znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 115/2013-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júna 2013 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika o prijatej sťažnosti V. S., Z., zastúpeného advokátkou Mgr. N. O., Advokátska kancelária, Z., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23 S 78/2012 zo 16. októbra 2012 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. S. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23 S 78/2012 zo 16. októbra 2012 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23 S 78/2012 zo 16. októbra 2012 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. V. S. finančné zadosťučinenie   n e p r i z n á v a.

4. V. S. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 (slovom dvestosedemdesiatpäť   eur   a   deväťdesiatštyri   centov),   ktoré j e   Krajský   súd   v Banskej Bystrici p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. N. O., Advokátska kancelária, Z., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 115/2013-13 z 12. marca 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. S., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 S 78/2012 zo 16. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ ako navrhovateľ sa žalobou na krajskom súde domáhal toho, aby krajský súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy [konkr.   Obvodnému   úradu   Z.,   odboru   živnostenského   podnikania   (ďalej   len   „správny orgán“)] vo veci konať a rozhodnúť podľa § 250t zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Svoj návrh sťažovateľ odôvodnil tým, že požiadal o zrušenie živnostenského listu a zaplatil aj správny poplatok v súlade s výzvou správneho orgánu, avšak správny orgán o jeho žiadosti z 19. januára 1993 dodnes nerozhodol,   pričom   je   sťažovateľ   toho   názoru,   že   splnil   všetky   zákonné   podmienky na zrušenie jeho živnostenského oprávnenia. O tejto skutočnosti sa sťažovateľ dozvedel až v roku 2011 a tvrdí, že v jeho veci dochádza k prieťahom od roku 1993. Sťažovateľ preto, ako   to vyplýva   z priložených   kópií   korešpondencie   sťažovateľa   so   správnym orgánom, žiadal správny orgán   zrušiť jeho živnostenské   oprávnenie k 8.   februáru 1993.   V tejto súvislosti sa sťažovateľ obrátil aj na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) listom, v ktorom žiadal, aby zjednal nápravu v jeho veci a aby „došlo k vymazaniu môjho živnostenského podnikania z registra živnostníkov od dátumu vyplatenia šekovej   poukážky“.   Sťažovateľ   taktiež   podal   aj   trestné   oznámenie   9.   februára   2012 na Okresnej prokuratúre Zvolen.

Krajský súd rozhodol o žalobe sťažovateľa napadnutým uznesením tak, že návrh zamietol.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   konštatoval,   že   sťažovateľ „nevyčerpal   všetky   prostriedky,   ktorých   použitie   mu   umožňujú   citované   ustanovenia osobitných   predpisov“, a   to   §   50   zákona   č.   71/1967   Zb.   o   správnom   konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, § 3 ods. 1 zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“) a § 20 ods. 1, § 21 a § 31 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), preto návrh zamietol pre jeho neprípustnosť. Krajský súd v tejto súvislosti ďalej uviedol, že „navrhovateľ síce uvádza, že podal trestné oznámenie na odporcu, ktoré malo byť postúpené na vybavenie Krajskej prokuratúre v Banskej Bystrici. Z jeho návrhu, ani z ďalších jeho písomností nachádzajúcich sa v spise nie je navrhovateľom preukázané, či vo veci trestného oznámenia bolo konané a s akým výsledkom. Okrem toho navrhovateľ nevyužil možnosť podať kvalifikovanú sťažnosť vo veci nadriadenému orgánu odporcu. “.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta,   že   k   sťažnosti   priložené   kópie   korešpondencie svedčia   o   tom,   že   sťažovateľ   namietal   stav   nečinnosti   v   rámci   podnetu   ministerstvu z 25. decembra 2011. Podobne sťažovateľ tvrdí, že aj podnetom z 9. februára 2012 namietal u   prokurátora   Okresnej   prokuratúry   Zvolen   prieťahy   v   správnom   konaní.   Na   základe uvedeného je presvedčený o tom, že krajský súd „musel a mal mať preukázateľne vedomosť o tom, že žalobca, pred podaním žaloby na súd, podal podnet na MV SR sekciu verejnej správy,   odbor   živnostenského   podnikania,   a   tiež,   že   k   času   vyhotovovania   vyjadrenia žalovaným (k 06.07.2012) bol originál spisovej dokumentácie podnikateľa (sťažovateľa) teda   spis   č.   Žo:   331/1992   a   iné   odstúpený   na   Krajská   prokuratúru   Banská   Bystrica na základe jej vyžiadania cez Okresnú prokuratúru Zvolen“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   rozhodol vo veci nálezom a vyslovil porušenie jeho označených práv, zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu, priznal finančné zadosť učinenie v sume 2 500 € a trovy konania v sume 275,94 €.

