znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 115/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

zastúpenéhoadvokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Advokátska kancelária, Teodora Tekela 23, Trnava,vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya v čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd,   práva   na   slobodu   a bezpečnosťzaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právana spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   č.   k.   1   Tos   37/2014-6891z 25. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnúslobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a v čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného právana súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   v   čl.   36   ods.   1   listiny,   právana slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konaniezaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajskýsúd“) č. k. 1 Tos 37/2014-6891 z 25. marca 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre obzvlášťzávažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1 a 2 písm. b) a d) a ods. 4 písm. a)s poukazom na § 138 písm. a), d), f) a i) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v zneníneskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1Trestného zákona. V tejto trestnej veci bol sťažovateľ uznesením Okresného súdu Nitra(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 33 Tp 54/2009 z 20. marca 2009 vzatý do väzby z dôvodovpodľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) so začiatkom plynutia väzby od 20. marca 2009.

V priebehu trestného konania bolo vo veci knajúcimi všeobecnými súdmi viackrátrozhodované o osobnej slobode sťažovateľa, a to aj na základe jeho žiadostí o prepusteniez väzby   na   slobodu.   O jednej   z   týchto   žiadostí   okresný   súd   rozhodol   unesenímsp. zn. 2 T 76/2013 z 12. júla 2013 tak, že ju zamietol (bod 1 výroku), a zároveň podľa § 77ods. 1 písm. b) Trestného poriadku sťažovateľovi nezapočítal do plynutia lehoty väzbypodľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku a § 76a Trestného poriadku dobu od 16. januára 2013do 12. júla 2013, počas ktorej sa nemohol zúčastniť na úkonoch trestného konania (bod 2výroku).

Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal sťažovateľ sťažnosť, na základektorej krajský súd uznesením č. k. 1 Tos 93/2013-6538 z 30. júla 2013 podľa § 194 ods. 1písm. a) a 2 Trestného poriadku napadnuté uznesenie okresného súdu v bode 2 výroku zrušila sám   rozhodol,   že   podľa   §   77   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriaku   sa   sťažovateľovinezapočítava   do   lehoty   trvania   väzby   podľa   §   76   ods.   6   Trestného   poriadku   dobaod 23. januára 2013 do 12. júla 2013.

Následne konajúce všeobecné súdy rozhodli aj o nazapočítaní doby od 12. júla 2013do   6.   agusta   2013   do   plynutia   lehoty   väzby   sťažovateľa   podľa   §   76   ods.   6   Trestnéhoporiadku a § 76a Trestného poriadku, a to uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 76/2013z 29. novembra 2013 v spojení s uznesením krajského sdúu č. k. 1 Tos 148/2013-6740zo 16. decembra 2013.

Ďalšou   žiadosťou   sa   sťažovateľ   opäť   domáhal   prepustenia   z väzby   na   slobodu,o ktorej okresný súd uznesením sp. zn. 2 T 76/2013 z 5. marca 2014 podľa § 79 ods. 3Trestného poriadku rozhodol tak, že ju zamietol.

Opravný   prostriedok   sťažovateľa   proti   tomuto   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňakrajský súd napadnutým uznesením č. k. 1 Tos 37/2014-6891 z 25. marca 2014 podľa § 193ods. 1 psím. c) Trestného poriadku zamietol ako nedôvodný.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd týmto rozhodnutím porušil ním označené právaa základné práva zaručené ústavou, listinou a dohovorom a domnieva sa, „že je obmedzený na osobnej slobode v rozpore so zákonom a Ústavou Slovenskej republiky“. Tvrdí, že podľa§ 77 ods. 1 Trestného poriadku bolo možné v jeho prípade nezapočítať dobu od 23. januára2013 do 6. augusta 2013 iba v rámci lehoty plynúcej v zmysle ustanovení § 76 ods. 6 a 7Trestného   poriadku,   t.   j.   iba   v tzv.   základnej   lehote   trvania   väzby.   Je   presvedčený,   že„Nezapočítanie lehoty trvania väzby pre prekážku uvedenú v § 77 ods. 1 Tr. por. do lehoty väzby podľa § 76a Tr. por. zákon nedovoľuje, napriek tomu súd nerešpektoval citované zákonné ustanovenie a urobil tak so spätnými účinkami až v čase plynutia lehoty väzby predĺženej podľa § 76a Tr. por.“.

