znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 116/01-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. decembra 2001 predbežne prerokoval návrh na začatie konania D. H., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr.   J.   S.,   Advokátska   kancelária,   B.,   pre   porušenie   jej   základných   práv   zaručených v čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a pre porušenie čl. 2 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a rozhodnutiami   Daňového   úradu   Košice   IV a následne   rozhodnutiami   Ústredného   daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky, pracoviska   Košice,   č.   VI/250/1071/4368/2000,   č.   VI/210/1039/4443/2000 a č. VI/210/1040/4444/2000   z 11. augusta   2000   a   č.   VI/210/1086/4431/2000, č. VI/210/879/4492/2000   a   č.   VI/210/1040/4507/2000   z   18.   augusta   2000   pri   výkone daňovej kontroly na dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobia rokov 1995 a 1996 a pri kontrole dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie roka 1996 a takto

r o z h o d o l :

Návrh D. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 12. septembra 2001   doručené   podanie   D.   H.,   bytom   K.,   (ďalej   len   „navrhovateľka“),   označené   ako „Podnet na začatie konania pred Ústavným súdom SR“, v ktorom prostredníctvom právneho zástupcu   namietala porušenie   jej   základného   práva   na prezumpciu   neviny   podľa   čl.   50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a porušenie jej ústavnej slobody (ako fyzickej osoby), aby ju nikto nenútil konať niečo, čo zákon neukladá, podľa čl. 2 ods. 3 ústavy.

Ústavný zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa   Ústava   Slovenskej   republiky   č. 460/1992   Zb.   v znení   neskorších   predpisov, svojimi ustanoveniami čl. I bodu 71 a 78 a čl. III s účinnosťou od 1. júla 2001 vypustil z čl. 130 ústavy ods. 3, v zmysle ktorého ústavný súd môže začať konanie aj na podnet právnických alebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv, pričom účinnosť nového znenia čl. 127 ústavy o ústavnej sťažnosti ustanovil až od 1. januára 2002. V záujme poskytovania ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy (ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom   ochrany   ústavnosti)   vrátane   ochrany   ústavou   garantovaných   základných   práv a slobôd právnických a fyzických osôb   a s prihliadnutím na § 20 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorý ustanovuje základné náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ústavný súd potom podanie navrhovateľky posúdil ako návrh na začatie konania pre porušenie základných práv (ďalej len „návrh“).

K namietanému   porušeniu   vyššie   uvedených   základných   práv   a slobôd navrhovateľky malo dôjsť postupom a rozhodnutiami Daňového úradu Košice IV (ďalej len „DÚ Košice IV“) a následne rozhodnutiami Ústredného daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, pracoviska Košice, pri výkone daňovej kontroly na dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie   obdobia   rokov 1995 a 1996, ako aj pri kontrole dane z pridanej hodnoty   (ďalej   len   „DPH“)   za   zdaňovacie   obdobie   roka   1996   (3.   štvrťrok) č. VI/250/1071/4368/2000,   č.   VI/210/1039/4443/2000   a   č. VI/210/1040/4444/2000 z 11. augusta   2000   a č.   VI/210/1086/4431/2000,   č. VI/210/879/4492/2000 a č. VI/210/1040/4507/2000 z 18. augusta 2000.

Z návrhu   navrhovateľky   a listinných   dôkazov,   ktoré   na   podporu   svojich   tvrdení ústavnému súdu predložila, ústavný súd zistil nasledujúci skutkový stav:

DÚ Košice IV vykonal 21. novembra 1996 podľa § 4 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 254/1993 Z. z. o územných finančných orgánoch v znení neskorších predpisov   a § 14   zákona   Slovenskej   Národnej   rady   č.   511/1992   Zb.   o správe   daní a poplatkov   a o zmenách   v sústave   územných   finančných   orgánov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) vykonal miestne zisťovanie u navrhovateľky ako daňového subjektu na základe ňou uplatneného nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH   za   3.   štvrťrok   1996   vo   výške   1.819.427,-   Sk   s tým,   že   konštatoval,   že   vedenie záznamov   pre   daňové   účely   (kontroloval   vstupné   daňové   doklady,   výstupné   daňové doklady, pokladničné doklady a daňové priznanie za 3. štvrťrok 1996) bolo v súlade s § 24 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej   len   „zákon   č.   289/1995   Z.   z.“)   a doklady   vystavené   daňovým   subjektom   mali náležitosti podľa § 15 a § 16 zákona č. 289/1995 Z. z., daň v daňovom priznaní bola zhodná s daňou uvedenou v účtovnej evidencii a nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH bol uplatnený oprávnene.

