znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 116/06-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   5. septembra 2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   M.,   spol.   s   r.   o.,   P.,   zastúpenej   advokátom JUDr. V. Š., P., pre namietané porušenie jej základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a v čl.   48 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   v čl.   38 ods.   1 Listiny   základných   práv a slobôd, ako aj pre namietané porušenie jej práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd rozsudkom   Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-KS 109/04 z 12. apríla 2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M., spol. s r. o., P., nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv, ako aj jej právo na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-KS 109/04 z 12. apríla 2005 p o r u š e n é b o l o.

2. Z r u š u j e   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.1 Sž-o-KS 109/04   z   12. apríla   2005   a   vec v r a c i a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. M., spol. s r. o., P., p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   nahradiť   trovy   právneho zastúpenia M., spol. s r. o., P., vo výške 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu, advokáta JUDr. V. Š., P., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti M., spol. s r. o., vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 116/06-15   z   5. apríla 2006   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť zo 7. novembra 2005, obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., P. (ďalej aj „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. V. Š., P., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   podľa   čl.   38   ods. 1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie pred súdom   zriadeným   zákonom   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   1 Sž-o-KS 109/04   z   12. apríla 2005   (ďalej aj „napádaný   rozsudok   najvyššieho   súdu   z   12. apríla 2005“   alebo   „napádaný   rozsudok z 12. apríla 2005“).

Z obsahu   sťažnosti,   ako   aj   z   k   nej   pripojených   príloh   (najmä   na   vec sa vzťahujúcich podaní   a rozhodnutí)   vyplýva,   že   právny   predchodca   sťažovateľky   - obchodná spoločnosť K., a. s., so sídlom B. (ďalej len „K., a. s.“ alebo „právny predchodca sťažovateľky“)   uzavrel   11. decembra   1997   s Č.,   a. s.   (ďalej   len   „Č.,   a. s.“),   zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli súčasťou priemyselného areálu nachádzajúceho sa v katastrálnom území P. Záloh mal byť v zmluve označený v zhode so zápisom údajov na LV č. 5487 vedenom v tom čase Okresným úradom P., odborom katastra nehnuteľností. Sťažovateľka a K., a. s., uzatvorili 1. decembra 2000 kúpnu zmluvu týkajúcu   sa   nehnuteľností   -   stavieb   nachádzajúcich   sa v uvedenom   priemyselnom   areáli právneho   predchodcu   sťažovateľky,   ktorým   medzičasom   Mesto   P.   určilo   samostatné súpisné   čísla   podľa   § 14   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 221/1996   Z.   z. o územnom a správnom usporiadaní Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Vklad   vlastníckeho   práva   k predmetným   nehnuteľnostiam   v   prospech   sťažovateľky   bol Okresným   úradom   P.,   odborom   katastra   nehnuteľností,   povolený   pod   č.   V 3716/00 dňa 14. decembra 2000   bez   zápisu   záložného   práva   v   prospech   Č.,   a. s.,   v   časti   „C“ novozaloženého listu vlastníctva č. 7821.

Č., a. s.,   podaním   zo   14. septembra 2001   požiadala   o   odstránenie   chýb v katastrálnom   operáte   tvrdiac,   že   údaje   katastra   zapísané   na   liste   vlastníctva   č. 7821 vedenom   Okresným   úradom   P.,   odborom   katastra,   pre   katastrálne   územie   P. k nehnuteľnostiam   -   stavbám súpisné číslo   (...)   na parcele   č.   1296/3,   súpisné číslo   (...) na parcele č. 1296/5 a súpisné číslo (...) na parcele č. 1296/2 sú v rozpore so zmluvou o zriadení   záložného   práva   k nehnuteľnostiam   uzavretou   medzi   Č.,   a. s.,   a   právnym predchodcom sťažovateľky 11. decembra 1997, ktorou sa aj na predmetné nehnuteľnosti nadobudnuté sťažovateľkou na základe kúpnej zmluvy z 1. decembra 2000 zriadilo záložné právo. Na základe tejto argumentácie sa Č., a. s., podaním zo 14. septembra 2001 domáhala zápisu záložného práva k týmto nehnuteľnostiam vo vlastníctve sťažovateľky.

