znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 115/2012-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2013 v senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Ľubomíra   Dobríka prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   T.,   N.   –   C.,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou JUDr. A. V., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokátka JUDr. A. V., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 31.   októbra   2011   v konaní   vedenom pod sp. zn. 1 Co 2/2011 a takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   spoločnosti   T.   na   súdnu   ochranu   zaručené   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a jej   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   z 31.   októbra   2011   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 Co   2/2011 p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára 2012   doručená   sťažnosť   spoločnosti   T.,   N.   –   C.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a práva   na spravodlivé súdne   konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 25 Co 165/2005-815 z 19. septembra 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   z 31.   októbra   2011   v konaní   vedenom pod sp. zn. 1 Co 2/2011.   Sťažnosť   bola   7.   marca   2012   doplnená   kvalifikovaným splnomocnením pre právneho zástupcu sťažovateľky.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že od 14. júna 2001 sa na základe žaloby F., B. (ďalej len „F.“), pred Okresným súdom Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) viedlo pod sp. zn. 13 C 124/2001 konanie o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a darovacej zmluvy a o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Zámerom žalobcu bolo docieliť právnu nespochybniteľnosť vlastníckeho práva spoločnosti C., s. r. o., N. (ďalej len „spoločnosť C.“),   k nehnuteľnostiam,   ktoré   by   neskôr   mohli   slúžiť   ako   zdroj   uspokojenia   záväzku spoločnosti C. voči F. na zaplatenie zvyšnej časti kúpnej ceny za akcie spoločnosti T., a. s., v sume 2 870 000 Sk s príslušenstvom.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   13   C   124/2001-704   z 23.   septembra   2005   žalobu v celom   rozsahu   zamietol,   preto   F.   ako   žalobca   podal   proti prvostupňovému   rozsudku odvolanie.

Počas   odvolacej   fázy   konania   došlo   17.   februára   2006   k uzatvoreniu   zmluvy o postúpení pohľadávok medzi F. ako postupcom a sťažovateľkou ako postupníkom, pričom predmetnou   zmluvou   došlo   aj   k postúpeniu   pohľadávky   voči   spoločnosti   C., „ktorá zakladala aktívnu legitimáciu v spore a naliehavý právny záujem na strane F...“. Sťažovateľka tvrdí, že „v zmysle § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka a čl. IV body 4.2 a 4.3 Zmluvy o postúpení pohľadávok prešli s postúpenou Pohľadávkou na spoločnosť T. aj príslušenstvo   pohľadávky   a všetky   práva   s ňou   spojené,   vrátane   práva   na   účasť v predmetnom   súdnom   spore“.   Preto   F.   i sťažovateľka   v máji   2007   a júni   2007   podali krajskému   súdu   návrh   na pripustenie   zmeny   účastníka   konania   tak,   aby   na   miesto   F. nastúpila sťažovateľka.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   25   Co   165/2005-779   z 21.   júna   2007   nepripustil navrhovanú   zmenu   žalobcu,   keď   dospel   k právnemu   záveru,   že „Zmluvou   o postúpení pohľadávok   nebola   postúpená   Pohľadávka   zo   Žaloby   o neplatnosť   zmlúv   a o určenie výlučného vlastníckeho práva spoločnosti C. k Nehnuteľnostiam. Postúpenie pohľadávky zmluvou zo 17.02.2006 sa teda vôbec netýka predmetu konania.“.

Predmetné   uznesenie   krajského   súdu   napadli   F.   i sťažovateľka   odvolaniami, v ktorých   argumentovali   názorom,   že   na   základe   postúpenia   pohľadávky   prešli na sťažovateľku „aj práva spojené s uplatňovaním, zabezpečením a ochranou (obranou) postúpených práv“ a že „v predmetnej veci ide o zmenu účastníka podľa § 92 ods. 2 a 3 O. s. p., ktorá je v odvolacom konaní prípustná a nie o zámenu podľa § 92 ods. 4 O. s. p., ako tvrdil Krajský súd“.

