znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 116/02-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. novembra 2002 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Juraja   Babjaka a Eduarda   Báránya   prerokoval   sťažnosť   M.   H.,   bytom   K.,   zastúpenej   advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. Er 1336/96 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky, ako aj jej právo na prerokovanie veci súdom   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   Okresným   súdom   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. Er 1336/96   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Er   1336/96 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. H.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II je   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 12 000 Sk (slovom dvanásťtisíc slovenských korún) advokátke JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti M. H. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2002   doručená   sťažnosť   M.   H.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., v ktorej namietala porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 prvou vetou Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v znení protokolov č. 3, 5 a 8 v konaní Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. Er 1336/96.

Sťažovateľka uviedla, že: „Na základe vykonateľného titulu - notárskej zápisnice JUDr. J. A., notárky so sídlom v K., sp. zn. N 26/96, Nz 26/96 zo dňa 6. 9. 1996 sa vedie exekúcia, kde na strane oprávnenej je Slovenská sporiteľňa a. s. Bratislava a ja som v tejto exekúcii na strane povinnej. Táto vec sa vedie u súdneho exekútora JUDr. J. B. so sídlom na Exekútorskom   úrade   pri   Okresnom   súde   Košice   I so   sídlom   v K.   pod   sp.   zn. Ex 4747/96 a u odporcu pod sp. zn. Er 1336/97.

Dňa 25. 6. 1997 vydal súdny exekútor exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľností.

Listom   zo   dňa   1.   12.   1997   mi   oprávnená   oznámila,   že   odstupuje   od   časti úverovej zmluvy a vyzvala ma na plnenie záväzku.

Dňa 8. 1. 1998 súdny exekútor vydal upovedomenie o oceňovaní nehnuteľnosti, ktoré sa uskutočnilo dňa 15. 1. 1998.

Dňa 19. 1. 1998 vydal znalec Ing. L. N. znalecký posudok č. 11/98.Dňa 29. 1. 1998 súdny exekútor vydal upovedomenie o znaleckom posudku na cenu nehnuteľnosti.

Listom zo dňa 2. 2. 1998 mi súdny exekútor oznámil, že dňa 6. 3. 1998 sa vykoná dražba nehnuteľností.

Listom zo dňa 7. 8. 1998 mi súdny exekútor oznámil, že dňa 10. 9. 1998 sa vykoná dražba nehnuteľností.

Sprievodným listom zo dňa 13. 10. 1998 mi bolo súdnym exekútorom zaslané uznesenie odporcu sp. zn. Er 1336/96, Ex 4747/96 zo dňa 28. 10. 1998.

Predvolaním zo dňa 1. 12. 1998 mi bolo oznámené, že dňa 18. 1. 1999 sa uskutoční rozvrhové pojednávanie.

Dňa 18. 1. 1999 bola vyhotovená súdnym exekútorom zápisnica z rozvrhového pojednávania.

Podaním zo dňa 2. 2. 1999 požiadal exekútor o schválenie rozvrhu výťažku, ktorý sa konal dňa 18. 1. 1999.

Listom zo dňa 7. 2. 2001 som požiadala súdneho exekútora o zaplatenie môjho záväzku voči Slovenskej sporiteľni a. s.

Predmetný list som predložila aj oprávnenej listom zo dňa 8. 2. 2001.Listom zo dňa 9. 2. 2001 mi súdny exekútor oznámil, že nie je možné uhradiť môj záväzok voči oprávnenej z dôvodu, že spis sa nachádza od 1. 2. 1999 u odporcu.Listom zo dňa 28. 2. 2001 mi oprávnená oznámila, že predmetnú pohľadávku postupujú Slovenskej konsolidačnej a. s.

Uznesením odporcu sp. zn. Er 1336/96, Ex 4747/96 zo dňa 20. 3. 2001 odporca rozvrh výťažku vykonaný na rozvrhovom pojednávaní dňa 18. 1. 1999 neschválil.Listom   zo   dňa   12.   4.   2001   Bank   Austria   Creditanstalt   oznámila   súdnemu exekútorovi úrokové sadzby.