Okresný úrad P., odbor katastra, rozhodnutím sp. zn. X 92/2001 z 11. októbra 2001 poukážuc   na   § 59   ods. 1   písm. a)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 162/1995 Z. z.   o   katastri   nehnuteľností   a   o   zápise   vlastníckych   a   iných   práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov rozhodol o doplnení údajov v časti „C“ listu vlastníctva č. 7821 vedeného pre katastrálne územie P. k stavbám súpisné číslo (...) na parcele č. 1296/3, súpisné číslo (...) na parcele č. 1296/5 a súpisné číslo (...) na parcele č. 1296/2 dôvodiac, že po preskúmaní archívnych podkladov zistil, že všetky stavby   v priemyselnom   areáli   právneho   predchodcu   sťažovateľky   nachádzajúcom sa v katastrálnom   území   P.   boli   evidované   pod   jedným   súpisným   číslom   (...),   pričom nehnuteľnosť   evidovaná   pod   týmto   súpisným   číslom   je predmetom   zmluvy   o zriadení záložného   práva   k nehnuteľnostiam,   uzavretej   medzi   Č.,   a. s.,   a   právnym   predchodcom sťažovateľky 11. decembra 1997.

Na   základe   odvolania   podaného   sťažovateľkou   Katastrálny   úrad   v T.   (ďalej aj „katastrálny úrad“) rozhodnutím sp. zn. Xo 21/2001 z 9. januára 2002 zrušil rozhodnutie Okresného   úradu   P.,   odboru   katastra,   sp.   zn.   X 92/2001   z   11. októbra 2001   v podstate dôvodiac,   že   v   zmluve   o   zriadení   záložného   práva   k nehnuteľnostiam   uzavretej medzi Č., a. s.,   a   právnym   predchodcom   sťažovateľky   11. decembra 1997 „... nie je uvedené, že záložné   právo   sa   vzťahuje   okrem   stavby   označenej   súpisným   číslom   (...)   aj   na   iné objekty - stavby...“ v priemyselnom areáli právneho predchodcu sťažovateľky, ktoré v tom čase samostatné súpisné číslo pridelené nemali. Ak mali byť tieto nehnuteľnosti predmetom záložného   práva   Č., a. s.,   mali   byť   v   záložnej   zmluve   z 11. decembra 1997   riadne identifikované.   Na   základe   žaloby   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   správneho orgánu   podanej   Č.,   a. s.,   Krajský   súd   v Trenčíne   (ďalej   aj „krajský   súd“)   rozsudkom č. k. 11 S 13/02-29   z   11. júna 2002   zrušil   rozhodnutie   katastrálneho   úradu   sp.   zn. Xo 21/2001   z   9. januára 2002   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   majúc   za   preukázané, že „... predmetom   záložného   práva   je   celý   priemyselný   areál,   t. j. pozemky   a všetky stavby...“ Katastrálny úrad následne rozhodnutím č. j. Xo 21/2001-2 z 11. septembra 2002 potvrdil   rozhodnutie   Okresného   úradu   P.,   odboru   katastra,   sp. zn.   X 92/2001 z 11. októbra 2001   súc   viazaný   právnym   názorom   krajského   súdu   [§ 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)].

Sťažovateľka   toto   rozhodnutie   napadla   žalobou   na   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia   správneho   orgánu.   Krajský   súd   rozsudkom   č. k.   11 S 95/02-86   z   23. marca 2004 žalobu zamietol.

Sťažovateľka napadla rozsudok krajského súdu č. k. 11 S 95/02-86 z 23. marca 2004 odvolaním,   v ktorom   okrem   iného   namietala nezákonné zloženie   senátu krajského súdu rozhodujúceho v predmetnej veci, ktoré bolo v priebehu konania zmenené, ako aj neúplnosť a nesprávnosť skutkových a právnych záverov krajského súdu v napádanom rozhodnutí.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Sž-o-KS 109/04 z 12. apríla 2005 (právoplatným od   17. septembra 2005)   rozsudok   krajského   súdu   č. k.   11 S 95/02-86   z   23. marca 2004 potvrdil a odvolanie zamietol.