Medzitým krajský súd rozsudkom č. k. 25 Co 165/2005-815 z 19. septembra 2007 potvrdil napadnutý prvostupňový rozsudok okresného súdu v merite. Rozsudok napadol F. i sťažovateľka   dovolaniami   založenými   na   dôvode   podľa   §   237   písm.   f)   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Najvyšší   súd   uznesením   z 31.   marca   2010   v konaní   sp.   zn.   1   Cdo   175/2008, 1 Co 2/2010   dovolania   F.   a sťažovateľky   odmietol   a konanie   o odvolaniach   F. i sťažovateľky   proti   uzneseniu   krajského   súdu   o nepripustení   zmeny   účastníka   konania zastavil. Výrok o zastavení konania o odvolaniach založil na nedostatku svojej funkčnej príslušnosti,   keďže   odvolaniami   bolo   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   vydané počas odvolacieho   konania,   a teda   ide   o druhostupňové   rozhodnutie,   proti   ktorému   je odvolanie neprípustné.

Na základe sťažnosti sťažovateľky ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 452/2010 z 10. mája 2011 vyslovil, že výrokom o zastavení konania o podaných odvolaniach najvyšší súd porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu i jej právo na spravodlivé súdne konanie a uznesenie najvyššieho súdu v celom rozsahu zrušil. Podľa názoru ústavného súdu „krajský súd rozhodoval o otázke zmeny účastníka na strane žalobcu síce v odvolacom konaní, ale rozhodol o nej samostatne pred rozhodnutím o merite veci, pričom predtým táto otázka nebola rozhodovaná na okresnom súde. O pripustenie zmeny účastníka požiadali žalobca a sťažovateľka v štádiu opravného konania, čo zákon nevylučuje, preto je logický postup,   keď   sťažovateľka   podá   proti   rozhodnutiu   v   danej   veci   opravný   prostriedok, argumentujúc,   že   je   prípustné,   keďže   o   danej   otázke   rozhodol   všeobecný   súd   prvýkrát. Najvyšší   súd   nepripustil   možnosť   realizácie   procesných   práv   sťažovateľky,   lebo   im neumožnil prieskum správnosti tých tvrdení, ktoré boli pre vec právne významné.“.

Keďže ústavný súd „zistil, že došlo k porušeniu procesných práv sťažovateľky, musel umožniť   najvyššiemu   súdu   konať   nielen   o účastníctve   sťažovateľky   v konaní pred všeobecnými súdmi, ale aj vysporiadať sa s jej právnymi námietkami. Takýto postup všeobecného súdu by nebol možný bez toho, aby ústavný súd zrušil oba výroky uznesení sp. zn.   1   Cdo   175/2008   a sp.   zn.   1   Co   2/2010   z 31.   marca   2010   a dať   tak   možnosť všeobecnému súdu rozhodnúť v intenciách právneho názoru ústavného súdu. Ústavný súd preto zrušil oba výroky uznesení sp. zn. 1 Cdo 175/2008 a sp. zn. 1 Co 2/2010 z 31. marca 2010 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.“.

Najvyšší súd po vrátení veci o odvolaniach F. a sťažovateľky rozhodol uznesením sp. zn. 1 Co 2/2011 z 31. októbra 2011 tak, že prvostupňové uznesenie krajského súdu o nepripustení zmeny účastníka konania potvrdil. Podľa názoru najvyššieho súdu „v danej veci niet sporu o tom, že bola postúpená pohľadávka zo záväzkového vzťahu. Zmluvou však nebola   postúpená   pohľadávka   zo   žaloby   o neplatnosť   zmlúv   a o určenie   výlučného vlastníckeho práva žalovaného 1/ (spoločnosť C., pozn.) k nehnuteľnostiam.   Postúpenie pohľadávky zmluvou zo 17. februára 2006 sa teda vôbec netýka predmetu konania.“.V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   tvrdí,   že   k porušeniu   jej základného práva na súdnu ochranu došlo uznesením najvyššieho súdu z 31. októbra 2011 sp. zn. 1 Co 2/2011, „keď Najvyšší súd ako odvolací súd:

a)   nezmenil   vecne   nesprávne   Uznesenie   Krajského   súdu   o nepripustení   zmeny žalobcu v tom smere, že by ho nahradil svojim rozhodnutím o pripustení zmeny účastníka konania..., a to napriek tomu, že dôvody na pripustenie zmeny v zmysle § 92 ods. 2 a 3 O. s. p. tu boli dané (splnené) a namiesto toho,

b)   v rozpore   so   zákonom   (ustanoveniami   §   220   O. s. p.)   a elementárnou   logikou Uznesenie Krajského súdu o nepripustení zmeny žalobcu potvrdil ako vecne správne.“.

