znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 115/2014-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti PRIATEĽSTVO, a. s., Gogoľova 18, Bratislava,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   JUDr.   Bohuslav   Majchrák,   advokát, spol. s r. o., Nová Bystrica 850, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Bohuslav Majchrák, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 14/2012 z 26. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   PRIATEĽSTVO,   a.   s., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2013 faxom   a 12.   júna   2013   poštou   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti PRIATEĽSTVO, a. s., Gogoľova 18, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a základného   práva   na   prerokovanie   veci   v prítomnosti účastníka   konania   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obo 14/2012 z 26. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu   sťažnosti   a príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   žalobou   doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) ešte 2. septembra 1998 sa právny predchodca navrhovateľa HAVK, s. r. o., Bratislava, domáhal proti právnemu predchodcovi sťažovateľa zaplatenia sumy 17 320 565 Sk s príslušenstvom z titulu nesplatenia úveru.

Rozsudkom č. k. 41 Cb 62/1998-314 zo 14. decembra 2011 krajský súd rozhodol, že „žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 691 754,- Eur istiny s 13 % úrokom ročne k 31. 03. 2000 v sume 635 171,75 Eur a 13 % úrokom zo sumy 691 751,64 Eur od 1. apríla 2004   do   zaplatenia,   vrátane   trov   konania   a právneho   zastúpenia   právneho   zástupcu žalobcu v sume 19 589,31 Eur, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia“.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   18.   januára   2012   odvolanie,   ktoré odôvodnila jednak tým, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože krajský súd ako   súd   prvého   stupňa   nevyhovel   žiadosti   jej   právneho   zástupcu   z 5.   decembra   2011 o odročenie pojednávania nariadeného na 14. december 2011 na iný termín z dôvodu kolízie termínov pojednávaní na rozdielnych súdoch, ako aj tým, že krajský súd vec nesprávne právne   posúdil   tým, že   nepoužil   správne   ustanovenie   právneho   predpisu   a nedostatočne zistil   skutkový   stav,   keď   ňou   vznesenej   námietke   neplatnosti   právnych   úkonov zakladajúcich   tvrdený   právny   vzťah,   presnejšie   námietke,   že „tento   právny   úkon za právneho   predchodcu   žalovaného   učinili   osoby,   ktoré   na   to   neboli   oprávnené“, neposkytol   žiadny   argument,   a zároveň   do   dňa   vydania   meritórneho   rozhodnutia, t. j. do 14. decembra 2011, nevydal písomné rozhodnutie o vylúčení návrhu sťažovateľky na započítanie jej pohľadávky proti pohľadávke žalovanej na samostatné konanie, tak ako to vyhlásil uznesením na pojednávaní konanom 1. júna 2011.

Najvyšší   súd   napadnutým   rozhodnutím   rozsudok   krajského   súdu „v   časti   istiny 691 754,64 Eur a ročného úroku 635 171,75 Eur k 31. 03. 2000“ potvrdil a v prevyšujúcej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 10. apríla 2013.

Sťažovateľka   v sťažnosti   predloženej   ústavnému   súdu   namieta,   že   v odvolacom konaní jej nebola poskytnutá účinná súdna ochrana v zmysle čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.   Podľa   jej   názoru „odvolací   súd   pripustil   zneužitie   svojvôle,...   nakoľko   samotný výklad hmotno-právnych noriem ako aj procesných noriem na konanie sa vzťahujúcich tak prvostupňovým   súdom   ako   aj   odvolacím   súdom,   ktorý   si   tieto   osvojil,   vykazuje   značný stupeň arbitrárnosti, keďže nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní a ich použitie nezodpovedá   ich   účelu   a ich   gramatickému   a logickému   výkladu“.   Námietku   porušenia označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:

„Vo   veci   prejednávanej   súdmi   a   týkajúcej   sa   sťažovateľa   z   dôvodu,   že   v   rámci podaného   odvolania   išlo   o   zásadné   výtky   vzťahujúce   sa   procesného   pochybenia prvostupňového   súdu,   spočívajúce   jednak   v   odňatí   práva,   aby   sa   vec   prejednala za prítomnosti   účastníkov   –   ich   zástupcov,   kedy   nevyhovel   žiadosti   o   odročenie pojednávania právneho zástupcu sťažovateľa z vážnych dôvodov na jeho strane a ďalej z dôvodu,   že   určitým   tvrdeným   skutočnostiam   účastníka   –   sťažovateľa,   súd   neposkytol žiadny argument – nami vznesená námietka neplatnosti právnych úkonov zakladajúcich tvrdený   právny   vzťah   žalobcu   (jeho   právneho   nástupcu)   a   žalovaného   (jeho   právneho predchodcu), z ktorého boli plnenia uplatnené v konaní pred súdom, je jednoznačné, že ani v odvolacom konaní, a to aj vzhľadom na ustálenú súdnu prax, ktorou sme zdôvodnili nami podané odvolanie, odvolací súd neposkytol žiadnu vo svojom rozhodnutí o odvolaní – jeho dôvodoch, odpoveď, resp. poskytol odpoveď úplne zmätočnú... Je to vo vzťahu k dôvodom podaného odvolania, v ktorých tvrdíme, že práve prejednaním veci a jej rozhodnutím práve na pojednávaní, na ktoré sa náš právny zástupca ospravedlnil z vážnych dôvodov, bolo upreté ústavné právo na to, aby sa vec prejednala v prítomnosti účastníka konania (jeho zástupcu) a aby sa na tomto pojednávaní mohol vyjadriť k vykonaným dôkazom. Konkrétne tejto skutočností sa však dôvody odvolacieho súdu absolútne nedotýkajú.