Sťažovateľka namieta porušenie označených základných práv zo strany najvyššieho súdu   namietajúc: «Porušenie   našich   práv,   Najvyšším   súdom   SR   spočíva   v   porušení ustanovenia Čl. 38 odst. 1 Listiny zák. práv a slobôd, a Čl. 48 odst. 1, Ústavy SR podľa ktorých   „nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi“.   Príslušnosť   súdu   aj   sudcu ustanoví zákon. Na porušenie tohto ustanovenia KS v Trenčíne sme poukázali v našom odvolaní na druhej strane odvolania prvý odstavec. Kde bolo uvedené: Súd naviac konal účelovo   aj   pri   zložení   senátu,   nakoľko   predsedníčka   senátu   na   prvom   a   druhom pojednávaní kedy sa vykonávalo dokazovanie konala v inom zložení senátu ako na treťom pojednávaní, na ktorom došlo k rozhodnutiu vo veci. (...) Najvyšší súd sa (...) dopustil procesných pochybení, nakoľko s týmito námietkami sa vo svojom rozsudku nevyporiadal a nevenoval im žiadnu pozornosť, čím došlo k porušeniu našich práv na prejednanie veci zákonným sudcom resp. senátom. (...)»

Pokiaľ ide o právny názor najvyššieho súdu v merite veci vyjadrený v napádanom rozsudku, sťažovateľka namieta: „Výklad Najvyššieho súdu SR presahuje rámec záložnej zmluvy Č. a. s. a dochádza tak k rozšíreniu zálohu samotným súdom v náš neprospech v rozpore   s   textom   záložnej   zmluvy,   v   takomto   postupe   súdu   vidíme   porušenie   ústavou garantovaných práv a slobôd ako aj rovnosti pred zákonom. (...)“

Sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil   porušenie   jej   základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 1 ústavy, v čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-KS 109/04 z 12. apríla 2005, aby ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-KS 109/04 z 12. apríla 2005 a vrátil mu vec na ďalšie konanie a aby priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk, ako aj náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 5 302 Sk.

V podaní z 18. mája 2006 doručenom ústavnému súdu 22. mája 2006 sťažovateľka prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   oznámila,   že   súhlasí   s upustením od verejného ústneho pojednávania vo veci samej.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril predseda najvyššieho súdu, ktorý vo svojom vyjadrení z 29. júna 2006 uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky nesúhlasí s námietkou žalobcu, že jeho výklad presahuje rámec záložnej zmluvy a dochádza tak   k   rozšíreniu   zálohu   súdom   v   neprospech   žalobcu.   Určenie   rozsahu   zálohu   bolo predmetom sporu. Najvyšší súd ako súd odvolací pri preskúmavaní rozhodnutia krajského súdu sa musel zaoberať aj obsahom záložnej zmluvy a zistiť, v akom rozsahu boli jednotlivé nehnuteľnosti   dotknuté   rozhodnutím   správneho   orgánu.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu neboli právnym záverom súdu porušené ústavné práva žalobcu, nedošlo ani k namietanej nerovnosti pred zákonom, a preto Najvyšší súd navrhuje podanú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.

Pokiaľ žalobca namietal obsadenie senátu Krajského súdu v Trenčíne, z podkladov zberného   spisu   najvyššieho   súdu   nie   je   možné   sa   k   námietke   vyjadriť.   Vysvetlenie a stanovisko k námietke môže podať iba Krajský súd v Trenčíne.“

Ústavný   súd   v   zmysle   § 30   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom súdneho spisu, týkajúceho sa posudzovaného konania dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného   súdu   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe predložených listín a obsahu dotknutých spisov.

II.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľky vrátane jej príloh, z vyjadrenia najvyššieho súdu proti   ktorému   sťažnosť   smeruje,   ako   aj   z   obsahu   predložených   listinných   dôkazov obsiahnutých v spise týkajúcom sa konania vedeného na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 11 S 95/02 a na najvyššom súde pod sp. zn. 1 Sž-o-KS 109/04 ústavný súd zistil nasledovný skutkový stav, relevantný pre posúdenie sťažovateľkinej sťažnosti:

Sťažovateľka   podala   22. októbra 2002   krajskému   súdu   žalobou   na   preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Katastrálneho úradu v T. č. j. Xo 21/2001-2 z 11. septembra 2002. Podaním zo 14. novembra 2002 vzniesla námietku zaujatosti proti členom senátu krajského súdu rozhodujúcim pred tým vo veci sp. zn. 11 S 13/02 (o prvej žalobe podanej krajskému súdu   Č.,   a. s.,   ohľadne   preskúmania   predchádzajúceho   rozhodnutia   katastrálneho   úradu sp. zn.   Xo 21/2001   z   9. januára 2002).   Najvyšší   súd   uznesením   č. k. Ns Sž 28/02-23 z 10. decembra 2002   rozhodol,   že   sudkyne   krajského   súdu   JUDr. V.   H.,   JUDr.   E.   V. a JUDr. O. H. nie sú vylúčené z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Krajský súd pojednával vo veci 15. apríla 2003 v senáte zloženom z JUDr. V. H. (predsedníčka   senátu),   JUDr.   O. H.   (členka   senátu),   JUDr.   E. S.   (člen   senátu), 17. decembra 2003 v senáte zloženom z JUDr. V. H. (predsedníčka senátu), JUDr. O. H. (členka senátu), JUDr. E. S. (člen senátu) a 23. marca 2004 v senáte zloženom z JUDr. V. H. (predsedníčka senátu), Mgr. Z. P. (členka senátu) a JUDr. E. V. (členka senátu). Dôvod zmeny v zložení senátu na pojednávaní konanom 23. marca 2004 v zápisnici o pojednávaní uvedený nie je. Na pojednávaní konanom 23. marca 2004 vyhlásil krajský súd rozsudok, ktorým žalobu zamietol.

Sťažovateľka napadla rozsudok krajského súdu č. k. 11 S 95/02-86 z 23. marca 2004 odvolaním, v ktorom okrem iného namietala: „Súd naviac konal účelovo aj pri zložení senátu, nakoľko predsedníčka senátu na prvom a druhom pojednávaní konala v zložení senátu za účasti členov JUDr. O. H. a JUDr. E. S. a na treťom pojednávaní na ktorom došlo   k   rozhodnutiu   vo   veci   za   účasti   členov   senátu   Mgr.   Z.   P.   a   JUDr.   E.   V.   (...) Poukazujeme taktiež na skutočnosť, že v čase pojednávania boli JUDr. H. a JUDr. S. na Krajskom súde prítomní. (...)

Na   kupovaných   stavbách   neviazli   žiadne   ťarchy   ani   právne   povinnosti.   Vklad vlastníckeho práva bol terajším Katastrálnym úradom v T. správa katastra P. povolený bez tiarch a obmedzení, pričom kúpené nehnuteľnosti boli zapísané na LV č. 7821 k. ú. P. v prospech firmy žalobcu.

Zakladateľ   akciovej   spoločnosti   K.   a.   s.   v   zakladateľskej   listine   sa   odvolal na znalecký posudok v ktorom sú podrobne opísané nehnuteľnosti ktoré tvoria predmet vkladu. Predmetom vkladu sú preto všetky popísané nehnuteľnosti vrátane stavieb, ktoré v tom   čase   neboli   zapísané   na   liste   vlastníctva,   nakoľko   nemali   v   tom   čase,   pridelené samostatné čísla súpisné. Pridelenie čísiel súpisných bolo vykonané neskôr, pričom terajší Katastrálny úrad v T. správa katastra P. ich na list vlastníctva po predložení príslušných rozhodnutí   s odvolaním sa   na zakladateľskú listinu   K.   a.   s.   na list   vlastníctva zapísal. Predmetom záložného práva v prospech Č. a. s. potom zostali len nehnuteľnosti ktoré boli uvedené v záložnej zmluve teda jedna stavba a pozemky ktoré mali pridelené parcelné čísla. (...) Rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Trenčíne   došlo   k   rekonštrukcii   záložnej   zmluvy uzatvorenej medzi Č. a. s. a firmou K. a. s., bez toho, aby bola vyjadrením zmluvnej voľnosti zúčastnených strán, pričom boli súdom zdôvodnené ustanovenia ktoré zmluva postráda. (...)“