K otázke zmeny účastníka konania sťažovateľka dôvodí, že „v predmetnej veci boli nepochybne   splnené   podmienky   na   pripustenie   zmeny   účastníka...   Preto   nepripustenie zmeny   účastníka   predstavovalo   podľa   nášho   názoru   svojvoľné   porušenie   procesno- právnych predpisov upravujúcich občianske súdne konanie (a tým aj práva spoločnosti T. na súdnu ochranu), a to tak zo strany Krajského ako aj Najvyššieho súdu.“.

Ak v priebehu odvolacej fázy konania došlo k postúpeniu dotknutej pohľadávky, pričom „v zmysle § 524 ods. 2 OZ prechádza z postupcu na postupníka nielen samotná Pohľadávka,   ale   priamo   ex   lege   aj   všetky   práva   s Pohľadávkou   spojené   (tzv. vedľajšie práva),   medzi   ktoré   patrí   aj   predmetné   právo   domáhať   sa   (za   účelom   uspokojenia postúpenej   Pohľadávky)   určenia,   že   dlžník   je   vlastníkom   určitej   veci...“,   potom «je absurdná argumentácia tak Krajského, ako aj Najvyššieho súdu, ktoré síce na jednej strane uznávajú, že k postúpeniu Pohľadávky došlo..., ale na strane druhej sa snažia právo domáhať sa určenia, že dlžník je vlastníkom určitej veci... „umelo“ právne kvalifikovať ako samostatné, od Pohľadávky oddelené právo, ktoré musí byť postúpené osobitnou zmluvou (eventuálne samostatným ustanovení v zmluve) popri postúpenej Pohľadávke.».

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 115/2012-19 z 13. marca 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie uznesením najvyššieho súdu z 31. októbra 2011 v konaní sp. zn. 1 Co 2/2011 na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.

Ústavný súd vyzval 26. marca 2012 najvyšší súd na vyjadrenie k vecnej stránke prijatej sťažnosti, na zaslanie súdneho spisu sp. zn. 1 Co 2/2011 a na vyjadrenie k možnosti upustenia od ústneho pojednávania vo veci.

Najvyšší   súd   doručil   30.   apríla   2012   vyjadrenie,   v ktorom   uviedol,   že „otázka posúdenia pripustenia zmeny účastníka konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (IV. ÚS 17/07, mutatis mutandis IV. ÚS   35/02).   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu, ktorý sa týka otázky zmeny účastníka. Skutočnosť, že sťažovateľ   sa   s vyslovenými   závermi   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť k úsudku o arbitrárnom prístupe a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojim vlastným ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. O svojvôli pri aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom (ako jediným dôvodom ingerencie ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho súdu ako vrcholného orgánu všeobecného súdnictva) by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento odchýlil od znenia príslušných ustanovení natoľko, že by zásadne poprel ich účel a význam, čo sa však nestalo. Najvyšší súd uskutočnil výklad ustanovení, týkajúcich sa zmeny účastníka v súlade so zaužívanou praxou a sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je postihnuté   takými   nedostatkami,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o jeho   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti.“.   Najvyšší   súd   navrhuje   sťažnosti   nevyhovieť a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 2. mája 2012 právnej zástupkyni sťažovateľky   s možnosťou   zaujať   k nemu   stanovisko.   Zároveň   požiadal   o vyjadrenie k upusteniu od ústneho pojednávania vo veci.