Sťažovateľ nesúhlasí   so   stanoviskom   krajského   súdu, podľa   ktorého „ak   Trestný poriadok takúto možnosť (nezapočítame lehoty trvania väzby) pripúšťa pri základnej lehote väzby, je takáto možnosť analogicky prípustná aj v prípade lehoty uvedenej v § 76a Tr. por., a to z dôvodu, že v tomto ustanovení nie je uvedený výslovný zákaz alebo nemožnosť takto postupovať“, pretože podľa slov sťažovateľa „verejnej moci je dovolené konať len to, čo jej umožňuje zákon (článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky)... súd nemôže robiť to, čo mu zákon nezakazuje, ale len to, čo mu zákon dovoľuje“. Vzhľadom na uvedené „Ustanovenie § 77 ods. 1 Tr. por. dovoľuje nezapočítať dobu, počas ktorej sa obvinený nemohol zúčastniť na   úkonoch trestného konania, len do plynutia lehôt podľa   § 76 ods. 6 a 7 Tr. por., čo zároveň znamená zákaz/nedovolenie takéhoto postupu pri plynutí lehoty väzby podľa iného ustanovenia zákona, teda aj zákaz použitia ustanovenia § 77 ods. 1 Tr. por. pri plynutí lehoty väzby podľa § 76a Tr. por., ktorý upravuje plynutie inej lehoty väzby než ustanovenie § 76 ods. 6 a 7 Tr. por.“.

Ďalej sťažovateľ tvrdí, že „Doba, počas ktorej mal byť... vo väzbe, bola určená rozhodnutím Okresného súdu Nitra č. k. 2 T/76/2013 zo dňa 30. 1. 2013, kedy bola podľa § 76a Tr. por. predĺžená lehota väzby do dňa 20. 12. 2013. Žiadnym iným rozhodnutím o väzbe, nebola táto lehota trvania väzby predĺžená.“.

Sťažovateľ   uvádza,   že   konajúce   súdy   jeho   ponechávanie   vo   väzbepo 20. decembri 2013 opierajú o rozhodnutia podľa § 77 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku,ktoré však podľa jeho názoru nie sú rozhodnutiami o väzbe podľa § 72 ods. 1 Trestnéhoporiadku „a je vylúčené ich použitie pri plynutí väzby podľa § 76a Tr. por... Absentuje preto formálne rozhodnutie súdu o väzbe sťažovateľa“.

Sťažovateľ je presvedčený, že ústavne konformným rozhodnutím o jeho väzbe bymohlo byť výlučne len ďalšie rozhdnutie podľa § 76a Trestného poriadku, ktorým by bolapredĺžená jeho väzba „do novourčeného dňa po dni 20. 12. 2013“.

Napokon   sťažovateľ   tvrdí,   že   v jeho   prípade „nie   je   možné   jasne   a jednoznačne vyvodiť   deň,   dokedy   väzba   sťažovateľa   trvá,   čo   spôsobuje   neústavnosť   ďalšieho obmedzovania osobnej slobody“.

Okresný súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 2 T 76/2013 z 5. marca 2014 za konieclehoty   väzby   určil   deň   4.   júl   2014.   Krajský   súd   uviedol   v odôvodnení   napadnutéhouznesenia, že celková lehota trvania väzby sťažovateľa sa predĺžila o 6 mesiacov a 14 dní,a teda sa vyhol ,,uvedeniu presného dňa, na ktorý pripadá koniec lehoty trvania väzby ako aj otázke, prečo je túto lehotu potrebné počítať podľa mesiacov a dní a nie podľa dní“.