Najvyšší   súd   na   verejnom   pojednávaní   rozsudkom   sp. zn.   1 Sž-o-KS 109/04 z 12. apríla 2005   (právoplatným   od   17. septembra 2005)   rozsudok   krajského   súdu č. k. 11 S 95/02-86   z   23. marca 2004   potvrdil,   dôvodiac: „Z doteraz   vykonaného dokazovania je medzi účastníkmi konania nesporné, že základné imanie účastníka zmluvy o záložnom práve K. a. s. v celkovej hodnote 34.000.000,- Sk podľa notárskej zápisnice (...) tvorili nehnuteľnosti uvedené v znaleckom posudku č. 233/94 a peňažný vklad. V zmysle vyhlásenia vkladateľa išlo o pozemky a stavby zapísané na LV č. 5487 ako parc. č. 1294 zast. plocha o výmere 1 ha 6564 m2, par. č. 1293/1 zast. plocha o výmere 1129 m2, par. č. 1293/2 záhrada o výmere 200 m2, parc. č. 1296/1 zast. plocha o výmere 1 ha 4254 m2, parc. č. 1296/2 zast. plocha o výmere 486 m2, parc. č. 1292/3 zast. plocha o výmere 1474 m2, parc.   č.   1292/1   zast.   plocha   o   výmere   318   m2,   parc.   č.   1292/2   zast. plocha   o   výmere 3030 m2, nehnuteľnosť postavená na parc. č. 1296/1 má súpisné č. (...). K zápisu prevodu týchto   nehnuteľností   na   uvedenú   a. s.   došlo   v   konaní   č. V 1406/95   dňa   12. 7. 1995. Z uvedeného vyplýva, že napriek jednému súpisnému číslu predmetom tohto zápisu nie je jedna stavba, ale priemyselný objekt vytvorený z viacerých stavieb.

Tento záver potvrdzuje aj to, že zakladateľ spoločnosti K. a. s., spoločnosť B. s. r. o., kúpil všetky takto popísané nehnuteľnosti v roku 1992.

Zmluva o zriadení záložného práva uzavretá dňa 11. 12. 1997 vlastníkom K., a. s. v článku II. ako predmet zálohu uvádza nehnuteľnosti v zhode s hore uvedeným zápisom na LV č. 5487 a z takéhoto zápisu vychádza aj znalecký posudok vyhotovený v novembri 1997 znaleckou organizáciou T. spol. s r. o., ktorým sú ocenené všetky nehnuteľnosti podľa stavu na tomto liste vlastníctva.

Podľa zisteného stavu, čo ani sám žalobca nespochybňuje, k zmenám vo vlastníctve ako   aj   v   stave   stavieb   uvádzaných   pod   jedným   súpisným   číslom   na   LV   č. 5487 až do vykonania zmien v roku 2000 nedošlo. Ak teda v uvedenom čase došlo k určeniu súpisných čísiel na každú jednotlivú stavbu zvlášť a rozdelenie pôvodnej parcely na nové parcely   v nadväznosti   na   každú   stavbu,   znamenalo   to   iba   zosúladenie   stavu   s   platnou právnou úpravou o evidencii nehnuteľností a teda len od tohto času pre záväznosť právnych aktov bolo potrebné uvádzať stavby podľa týchto nových evidenčných čísiel.

Do   roku   2000   všetky   právne   akty   pokiaľ   obsahovali   údaje   podľa   zápisu   údajov v katastri (t. j. označenia nehnuteľností podľa zápisu na LV), znamenalo to, že sa dotýkajú tam označených nehnuteľností, a preto na vylúčenie niektorých častí, bolo potrebné tieto popísať, teda dostatočným spôsobom vylúčiť účinok právneho aktu vo vzťahu k nim. Správnosť   tohto   výkladu   potvrdzuje   aj   to,   že   takýto   opis   nehnuteľností   bol považovaný pri predchádzajúcich právnych úkonoch o prevode nehnuteľností za dostatočne jasný. Pri opačnom výklade by totiž nemohli všetky stavby nadobudnúť ani spoločnosti B. s. r. o.,   ani   K.   a. s.,   pretože   ani   v   zmluvách,   ktorými   nadobúdali   vlastnícke   práva k nehnuteľnostiam na LV č. 5487, neboli všetky stavby (teda príslušenstvo hlavnej stavby) špecifikované žiadnymi bližšími údajmi. Popis nehnuteľností vychádzal z rovnakého zápisu z ktorého sa vychádzalo pri uzatváraní záložnej zmluvy.

Obsah predmetnej záložnej zmluvy treba preto v zmysle uvedeného vykladať jedine tak, že pokiaľ nebol zmenený opis stavu dovtedy používaný a medzi účastníkmi dostatočne zrejmý čo do rozsahu predmetu, záložná zmluva sa týkala všetkých stavieb nachádzajúcich sa v priemyselnom objekte. (...)

Krajský súd preto vyslovil správny právny názor, podľa ktorého žalovaný viazaný týmto názorom aj rozhodol.