V stanovisku doručenom ústavnému súdu 8. júna 2012 sťažovateľka prostredníctvom právnej   zástupkyne   poukázala   na   právny   názor   vyslovený   ústavným   súdom   v náleze v konaní sp. zn. III. ÚS 452/2010 a ďalej uviedla, že najvyšší súd „napadnutým uznesením nesprávne   aplikoval   ustanovenia   zákonov,   Občianskeho   zákonníka,   ako   aj   Občianskeho súdneho poriadku, na skutkový a právny stav súvisiaci s postúpením pohľadávky a zmenou účastníka konania. Pohľadávka je majetkovým právom veriteľa a veriteľ má právo domáhať sa zaplatenia pohľadávky z dlžníkovho majetku. Právo domáhať sa určenia, že vec patrí dlžníkovi   a z toho   vplývajúce   právo   podať   tomu   zodpovedajúcu   určovaciu   žalobu   je neoddeliteľne spojené s pohľadávkou a patrí novému veriteľovi. Je nesporné, že pôvodný vlastník   pohľadávky   už   nemá   na   takomto   určení   naliehavý   právny   záujem.   Z vyššie uvedeného   preto   podľa   nášho   názoru   nie   je   možné   vyvodiť   iný   záver,   ako   ten, že s postúpenou   pohľadávkou   prechádza   na   nového   veriteľa   aj   právo   byť   účastníkom súdneho konania, v ktorom sa pôvodný veriteľ domáha určenia vlastníctva k veci, z ktorej môže   byť   postúpená   pohľadávka   reálne   uspokojená.   Toto   právo   nie   je   možné   novému veriteľovi   odoprieť.   Právo   domáhať   sa   zákonného   postupu   pri   rozhodovaní   súdov zabezpečuje   ochranu   práv   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a právo   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd. Aj napriek skutočnostiam uvedeným vo vyjadrení Najvyššieho súdu... považuje   sťažovateľ   svoju   sťažnosť   za   dôvodnú   a žiada   Ústavný   súd...,   aby   jej   vyhovel v rozsahu, v akom bola prijatá na konanie.“.

V doplnení   svojho   stanoviska,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené   na   základe urgencie 7. septembra 2012, sťažovateľka prostredníctvom právnej zástupkyne vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Keďže   najvyšší   súd   i   sťažovateľka   vyjadrili   súhlas   s upustením   od ústneho pojednávania v predmetnej veci, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami účastníkov konania k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd stabilne judikuje, že skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom jeho kontroly iba vtedy, ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Z citovanej judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných   súdov   je   najčastejšie   daná   rozporom   súvislosti   ich   právnych   argumentov a skutkových   okolností   prerokovávaných   prípadov   s   pravidlami   formálnej   logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s uplatnením   nárokov,   a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky musia pritom dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Okrem   toho   však   arbitrárnosť   rozhodnutia   všeobecného   súdu   môže   vyplývať aj z ústavne   nekonformného   výkladu   ustanovení   právnych   predpisov   aplikovaných na prerokovávaný skutkový prípad (III.   ÚS 346/09), pretože každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu   poskytnutiu   súdnej   ochrany   dôjde   len   vtedy,   ak   sa   na   zistený   stav   veci použije   ústavne   súladne   interpretovaná   platná   a   účinná   právna   norma   (IV.   ÚS   77/02). Právomoc   ústavného   súdu   konštatovať   porušenie   základného   práva   účastníka   konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je teda založená v prípade, ak dôjde k záveru, že napadnuté   rozhodnutie   všeobecného   súdu   je   v rozpore   s požiadavkou   ústavne konformného výkladu právnych predpisov.

Podstatou sťažnostnej námietky je tvrdenie o ústavne nekonformnom výklade § 524 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky   zákonník“)   a   §   92   ods.   2   OSP,   ktorým   najvyšší   súd   znemožnil   účasť sťažovateľky v konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a darovacej zmluvy a o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, čo je predpokladom na to, aby v prípade úspechu v predmetnom konaní mohla v budúcnosti z výťažku z predaja dotknutých vecí uspokojiť svoju pohľadávku voči spoločnosti C. nadobudnutú postúpením.

Podľa § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

Podľa   §   92   ods.   2   OSP   ak   po   začatí   konania   nastala   právna   skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.

Podľa   názoru   sťažovateľky   k právam   spojeným   s postúpenou   pohľadávkou   patrí aj právo žalovať o určenie vlastníckeho práva k veciam, ktoré neskôr bude možné použiť na uspokojenie   postúpenej   pohľadávky.   Z toho   potom   sťažovateľka   vyvodzuje, že v okolnostiach   jej   prípadu   je   vlastnícke   právo   k nehnuteľnostiam   tým   právom, o ktorom sa podľa § 92 ods. 2 OSP koná.