Následne 17. decembra 1997 DÚ Košice IV začal u navrhovateľky daňovú kontrolu dane z príjmov fyzických osôb (ďalej len „daň z príjmov FO“) za daňové obdobia rokov 1995   a 1996.   Oznámenie   o začatí   daňovej   kontroly   bolo   navrhovateľkou   prevzaté 27. januára 1998.

Dňa 26. marca 1998 Okresný úrad vyšetrovania Policajného zboru Trenčín (ďalej len „OÚV PZ Trenčín“) vyzval navrhovateľku na predloženie kompletnej účtovnej evidencie za   rok   1996   na   účely   vyšetrovania   pre   trestný   čin   podvodu   spolupáchateľstvom   podľa § 9 ods. 2 a § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona v trestnej veci proti M. P. a spol.

Na základe vyššie uvedenej výzvy si navrhovateľka v októbri 1998 vyžiadala od DÚ Košice IV predložené doklady späť.  

DÚ Košice IV doklady navrhovateľke vrátil. Ani pri prevzatí, ani pri vrátení nebol potvrdzovaný obsah a rozsah dokladov (ani z predložených materiálov nevyplýva, že by o to navrhovateľka žiadala, resp. sa toho domáhala).

OÚV   PZ   Trenčín   požiadal   6.   apríla   1999   DÚ   Košice   IV   o vykonanie   daňovej kontroly za 3. štvrťrok 1996 v súvislosti s trestnou vecou ČST: PZ–OUV–227-TN/97 Bž proti   M.   P.   a spol.,   kde   bola   obvinená   aj   navrhovateľka.   DÚ   Košice IV   bola   žiadosť doručená 12. apríla 1999.

Ešte predtým bol 4. februára 1999 vypočutý v uvedenej trestnej veci zástupca DÚ Košice   IV   ako   poškodený.   Uviedol,   že   v danom   okamihu   nemožno   ešte   určiť,   či   bol poškodený štát. Ak by sa v trestnom stíhaní preukázal podvod, žiadal uhradiť škodu vo výške nadmerného odpočtu DPH za 3. štvrťrok 1996, na vrátenie ktorého navrhovateľka uplatnila nárok.

Dňa   13.   mája   1999   riaditeľka   DÚ   Košice   IV   vydala   príkaz   na   začatie   daňovej kontroly   za   3.   štvrťrok   1996   a vyzvala   navrhovateľku   na   predloženie   dokladov   (výzvu podľa protokolu o kontrole daňovníčka prevzala 4. júna 1999).  

Navrhovateľka DÚ Košice IV oznámila, že požadované doklady nemôže predložiť, pretože ich odovzdala OÚV PZ Trenčín, ale po ich vrátení tak urobí.

DÚ Košice IV požiadal 26. júla 1997 Daňový úrad Senec (ďalej len „DÚ Senec“) o preverenie   prijatých   zdaniteľných   plnení   navrhovateľkou.   V protokole   o výsledkoch daňovej kontroly sa uvádza, že na základe tejto odpovede DÚ Košice IV neuznáva nárok na odpočet DPH na vstupe u navrhovateľky vo výške 2.277.575,- Sk z dôvodu porušenia § 20 ods. 2 písm. a) zákona č. 289/1995 Z. z. (teda preto, že k zdaniteľnému plneniu – dodávke tovaru pre navrhovateľku, nedošlo).

DÚ Košice IV vzhľadom na svoj vyššie uvedený záver o neuskutočnení zdaniteľného plnenia – dodávky tovaru pre navrhovateľku, neuznal ani ňou uplatnenú a zrazenú daň na výstupe – pri predaji uvedeného tovaru ďalej vo výške 596.700,- Sk.

DÚ Košice IV po informáciách z OÚV PZ Trenčín (v apríli 1999) pokračoval taktiež v kontrole dane z príjmov FO výzvou z 22. júla 1999 na predloženie dokladov účtovnej evidencie za roky 1995 a 1996 a následnou výzvou z 19. augusta 1999.