Pokiaľ sa žalobca domáhal vypočutia žalovaného ohľadne jeho predchádzajúceho názoru, odvolací súd považoval túto požiadavku za neopodstatnenú, v konaní podľa piatej časti   O. s. p.   súd   preskúmava   zákonnosť   rozhodnutia   a   postupu   správneho   orgánu na základe skutkového stavu, ktorý tu bol v čase vydania rozhodnutia a teda súd nemôže vychádzať z výsluchu správneho orgánu o jeho pôvodnom názore.

Rovnako aj ostatné námietky žalobcu vznesené v odvolaní považoval odvolací súd za neodôvodnené, a preto na ne neprihliadal.

Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že krajský súd zistil dostatočne skutkový stav, vyvodil z neho správny právny záver, a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 Občianskeho súdneho poriadku potvrdil. (...)“

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl. 38   ods. 1   listiny   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

2. Sťažovateľka   namietala   porušenie   označených   práv   podľa   ústavy,   listiny a dohovoru napádaným rozsudkom najvyššieho súdu z 12. apríla 2005 tvrdiac, že najvyšší súd sa v ňom nevysporiadal s jej argumentáciou v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku krajského   súdu   č. k.   11 S 95/02-86   z   23. marca 2004   ohľadne   nezákonnosti   postupu krajského   súdu,   ktorý   vydaniu   označeného   rozsudku   z   23. marca 2004   predchádzal, v dôsledku nezákonného zloženia senátu rozhodujúceho vo veci.

Zo   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   zrejmé,   že   za   zákonného   sudcu   treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie, bol   natrvalo   alebo   dočasne   pridelený   na   výkon   funkcie   k   určitému   súdu,   jeho   funkcia nezanikla a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu.

Inak vyjadrené, zákonným sudcom je sudca (samosudca alebo člen senátu) miestne, vecne a funkčne príslušného súdu, ktorý má vo veci konať podľa rozvrhu práce prijatého v súlade   so   zákonom   (pozri   napr.   I. ÚS 8/94,   II. ÚS 15/96,   II. ÚS 43/97,   II. ÚS 47/99, III. ÚS 31/01).

Podľa   § 7   ods. 2   zákona   č. 335/1991 Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   platnom a účinnom   do   1. januára 2005   (ďalej   len   „zákon   o súdoch   a sudcoch“)   nikoho   nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Obdobne podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Podľa ods. 4 uvedeného ustanovenia zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) týkajúcej sa práv zaručených   čl. 6   ods. 1   dohovoru   vyplýva,   že   zákonnosť   súdu   musí   byť   okrem   iného založená   na   jeho   zložení.   Súd   zriadený   zákonom   musí   byť   teda   obsadený   zákonným spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. mája 2000).

Sťažovateľka vo svojom odvolaní zo 17. mája 2004 proti rozsudku krajského súdu č. k. 11 S 95/02-86 z 23. marca 2004 výslovne namietala „účelovú“ zmenu v zložení senátu krajského   súdu   konajúceho   v   predmetnej   veci,   ku   ktorej   malo   dôjsť   na   poslednom pojednávaní krajského súdu, na ktorom bol vynesený napadnutý rozsudok.

Obsah   súdneho   spisu   krajského   súdu   týkajúceho   sa   konania   vedeného pod sp. zn. 11 S 95/02   potvrdzuje   skutkové   tvrdenie   o   inom   zložení   senátu   konajúceho v predmetnej veci na pojednávaní uskutočnenom 23. marca 2004 (na ktorom krajský súd vo veci   rozhodol)   v   porovnaní   s   predchádzajúcimi   pojednávaniami   uskutočnenými v predmetnej veci 15. apríla 2003 a 17. decembra 2003. Dôvod zmeny v zložení konajúceho senátu   konajúceho   v predmetnej   veci   na   pojednávaní   uskutočnenom   23. marca 2004 nie je vysvetlený ani v zápisnici krajského súdu o pojednávaní z 23. marca 2004.

Napriek   týmto   skutočnostiam   sa   najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho   rozsudku sp. zn. 1 Sž-o-KS 109/04   z   12. apríla 2005   s   námietkou   sťažovateľky,   že   v   jej   veci nerozhodli zákonní sudcovia, resp. súd zriadený zákonom (v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru), nevysporiadal ústavne konformným spôsobom (vyrovnaním sa s konkrétnou argumentáciou v odvolaní).

