znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 116/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., P., zastúpeného advokátom Mgr. M. K., Advokátska kancelária, N., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a práva zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozhodnutím   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   vydaným   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 C 211/2004, rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 36/2007 a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 205/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2008 doručená sťažnosť J. S., P. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a čl. 36   ods.   1   Listiny   základných   práv a slobôd   (ďalej   len   „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 211/2004, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 36/2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 205/2007.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   7   C   211/04-85 z 25. mája   2005   zamietol   jeho   návrh   na   vyslovenie   neplatnosti   okamžitého   skončenia pracovného   pomeru.   Sťažovateľ   podal   proti   tomuto   rozhodnutiu   odvolanie,   na   základe ktorého krajský súd uznesením č. k. 17 Co 234/2005-107 zo 14. februára 2006 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom takého rozhodnutia bolo nedostatočné zistenie skutkového stavu okresným súdom.

Okresný   súd   po   doplnení   dokazovania   rozsudkom   č.   k.   7   C   211/2004-141 z 22. novembra 2006 opätovne zamietol návrh sťažovateľa, ktorý tak znovu využil možnosť podať proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   odvolanie, „ktorým   žiadal   zmenu rozhodnutia v súlade   s ním   navrhovaným   petitom   a s prihliadnutím   na   vynesený   právny   názor odvolacieho   súdu   (...)“.   Krajský   súd „bez   predchádzajúceho   oznámenia   termínu pojednávania“ rozhodol o podanom odvolaní rozsudkom sp. zn. 17 Co 36/2007 z 24. apríla 2007 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny. Rozsudok krajského   súdu   bol   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručený   2.   júla   2007,   kedy   aj nadobudol právoplatnosť.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   ktorého   prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), pretože podľa jeho názoru mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením z 26. septembra 2007 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 205/2007 dovolanie sťažovateľa odmietol, pretože nebola preukázaná vada, ktorú dovolateľ namietal. Námietky   sťažovateľa   voči   označeným   rozhodnutiam   všeobecných   súdov vychádzajú z tvrdenia, že jeho právnemu zástupcovi nebolo krajským súdom ako súdom odvolacím   doručené   predvolanie   na   pojednávanie   24.   apríla   2007.   V listovej   zásielke sa totiž podľa sťažovateľa nachádzalo iba vyjadrenie protistrany v spore k sťažovateľom podanému   odvolaniu.   Sťažovateľ   v ústavnej   sťažnosti   výslovne   uviedol,   že   poštová doručenka „už   pri   zbežnom   pohľade   pôsobí   značne   nedôveryhodne,   nakoľko   text ‚predvolanie   na   poj.   T24/04‛ vyzerá   byť   dopísaný   strojom   dodatočne   a tento   zreteľne zasahuje   do   už   skôr   vyznačeného   a existujúceho   textu   nachádzajúceho   sa   pred   ním. Z uvedeného   možno   vyvodiť,   že   došlo   k neoprávnenej   manipulácii   a k dopísaniu   tohto viditeľne vyčnievajúceho textu po doručení doručenky.

Je totiž v úplnom rozpore s logikou a bežnou administratívnou praxou, aby jedna časť obsahu listiny bola napísaná rukou v strede kolonky vymedzenej na označenie obsahu doručovanej listiny tak,   akoby   vloženie iného textu   nebolo vzhľadom   na   jej   dostatočný rozsah   mienené   a absolútne   nepochopiteľne   a nezrozumiteľne   bol   na   už   existujúci   text písacím strojom dopísaný ďalší text vyznačujúci obsah súdnej zásielky, a to ‚predvolanie na pojednávanie   T24/04‛,   hoci   tento   patrí   do   kolonky   obsahujúcej   už   rukou   napísané ‚vyjadrenie odporcu‛ “.