Od   použitého   spôsobu   výpočtu   pritom   podľa   názoru   sťažovateľa   závisí   určeniepresného   dňa   konca   lehoty   väzby,   ktorý   nie   je   rovnaký   pri   oboch   spôsoboch   jehovypočítania.

„Ak by sťažovateľ obdobie určované rozpätím 6 mesiacov a 14 dní počítal podľa mesiacov a dní, koniec lehoty by pripadal na deň 4. 7. 2014 (6 mesiacov je do 20. 6. 2014 + 14 dní). Ak by sťažovateľ počítal rovnaké obdobie podľa dní, vyšiel by koniec lehoty väzby na deň 3. 7. 2014 (obdobie od 23. 1. 2013 do 6. 8. 2013 je 195 dní a podľa § 63 ods. 3 Tr. por.   sa   do   lehoty   určenej   podľa   dní   nezapočítava   deň,   v   ktorom   sa   stala   udalosť určujúca začiatok lehoty).“

Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že existujú rôzne dátumy a rôzne názoryna spôsob výpočtu konca lehoty väzby, a nie je isté, ktorý konkrétny deň je koncom lehotytrvania jeho väzby.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 1 Tos/37/2014-6891 zo dňa 25. 3. 2014 porušil ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 1 Tos/37/2014-6891 zo dňa 25. 3. 2014 porušil tiež ústavné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ústavné právo na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...).

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Nitre   č.   k.   1   Tos/37/2014-6891   zo   dňa   25. 3. 2014 sa zrušuje a sťažovateľ sa prepúšťa z väzby.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal juzo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdumožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ideo krajský súd rozhodujúci o väzbe) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného právaalebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavnýsúd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej bymohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03,III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedlik rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebolnáležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Predmetom sťažnosti podanej ústavnému súdu je namietané porušenie základnéhopráva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a v čl. 8 ods. 2 listiny,základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1listiny,   práva   na   slobodu   a   bezpečnosť   zaručeného   v   čl.   5   ods.   4   dohovoru   a   právana spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súduč. k. 1 Tos 37/2014-6891 z 25. marca 2014, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa protiuzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   2   T   76/2013   z 5.   marca   2014   o zamietnutí   žiadostisťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   lenpre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak nežz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 1 Tos 37/2014-6891

z 25. marca 2014

Pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právona súdnu ochranu a ustanovení čl. 17 ústavy týkajúcich sa špecificky základného právana osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiežprocesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranuv prípadoch   pozbavenia   osobnej   slobody   väzbou.   Táto   súdna   ochrana   zahŕňa   základnéprocesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konaniao   väzbe,   a   preto   sú   na   konanie   a   rozhodovanie   súdu   o   väzbe   aplikovateľné   špeciálneustanovenia čl. 17 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1ústavy (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 277/07).

Ústavný súd považuje za nevyhnutné tiež uviesť, že konania všeobecných súdov,ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniamivo   veci   samej   týkajúcej   sa   viny   obvinenej   osoby)   a   ani   konaniami   o   právach   alebozáväzkoch   občianskoprávneho   charakteru,   na   ktoré   sa   vzťahuje   čl.   6   ods.   1   dohovoru.V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže tútooblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06,III. ÚS 277/07). Neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie o osobnej slobodepotvrdzuje   aj   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudskí   práva   (napr.   rozsudok   vo   veciDe Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 76).