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami OSP je teda povinnosťou všeobecného súdu   uviesť   v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,   na ktorých   svoje rozhodnutie založil.   Dostatočnosť   a   relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak   skutkovej   ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 328/05).

V prípade, v ktorom sťažovateľka v rámci svojho odvolania poukázala podľa nej na nezákonnú   a   účelovú   zmenu   v zložení   senátu   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   v jej   veci rozhodol,   nemožno   za   dostatočné   odôvodnenie   považovať   iba   všeobecné   konštatovanie najvyššieho   súdu   v   napádanom   rozsudku   z   12. apríla 2005,   podľa   ktorého   považoval námietky sťažovateľky za neodôvodnené, a preto na ne neprihliadal.

Procesný   postup,   v   ktorom   o veci   účastníka   konania   nerozhodol   zákonný   sudca, resp. súd   zriadený   v súlade   so   zákonom,   je   nezlučiteľný   s garanciami   vyplývajúcimi z čl. 48 ods. 1   ústavy,   z   čl. 38   ods. 1   listiny   a   napokon   aj   z   čl. 6   ods. 1   dohovoru. Rozhodnutie   vydané   v   takomto   konaní   nemôže   byť   ústavne   akceptovateľné.   Súčasťou základného práva na zákonného sudcu, resp. na súd zriadený zákonom je preto nevyhnutne požiadavka,   aby   prípadné   námietky   účastníka   súdneho   konania   ohľadne   porušenia uvedených   práv   boli   náležite   preskúmané a   aby   sa   súd,   príslušný   o   týchto   námietkach rozhodovať, s nimi preskúmateľným spôsobom vysporiadal.

V posudzovanom   prípade   tak   najvyšší   súd   vo   svojom   rozsudku   sp. zn.1 Sž-o-KS 109/04   z   12. apríla 2005   neurobil,   čím   porušil   základné   právo   sťažovateľky nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj jej právo na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (1. bod výroku).

3. Sťažovateľka   namietala   taktiež   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru   v   dôsledku   nesprávnosti   právneho   názoru   najvyššieho   súdu vyjadreného v napádanom rozsudku z 12. apríla 2005 vo veci samej.

Pri   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutím v sťažovateľkou nastolenej otázke zákonného sudcu, resp. práva na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom bol zásadný ústavný problém nastolený sťažovateľkou ohľadne ktorého sa domáhala ústavnej ochrany vyriešený. Rozhodnutie ústavného súdu o tejto časti sťažnosti zahŕňa   aj   výrok   o zrušení   napádaného   rozsudku   najvyššieho   súdu   z   12. apríla 2005 a o vrátení   veci   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie.   Sťažovateľka   sa   tak   bude   môcť v ďalšom priebehu uvedeného konania domáhať ochrany svojich práv uplatnením svojich námietok   (argumentácie)   pokiaľ   ide   o   meritum   veci   priamo   pred   najvyšším   súdom. Sťažovateľkou   nastolenú   otázku   nesprávnosti   (resp.   arbitrárnosti)   právneho   názoru najvyššieho   súdu   v jeho   rozsudku   z   12. apríla 2005   považoval   ústavný   súd   za   daných okolností za predčasnú, a preto sťažnosti v tejto časti už nebolo vyhovené (5. bod výroku).

4. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...) Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, (...).

Ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základných   práv   sťažovateľky   ako   aj   porušenie jej práva   garantovaného   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-KS 109/04 z 12. apríla 2005, preto v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy toto rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (2. bod výroku).

V tomto   konaní   bude   potrebné   po   doplnení   relevantných   skutkových   zistení (napr. pokiaľ   ide   o zloženie   senátu,   ktorému   bola   vec   pridelená   v čase   podania   žaloby, o okolnosti a dôvody zmeny zloženia senátu krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 11 S 95/02   na   pojednávaní   konanom   23. marca 2004)   posúdiť   námietku   sťažovateľky o údajnom   nezákonnom   zložení   senátu   krajského   súdu,   resp.   o nezákonnom   procesnom postupe krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S 95/02 v súvislosti so zmenou zloženia senátu v priebehu označeného konania a skutkové a právne závery najvyššieho súdu v tomto smere aj náležite odôvodniť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 OSP, ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok ESĽP vo veci   Ruiz   Torija   v.   Španielsko   z   9.   decembra   1994)   a z judikatúry   ústavného   súdu (napr. sp. zn. I. ÚS 226/03).