Na   základe   výzvy   sa   k   veci   vyjadril   krajský   súd   podaním   sp.   zn.   Spr   537/13 z 29. apríla 2013. Predseda krajského súdu v ňom vyslovil súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti a k veci uviedol:

«K samotnej sťažnosti p. V. S., Z., odkazujem na vyjadrenie predsedu senátu, ktoré v prílohe zasielame. K. tomuto vyjadreniu len podotýkam, že v zmysle najnovšej judikatúry ESĽP   zrejme   nie   je   možné   považovať   sťažnosť   na   nadriadený   správny   orgán   [str.   5. rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/78/2012-49 zo dňa 16. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“)] za účinný prostriedok nápravy.

K   veci   ešte   uvádzame,   že   napadnuté   rozhodnutie   nie   je   možné   považovať za arbitrárne,   pretože   je   dostatočne   zdôvodnené.   Toto   rozhodnutie   nie   je   meritórnym rozhodnutím, pretože návrh bol zamietnutý ako predčasne podaný. Navrhovateľ môže podať návrh   opakovane,   pričom   pre   podanie   návrhu   nie   sú   stanovené   žiadne   lehoty,   ktorých uplynutie by spôsobilo nevymáhateľnosť práva. Z týchto dôvodov nebol sťažovateľ zbavený ani práva na súdnu ochranu.

Na   základe   vyjadrenia   predsedu   senátu   krajského   súdu   som   toho   názoru,   že sťažovateľ nevyčerpal všetky prostriedky nápravy. Aj samotný Občiansky súdny poriadok v § 250t ods. 2, predpokladá uplatnenie práva na orgánoch prokuratúry a následne im (pri nečinnosti   správneho   orgánu   po   upozornení   prokurátora)   zakladá   aktívnu   vecnú legitimáciu na podanie návrhu podľa § 2501 ods. 1 O.s.p.

Z   uvedených   dôvodov   považujeme   aj   ústavnú   sťažnosť   za   predčasne   podanú a navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť odmietol.»

Predseda senátu krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedol: «Z návrhu žalobcu vyplýva, že tento podal trestné oznámenie na Živnostenský úrad vo Z., ktorý mal byť spísaný na Okresnej prokuratúre vo Zvolene. Ak žalobca podal trestné oznámenie,   okresná   prokuratúra   s   trestným   oznámením   naložila   v   súlade   so zákonom o prokuratúre.   Žalobca   v   žiadnom   zo   svojich   podaní   neuvádzal,   že   by   podal   podnet na vydanie upozornenia prokurátora. Z návrhu žalobcu nevyplýva, že by žalobca dával nejaký   podnet   zo   dňa   09.02.2012   na   Okresnú   prokuratúru   vo   Zvolene   v   súvislosti s prieťahmi v správnom konaní. Predseda senátu sa až z ústavnej sťažnosti dozvedel, že sťažovateľ   mal   dňa   09.02.2012   namietať   u   Okresnej   prokuratúry   vo   Zvolene   prieťahy v správnom konaní. Taktiež sa predseda senátu dozvedel z ústavnej sťažnosti, že sťažovateľ mal   podať   podnet   na   Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky,   sekciu   verejnej   správy, odbor životného prostredia. Túto skutočnosť žalobca -sťažovateľ neuvádzal ani v návrhu zo dňa 23.04.2012 a dokonca túto skutočnosť neuvádza ani v podaní zo dňa 19.11.2012, označené ako „Zmena (úprava) petitu žaloby“, ktoré podanie bolo doručené krajskému súdu dňa   21.11.2012,   t.j.   už   po vydaní   rozhodnutia   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici o zamietnutí návrhu žalobcu. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že súd nemal k dispozícii správny spis, nakoľko správny spis bol predložený ešte Okresnému súdu vo Zvolene spolu s vyjadrením zo dňa 06.07.2012, kde sú uvádzané aj prílohy, ktoré sa k vyjadreniu pripájajú ako súčasť správneho spisu.