Na   základe   toho   ústavný súd sťažnosť   v časti namietaného porušenia základnéhopráva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1dohovoru uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu záklaného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl.   17 ods.   2 a 5 ústavy a v čl.   8 ods.   2 listiny   a práva na   slobodu   a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 1 Tos 37/2014-6891 z 25. marca 2014

2.1 Sťažovateľ predovšetkým namieta, že všeobecné súdy v jeho trestnej veci po tom,ako mu bola uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 16/2011 z 30. januára 2013 v spojenís uznsením krajského súdu sp. zn. 1 Tos 16/2013 z 19. februára 2013 predĺžená celkoválehota trvania väzby podľa § 76a Trestného poriadku do 20. demcembra 2013, mu v rozporeso zákonom (Tresntým poriadkom) nebola do výkonu väzby podľa § 77 ods. 1 písm. b)Trestného poraidku započítaná doba od 23. januára 2013 do 6. augusta 2013, t. j. dobaplynúca v rámci predĺženej lehoty väzby podľa § 76a Trestného poriadku, na ktorú sa podľanázoru sťažovateľa podmienky upravené v § 77 ods. 1 Trestného poriadku nevzťahujú.

Ústavný súd pripomína, že o nezapočítaní doby od 23. januára 2013 do 12. júla 2013bolo právoplatne rozhodnté uznesením krajského súdu č. k. 1 Tos 93/2013-6538 z 30. júla2013   a o nezapočítaní   doby   od   12.   júla   2013   do   6.   augusta   2013   bolo   právoplatnerozhodnuté uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 76/2013 z 29. novembra 2013 v spojenís uznesením   krajského   súdu   č.   k.   1   Tos   148/2013-6740   zo   16.   decembra   2013.   Tietorozhodnutia   však   nie   sú   predmetom   tejto   aktuálnej   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu,ktorým je uznesenie krajského súdu č. k. 1 Tos 37/2014-6891 z 25. marca 2014.

Je   nesporné,   že   sťažovateľ   v skutočnosti   namieta   nezákonnosť   a s tým   spojenúneústavnosť rozhodnutí o nezapočítaní celkovej doby od 12. januára 2013 do 6. augusta2013   do   plynutia   lehoty   väzby   sťažovateľa,   o ktorom   však   krajský   súd   nerozhodovalnapadnutým   rozhodnutím.   Ak   bol   sťažovateľ   presvedčený   o zásahu   všeobecných   súdovdo jeho   základných   práv   rozhodnutiami,   ktorými   nebola   započítaná   uvedená   dobado plynutia lehoty jeho väzby, mal a mohol uplatniť ich ochranu podaním sťažnosti podľa čl.127 ods. 1 ústavy práve proti týmto rozhodnutiam.

O úmysle   sťažovateľa   revidovať   rozhodnutia   krajského   súdu   o nezapočítaní   dobydo plynutia lehoty väzby svedčí aj skutočnosť, že namieta nemožnosť použitia ustanovenia§ 77 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku v jeho trestnej veci (po predchádzajúcom postupepodľa § 76a Trestného poriadku). V relevantom konaní sp. zn. 1 Tos 37/2014 však krajskýsúd (a pred ním ani okresný súd) podľa tohto ustanovenia nerozhodoval [išlo o rozhodnutiapodľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku a náledne § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku].

Ústavný súd konštatuje, že podaním žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu podľa§ 79   ods.   3   Trestného   poriadku,   rozhodnutím   všeobecných   súdov   o tejto   žiadostia následným podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa nemožnodomáhať preskúmania vo veci vydaných skorších rozhodnutí, ktoré však s aktuálnou vecounesúvisia. Pokiaľ v danej veci krajský súd uznesením č. k. 1 Tos 37/2014-6891 z 25. marca2014 rozhodol o tom, že sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 5. marca2014 zamietol, urobil tak na základe záverov vyplývajúcich z právoplatných rozhodnutí,ktoré neboli v zodpovedajúcom čase napadnuté pre ich neústavnosť.

Vzhľadom na uvedené je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne neopodstatnenou,a to   z dôvodu   absencie   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   porušením   označenýchzákladných práv a napadnutým uznesením krajského súdu.

