znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 116/04-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2004 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. K. H., bytom P., W. Australia, zastúpeného JUDr. J. F., T., vo veci   porušenia   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   a čl.   20   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bardejov sp. zn. 2 C 515/01 z 24. júna 2002 a rozsudkom Krajského súdu Prešov č. k. 2 Co 72/03-59 z 10. decembra 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. K. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2004 doručená   sťažnosť   JUDr.   K.   H.,   bytom   P.,   W.   Australia,   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. J. F., T., v ktorej namieta porušenie práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že rozsudkom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) z 24. júna 2002 sp. zn. 2 C 515/01 bol zaviazaný platiť výživné zvýšené zo sumy 1 500 Sk na sumu 3 000 Sk na svoju dcéru J. M. vždy do 15. dňa v mesiaci vopred do rúk   navrhovateľky.   Zaostalé   výživné   v   sume   17   250   Sk   okresný   súd   povolil   splácať v mesačných   splátkach   po   500   Sk,   pričom   prvá   splátka   sa   stala   splatnou   do 3 dní   od právoplatnosti rozsudku a každá ďalšia spolu s bežným výživným až do úplného vyrovnania pod hrozbou straty tejto výhody. Sťažovateľ bol súčasne zaviazaný zaplatiť súdny poplatok 1 080 Sk na účet okresného súdu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom z 10. decembra 2003 č. k. 2 Co 72/03-59 potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o zvýšení výživného a vo výroku   o dlžnom   výživnom.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   vzhľadom   na   to,   že   okresný   súd nedostatočne zistil skutkový stav a nezisťoval jeho schopnosti a možnosti podľa § 96 zákona č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), je jeho rozsudok   nepreskúmateľný.   Krajský   súd   podľa   tvrdení   sťažovateľa   potvrdil nepreskúmateľný   rozsudok   okresného   súdu   s   poukázaním,   že   pri   určení   výživného   sa vychádza z celkových majetkových pomerov sťažovateľa, nielen jeho príjmov, ktoré však krajský súd podľa sťažovateľa nezistil.

Na základe rozsudkov okresného súdu z 24. júna 2002 sp. zn. 2 C 515/01 a krajského súdu z 10. decembra 2003 č. k. 2 Co 72/03-59 sťažovateľ vyvodzuje, že ak má prestať splácať pôžičku na dom a platiť výživné, môže sa stať bezdomovcom, a tým bol porušený čl. 20 ústavy, pretože „nezaručil mi možnosť nadobudnúť majetok, nezaručil mi ochranu už nadobudnutého majetku, zbavil ma majetku, zneužil môj majetok na právo navrhovateľky“. Sťažovateľ uvádza, že je poberateľom plného invalidného dôchodku v sume 458.60 AUD za dva týždne (917.20 AUD mesačne) a je v rozvodovom konaní s manželkou – austrálskou občiankou.

Sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd vyslovil v náleze porušenie čl. 20 ods. 1 a čl.   20   ods.   3   ústavy   rozsudkom   okresného   súdu   z 24.   júna   2002   sp.   zn.   2 C   515/01 a rozsudkom krajského súdu z 10. decembra 2003 č. k. 2 Co 72/03-59, zrušil rozsudok krajského súdu z 10. decembra 2003 č. k. 2 Co 72/03-59 a prikázal súdu konať v súlade s ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku, zákona   o   rodine   a ostatnými   platnými predpismi vzťahujúcimi sa na predmetnú vec.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozorní, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný   súd   predbežne   preskúmal   oba   napadnuté   rozsudky   všeobecných   súdov a zistil nasledovné skutočnosti.

Okresný súd vo svojom rozsudku uviedol, že vzhľadom na trvalý pobyt sťažovateľa v Austrálii   bolo   nevyhnutné   pri   zisťovaní   jeho   príjmov   aplikovať   §   136   Občianskeho súdneho   poriadku,   podľa   ktorého,   ak   možno   výšku   nárokov   zistiť   len   s nepomernými ťažkosťami   alebo   ak   ju   nemožno   zistiť   vôbec,   určí   ju   súd   podľa   svojej   úvahy. Zo zdravotného posudku sťažovateľa súd zistil, že jeho zdravotný stav je dobrý a primeraný veku. Pretože navrhovateľka ako študentka vysokej školy je v plnom rozsahu odkázaná na uspokojovanie svojich materiálnych potrieb zo strany rodičov, súd zvýšil výživné zo sumy 1 500 Sk na sumu 3 000 Sk mesačne s tým, že takto upravená výška výživného zodpovedá možnostiam a schopnostiam odporcu, ale aj odôvodneným potrebám navrhovateľky.

Odvolací   súd   preskúmal   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   a   zistil,   že   odvolanie sťažovateľa   nebolo   dôvodné   a   prvostupňový   súd   v dostatočnom   rozsahu   preskúmal skutkový stav a správne rozhodol. Zároveň poukázal na skutočnosť, že životná úroveň detí má   podľa   ustanovení   Zákona   o rodine   zodpovedať   životnej   úrovni   rodičov,   a pokiaľ sťažovateľ sám uviedol, že týždenná splátka na pôžičku na dom predstavuje 150 AUD, je v možnostiach   a schopnostiach   sťažovateľa   platiť   približne   120   AUD   mesačne   ako výživné pre navrhovateľku.

Uložením   povinnosti   opakovaných   finančných   plnení   v zásade   možno   zasiahnuť do sťažovateľovho vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľom   namietané rozsudky   okresného súdu a krajského súdu   však nie sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne. Okresný súd aj krajský súd riadne zistili skutkový stav v predmetnej   veci,   aplikovali   relevantné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku a Zákona o rodine, pričom postupy, ktoré ich viedli k daným rozsudkom, riadne a náležite odôvodnili. Navyše ústavný súd konštatuje, že povinnosťou platiť výživné vo výške zhruba jednej   sedminy   sťažovateľovho   čistého   mesačného   príjmu   nemohlo   byť   do   jeho vlastníckych   práv   zasiahnuté   v rozsahu,   ktorý   by   v   okolnostiach   prípadu   znamenal   ich porušenie. Sťažovateľ dobrovoľne prevzal záväzok splácať pôžičku na dom, pričom zjavne nejde o jediný reálne dostupný spôsob, ako si môže zabezpečiť bývanie. Preto všeobecné súdy   správne   nezohľadnili   jeho   záväzok   splácať   pôžičku   na   dom   pri   určení   výšky výživného.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom. Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho práva medzi čl. 20 ods. 3 ústavy došlo stanovením príliš vysokého výživného, ktoré je povinný platiť svojmu dieťaťu. Medzi sťažovateľom opísaným skutkovým stavom a obsahom čl. 20 ods. 3 ústavy neexistuje   súvislosť.   Je   vylúčené,   aby   určením   výšky   výživného   súdom   došlo ku akémukoľvek zneužitiu vlastníctva.

Vlastníctvo   môže   v   zásade   zneužiť   vlastník   alebo   iná   osoba   nakladajúca s vlastníctvom a výšku výživného určuje súd. Preto sa na okolnosti prípadu vzťahuje právny názor,   ktorý   ústavný   súd   vyslovil   už   v rozhodnutí   sp.   zn.   I.   ÚS   66/98:   „O   zjavnej neopodstatnenosti podnetu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil navrhovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.“

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2004