Pri   výklade   a   aplikácii   právnych   predpisov   všeobecným   súdom   je   podľa   názoru ústavného súdu potrebné dbať na spravodlivú ochranu subjektívnych práv pri zachovaní zmyslu a účelu právnej úpravy najmä tam, kde právna úprava je nejednoznačná, pripúšťa rozdielny výklad, prípadne tam, kde právna úprava chýba (III. ÚS 502/2011).

Ústavný   súd   však   už   judikoval,   že   ústavne   konformný   výklad   právnej   normy, resp. výklad právnej normy vôbec nemôže siahať tak ďaleko, aby sa dostal do rozporu so znením, resp. so zmyslom vykladaného normatívneho textu. V takomto prípade by totiž už nešlo o výklad, ale o faktickú novelizáciu právnej normy (II. ÚS 244/09).

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   požiadavka   sťažovateľky   smerujúca   k značne extenzívnemu   výkladu   slovného   spojenia   „prechod   práv   alebo   povinností,   o ktorých   sa koná“ použitému v § 92 ods. 2 OSP je ústavne neakceptovateľná. Naopak, najvyšší súd zaujal v tejto otázke konzervatívny postoj založený na procesualisticky poňatom doslovnom výklade,   s ktorým   sa   ústavný   súd   stotožňuje,   lebo   vyhovuje   požiadavkám   plynúcim zo základného práva na súdnu ochranu i z práva na spravodlivé súdne konanie.

Predmetom   konania   vedeného   pred   okresným   súdom   (neskôr   v odvolacej   fáze pred krajským   súdom)   bola   neplatnosť   zmlúv   a určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam. Z toho vplýva, že predmetom konania v zmysle dikcie § 92 ods. 2 OSP nebola   sťažovateľkou   tvrdená   povinnosť   spoločnosti   C.   uspokojiť   svoju   pohľadávku. Súčasne je však potrebné zdôrazniť, že práve existencia tejto pohľadávky môže zakladať naliehavý právny záujem sťažovateľky na určení vlastníckeho práva.

Značne   rozširujúci   výklad   §   92   ods.   2   OSP   preferovaný   sťažovateľkou   by   bolo možné od najvyššieho súdu požadovať len za podmienky, že by pripustenie navrhovanej zmeny účastníka konania na strane žalobcu bolo vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu jedinou právne aprobovanou cestou k budúcemu uspokojeniu pohľadávky voči spoločnosti C. Táto podmienka však podľa názoru ústavného súdu v posudzovanej veci nie je splnená. A priori   nemožno   vylúčiť,   že spoločnosť   C.   nedisponuje   žiadnym   majetkom   odlišným od nehnuteľností, ku ktorým sťažovateľka navrhuje určiť jej vlastnícke právo a z ktorého by bolo možné v budúcnosti pohľadávku uspokojiť. Pri tomto tvrdení ústavný súd pravdaže neopomína,   že   k niekoľkonásobným   zmluvným   prevodom   sporných   nehnuteľností po vzniku pohľadávky mohlo dôjsť práve v úmysle ukrátiť sťažovateľku (resp. jej právneho predchodcu), právny poriadok však pozná nástroje na zabránenie takéhoto neželaného stavu.

Patrí k nim v prvom rade štandardná žaloba na plnenie podľa § 80 písm. b) OSP, ktorú právny predchodca sťažovateľky využil. Z príloh sťažnosti totiž plynie, že krajský súd uznesením č. k. 16 Cb 90/01-35 zo 6. novembra 2001 (právoplatné 14. novembra 2001) schválil   medzi   právnym   predchodcom   sťažovateľky   a spoločnosťou   C.   zmier,   ktorého obsahom bola povinnosť spoločnosti C. zaplatiť F. presne stanovené sumy pokrývajúce aj dotknutú   pohľadávku.   V prípade,   ak   spoločnosť   C.   svoj   judikovaný   záväzok   neplnila, otváral   sa   pre právneho   predchodcu   sťažovateľky   a neskôr   i pre   samotnú   sťažovateľku priestor na nútené vymoženie povinnosti vyplývajúcej z exekučného titulu.