2.2. Podstata ďalšej námietky sťažovateľa spočíva v tvrdení, že od 20. decembra2013, t. j. odo dňa, dokedy bola uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 76/2013 z 30. januára2013 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos 16/2013 z 19. februára 2013sťažovateľovi   podľa   §   76a   Trestného   poriadku   predĺžená   celková   lehota   trvania   väzby,neexistuje žiadne rozhodnutie všeobecného súdu, ktorým by lehota väzby sťažovateľa bolapredĺžená na obdobie po 20. decembri 2013. Podľa slov sťažovateľa teda „Absentuje... formálne rozhodnutie súdu o väzbe.“.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutiesťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípadepodania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnomsúde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákonao ústavnom súde neumožňuje (III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Pokiaľ   sťažovateľ   zastáva   názor,   že   po   20.   decembri   2013   už   neexistovalorozhodnutie,   na   základe   ktorého   bol   naďalej   pozbavený   osobnej   slobody,   mal a moholochranu tohto základného práva uplatiť sťažnosťou podľa čl. 127 od. 1 ústavy podanouústavnému   súdu,   avšak   za   dodržania   zákonom   o ústavnom   súde   striktne   upravenýchpodmienok. Pozbavenie osoby v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde je potrebnépovažovať   za   iný   zásah,   proti   ktorému   možno   podať   sťažnosť   do   dvoch   mesiacovod momentu, kedy sa o ňom sťažovateľ mohol dozvedieť. Ústavný súd bez akýchkoľvekpochybností konštatuje, že sťažovateľ sa o prípadnom nezákonnom a neústavnom svojomponechaní vo väzbe po 20. decembri 2013 mohol dozvedieť už v tento deň, preto od tohtodňa mu začala plynúť lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre prípadnénamietané   porušenie   jeho   práva   na   osobnú   slobodu.   Aktuálna   sťažnosť   bola   napísaná28. apríla 2014, teda podstatne neskôr (doručená ústavnému súdu 2. mája 2014).

Z tohto pohľadu je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podaná oneskorene, čo je podľa §25 ods. 2 zákona o ústavnom súde dôvodom na jej odmietnutie.

2.3. Napokon sťažovateľ namieta neurčitosť dátumu, do ktorého za opísaného stavumá trvať jeho väzba.

Ústavný   súd   k tejto   námietke   uvádza,   že   podobne   ako   predošlé   ani   táto   nebolavo svojej podstate predmetom sťažnosťou napadnutého konania a uznesenia krajského súdu(z 25. marca 2014), pretože aj v tejto otázke druhostupňový súd vychádzal z okolností,o ktorých   už   predtým   bolo   v trestnom   konaní   právoplatne   rozhodnuté   spomenutýmiuzneseniami o nezapočítaní doby do plynutia lehoty väzby sťažovateľa.

Je pravdou, že okresný súd v uznesení sp. zn. 2 T 76/2013 z 5. marca 2014, ako ajkrajský súd v uznesení č. k. 1 Tos 37/2014-6891 z 25. marca 2014 zaujali k namietanýmskutočnostiam   svoj   právny   názor,   a teda   mohlo   by   sa   zdať,   že   sťažnosť   pre   porušeniezákladných práv podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v tomto smere opodstatnená, je však trebazvýrazniť, že prvotne o týchto otázkach bolo rozhodnuté v tomto trestnom konaní podstatneskôr inými rozhodnutiami konajúcich súdov, ktoré naopak nie sú predmetom tejto sťažnosti,a z tohto pohľadu je táto zjavne neopodstatnenou.

Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že aj v tejto časti je sťažnosť zjavneneopodstatnená z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi manietaným porušením práv(podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, čl. 8 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru)a označeným uznesením krajského súdu (č. k. 1 Tos 37/2014-6891 z 25. marca 2014), čo jedôvodom jej odmietnutia podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmiformulovanými   sťažovateľom   v   petite   sťažnosti   (zrušenie   napadnutého   uznesenia,prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu, priznanie náhrady trov konania) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2015