíslil, a preto mu ich náhradu ani nepriznal“. Ďalej predsedníčka senátu dôvodila tvrdením, že sťažovateľ bol „zastúpený kvalifikovaným zástupcom, ktorý pokiaľ chcel,   aby   mu   bola   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   priznaná,   mal   si   tieto   súčasne s podaním vyjadrenia k odvolaniu vyčísliť. Tak ako využil právo sa vyjadriť k odvolaniu nemohla byť pre neho záťaž vyčísliť trovy konania. S ohľadom na predmet veci – vydanie predbežného   opatrenia   pred   začatím   konania   (§   74   ods.   1   O. s. p.)   ani   splnomocnený zástupca nemohol mať pochybnosti, že na odvolacom súde sa vec skončí bez nariadenia pojednávania.“.   S týmto   vyjadrením   sa   predseda   krajského   súdu   stotožnil,   oznámil, že netrvá na konaní verejného ústneho pojednávania, a zaslal ústavnému súdu vyžiadaný spis krajského súdu i spis okresného súdu.

Vyjadrenie   krajského   súdu   zaslal   ústavný   súd   29.   júna   2009   právnej   zástupkyni sťažovateľa   s možnosťou   zaujať   stanovisko.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   doručila

10. júla   2009   ústavnému   súdu   stanovisko,   v ktorom   zopakovala   argumentáciu z odôvodnenia sťažnosti zdôrazňujúc skutočnosť, že krajský súd porušil § 151 ods. 4 OSP, „nakoľko   nás   nevyzval   na   vyčíslenie   trov   konania   napriek   tomu,   že   my   sme   si   tieto uplatnili“. V stanovisku je vyjadrený súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný súd už viackrát vyslovil názor (napr. I. ÚS 26/94, I. ÚS 23/06), že obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.   Jeho   obsahom   je   i zákonom   upravené   relevantné   konanie   súdov   a iných orgánov Slovenskej republiky.

Základné   právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (II. ÚS 122/05). A contrario, ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi predpismi   upravujúcimi   postupy   v súdnom   konaní,   môže   dôjsť   k porušeniu   práva na spravodlivé súdne konanie.

Zásadná   námietka   sťažovateľa   proti   postupu   a následne   aj   rozhodnutiu   krajského súdu o trovách odvolacieho konania sa zakladala na tvrdení, že krajský súd nerešpektoval ustanovenie § 151 ods. 4 OSP a pred rozhodnutím o trovách odvolacieho konania nevyzval sťažovateľa na vyčíslenie uplatnených trov.

Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1 OSP o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov   konania,   je   povinný   trovy   konania   vyčísliť   najneskôr   do   troch   pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa § 151 ods. 2 OSP ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná   náhradu   trov   konania   vyplývajúcich   zo   spisu   ku   dňu   vyhlásenia   rozhodnutia s výnimkou   trov   právneho   zastúpenia;   ak   takému   účastníkovi   okrem   trov   právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade   súd   nie   je   viazaný   rozhodnutím   o prisúdení   náhrady   trov   konania   tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa § 151 ods. 4 OSP ak sa rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, nevyhlasuje a bol   podaný   návrh   na   rozhodnutie   o trovách,   súd   vyzve   účastníka   na   vyčíslenie   trov do troch pracovných dní od doručenia výzvy. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane.

Citované ustanovenia   §   151   ods.   1,   2   a   4   OSP   sú   pre   konajúci   súd   záväznými pravidlami upravujúcimi postup súdu pri rozhodovaní o trovách konania. Z tohto hľadiska ich možno chápať ako procesné garancie realizovateľnosti práva účastníka na náhradu trov konania, ktoré mu Občiansky súdny poriadok (§ 142 ods. 1 OSP) vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu priznáva.