V tejto súvislosti hodno pripomenúť, že proti spoločnosti C. je podľa obsahu príloh sťažnosti vedené konkurzné konanie na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 6 K 78/01. Ústavný súd však zistil, že v označenom konaní konkurz podľa § 13 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení platnom a účinnom v rozhodnom čase vyhlásený doteraz nebol a konanie o návrhu na vyhlásenie konkurzu bolo v roku 2002 prerušené.

Nástrojom   zabezpečovacieho   charakteru,   ktorý   právny   predchodca   sťažovateľky taktiež využil, bolo uzavretie zmluvy o založení cenných papierov na 20 950 kusov akcií T., a. s.,   a to v deň,   keď   bola uzavretá   aj zmluva o odplatnom   prevode   akcií   v prospech spoločnosti C. (18. júla 1996). Skutočnosť rapídneho poklesu trhovej ceny predmetných akcií   (tvrdil   to   právny   predchodca   sťažovateľky   v odvolacom   konaní   sp. zn. 25 Co 165/2005   pred   krajským   súdom)   nie   je   pre   skúmaný   výklad   §   92   ods.   2   OSP relevantná. Právny predchodca sťažovateľky dobrovoľne zabezpečovaciu zmluvu podpísal a niet pochýb, že vstup do takéhoto zabezpečovacieho právneho vzťahu súkromno-právnej podstaty nesie so sebou i riziká poklesu účinnosti zvoleného spôsobu zabezpečenia.Ústavný súd v nadväznosti na už uvedené zdôrazňuje, že sťažovateľka odkúpením pohľadávky voči spoločnosti C. dobrovoľne prevzala riziká vyplývajúce z jej bonity danej okrem iného aj súčasným stavom jej reálnej vymožiteľnosti. Riziká však nemusia byť len výsledkom prípadných protiprávnych úkonov spoločnosti C. motivovaných snahou ukrátiť svojich   veriteľov,   ale   môžu   byť   aj výsledkom   podoby   komplexu   zmluvných   vzťahov vzniknutých   pri   predaji   akcií   spoločnosti   T.,   a.   s.,   v roku   1996.   Na   tvorbe   podoby predmetných   zmluvných   vzťahov   sa   v pozícii   zmluvnej   strany   bezprostredne   podieľal právny predchodca sťažovateľky a v tomto procese mu nemohlo nič brániť vo využití aj iných   zabezpečovacích   právnych   inštitútov,   ktoré   mohli   viesť   k účinnému   zamedzeniu súčasného   stavu   vyznačujúceho   sa   podľa   tvrdení   sťažovateľky   absenciou   majetkovej základne spoločnosti C. potrebnej pre riadne uspokojenie postúpenej pohľadávky.

Rovnako   potom,   ako   spoločnosť   C.   neuhradila   prvú   splátku   ceny   dohodnutej za predané   akcie,   vyžadovala   starostlivosť   riadneho   hospodára   zo   strany   právneho predchodcu sťažovateľky okamžité konanie smerujúce k využitiu zabezpečenia vzniknutej pohľadávky. Berúc pritom do úvahy dohodnutý splátkový spôsob platenia ceny za predané akcie (800 000 Sk do 30 dní od podpisu zmluvy a zvyšok v piatich splátkach po 590 000 Sk ku koncu rokov 1997 až 2001) musel právny predchodca sťažovateľky už na prelome rokov 1997 – 1998 vedieť, že spoločnosť C. neplní svoju zmluvnú povinnosť riadne. Právne kroky však   začal   podnikať   až   v roku   2001   (žaloba   o   plnenie   podaná   15.   júna   2001).   I táto skutočnosť   predstavuje   významný   determinant   bonity   dotknutej   pohľadávky,   ktorú sťažovateľka od F. dobrovoľne odkúpila.