Podľa § 71 odsek 1 živnostenského zákona, konanie vo veciach upravených týmto zákonom sa spravuje zákonom o správnom konaní, ak jednotlivé ustanovenia tohto zákona neustanovujú inak. Živnostenský zákon neustanovuje konanie voči nečinnosti. Na druhej strane   §   50   zákona   o   správnom   konaní   obsahuje   opatrenia   proti   nečinnosti.   Podľa citovaného ustanovenia, ak to dovoľuje povaha veci a ak nápravu nemožno dosiahnuť inak, správny orgán, ktorý bol inak oprávnený rozhodovať o odvolaní, sám vo veci rozhodne, pokiaľ správny orgán príslušný na rozhodnutie nezačal konanie, hoci je na to povinný, alebo pokiaľ nerozhodol v lehote ustanovenej v § 49 odsek 2.

Prvoradou   povinnosťou   sťažovateľa   bol   postup   podľa   §   50   zákona   o   správnom konaní, Sťažovateľ tento postup nevyužil.

Podľa   zákona   o   prokuratúre   fyzická   aj   právnická   osoba   sa   môže   obracať na prokurátora   s   podnetom,   ktorý   smeruje   k   tomu,   aby   prokurátor   vykonal   opatrenie v rozsahu svojej pôsobnosti.

Podľa § 28 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre; prokurátor je oprávnený podať orgánu verejnej správy upozornenie na účel odstránenia porušovania zákonov a ostatných všeobecne   záväzných   právnych predpisov,   ku ktorému došlo   v postupe   orgánu verejnej správy pri vydávaní opatrení alebo rozhodnutia alebo jeho nečinnosťou.

Z   obsahu   návrhu   sťažovateľa   a   ani   z   obsahu   správneho   spisu   nevyplýva,   že   by sťažovateľ podal podnet o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy. Z obsahu   návrhu   bolo   súdu   známe   len   to,   že   sťažovateľ   podal   trestné   oznámenie na Živnostenský úrad vo Z. spísaný na Okresnej prokuratúre vo Zvolene. Ak sťažovateľ nedal   podnet   na   preskúmanie   zákonnosti   vybavenia   svojho   podnetu   na prokuratúre, nemohol prokurátor o takomto podnete ani rozhodovať, a nemohol vydať ani upozornenie za účelom odstránenia porušenia zákona.

Z návrhu sťažovateľa, ale ani zo Zmeny (úpravy) petitu žaloby zo dňa 19.11.2012, ktorá bola adresovaná krajskému súdu (po vydaní uznesenia krajského súdu) nevyplýva, že by sťažovateľ podal sťažnosť' na nadriadený orgán na vybavenie sťažnosti. Toto nevyplýva ani zo samotnej ústavnej sťažnosti.»

V závere svojho vyjadrenia predseda senátu krajského súdu uviedol, že „považujem uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 23S/78/2012-49 zo dňa 16. októbra 2012 za zákonné, dôvody v uvedenom rozhodnutí sú podrobne rozpísané, zrozumiteľné, sťažovateľ nevyužil všetky prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, preto považujem sťažnosť za nedôvodnú“.