Keďže   navrhovateľka   výzvu   z 19.   augusta   1999   neprevzala,   bola   na   základe dožiadania   DÚ   Košice   IV   z 22.   septembra   1999   predvedená   1.   októbra   1999   na   DÚ Košice IV, kde „prisľúbila“ dodať účtovné doklady, resp. potvrdenie o ich odovzdaní na OÚV PZ Trenčín 6. októbra 1999. V uvedený deň predložila navrhovateľka časť dokladov za rok 1995.

Dňa   29.   novembra   1999   bol   s navrhovateľkou   prerokovaný   protokol   o výsledku kontroly   dane   z príjmov   FO   a DPH.   DÚ   Košice   IV   z už   uvedených   dôvodov   neuznal navrhovateľkou uplatnený nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za 3. štvrťrok 1996 vo výške 1.680.875,- Sk, čo premietol aj do úpravy výšky straty navrhovateľky v roku 1996 a pre určenie výšky dane z príjmov FO za rok 1995 vzhľadom na to, že nemal k dispozícii doklady   preukazujúce tržby, ale iba náklady daňového subjektu, použil   pre jej výpočet pomôcky podľa § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., a to daňové priznania navrhovateľky k DPH.

Na základe výsledkov daňovej kontroly vydal DÚ Košice IV 30. novembra 1999 a 1. decembra   1999   príslušné   rozhodnutia,   proti   ktorým   28.   decembra   1999   podala navrhovateľka odvolanie, ktoré doplnila 10. januára 2000.

DÚ Košice IV   3. februára 2000 zastavil odvolacie konanie. Na základe odvolania právneho   zástupcu   navrhovateľky   proti   tomuto   rozhodnutiu   však   odvolací   orgán rozhodnutie o zastavení konania o odvolaní zrušil.

Dňa   24.   februára   2000   vypočul   vyšetrovateľ   v trestnej   veci   proti   M.   P.   a spol. zástupcu štátu – DÚ Košice IV ako poškodeného. Ten sa „pripojil“ k trestnému stíhaniu, nárok na náhradu škody vzhľadom na vydané rozhodnutia DÚ Košice IV však neuplatnil.

Podaním   zo   7.   júna   2000   právny   zástupca   navrhovateľky   doplnil   jej   odvolanie, v ktorom namietal porušenie čl. 50 ústavy a viacerých ustanovení zákona č. 511/1992 Zb. zo strany DÚ Košice IV.

Ústredné   daňové   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   ako   odvolací   orgán 11. a 18. augusta 2000 potvrdilo rozhodnutia DÚ Košice IV.

Žalobou o preskúmanie zákonnosti vyššie uvedených rozhodnutí z 26. októbra 2000 sa právny zástupca navrhovateľa obrátil na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Opätovne napadol viaceré porušenia zákona č. 511/1992 Zb., ako aj čl. 50 ústavy zo strany daňových orgánov.

Dňa 27. júna 2001 najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sž 238/00, 6 Sž 253-257/00 žalobu zamietol.  

Na základe vyššie uvedených skutočností sa navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu podnetom z 10. septembra 2001 obrátila na ústavný súd a navrhla, aby ústavný   súd   rozhodol,   že:   „postupom   a rozhodnutiami   Daňového   úradu   Košice   IV a následne   rozhodnutiami   Ústredného   daňového   riaditeľstva   SR,   pracovisko   Košice   pri výkone daňovej kontroly na dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobia 1995, 1996 a pri kontrole DPH za zdaňovacie obdobie roka 1996 boli porušené ústavné práva D. H., bytom K., na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy SR, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a tiež jej ústavná sloboda nekonať (resp. nestrpieť) to, čo jej zákon neukladá podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR.“

II.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia prijatiu podnetu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nie   je   ústavný   súd   príslušný,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Navrhovateľka namietala porušenie svojho základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy z dôvodov, že DÚ Košice IV vydal rozhodnutia v daňovom konaní   (rozhodnutia   z 30.   novembra   1999   a 1.   decembra   1999)   bez   čo   najúplnejšieho zistenia skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinnosti (§ 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) a vychádzal z nepodloženej informácie vyšetrovateľa OÚV PZ Trenčín v žiadosti zo 6. apríla 1999 o vykonanie opätovnej kontroly DPH u navrhovateľky za 3. štvrťrok 1996, že zdaniteľné plnenie zo strany navrhovateľky nebolo uskutočnené. Na základe tejto informácie vyšetrovateľa si urobil správca dane zákonom zakázaný úsudok o predbežnej otázke (§ 26 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) a záverom, že vznikla škoda ako podstatný   kvalifikačný   znak   skutkovej   podstaty   trestného   činu   podvodu   podľa   §   250 Trestného zákona, zároveň správca dane prejudikoval spáchanie uvedeného trestného činu navrhovateľkou, čo patrí podľa čl. 50 ods. 2 ústavy výlučne do právomoci súdu.