V ďalšom   priebehu   konania   pred   najvyšším   súdom   môže   sťažovateľka   vzniesť námietky a domáhať sa ochrany svojich práv aj pokiaľ ide o samotné meritum veci.

5. Sťažovateľka   žiadala   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   priznať   proti najvyššiemu súdu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk z dôvodu ujmy spojenej   so   zápisom   záložného   práva   k jej   nehnuteľnostiam   do   katastra   nehnuteľností, potvrdeným v konečnom dôsledku rozhodnutím najvyššieho súdu.

Primerané   finančné   zadosťučinenie   predstavuje   fakultatívny   prostriedok   nápravy porušenia   ústavnosti   zisteného   a   vysloveného   meritórnym   rozhodnutím   (nálezom) ústavného súdu v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy. Pri rozhodovaní o jeho priznaní (vrátane určenia jeho výšky) vychádza ústavný súd zo zásad spravodlivosti so zreteľom na konkrétne okolnosti každého individuálneho prípadu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody už nie je možné napraviť zrušením   rozhodnutia   alebo   opatrenia,   resp.   uvedením   do   pôvodného   stavu (napr. I. ÚS 15/02, III. ÚS 295/05).

Po   zvážení   sťažovateľkinho   návrhu   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia,   prihliadajúc   na   okolnosti   daného   prípadu,   považoval   ústavný   súd za primerané priznať sumu 20 000 Sk (3. bod výroku nálezu).

Pri   posúdení nemajetkovej   ujmy sťažovateľky v rámci rozhodnutia   o čiastočnom vyhovení   jej   návrhu   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   prihliadal ústavný   súd   na   skutočnosť,   že   výrok   nálezu   ústavného   súdu   uznávajúci   a   deklarujúci porušenie   základných   práv   sťažovateľky,   zrušenie   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho súdu z 12. apríla 2005 a vrátenie veci tomuto súdu na ďalšie konanie, predstavujú nápravu porušenia základných práv sťažovateľky vo forme obnovy stavu pred ich porušením (keďže napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   z 12. apríla 2005 bol zrušený   a   vec bola vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie).

Pretože   uvedené   opatrenia   predstavujúce   podstatu   nápravy   porušenia   základných práv sťažovateľky nepovažoval ústavný súd, vzhľadom na okolnosti prípadu za dostatočné, priznal   sťažovateľke   na   dovŕšenie   nápravy   porušenia   jej   základných   práv   primerané finančné   zadosťučinenie   v uvedenej   výške.   Vo   zvyšnej   časti   návrhu   na   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel (5. bod výroku).

6. Sťažovateľka taktiež žiadala priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorej   výšku   vyčíslil   jej   právny   zástupca   sumou   5 302 Sk.   Trovy   právneho   zastúpenia právny zástupca sťažovateľky bližšie špecifikoval ako odmenu za dva úkony právnej služby realizované v roku 2005 vrátane paušálnej náhrady výdavkov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   stanovení   výšky   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 1   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   č. 655/2004   Z. z.“) s   tým,   že   predmet   konania   pred ústavným súdom o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy je v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05).

Podľa   §   11   ods.   2   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.   základná   sadzba   tarifnej   odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred   ústavným   súdom,   ak   predmet   sporu   nie   je   možné   oceniť   peniazmi,   v   ostatných prípadoch sa základná sadzba tarifnej odmeny určí podľa § 10 citovanej vyhlášky.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa   oznámenia Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   dosahovala   priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku roka 2004 výšku 15 008 Sk.

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2005 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu 150 Sk.

V súlade s uvedenými ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004 Z. z. mohla sťažovateľka požadovať náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2005 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom,   písomné   podanie   vo   veci   -   sťažnosť)   vrátane   paušálnej   náhrady   výdavkov, v celkovej sume 5 302 Sk.

Výška trov konania pred ústavným súdom požadovaných sťažovateľkou v danom prípade nie je vyššia ako výška určená podľa príslušných právnych predpisov. Ústavný súd preto   priznal   požadované   trovy,   pričom   uložil   najvyššiemu   súdu   uhradiť   ich   na   účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu (4. bod výroku).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2006