znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 115/08-31

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2008 vo veci prijatej sťažnosti Z. H., L., M., zastúpeného advokátom Mgr. P. L., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tpo 27/2007 z 28. mája 2007 taktor o z h o d o l :

1. Základné právo Z. H. podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tpo 27/2007 z 28. mája 2007 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Nitre   sp.   zn.   4   Tpo   27/2007   z 28.   mája   2007 z r u š u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2007 doručená   sťažnosť   Z.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojich základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   2,   čl.   47   ods.   2   a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Tp 73/07 z 15. mája 2007 a jeho postupom z 24. mája 2007, ako aj uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 27/2007 z 28. mája 2007.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 115/08-9 z 15. apríla 2008 (ďalej len „uznesenie z 15.   apríla   2008“)   prijal   sťažnosť   sťažovateľa   na   ďalšie   konanie   v   časti   namietajúcej porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 27/2007 z 28. mája 2007. Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosť odmietol.

Uznesením z 15. apríla 2008 ústavný súd vymedzil predmet konania vo veci samej. Ten   spočíva   v posúdení   otázky,   či   bola   pri   súdnom   preskúmaní zákonnosti   pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa krajským súdom dodržaná kvalita tohto preskúmania (garancia obsiahnutá v základnom práve sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 ústavy).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi bolo v čase podania sťažnosti vedené väzobné trestné stíhanie pre trestný čin nedovolenej výroby omamných a psychotropných   látok,   jedov   a prekurzorov,   ich   držanie   a obchodovanie   s nimi   podľa § 172 ods. 1 písm. a) a d) a ods. 3 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).

Krajská prokuratúra v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“) predložila 3. mája 2007 okresnému   súdu   návrh   na predĺženie   lehoty   väzby   sťažovateľa   (návrh   z 2.   mája   2007 sp. zn. KV 80/2006).

Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   uviedol: „Dňa   15.5.2007   som   prevzal   predmetný návrh na predĺženie lehoty väzby spolu s výzvou súdu, aby som sa k nemu vyjadril v lehote 5 dní od doručenia, t.j. do 20.5.2007. V rovnaký deň prevzal predmetný návrh aj môj obhajca, pričom obhajca odoslal svoje vyjadrenie už 17.5.2007 a ja dňa 22.5.2007 s tým, že nakoľko neovládam slovenský jazyk a návrh prokurátora mi bol doručený len v slovenskom jazyku ani nebolo možné sa k nemu vyjadriť. Avšak ako som už uviedol vyššie, obhajca sa v súdom stanovenej lehote vyjadril. Následne mi bolo doručené uznesenie sudkyne pre prípravné konanie okresného súdu v Nitre, 2 Tp/73/07, zo dňa 15.5.2007, ktorým predĺžila lehotu trvania   mojej   väzby   do   28.11.2007.   Ako   vyplýva   z dátumu   vydania   tohto   rozhodnutia, sudkyňa   pre   prípravné   konanie   rozhodla   o predĺžení   väzby   v deň,   kedy   mi   (aj   môjmu obhajcovi) len doručila návrh na jej predĺženie spolu s výzvou na moje vyjadrenie. Týmto postupom sudkyňa zmarila moju možnosť sa k danému návrhu vyjadriť, i keď z mojej strany boli všetky určené lehoty dodržané. Vyššie uvedené prvostupňové rozhodnutie o predĺžení väzby   mi bolo   doručené   dňa 22.5.2007   a môjmu   obhajcovi   dňa 21.5.2007.   S poukazom na § 187 ods. 1 Tr. por. som mal lehotu na podanie sťažnosti do 25.5.2007. V zákonnej lehote podal môj obhajca sťažnosť (dňa 23.5.2007).

Dňa 24.5.2007 prišla za mnou do Ústavu na výkon väzby sudkyňa pre prípravné konanie   Okresného   súdu   Nitra   spolu   s tlmočníčkou   a ešte   jednou   osobou   (zrejme zapisovateľkou)   s tým,   že   žiada   moje   vyjadrenie,   či   podávam   proti   prvostupňovému rozhodnutiu o predĺžení väzby sťažnosť. Na moju námietku, že žiadam aby bol pri úkone prítomný môj obhajca, sa sudkyňa vyjadrila, že ona ho nechce a že ja ho nepotrebujem, lebo ona nie je vyšetrovateľ. Naďalej trvala na tom, aby som sa písomne vyjadril či si sťažnosť podávam alebo nie. To všetko sa dialo bez prítomnosti môjho obhájcu na ktorého prítomnosti som trval, pred uplynutím zákonnej lehoty na podanie sťažnosti, a bez toho aby mi   bol   návrh   na   predĺženie   väzby   spolu   s prvostupňovým   rozhodnutím   o jej   predĺžení preložené do maďarského jazyka. Pod tlakom týchto okolností som podal nekvalifikovanú a neodôvodnenú sťažnosť,   ktorá neobsahuje moje výhrady   k postupu ktorý predchádzal. Následne   Krajský   súd   rozhodnutím   4   Tpo   27/2007   zo   dňa   28.5.2007   moju   sťažnosť zamietol. Ako vyplýva z odôvodnenia tohto rozhodnutia rozhodoval tento súd iba na základe mojej   nezdôvodnenej   sťažnosti   a nezobral   do   úvahy   žiadnu   z námietok   a argumentov uvedených v sťažnosti zaslanej mojím obhajcom.“