Uvedené právo podľa názoru navrhovateľky porušil aj odvolací orgán - Ústredné daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, ktorý v odvolacom konaní potvrdil rozhodnutia DÚ Košice IV napadnuté odvolaním.

Právny zástupca navrhovateľky v návrhu okrem iného uviedol : „správca dane tvrdí, že pri výkone oboch kontrol DPFO za roky 1995 a DPH za 3. Q 1996, bol jeho postup nezávislý   od   konania   tretej   osoby   a iba   vzal   do   úvahy   informácie   z OÚV   PZ   Trenčín. Napriek svojej deklarovanej nezávislosti si do záverov týchto kontrol osvojil nepodložené závery   OÚV   PZ   Trenčín   a vychádzajúc   z týchto   neobjektívnych   informácií a nezdokumentovaného stavu v odpovedi na dožiadanie z DÚ Senec z 29. 9. 1999, si utvoril o otázke dodania tovaru zákonom zakázaný úsudok s následným vydaním protiústavných rozhodnutí zo dňa 30. 11. 1999 a 1. 12. 1999. Tým porušil § 26 ods. 2 zákona cit. zákona (pozn. č. 511/1992 Zb.), lebo nepočkal na vynesenie právoplatného odsudzujúceho rozsudku súdom   v rozpore   s čl.   50   Ústavy   SR,   ktorý   určuje   výlučnú   právomoc súdu   rozhodovať o vine či nevine a s princípom prezumpcie neviny navrhovateľky v trestnom konaní.“

Z čl. 50 ods. 2 ústavy vyplýva, že prezumpcia neviny chráni osobu, proti ktorej sa vedie trestné konanie, aby bola označovaná za vinnú zo spáchania skutku napĺňajúceho znaky trestného činu ešte predtým, ako bola uznaná za vinnú právoplatným rozsudkom súdu.

Rešpektovanie tohto princípu má zabezpečiť nielen súd v súdnom konaní, kde sa rozhoduje o vine, ale aj iné orgány činné v trestnom konaní, ktoré pôsobia v predsúdnom štádiu, tzv. prípravnom konaní ( prokurátor, vyšetrovateľ, policajný orgán; mutatis mutandis PL. ÚS 12/98).

Aj nevhodné výroky orgánov prípravného trestného konania, ktoré by sa v podstate rovnali vysloveniu viny trestne stíhanej osoby, by mohli porušiť prezumpciu neviny, a to najmä vtedy, pokiaľ by napr. podnietili verejnosť uveriť, že trestne stíhaná osoba je vinná, a prejudikovali by hodnotenie faktov kompetentným súdom.

V posudzovanom prípade sa však porušenia práva navrhovateľky podľa čl. 50 ods. 2 ústavy   nemohli   dopustiť   daňové   orgány   už   preto,   lebo   ich   konanie   a rozhodovanie   sa nemohlo v žiadnom prípade rovnať vysloveniu viny navrhovateľky zo spáchania skutku napĺňajúceho znaky trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona.