Ústavný súd po preskúmaní dostupných podkladov a oboznámení sa so skutkovým pozadím   rozhodovanej   kauzy   nepolemizuje   s   argumentáciou   sťažovateľky   založenou na tvrdení, že spoločnosť C. v minulosti protiprávne znížila svoju majetkovú základňu tak drasticky, že v súčasnosti nemožno štandardnými právnymi nástrojmi (exekúcia, konkurz) dosiahnuť   uspokojenie   splatnej   pohľadávky.   Popísané   správanie   právneho   predchodcu sťažovateľky   v relevantných   časových   reláciách   však   signalizuje   podiel   na   súčasnom neželanom stave. Ústavný súd pritom opätovne zdôrazňuje, že predpisy súkromného práva, ale aj predpisy procesného práva (napr. inštitút predbežného opatrenia či odporovateľnosti právnych úkonov) ponúkajú pomerne širokú paletu nástrojov na zabránenie analyzovaného negatívneho vývoja vo vzťahoch vzniknutých pri predaji akcií T., a. s. Spôsob ich využitia zvolený konkrétnou zmluvnou stranou pri uzatváraní kontraktu, ale aj po prvých náznakoch porušenia   zmluvných   povinností   druhým   účastníkom   zmluvy,   je   v prvom   rade   vecou zodpovednosti   kontrahenta   za   kvalitu   a efektívnosť   prostriedkov   ochrany   jeho   právom chránených záujmov. Neunesenie tejto zodpovednosti nemožno dodatočne zhojiť enormne rozširujúcim,   ba   až   s účelovosťou   hraničiacim   výkladom   procesných   predpisov upravujúcich   konanie   orgánov   verejnej   moci   pri poskytovaní   právnej   ochrany.   Opačný prístup by mohol vytvoriť z procesných prostriedkov právnej ochrany veľmi účinnú cestu k podstatnému narušeniu právnej istoty účastníkov hmotnoprávnych vzťahov.

Napokon, na podporu názoru ústavného súdu   (i najvyššieho súdu) možno uviesť uznesenie   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   z 8.   novembra   2011   v konaní sp. zn. 32 Cdo 3127/2011, podľa ktorého v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je..., je právom, o ktoré v konaní ide, v zmysle § 107a o. s. ř. (v slovenskom Občianskom súdnom poriadku ide o § 92 ods. 2 a 3, pozn.) právo, o ktorom má byť určené, či tu je alebo nie je, prípadne právo na takéto určenie... v tomto konaní o určenie práva (právneho   vzťahu)   nejde   o   úhradu   predmetnej   pohľadávky   ani   o   jej   určenie.   Aj   keď existencia   takej   pohľadávky   môže   odôvodňovať   naliehavý   právny   záujem   na   určení žalovaného práva, nerobí táto skutočnosť samotnú pohľadávku predmetom konania, teda právom, o ktoré v konaní ide v zmysle § 107a o. s. ř. Navyše, a to považuje Najvyšší súd Českej republiky za podstatné, by ani nebola naplnená podmienka, že s takouto právnou skutočnosťou (s postúpením pohľadávky) spájajú právne predpisy prevod alebo prechod práva,   o   ktoré   v   konaní ide,   teda prevod   alebo prechod   práva   vlastníckeho,   resp.   práva domáhať   sa   určenia   vlastníckeho   práva.   S takými   následkami   právne   predpisy   (§   524 a nasledujúce Občianskeho zákonníka) postúpenie pohľadávky nespájajú.

Právny názor Najvyššieho súdu Českej republiky akceptoval aj Ústavný súd Českej republiky, ktorý   uznesením   z 31.   januára 2012   v konaní sp.   zn. I.   ÚS   140/12 odmietol ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť proti uvedenému uzneseniu Najvyššieho súdu Českej republiky dôvodiac, že ak nie je predmetom konania pohľadávka, ktorú sťažovateľ cedoval na postupníka, niet priestoru na postup podľa § 107a ods. 1 o. s. ř.

Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že výkladom § 92 ods. 2 OSP i § 524 Občianskeho zákonníka, ktorý najvyšší súd pri posudzovaní odvolania podaného proti   uzneseniu   krajského   súdu   zvolil   a aplikoval,   došlo   k poskytnutiu   súdnej   ochrany spôsobom a v kvalite zodpovedajúcej požiadavkám a garanciám plynúcim zo základného práva   na   súdnu   ochranu   a z práva   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Preto   bolo   potrebné vysloviť, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu tieto práva sťažovateľky porušené neboli.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2013