Ďalej   v   otázke   námietky   neplatnosti   právnych   úkonov   nie   je   možné   stotožniť   sa so záverom odvolacieho súdu o tom, že z dôvodu, že pri právnych úkonoch bol štátny podnik zastúpený jeho riaditeľom, ktorý bol nesporne jeho štatutárnym zástupcom a kedy odvolací súd poukázal na ustanovenie § 24f ods. 1, ods. 4 Hospodárskeho zákonníka, a teda že nami vznesená   námietka   neplatnosti   týchto   úkonov   nie   je   dôvodná,   nemôže   obstáť,   pretože výkladom právnej normy tak, ako to urobil odvolací súd, ide o neprípustný extenzívny, arbitrárny a potom teda aj ústavne neprípustný výklad ustanovenia § 24f ods. 1, ods. 4 HZ vo vzťahu tiež k ust. § 108 ods. 1 HZ vo vzťahu k právomociam osôb – zamestnancov, konať za organizáciu, mimo osôb zapísaných ako jeho štatutárny orgán, prípadne zástupca... Ďalšie procesné pochybenie konania prvostupňového súdu vytknuté do odvolacieho konania, s ktorým sa odvolací súd vo vzťahu k podmienkam konania pred prvostupňovým súdom   riadne   nevysporiadal,   spočíva   v   tom,   že   sťažovateľ   už   v   prvostupňovom   konaní uplatnil nárok na započítanie pohľadávky proti pohľadávke žalobcu vzájomným návrhom a z obsahu ktorého bolo zrejmé, že ide o uplatnenie pohľadávky len do výšky žalobcom uplatneného nároku (obrana vo veci), a ak na pojednávaní dňa 1. 6. 2011 prvostupňový súd i napriek tomu, že bolo z našej strany zdôraznené, že vo vzťahu k takto uplatnenému nároku proti žalobcovi ide o obranu vo veci, procesné rozhodol tak, že tento vzájomný návrh vylúčil na   samostatné   konanie,   na   čo   ale   neboli   splnené   procesné   podmienky.   Tento   odvolací dôvod bol uvedený z dôvodu, že do dňa vydania rozhodnutia prvostupňového súdu vo veci prvostupňový súd písomne uvedené rozhodnutie ani nevydal – je to odvolací dôvod, na ktorý má odvolací súd prihliadať s prihliadnutím na ust. § 212 ods. 3 O. s. p.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka v petite žiadala, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1.   Základné   práva   sťažovateľa,   spoločnosti   PRIATEĽSTVO,   a.   s.,   podľa   čl.   46 ods. 1 a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu SR Bratislava sp. zn. 3 Obo 14/2012 zo dňa 26. 02. 2013 porušené boli.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   Bratislava   sp.   zn.   3   Obo   14/2012   zo   dňa 26. 02. 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší sud SR Bratislava je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky na účet jeho právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka   konania   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Obo 14/2012 z 26. februára 2013.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa ňou domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu tak, ako keby bol ústavný súd ďalším stupňom v systéme všeobecného súdnictva, čo potvrdzujú nielen jej vyjadrenia v konaní pred prvostupňovým súdom, ale aj obsah ňou podaného opravného prostriedku (odvolania), ktoré sú v podstate totožné s odôvodnením jej sťažnosti.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom   realizácie zásady   vyčerpania opravných prostriedkov   a iných právnych prostriedkov na ochranu základných práv a slobôd sťažovateľa je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci, teda aj všeobecných súdov v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde.   To   znamená,   že   sťažnosť   možno ústavnému súdu podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd poskytuje. V opačnom prípade je sťažnosť neprípustná (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 126/2012).

Ako   vyplýva   z   I.   časti   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia,   námietku   porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľka spája s tým, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože súd prvého stupňa nevyhovel žiadosti jej   právneho   zástupcu   z 5.   decembra   2011   o odročenie   pojednávania   nariadeného na 14. december 2011 na iný termín z dôvodu kolízie termínov pojednávaní na rozdielnych súdoch, ako aj to, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne   ustanovenie   právneho   predpisu   a nedostatočne   zistil   skutkový   stav,   keď   ňou vznesenej   námietke   neplatnosti   právnych   úkonov   zakladajúcich   tvrdený   právny   vzťah neposkytol   žiadny   argument,   a zároveň   do   dňa   vydania   meritórneho   rozhodnutia, t. j. do 14. decembra 2011 nevydal   písomné rozhodnutie o vylúčení návrhu sťažovateľky na započítanie jej pohľadávky proti pohľadávke žalovanej na samostatné konanie, tak ako to vyhlásil uznesením na pojednávaní konanom 1. júna 2011.