Správca   dane   vo   svojich   rozhodnutiach   ani   v konaní,   ktoré   ich   vydaniu predchádzalo,   neriešil   otázku,   či   a kým   bol   spáchaný   trestný   čin   (§   26   ods.   2   zákona č. 511/1992 Zb.), ale skutkovú otázku, či došlo alebo nedošlo k zdaniteľnému plneniu pre účely   uznania   nároku   na   vrátenie   nadmerného   odpočtu   DPH,   resp.   správneho   určenia hospodárskeho výsledku pre potrebu určenia výšky dane z príjmov. Svedčia o tom jeho vyjadrenia   a závery,   ku   ktorým   dospel,   uvedené   v protokole   o výsledku   kontroly   dane z príjmov   FO   a DPH   z 29.   novembra   1999   a následne   v rozhodnutiach   DÚ   Košice   IV z 30. novembra   1999   a 1.   decembra   1999:   „...   Na   základe   šetrenia   na   DÚ   Senec a odpoveďou na dožiadanie DÚ KE IV č. 698/320/3098/51372/99/Ga zo dňa 26. 7. 1999 správca dane neuznáva nárok na odpočet dane za III. Q 1996 u týchto daňových dokladov, nakoľko bolo zistené, že dodanie tovaru nebolo uskutočnené....“; „...V zmysle ust. § 16 zákona   č. 511/1992   Zb.   o správe   daní   a poplatkov   správca   dane   požiadal   listom č. 698/320/3098/51372/99/Ga   zo   dňa   26.   7.   1999   DÚ   Senec   o preverenie   prijatých zdaniteľných plnení ohľadne nákupu tovaru – džúsov od dodávateľa SAVIKO s. r. o. Senec. Na základe odpovede z DÚ Senec č. j. 609/320/52048/99/BA zo dňa 13. 9. 1999 DÚ Košice IV kontrolou prijatých zdaniteľných plnení neuznáva nárok na odpočet dane na vstupe vo výške 2.277.575,- Sk z dôvodu porušenia ust. § 20 ods. 2 písm. a) zákona č. 289/1995 Z. z. o DPH  ...   Vzhľadom   k tomu,   že   v uvedenom   prípade   dodanie   tovaru   sa   neuskutočnilo, kontrolou   uskutočnených   zdaniteľných   plnení   správca   dane   daň   na   výstupe   vo   výške 596.700,- Sk považuje za bezpredmetnú, z čoho vyplýva, že došlo aj k porušeniu ust. § 14 ods. 1 vyššie citovaného zákona.“  

Navrhovateľka   ako   fyzická   osoba   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu namietala   vo   svojom   návrhu   aj   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci v daňovom konaní bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorého sa mal dopustiť DÚ Košice IV pri výkone daňovej kontroly dane z príjmu FO za roky 1995 a 1996.

Navrhovateľka sa však domáha ochrany svojho práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na ústavnom súde v čase, keď konanie v predmetnej veci bolo už právoplatne skončené.

Návrh   na   začatie   konania   pre   porušenie   základných   práv   bol   ústavnému   súdu doručený 12. septembra 2001.

Daňová kontrola bola skončená 29. novembra 1999. DÚ Košice IV vydal na základe výsledkov   uvedenej   kontroly   rozhodnutia   z   30.   novembra   1999   a 1.   decembra   1999. Ústredné daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutia DÚ Košice IV potvrdilo rozhodnutiami z 11. a 18. augusta 2000.

Dňa 27. júna 2001 najvyšší súd zamietol žalobu navrhovateľky, ktorou sa domáhala zrušenia vyššie uvedených rozhodnutí.

Podľa   ustálenej judikatúry   ústavný súd   poskytuje ochranu základnému právu   len vtedy, keď bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k porušeniu namietaného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo (I. ÚS 34/99, I. ÚS 17/01). V prípadoch, v ktorých   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   navrhovateľa   zistí,   že   tie konania, v ktorých namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, boli právoplatne skončené ešte pred podaním jeho návrhu na ústavný súd, ústavný súd takéto návrhy podľa svojej konštantnej judikatúry odmieta ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (mutatis mutandis II. ÚS 32/00).

Navrhovateľka v podanom návrhu namietala aj porušenie svojej ústavnej slobody nekonať, resp. nestrpieť to, čo jej zákon neukladá, podľa čl. 2 ods. 3 ústavy z dôvodu, že DÚ Košice IV v kontrole dane z príjmov FO za roky 1995 a 1996 pokračoval (po prerušení, ktoré malo faktickú povahu – nebolo vydané rozhodnutie o prerušení konania) na podnet OÚV   PZ   Trenčín,   čím   porušil   §   25   ods.   4   zákona   č.   511/1992   Zb.,   podľa   ktorého pokračovať   v konaní   môže   iba   z vlastného   podnetu   alebo   z podnetu   účastníka   konania, ktorým podľa § 6 ods. 1 v spojení s § 5 ods. 1 cit. zákona je iba: daňovník, platiteľ dane, poplatník   a právny   nástupca   fyzickej   či   právnickej   osoby,   ktorý   je   ako   daňový   subjekt vymedzený osobitnými predpismi.