Občiansky   súdny   poriadok   rozlišuje   rozhodovanie   o povinnosti   nahradiť   trovy konania a rozhodovanie o výške prisúdených trov konania. Toto rozlišovanie má aj svoje formálne vyjadrenie, keď Občiansky súdny poriadok predpokladá situáciu, v ktorej konajúci súd   v meritórnom   rozhodnutí   rozhodne   len   o povinnosti   nahradiť   trovy   konania   (§   151 ods. 1   prvá   veta   OSP)   a až   neskôr   samostatným   uznesením   prizná   účastníkovi   konania majúcemu právo na náhradu trov trovy v konkrétnej sume (§ 151 ods. 1 druhá veta a § 151 ods. 2 OSP). Rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania je podmienené procesnou aktivitou účastníka spočívajúcou v návrhu, aby mu súd priznal náhradu trov konania voči protistrane,   kým   rozhodnutie   o priznaní   náhrady   trov   v konkrétnej   sume   podmieňuje Občiansky   súdny   poriadok   vyčíslením   trov   účastníkom   konania   v lehote   ustanovenej zákonom, ktorá plynie od vyhlásenia meritórneho rozhodnutia. V oboch prípadoch je tak rozhodovanie   o náhrade   trov   konania   založené   na   dispozičnej   zásade.   Jedinú   výnimku predstavuje § 151 ods. 2 OSP, ktorý v prípade nevyčíslenia trov zo strany účastníka konania ukladá súdu výlučne na základe prisúdenia náhrady trov konania povinnosť ex offo skúmať sumu trov konania vyplývajúcu zo súdneho spisu. Oficialita však v tomto prípade nezahŕňa povinnosť súdu skúmať trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia.Naznačený   model   sa   uplatňuje   aj   pri   meritórnych   rozhodnutiach,   ktoré sa nevyhlasujú,   a teda   účastník   konania   objektívne   nemá   možnosť   dozvedieť sa o skutočnosti   zakladajúcej   plynutie   lehoty   na   vyčíslenie   prisúdených   trov   konania. V takom   prípade   je   povinnosťou   konajúceho   súdu   vyzvať   účastníka   konania,   ktorý má právo na náhradu trov konania, na vyčíslenie prisúdených trov. Len takýmto postupom možno   zabezpečiť   v procesnej   fáze   rozhodovania   o náhrade   trov   konania   rovnosť účastníkov konania, v ktorom sa meritórne rozhodnutie vyhlasuje, a účastníkov konania, v ktorom sa rozhodnutie vo veci nevyhlasuje.

Z vyžiadaných súdnych spisov ústavný súd zistil, že v sťažovateľovom prípade išlo o rozhodovanie   o nariadení   predbežného   opatrenia   pred   začatím   konania   o merite   veci. Rozhodovanie o nariadení predbežného opatrenia tak procesne tvorilo samostatné konanie, v ktorom   uznesenie   o nariadení   predbežného   opatrenia   z pohľadu   aplikácie   ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   o trovách   konania   predstavovalo   rozhodnutie,   ktorým sa konanie končí. Úlohou krajského súdu pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania bolo dôsledne postupovať podľa už citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Z obsahu   vyžiadaného   spisu   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   vo   svojom   vyjadrení doručenom okresnému súdu 2. októbra 2008 navrhol, aby mu odvolací súd priznal nárok na náhradu   trov   konania   proti   odporcom.   V spojení   s úspechom   v odvolacom   konaní tak splnil   podmienky   na   priznanie   náhrady   trov   konania   voči   odporcom.   Povinnosťou krajského súdu tak bolo priznať sťažovateľovi náhradu trov konania o odvolaní. Krajský súd   však   takto   nepostupoval,   keď   s odkazom   na   skutočnosť   nevyčíslenia   trov   konania do momentu rozhodnutia o podanom odvolaní sťažovateľovi ako úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania nepriznal.