V súvislosti s podmienkou vyčerpania opravných prostriedkov vyplývajúcej z § 53 ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažovateľka   uviedla,   že „z   dôvodu   práve   už   vedenej exekúcie na jeho majetok, ktorá mu znemožňuje nakladanie z majetkom a teda aj platenie prípadných súdnych poplatkov v prípade, že by mal využiť inštitút opravného prostriedku podľa O. s. p. - dovolanie, by sa pre jeho nezaplatenie účinnej súdnej ochrany dovolať nemohol, žiada ústavný súd, aby prijatie tejto sťažnosti na jej vecné prejednanie z týchto dôvodov hodných osobitného zreteľa neodmietol“.

Dovolanie (t. j. jeho prípustnosť, podanie a konanie na dovolacom súde) upravujú ustanovenia § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Podľa   §   240   ods.   1   OSP   účastník   môže   podať   dovolanie   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni.Prípady, kedy dovolanie nie je prípustné, upravujú ustanovenia § 238 ods. 4 a 5 a § 239 ods. 3 OSP.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   nezistil,   resp.   z predloženej sťažnosti   nevyplýva,   aké konkrétne   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   bránilo sťažovateľke   podať   dovolanie   v danej   veci.   Sťažovateľka   stále   argumentuje   tým,   že odvolací súd sa nedostatočne vysporiadal ako s jej námietkou odňatia možnosti konať pred prvostupňovým súdom, tak aj s jej námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci tým, že prvostupňový   súd   nepoužil   správne ustanovenie právneho predpisu   a nedostatočne zistil skutkový stav.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa § 241 ods. 2 OSP dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237...

c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   pokiaľ   sťažovateľka   nepodala   dovolanie   proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu [§ 237 písm. f) v spojení s § 241 ods. 2 ods. 2 písm.   a)   a c)   OSP],   nevyčerpala   všetky   dostupné   opravné   prostriedky,   ktoré   jej   zákon na ochranu jej označených práv účinne poskytoval a na ktorých použitie bola oprávnená. Podľa   názoru   ústavného   súdu   mal   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam sťažovateľky   najprv   a   predovšetkým   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací.   Takýto   postup sťažovateľky je neakceptovateľný obzvlášť v prípade, ak procesný kódex v § 138 upravuje inštitút   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov.   Napokon,   aj   najvyšší   súd   v   rozsudku sp. zn. 4 Cdo 61/01 z 30. júla 2002 uviedol, že žiadne zákonné procesné a ani hmotno-právne ustanovenia neobmedzujú časovo účastníka konania v jeho práve na podanie návrhu na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   a preto   je   povinnosťou   súdu   jeho   návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov meritórne prejednať a o ňom rozhodnúť.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že meritórne preskúmanie sťažnosti sťažovateľky v situácii, keď nevyužila právny prostriedok ochrany svojich základných práv, ktorý jej zákon účinne poskytuje, t. j. nepodala dovolanie, hoci ho podať mohla, by bolo porušením princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov, na ktorom je založené rozhodovanie o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (podobne II. ÚS 102/04, II. ÚS 300/2011, IV. ÚS 101/2011, III. ÚS 289/2012). Samotnú skutočnosť,   že na majetok účastníka je vedená exekúcia, nemožno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde umožňujúci ústavnému   súdu   odkloniť   sa   od   zákonnej   úpravy   prípustnosti   sťažnosti   vo   vzťahu k ne/vyčerpaniu opravných prostriedkov účastníkmi konaní pred všeobecnými súdmi.  

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť   dovolacie   konanie,   patrí   do   výlučnej   právomoci   najvyššieho   súdu,   nie do právomoci ústavného súdu   a posúdenie prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti (mutatis   mutandis   IV.   ÚS   35/02,   II.   ÚS   324/2010).   V   danom   prípade   sa   sťažovateľka nepodaním   dovolania   v   zákonnej   lehote   pripravila   o   možnosť   súdneho   prieskumu napadnutého rozsudku v ďalšej (tretej) súdnej inštancii, ktorý procesno-právne predpisy umožňujú. Navyše, z judikatúry ústavného súdu vyplýva aj záver, že v prípade procesného rozhodnutia   najvyššieho   súdu   o   dovolaní   prichádza   do   úvahy   aj   ústavný   prieskum rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   a   to   v   lehote   na podanie   sťažnosti   proti   rozhodnutiu najvyššieho súdu o dovolaní (m. m. II. ÚS 324/2010, III. ÚS 192/2010).

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol z dôvodu   neprípustnosti   (§ 25 ods.   2 v spojení § 53 ods.   1 zákona o ústavnom   súde). Z uvedeného dôvodu bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi v nej uvedenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014