Pokračovaním vo výkone kontroly dane z príjmov FO za roky 1995 a 1996 na podnet tretej osoby konal podľa   názoru   navrhovateľky DÚ Košice   IV v rozpore s čl. 2 ods.   2 ústavy,   teda   v rozpore   s   ústavným   princípom   legality   zakotvujúcim   povinnosť   štátneho orgánu   konať   iba   v medziach   ústavy   a v rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon. Zároveň tým, že navrhovateľka bola nútená strpieť nezákonné pokračovanie vo výkone kontroly dane z príjmov FO za roky 1995 a 1996, DÚ Košice IV porušil jej ústavnú slobodu podľa čl. 2 ods. 3 druhej vety ústavy, podľa ktorého nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Prerušenie daňového konania upravuje § 25a zákona č. 511/1992 Zb.

Podľa   §   25a   ods.   4   zákona   č.   511/1992   Zb.   pokračuje   správca   dane   v konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka konania, len čo pominuli prekážky, pre ktoré sa konanie prerušilo, prípadne len čo uplynula lehota uvedená v odseku 2 ustanovenia § 25a citovaného zákona.

Formulácia „správca dane pokračuje v konaní z vlastného podnetu“ vyjadruje, že na rozdiel od dispozičnej zásady, keď štátny orgán môže konať len na základe procesného úkonu účastníka konania a dispozičný procesný úkon účastníka musí rešpektovať, v prípade pokračovania v daňovom konaní môže správca dane konať (pokračovať v konaní) z vlastnej iniciatívy (rozhodnutia) nečakajúc na procesné úkony účastníkov konania či aktivitu tretích osôb.

To však nevylučuje, aby k takémuto rozhodnutiu (pokračovať v konaní) správca dane dospel na základe informácií, oznámení, žiadostí či „podnetov“ od iných subjektov. Často sa napr. práve tak môže dozvedieť, že prekážky, pre ktoré sa konanie prerušilo, už pominuli.

Formulácia   „pokračuje v konaní z vlastného   podnetu“   znamená   predovšetkým,   že v tomto prípade nie je správca dane takýmito informáciami, oznámeniami, žiadosťami, či „podnetmi“ tretích osôb viazaný a rozhodnutie, či bude alebo nebude pokračovať v konaní, záleží výlučne na jeho uvážení (pokračuje v konaní z vlastného podnetu) na rozdiel   od prípadu,   keď   pokračovanie   v konaní   navrhne   účastník   konania   (pozri   §   25a   ods.   4 citovaného zákona), keď je správca dane takýmto procesným úkonom viazaný.

Nie je teda porušením zákona, ak sa správca dane rozhodol pokračovať v konaní (pokračoval v konaní) z vlastného podnetu, hoci toto rozhodnutie iniciovala aktivita tretích osôb.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   považoval   za   právne   významnú   aj   skutočnosť,   že navrhovateľka   namietla porušenie čl.   2   ods.   3   ústavy   v súvislosti   s povinnosťou   strpieť pokračovanie daňovej kontroly samostatne bez spojení s iným základným právom alebo slobodou. Porušenie čl. 2 ods. 3 vyvodila len z porušenia čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorého sa mal dopustiť DÚ Košice IV.

Obdobne ako v prípade sp. zn. I. ÚS 24/94 ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu   navrhovateľky   prihliadol   aj   na   to,   že   predmetom   konania   o návrhu   na   začatie konania pre porušenie základných práv a slobôd (podobne ako pri podnete podľa čl. 130 ods.   3   ústavy   platnom   a účinnom   do   1.   júla   2001)   sú   najmä   základné   ľudské   práva a slobody fyzických a právnických osôb uvedené v druhej hlave ústavy. Z tohto dôvodu ustanovenie   čl.   2,   ktorého   jednotlivé   odseky   vyjadrujú   zásady   právneho   štátu   (ústavné princípy),   nemožno   samostatne   aplikovať,   a teda   ani   namietať   jeho   porušenie   v konaní o porušení individuálneho základného práva alebo slobody fyzickej alebo právnickej osoby pred ústavným súdom.

Na základe týchto skutočností ústavný súd návrh navrhovateľky posúdil aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnený.

Z uvedených dôvodov potom ústavný súd rozhodol o podnete navrhovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. decembra 2001