V takto opísanom postupe vidí sťažovateľ porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce v jeho prípade z odňatia možnosti konať pred súdom, na čo najvyšší súd ako na dovolací dôvod neprihliadol napriek tomu, že „v dovolacom konaní bolo   dovolaciemu   súdu   doručené   tiež   čestné   vyhlásenie   osôb,   ktoré boli   prítomné pri preberaní spornej súdnej doručenky, (...)“.

Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   následne   na   podporu   svojho   tvrdenia   o porušení základného   práva   garantovaného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   36   ods.   1   listiny   a práva zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   za   daných   skutkových   okolností   uviedol   viacero rozhodnutí ústavného súdu i najvyššieho súdu.

V závere svojej   sťažnosti   sťažovateľ navrhol, aby v predmetnej   veci   ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd SR uznesením 26. 9. 2007, sp. zn. 4 Cdo 205/2007 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb., ako aj podľa Čl. 36 ods. 1 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   ktorý   bol   vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. a uvedené uznesenie sa zrušuje.

2. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 24. 4. 2007 sp. zn. 17Co/36/2007-167 a Okresný súd Považská   Bystrica rozsudkom zo dňa   22.   11.   2006 sp.   zn.   7C/211/2004 porušili   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   Čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb., ako aj podľa Čl. 36 ods. 1 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   Čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. a uvedené rozsudky sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Považskej Bystrici na nové konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa, Mgr. M. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v časti sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46   ods.   1   ústavy   a čl.   36   ods.   1   listiny   a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru rozhodnutím okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 211/2004 a rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 36/2007.

Právomoc   ústavného   súdu   vyplývajúca   z   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   vo   vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Proti rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 211/2004-141 z 22. novembra 2006, ktorým bol návrh sťažovateľa na vyslovenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zamietnutý, mal sťažovateľ právo podať opravný prostriedok – odvolanie, a túto možnosť aj využil. O odvolaní rozhodoval krajský súd, ktorý bol v tomto prípade oprávnený aj povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu práv, ktorých porušenie sťažovateľ v sťažnosti vo vzťahu k okresnému súdu namieta.

Právomoc krajského súdu preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu v tomto prípade vylučuje právomoc ústavného súdu, preto ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k rozsudku okresného súdu sp. zn. 7 C 211/2004 odmietol pre nedostatok právomoci.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Ústavný   súd   už   vo   svojich   doterajších   rozhodnutiach   viackrát   konštatoval, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou zo zákonných podmienok na prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom   súde,   teda   v   lehote   dvoch   mesiacov   od   kvalifikovanej   právnej   skutočnosti (napr. I. ÚS 22/02).

V   zmysle   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   sťažnosť,   ktorá   bola   podaná ústavnému   súdu   po   uplynutí   lehoty   upravenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde, nespĺňa jednu z kogentne ustanovených podmienok na prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Toto ustanovenie neumožňuje odpustiť ani predĺžiť lehotu na podanie sťažnosti. Dvojmesačná   lehota   podľa   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   začína   plynúť od právoplatnosti   rozhodnutia   (...)   a jej   nedodržanie je zákonom   ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej   oneskorene   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (m. m. sp. zn. I. ÚS 38/98, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04, IV. ÚS 129/07).

Aj   keď   zo sťažnosti   ani   z   jej   príloh   explicitne   nevyplýva   dátum   nadobudnutia právoplatnosti   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vydaného   v konaní sp. zn. 17 Co 36/2007,   ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   zistil,   že   sťažovateľ   podal   proti rozsudku   krajského   súdu   23. júla   2007   dovolanie,   čo   bez akýchkoľvek   pochybností znamená, že najneskôr v tento deň už   uvedený rozsudok bol právoplatný. Z toho možno vyvodiť, že sťažnosť sťažovateľa doručená ústavnému súdu 4. januára 2008 bola podaná zjavne po dvojmesačnej lehote upravenej v citovanom § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Z týchto dôvodov ústavný súd v časti napádajúcej označené rozhodnutia krajského súdu sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú oneskorene.