Ústavný   súd   už   judikoval,   že   rozhodovanie   o náhrade   trov   je   súčasťou   súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).Obsahom práva   na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo   na   rozhodnutie   o trovách   konania,   resp.   o náhrade   trov   konania   v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Z už   uvedeného   právneho   názoru   ústavného   súdu   i zo   zistení   plynúcich z predložených súdnych spisov možno jednoznačne uzavrieť, že rozhodnutie krajského súdu o odvolaní   sťažovateľa   nie   je   vo   výroku   o náhrade   trov   konania   v súlade   s príslušnými ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Nezákonnosť   predmetného   výroku má v okolnostiach   prípadu   za následok   aj   porušenie   sťažovateľovho   základného   práva na súdnu   ochranu,   pretože krajský   súd   mu   náhradu   trov   odvolacieho   konania   nepriznal napriek tomu, že splnil všetky zákonom určené podmienky (úspech v spore a uplatnenie nároku na náhradu trov konania) na jej priznanie. Preto ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, i jeho práva na spravodlivé súdne konanie, zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania a vec mu podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V ďalšom   konaní   krajského   súdu   bude   jeho   úlohou   opätovne   prerokovať sťažovateľom uplatnený nárok na náhradu trov odvolacieho konania a rozhodnúť o ňom. Bude pritom   povinný dôsledne rešpektovať rozlišovanie rozhodnutia   o priznaní náhrady trov konania na jednej strane a rozhodnutia o priznaní náhrady trov konania v konkrétnej sume na strane   druhej.   Pritom   bude   povinný   vziať do   úvahy skutočnosť,   že sťažovateľ o priznanie náhrady trov konania požiadal, i keď ich výšku nevyčíslil. Preto bude krajský súd   povinný   postupovať   v súlade   s ustanovením   §   151   ods.   4   OSP.   V závislosti   od procesnej   reakcie   sťažovateľa   bude   potom   úlohou   krajského   súdu   buď priznať sťažovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v uplatnenej sume, alebo rozhodnúť podľa § 151 ods. 2 OSP.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľa garantovaného mu   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   36   ods.   1   listiny   aj o porušení   jeho práva na spravodlivé   súdne   konanie,   zaoberal   sa aj   jeho   žiadosťou   o priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia v sume 20 000 Sk (po prepočte 663,88 €). Sťažovateľ túto svoju žiadosť zdôvodnil protiprávnosťou rozhodnutia o náhrade trov konania, „v dôsledku čoho nám vzniká škoda spočívajúca v zaplatených trovách konania“.

Z citovaného textu ústavy vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie sa môže, ale nemusí priznať. Ústavný súd je toho názoru, že takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne   upraveným   spôsobom   (napr.   III.   ÚS   278/05).   Podľa   názoru   ústavného   súdu je ochrana   základného   práva   sťažovateľa   účinne   poskytnutá   tým,   že   o ním   uplatnenom nároku na náhradu trov odvolacieho konania bude krajský súd opätovne konať, a to v súlade s právnymi názormi ústavného súdu, rešpektujúc pri tom nepochybné skutkové okolnosti posudzovaného prípadu. Preto ústavný súd návrhu sťažovateľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ   si   v sťažnosti   uplatnil   trovy   konania   v sume   8 011 Sk.   V stanovisku doručenom ústavnému súdu 10. júla 2009 sumu požadovanej náhrady trov konania zvýšil na 412,03 €.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2008 je 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu predstavuje 190 Sk.

S poukazom   na   výsledok   konania   priznal   ústavný   súd   sťažovateľovi   nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2008 (prevzatie a príprava   zastúpenia,   písomné   podanie   –   sťažnosť)   v celkovej   sume   6 732 Sk (čo po prepočte   predstavuje 223,46   €) (bod   3   výroku   tohto   nálezu).   Vyjadrenie   právnej zástupkyne   sťažovateľa   doručené   ústavnému   súdu   10.   júla   2009   hodnotí   ústavný   súd ako neprinášajúce   žiadne   nové   skutočnosti   či   právne   názory,   ktoré   mohli   mať   vplyv na rozhodnutie ústavného súdu, preto náhradu trov tohto procesného úkonu sťažovateľovi nepriznal.

Právna zástupkyňa sťažovateľa preukázala, že je platiteľom dane z priadnej hodnoty podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, preto ústavný súd pripočítal k priznanej sume trov konania 19 %. V súhrne tak priznaná náhrada trov predstavuje sumu 265,92 €.

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2009