Predvolaním zo dňa 5. 11. 2001 mi bolo oznámené, že dňa 20. 11. 2001 sa uskutoční rozvrhové pojednávanie.

Listom   zo   dňa   14.   11.   2001   Bank   Austria   Creditanstalt   oznámila   súdnemu exekútorovi úrokové sadzby.

Dňa   20.   11.   2001   bola   vyhotovená   súdnym   exekútorom   zápisnica z rozvrhového pojednávania.

Proti predmetnej zápisnici som podala dňa 5. 11. 2001 námietky.Predvolaním zo dňa 13. 12. 2001 mi bolo oznámené, že dňa 28. 12. 2001 sa uskutoční rozvrhové pojednávanie.

Listom   zo   dňa   20.   12.   2001   som   ospravedlnila   svoju   neúčasť   na   tomto pojednávaní z dôvodu dovolenky.

Dňa   28.   12.   2001   bola   vyhotovená   súdnym   exekútorom   zápisnica z rozvrhového pojednávania.

Proti predmetnej zápisnici som podala námietky dňa 10. 1. 2002.So žiadosťou o odsúhlasenie zostatku zo dňa 15. 1. 2002 sa na mňa obrátila Slovenská konsolidačná a. s.

Listom   zo   dňa   14.   2.   2002   som   si   objasnila   skutočnosti   Slovenskej konsolidačnej a. s. vyplývajúce z môjho záväzku a jeho plnenia.

Dňa 20. 3. 2002 som podala u predsedu odporcu sťažnosť na prieťahy v konaní.Predseda   Okresného   súdu   Košice   II   mi   listom   sp.   zn.   Spr   2337/02   zo   dňa 18. 4. 2002 odpovedal na moju sťažnosť, že nie je dôvodná.“

Sťažovateľka   tvrdí,   že   „z doposiaľ   uvedených   skutočností  ...   vyplýva  ...   že v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. Er 1336/96, v ktorom som ja účastníčka, došlo k prieťahom. Lehoty, ktoré uplynuli medzi jednotlivými úkonmi súdu   vo   veci,   predovšetkým   medzi   podaním   súdneho   exekútora,   ktorým   požiadal o schválenie rozvrhu výťažku (dňa 2. 2. 1999) a jeho schválením súdom (20. 3. 2001), je nielen neprimerane dlhá, ale v prípade, že očakávam od súdneho konania alebo exekučného   konania   jeho   plynulý   priebeh,   neuveriteľná.   Ako   je   zrejmé z chronologického   výpočtu   úkonov   vykonaných   v exekučnom   konaní   odporcom, podľa môjho názoru, odporca ďalej nekoná bez prieťahov“.

Podľa názoru sťažovateľky prebiehajúce konanie jej znemožňuje vyporiadať si jej   majetkové   pomery.   Situácia,   v ktorej   sa   ocitla   v dôsledku   svojho   neúspešného podnikania a v ktorej sa uspokojujú pohľadávky veriteľov jej nehnuteľnosťami, je pre ňu,   aj   bez   prieťahov   zo   strany   okresného   súdu,   zaťažujúca.   Okresný   súd   svojou nečinnosťou   takýto   stav   „pre   mňa   mimoriadne   traumatizujúcu   situáciu“   udržiava. Finančné   zadosťučinenie,   ktoré   sťažovateľka   požaduje,   považuje   „za   satisfakciu predovšetkým za to, že odporca, ktorý by mal podľa zákona dbať o to, aby ochrana práv všetkých účastníkov v konaní, v ktorých prislúchajú určité úkony súdom, bola rýchla a účinná“. Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol, že:

„Právo sťažovateľky na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 bolo postupom Okresného súdu Košice II porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice II konal vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. Er 1336/96 bez prieťahov.Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   finančné zadosťučinenie vo výške 500.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

Sťažovateľka   k návrhu   pripojila   plnú   moc   na   zastupovanie   v konaní   pred ústavným súdom a prílohy potvrdzujúce úkony uvedené v návrhu.

Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu 21. augusta 2002 a prijal ju na ďalšie konanie.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení sp. zn. Spr. 979/02 z 25. septembra 2002 podal chronologický popis úkonov vyplývajúcich zo súdneho spisu a uviedol, že:

„Okresný súd Košice II je toho názoru, že pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia   na   vykonanie   exekúcie   a o návrhu   na   schválenie   príklepu   pri   dražbe nehnuteľností dňa 10. 9. 1998 nedošlo k žiadnym zbytočným prieťahom a rozhodnutie súdu bolo vydané v primeranej lehote.

Pokiaľ   ide   o konanie   súdu   pri   rozhodovaní   o návrhu   na   schválenie   rozvrhu výťažku, od podania návrhu súdneho exekútora po rozhodnutie súdu uplynula doba viac   ako   dva   roky.   V čase   podania   návrhu   na   schválenie   rozvrhu   výťažku   bolo v súdnom   oddelení   sudkyne,   ktorej   bola   vec   pridelená   na   rozhodnutie,   310 nevybavených   vecí   registra   Cb   (obchodná   sporová   agenda)   a viac   ako   320 nevybavených   vecí   registra   Er,   predložených   súdnymi   exekútormi   na   rozhodnutie exekučnému   súdu.   Z rozboru   priebehu   konania   vyplýva,   že   sudkyňa   vo   veciach predložených   súdnymi   exekútormi   rozhodovala   priebežne   podľa   procesnej   situácie a podľa poradia, v akom tieto veci napadli na súd. Z objektívneho hľadiska nebolo možné zabezpečiť, aby o návrhu súdneho exekútora na schválenie rozvrhu výťažku bolo rozhodnuté skôr.

Okresný súd Košice II pripúšťa, že pri rozhodovaní o návrhu na schválenie rozvrhu   výťažku,   ktorý   bol   predložený   súdu   súdnym   exekútorom   dňa   2.   2.   1999 a o ktorom bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 20. 3. 2001 došlo k prieťahom v konaní, avšak výlučne z objektívnych dôvodov, preto v časti tvrdeného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov považuje Okresný súd Košice II sťažnosť za čiastočne opodstatnenú.

Pokiaľ ide o tvrdené porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote, poukazujeme   na   špecifickosť   exekučného   konania,   keď   celkovú   dĺžku   trvania exekučného konania neovplyvňuje výlučne súd, ale vo veci koná z poverenia súdu aj súdny exekútor. Preto tvrdenie sťažovateľky, že v exekučnom konaní za dobu 6 rokov nedošlo   k jeho   ukončeniu   a tým   bolo   porušené   jej   právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote,   považujeme   vo   vzťahu   k Okresnému   súdu   Košice   II   za neopodstatnené, pretože z celkovej doby trvania exekučného konania sa exekučný spis nachádzal   na   Okresnom   súde   Košice   II   menej   ako   polovicu   tejto   doby a v zostávajúcom čase konal vo veci súdny exekútor JUDr. J. B.

Na základe uvedených skutočností máme za to, že sťažnosť M. H.... vo veci porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ku ktorému malo dôjsť   v konaní, vedenom   na Okresnom   súde   Košice   II   pod   sp.   zn.   Er   1336/96   je čiastočne opodstatnená v časti namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   a neopodstatnená   v časti   namietaného   porušenia   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote.“

Na ústnom pojednávaní predseda okresného súdu netrval.