K časti   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   označených   práv   sťažovateľa   uznesením najvyššieho súdu vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 205/2007 ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javí   ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Argumentácia,   ktorú   sťažovateľ   použil   proti   postupu   a následne   aj   proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu, je založená na názore o porušení označených práv   sťažovateľa   tým,   že   najvyšší   súd   odmietol   jeho   dovolanie   napriek   tomu,   že   vada podľa § 237 písm. f) OSP sa v konaní krajského súdu ako súdu odvolacieho vyskytla a mala spočívať   v tom,   že   úradná   zásielka   krajského   súdu   doručená   právnemu   zástupcovi sťažovateľa 27. marca 2007 neobsahovala predvolanie na pojednávanie 24. apríla 2007, ale len vyjadrenie protistrany v súdnom konaní. Informácia o obsahu doručovanej zásielky bola podľa sťažovateľa až neskôr doplnená o údaj o doručovaní predvolania na pojednávanie. Tým mu krajský súd znemožnil zúčastniť sa pojednávania, a tak mu odňal možnosť konať pred súdom.

Z odôvodnenia   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   zistil,   že   dovolací   súd po preskúmaní   obsahu   predmetného   súdneho   spisu   mal   bez   akýchkoľvek   pochybností za preukázané,   že krajský   súd   sťažovateľovi   prostredníctvom   jeho   právneho   zástupcu 27. marca 2007   doručil   nielen   vyjadrenie protistrany   k odvolaniu, ale aj predvolanie   na pojednávanie   nariadené   na 24. apríl   2007, „keďže   takýmito   údajmi   opatrenú   doručenku advokát žalobcu (sťažovateľa, pozn.) aj podpísal“.

Ústavný súd už viackrát vyslovil, že skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom jeho kontroly iba vtedy, ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Odôvodnenie napadnutého uznesenia   najvyššieho   súdu   nevykazuje   arbitrárnosť   alebo   zjavnú   neodôvodnenosť skutkových a právnych záverov dovolacieho súdu, ktorý sa riadne vysporiadal so zásadnými námietkami sťažovateľa, ktoré mali preukázať existenciu dovolacieho dôvodu.

Navyše   ústavný   súd   dodáva,   že   úradné   zásielky   súdov   sú   podľa   čl.   79   ods.   3 Poštových   podmienok   k poštovým   službám,   ktoré   podľa   zákona   č.   507/2001   Z.   z. o poštových   službách   v znení   neskorších   predpisov   poskytuje   Slovenská   pošta,   a.   s., doručované   účastníkom   konania   v špeciálnych   doručenkových   obálkach.   Ich   technické parametre zabezpečujú, že údaje o obsahu zásielky nachádzajúce sa na doručenkovej obálke ostávajú na nej vyznačené aj po tom, keď po potvrdení prevzatia adresátom doručovateľ od obálky oddelí doručenku, ktorá sa potom stane súčasťou súdneho spisu. Tvrdenie, že text preukazujúci   doručenie   predvolania   na pojednávanie   bol   na   doručenke   vyznačený až po doručení   zásielky   jeho   právnemu   zástupcovi,   preto   mohol   sťažovateľ   dokázať predložením   doručenkovej   obálky.   V prípade,   že   by   z tohto   dôkazného   prostriedku jednoznačne vyplývalo, že obsahom zásielky bolo iba vyjadrenie protistrany k podanému odvolaniu, znamenalo by to unesenie dôkazného bremena sťažovateľom a nevyhnutnosť jeho úspechu v dovolacom konaní. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu však nevyplýva, že by sťažovateľ takýto dôkazný prostriedok v dovolacom konaní navrhol. Napokon   ani v   posudzovanej   sťažnosti   sťažovateľ   netvrdil,   že môže   preukázať nesúlad doručenky   tvoriacej   obsah   súdneho   spisu   a doručenkovej   obálky,   ktorou   ako   adresát disponuje.

Ústavný súd tak nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohli viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa, a preto v tejto časti sťažnosť odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2008