Keďže sťažovateľ už v samotnej sťažnosti vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci a možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu krajského súdu v lehote 14 dní nevyužil, ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s vyjadrením   krajského   súdu   k   opodstatnenosti   sťažnosti   a   relevantného   súdneho   spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým krajský súd zamietol návrh sťažovateľa v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Sťažovateľ   v   konaní   pred   krajským   súdom   namietal   nečinnosť   orgánu   verejnej správy, ktorý jeho návrh napadnutým uznesením zamietol zrejme ako neprípustný z dôvodu, že sťažovateľ nevyčerpal iné prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, t. j. nepodal   podnet   na   preskúmanie   postupu   orgánu   verejnej   správy   v   súvislosti   s   jeho nečinnosťou v zmysle § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre. Takisto v odôvodnení svojho napadnutého   uznesenia   uviedol,   že   sťažovateľ „nevyužil   možnosť   podať   kvalifikovanú sťažnosť vo veci nadriadenému orgánu odporcu“.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   preskúmavať   môže   rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Z obsahu odôvodnenia uznesenia krajského súdu možno identifikovať dva dôvody neprípustnosti sťažovateľovej žaloby, a to že sťažovateľ nevyčerpal iné prostriedky, ktorých použitie   umožňuje   osobitný   predpis,   t.   j. „nepodal   kvalifikovanú   sťažnosť   vo   veci nadriadenému správnemu orgánu“ a tiež nepodal podnet na preskúmanie postupu orgánu verejnej správy v súvislosti s jeho nečinnosťou v zmysle § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre.

1.   Pokiaľ   ide   o   prvý   uvedený   dôvod,   t.   j. že   sťažovateľ „nepodal kvalifikovanú sťažnosť vo veci nadriadenému správnemu orgánu“, tak podľa názoru ústavného súdu je tento záver krajského súdu jednak arbitrárny a jednak nezodpovedá skutočnosti, pretože z obsahu súdneho spisu vyplýva, že už prvostupňový správny orgán si pre účely svojho postupu v danej veci vyžiadal stanovisko nadriadeného správneho orgánu, v danom prípade ministerstva (č. l. 20 súdneho spisu), a z mailovej korešpondencie, ktorá je tiež súčasťou súdneho   spisu,   vyplýva,   že   na   písomný   dopyt   vedúceho   odboru   dotknutého   správneho orgánu,   či   ministerstvo   poskytlo   sťažovateľovi   nejaké   nové   stanovisko,   ministerstvo odpovedalo   mailom,   že   ministerstvo   zaslalo   sťažovateľovi   vyjadrenie   k   zrušeniu   jeho živnosti   na   základe   jeho   dopytu   v   súlade   so   svojím   predošlým   stanoviskom   zaslaným správnemu   orgánu.   Z   uvedeného   je   zrejmé   a   krajský   súd   mal   vedomosť   o   tom,   že sťažovateľ sa dopytoval na ministerstve listom z 25. novembra 2011 vo veci jeho žiadosti o zrušenie živnosti. Kópiu uvedeného listu sťažovateľ priložil k svojej sťažnosti a túto si krajský súd mohol a mal zaobstarať ešte predtým, ako dospel k záveru o nekvalifikovanosti takéhoto podnetu,   pretože z listu vyplýva, že sťažovateľ sa okrem iného od ministerstva ako   nadriadeného   správneho   orgánu   domáhal „zabezpečenia   nápravy“ a   výmazu zo živnostenského registra, a to aj napriek tomu, že podanie nebolo formálne označené ako sťažnosť na nečinnosť správneho orgánu.