K vyššie uvedenému vyjadreniu sťažovateľka predložila 31. októbra 2002 svoje stanovisko, v ktorom uviedla, že netrvá na ústnom prejednaní veci. Je toho názoru, že   aj   keď   okresný   súd   považuje   sťažnosť   za   čiastočne   opodstatnenú,   doposiaľ nevykonal žiadne úkony smerujúce k tomu, aby naďalej nedochádzalo k porušeniu základného   práva,   ktoré   je   predmetom   sťažnosti.   Výhradu,   že   z celkovej   doby exekučného konania sa spis nachádzal na okresnom súde menej ako polovicu tejto doby,   považuje   sťažovateľka   za   obchádzanie   podstaty   a zmyslu   sťažnosti. Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   presne   poukázala   na   časové   obdobia,   v ktorých okresný súd nekonal, a tvrdila, že okresný súd mal vykonať úkon, a to rozhodnutie o schválení   rozvrhu   výťažku   z dražby,   ktorý   mu   bol   predložený   1.   februára   2002, no doposiaľ tak neurobil.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   vyčíslila   trovy   konania   za   tri   úkony   po 4 100 Sk a tri režijné paušály po 123 Sk, spolu 12 669 Sk.

Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil   od   ústneho   pojednávania, pretože   po   oboznámení   sa   s ich   vyjadreniami,   ako   aj   s obsahom   spisu   sp.   zn. Er   1336/96   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov   len   z predložených   vyjadrení   a zo   spisu okresného súdu.

II.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   namietané   porušenie   práv sťažovateľky zaručených v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vo veci vedenej na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   Er   1336/96,   v ktorej   podľa   jej   názoru   dochádza k zbytočným prieťahom v konaní.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. Er 1336/96 vyplýva, že:Dňa 28. novembra 1996 požiadal exekútor JUDr. J. B. o udelenie poverenia na základe   návrhu   na   výkon   exekúcie   z 11.   novembra   1996,   ktorý   podala   oprávnená Slovenská sporiteľňa, a. s., Bratislava. K návrhu pripojil i potrebné doklady (notársku zápisnicu a úverovú zmluvu).

Dňa 10. decembra 1996 okresný súd vydal poverenie na výkon exekúcie pre súdneho exekútora.

Dňa   6.   októbra   1998   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   na   schválenie príklepu udeleného pri dražbe nehnuteľnosti sp. zn. Ex 4747/96.

Uznesením sp. zn. Er 1336/96, Ex 4747/96 z 28. októbra 1998 bol schválený príklep.

Dňa   2.   februára   1999   súdny   exekútor   predložil   okresnému   súdu   návrh   na schválenie rozvrhu výťažku z dražby nehnuteľnosti.

Dňa   26.   marca   2001   predložila   Slovenská   sporiteľňa,   a.   s.,   oznámenie, že všetky práva na vymáhanie pohľadávky odstúpila Slovenskej konsolidačnej, a. s.Uznesením č. k. Er 1336/96-22, Ex 4747/96 z 20. marca 2001 okresný súd neschválil   rozvrh   výťažku   z dražby   nehnuteľnosti,   ktorý   mu   predložil   exekútor 2. februára 1999.

Dňa 1. februára 2002 predložil súdny exekútor návrh na schválenie rozvrhu výťažku z dražby nehnuteľnosti. O tomto návrhu doposiaľ nebolo rozhodnuté.

III.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná súdom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdneho orgánu,   pričom   k naplneniu   tohto   práva   dochádza   až   právoplatným   súdnym rozhodnutím (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97). Samotným prerokovaním veci na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v konaní,   a tým   aj   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníka   konania   a spôsobu,   akým   v konaní   postupoval   súd   (napr.   I.   ÚS   74/97, I. ÚS 70/98 a iné).

Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva.

Exekučné konanie, v ktorom je činnosť súdu dozorom nad činnosťou súdneho exekútora, nie je možné hodnotiť ako právne a skutkovo obtiažnu vec.

Správanie   sťažovateľky   možno   hodnotiť   ako   aktívne.   Ústavný   súd   nezistil žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver, že jej správanie (alebo jej zástupcu) by prispelo k vzniknutým prieťahom.

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľkou   namietanú   nečinnosť   okresného   súdu od   2.   februára   1999,   keď   mu bol   doručený   návrh   na   schválenie rozvrhu   výťažku z dražby nehnuteľnosti, do 20. marca 2001, keď tento návrh neschválil, teda vyše 2 rokov; a od podania ďalšieho návrhu na schválenie rozvrhu výťažku, ktorý mu bol doručený 1. februára 2002, o ktorom do predloženia súdneho spisu ústavnému súdu (26. septembra 2002), teda po uplynutí vyše 8 mesiacov, nebolo rozhodnuté, možno pričítať tomuto súdu.