Arbitrárnosť názoru krajského súdu podľa názoru ústavného súdu spočíva v tom, že lakonické   konštatovanie,   že   sťažovateľ   nepodal „kvalifikovanú   sťažnosť“, je   za   daných okolností nepostačujúce a nepreskúmateľné,   navyše aj rozpore so skutočnosťou, pretože súdy, ako aj správne orgány sú povinné posudzovať podania a návrhy účastníkov konania podľa ich obsahu, a nie formy. Z listu sťažovateľa hodnotiac ho z hľadiska jeho obsahu je nepochybné, že sťažovateľ sa sťažoval na postup správneho orgánu a domáhal sa nápravy u nadriadeného správneho orgánu, pričom list obsahuje identifikáciu sťažovateľa, z ktorej je zrejmé,   proti   komu   smeruje,   v   akej   veci,   čoho   sa   domáha   a   z   opisu   ním   uvádzaných skutočností vyplýva, v čom spočíva nedostatok, na ktorý sa sťažovateľ sťažuje, a tiež čo žiada. Ministerstvo na list sťažovateľa reagovalo oznámením zo 17. januára 2012, ktorým jeho žiadosť o zrušenie živnostenského oprávnenia odstúpilo správnemu orgánu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na vyjadrenie krajského súdu k prijatej sťažnosti, v ktorom predseda krajského súdu uvádza, že «v zmysle najnovšej judikatúry ESĽP   zrejme   nie   je   možné   považovať   sťažnosť   na   nadriadený   správny   orgán   [str.   5. rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/78/2012-49 zo dňa 16. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“)] za účinný prostriedok nápravy».

Ústavný súd súhlasí s týmto názorom predsedu krajského súdu a dodáva, že účinným prostriedkom nápravy v okolnostiach danej veci už nemôže byť ani sťažnosť podľa § 3 zákona o sťažnostiach, pretože list sťažovateľa, hoci formálne nebol označený ako sťažnosť, obsahovo   spĺňal   všetky   náležitosti   sťažnosti   podľa   §   5   zákona   o   sťažnostiach.   V   tejto súvislosti ústavný súd už len dodáva, že podľa § 3 ods. 2 zákona o sťažnostiach sa podanie tiež posudzuje podľa obsahu.

Tým, že ministerstvo na list sťažovateľa reagovalo oznámením zo 17. januára 2012, jednoznačne vyjadrilo aj svoj postoj, keďže odmietlo zjednať nápravu a vec odstúpilo späť správnemu orgánu prvého stupňa.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   dospel   k   záveru   o   nedostatočnosti a arbitrárnosti tej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým krajský súd   poukazoval   na   neprípustnosť   žaloby   sťažovateľa   pre   nevyčerpanie   sťažnosti nadriadenému správnemu orgánu, pretože sťažnosť nadriadenému orgánu v danom prípade nemôže byť efektívnym prostriedkom nápravy, čoho dôkazom je aj spôsob vybavenia, ktorý ministerstvo zvolilo v prípade sťažovateľa.

2. Podľa názoru ústavného súdu je aj druhý uvedený dôvod neprípustnosti žaloby sťažovateľa uvedený v odôvodnení napadnutého uznesenia arbitrárny, porušujúci označené práva sťažovateľa, pretože v okolnostiach danej veci podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať ani upozornenie prokurátora za účinný prostriedok nápravy. Nestačí totiž podľa judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“),   aby   sťažovateľ   mal prostriedky nápravy, ale tieto musia byť efektívne a jemu dostupné. Odmietnutie žaloby podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku ani z tohto dôvodu, že sťažovateľ nevyužil podanie   podnetu   u   prokurátora,   nemôže   byť   dôvodom   na   zamietnutie   jeho   žaloby (m. m. II. ÚS 124/08).

Európsky súd pre ľudské práva už v súvislosti s existenciou efektívneho prostriedku nápravy vo vnútroštátnom poriadku viacnásobne konštatoval, že v zmysle čl. 35 dohovoru považuje za efektívny prostriedok nápravy taký, ktorý je dostupný a umožňuje dosiahnuť nápravu alebo zadosťučinenie za namietané porušenia. Existencia prostriedku nápravy musí byť   dostatočne   konkrétna   nielen   v   teórii,   ale   aj   v   praxi,   v   opačnom   prípade   nemá požadovanú dosiahnuteľnosť a účinnosť (Feldek versus Slovensko z 15. júna 2000, Vernillo v.   Francúzsko,   20.   február   1991,   Johnston   and   Others   v.   Írsko,   18.   december   1986, Van Droogenbroeck judgment versus Belgicko, 24. jún 1982).

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre viackrát potvrdil, že vnútroštátny prostriedok   nápravy,   ktorý   sťažovateľom   zároveň   neumožňuje domáhať sa   a   teoreticky i prakticky dosiahnuť náhradu za spôsobenú nemateriálnu ujmu, nemôže byť považovaný za efektívny.

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   ak   všeobecný   súd   založí   svoje   rozhodnutie na dôvodoch   neprípustnosti,   ktoré   nezodpovedajú   skutkovému   stavu,   respektíve   svoje rozhodnutie založí na dôvodoch, že účastník nevyužil dostupné prostriedky nápravy, pričom označí   také   prostriedky   nápravy,   ktoré   podľa   judikatúry   ústavného   súdu   a   ESĽP   sú neefektívne a ktoré z tohto dôvodu podľa názoru ústavného súdu nie je povinný využiť pred podaním žaloby podľa 250t, tak potom takéto rozhodnutie všeobecného súdu treba považovať za arbitrárne, a tým aj rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Navyše   krajský   súd   v   závere   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   okrem   dôvodov neprípustnosti uviedol, že „vychádzajúc z uvedených skutočností po preskúmaní veci dospel k   záveru,   že   návrh   navrhovateľa   nie   je   dôvodný,   preto   návrh   zamietol“.   Podľa   názoru ústavného   súdu   len   tento   samotný   záver   krajského   súdu   je   dostatočným   dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa napadnutým uznesením, a to jednak z dôvodu   arbitrárnosti   tohto   záveru   a   jednak   z   dôvodu   vnútornej   rozpornosti   dôvodov, na ktorých   stojí   napadnuté   uznesenie.   Nepreskúmateľnosť   a   arbitrárnosť   tohto   záveru vyplýva z toho, že krajský súd sa v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia vôbec vecne nezaoberal dôvodnosťou žaloby, preto z odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je možné zistiť, ako a na základe čoho krajský súd dospel k takémuto záveru, ktorý predpokladá meritórne hodnotenie opodstatnenosti tvrdení sťažovateľa. Pokiaľ krajský súd v odôvodnení uvádza   jednak   procesné   dôvody   zamietnutia   žaloby   podľa   §   250t   pre   neprípustnosť a na druhej   strane   zároveň   dospeje   aj   k   záveru   o   neodôvodnenosti   žaloby,   tak   takéto rozhodnutie   je   vnútorne   rozporné   a   nelogické,   pretože   procesné   dôvody   odmietnutia vylučujú meritórne skúmanie veci.

Keďže v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia boli krajským súdom vyvodené závery, ktoré sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň majú za následok porušenie základného práva alebo slobody   (mutatis mutandis I. ÚS   37/95, II.   ÚS   58/98,   I.   ÚS   5/00, I.   ÚS 17/01), ústavný súd dospel k záveru, že uznesením krajského súdu došlo k porušeniu základného práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   jeho   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

V   nadväznosti   na   tento   výrok   a   v   záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

III.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 2 500 €.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že konštatovanie porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právna zástupkyňa sťažovateľa si ešte v sťažnosti samotnej uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 €.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2012 v sume 781 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2013   (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 130,16 €. Ďalej má právna zástupkyňa sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,81 € za dva úkony podľa vyhlášky vykonané v roku 2013.

Náhrada trov konania uplatnená sťažovateľom nepresahuje sumu, ktorú vypočítal ústavný súd, preto ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 275,94 €.Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyni sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2013