Vyššie uvedený postup okresného súdu kvalifikuje ústavný súd ako konanie so zbytočnými prieťahmi. Tvrdenie predsedu okresného súdu, že oddelenie, ktoré vec vybavuje,   bolo   preťažené   inými   vecami,   nemožno   vziať   do   úvahy.   Uvedené skutočnosti   svedčia   o tom,   že   okresný   súd   nekonal   plynulo   a dôsledne   v záujme efektívneho a rýchleho odstránenia právnej neistoty sťažovateľky.

S ohľadom na vyššie uvedené nemožno obdobie predmetného konania vo veci sp.   zn.   Er   1336/96   považovať   z hľadiska   požiadaviek   čl.   6   ods.   1   dohovoru   za primerané a ani za ústavne akceptovateľné vo vzťahu k čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   uvedené   práva   sťažovateľky   boli porušené.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou,   môže   ústavný   súd   prikázať,   aby   ten,   kto   tieto   práva   alebo   slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   k porušeniu   základného   práva   došlo   nečinnosťou   okresného   súdu, ústavný súd mu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka   žiadala   o priznanie   finančného   zadosťučinenia   vo   výške 500   000   Sk,   čo   zdôvodnila   najmä   právnou   neistotou.   Prebiehajúce   konanie   jej znemožňuje vyporiadať si majetkové pomery z dôvodu neúspešného podnikania.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   ustanovenia   §   50   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde má primerané finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   súčasťou   zadosťučinenia   sťažovateľky   je   aj samotné deklarovanie porušenia jej práv, ako aj príkaz ústavného súdu okresnému súdu, aby vo veci ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   vzal   do   úvahy   všetky   skutočnosti   prebiehajúceho   exekučného konania,   ako   aj   postavenie   sťažovateľky   v tomto   konaní,   pričom   dospel   k názoru, že   deklarovanie   porušenia   základného   práva   a príkaz   súdu   konať   bez   prieťahov predstavujú   nedostatočný   prostriedok   nápravy   porušenia   základného   práva   v danej veci.   Preto   ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 10 000 Sk. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pri tom radil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie však prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02).

Ústavný   súd   považuje priznanú   sumu   10   000   Sk   za   primeranú.   Táto   suma zohľadňuje   jednak   dĺžku   zbytočných   prieťahov   v konaní,   postavenie   sťažovateľky v tomto   konaní,   ako   aj   skutočnosť,   že   prostriedky   na   odstránenie   vzniknutých zbytočných prieťahov využila už bezprostredne pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, ako aj snahu ukončiť neúspešnú etapu svojho podnikania a usporiadať svoje finančné záväzky.

Vo   zvyšnej   časti   ústavný   súd   návrhu   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia nevyhovel.

Právna zástupkyňa sťažovateľky žiadala ústavný súd o priznanie trov právneho zastúpenia spolu vo výške 12 669 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľky   vychádzal   z ustanovení   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   podľa ktorého   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konaní uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,   aby   úplne   alebo   sčasti   uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky   č.   163/2002   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie právnych služieb vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.Podľa   §   1   ods.   3   citovanej   vyhlášky   je   výpočtovým   základom   na   účely tejto   vyhlášky   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka. V prvom polroku 2001 bola   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   v hospodárstve   Slovenskej   republiky 11 693 Sk. Správne určená výška trov konania je v danej veci 11 693 Sk, pri použití § 25 citovanej vyhlášky suma 11 700 Sk a paušálna náhrada 300 Sk, spolu 12 000 Sk.

Keďže sťažovateľka bola v konaní úspešná v plnom rozsahu, ústavný súd uložil okresnému súdu, aby jej právnej zástupkyni uhradil vzniknuté trovy v sume 12 000 Sk v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2002