Podstatou prijatej časti sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že s písomnými argumentmi sťažnosti (proti uzneseniu okresného súdu o predĺžení lehoty väzby   sp. zn. 2 Tp 73/07 z 15. mája   2007)   podanej   prostredníctvom   obhajcu   sa   krajský   súd   vo   svojom uznesení sp. zn. 4 Tpo 27/2007 z 28. mája 2007, ktorým sťažnosť zamietol, vôbec nezaoberal.

Krajský súd v zastúpení jeho predsedom vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 12. júna 2008 uviedol: «Na   účel   zistenia   stavu   trestnej   veci,   vedenej   na   tunajšom krajskom súde pod sp. zn. 4Tpo/27/2007, som sa oboznámil s obsahom trestného spisu, z ktorého som zistil, že dňa

• 25.   mája   2007   bol   tunajšiemu   krajskému   súdu   doručený   trestný   spis, vedený   na   Okresnom   súde   Nitra   (ďalej   v   texte   len   „súd   I.   st")   pod   sp.   zn. 2Tp/73/2007,   za   účelom   rozhodnutia   o   sťažnosti   obvineného,   ním   podanej proti   uzneseniu   tohto   súdu   zo   dňa   15.   mája   2007,   vedenom   pod   sp.   zn. 2Tp/73/2007,   ktorým   mu   bola   podľa   §   76   ods.   2   Trestného   poriadku, účinného   odo   dňa   01.01.2006   (ďalej   len   „Tr.   por."),   predĺžená   lehota trvania väzby do dňa 28. novembra 2007.

Už označená sťažnosť bola v rovnaký deň, prostredníctvom aplikácie (§ 5 ods.2 písm. a/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 118/2005 Z. z. o náležitostiach rozvrhu práce), pridelená na konanie a rozhodnutie do súdneho oddelenia „4Tpo" a zapísaná pod poradové číslo „27".

• 28.   mája   2007   bol,   po   naštudovaní   trestného   spisu   predsedníčkou   senátu „4Tpo"   a   sudkyňami   tohto   senátu,   určený   termín   neverejného   zasadnutia na   deň   28.   mája   2007,   na   ktorom   bola   podľa   §   193   ods.   1   písmeno   (ďalej v   texte   len   „písm.")   c/   Tr.   por.   zamietnutá   sťažnosť   obvineného,   ním podaná proti už označenému uzneseniu súdu I. st.

V rovnaký deň bolo uznesenie písomne vyhotovené a po jeho opísaní, bolo dňa

28. mája 2007, zaslané

-Krajskej prokuratúre v Nitre

-faxom,   ako   i   poštou,   ÚVV   Bratislava   -   Chorvátska   5   (§   75   ods.   1   písm. c/, ods. 2, veta pred bodkočiarkou Tr. por.) a trestný spis bol odovzdaný do podateľne tunajšieho krajského súdu, za   účelom jeho vrátenia súdu I. st. Takýto procesný postup tunajšieho krajského súdu bol v súlade s • čl.

a) 2   ods.   1,   čl.   3   ods.   1   „Úpravy   ministra   spravodlivosti   č.   2466/97-43,   zo dňa   14.   apríla   1997,   na   zabezpečenie   včasného   konania   a   rozhodovania vo väzobných veciach"

b) 5 ods. 4 „Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd"

c) 8 ods. 2, prvá veta, ods. 5 „Listiny základných práv a slobôd"

• §   2   ods.   6,   druhá   veta,   §   172   ods.   1,   ods.   3,   veta   pred   prvou   čiarkou,   §   180 Tr. por.

Či boli porušené, obvineným namietané jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy SR, už označeným uznesením tunajšieho krajského súdu, je   oprávnený vysloviť iba ÚS SR (čl. 127 ods. 1 Ústavy SR).

Z uvedených zistení je nepochybné, žekoniec   šesť   mesačnej   lehoty   väzby   u   obvineného   pripadol   na   deň   28.   mája 2007 (§ 63 ods.l, ods. 4, prvá veta Tr. por.),

už   označený   trestný   spis   súdu   I.   st.   bol   tunajšiemu   krajskému   súdu doručený dňa 25. mája 2007 (v piatok).

Objektívne   nebolo   preto   možné   zabezpečiť,   aby   obvinený   osobne,   alebo prostredníctvom jeho obhajcu, predniesol argumenty o nezákonnosti ďalšieho trvania väzby u neho tak, ako sa toho obvinený v sťažnosti domáhal, pretože tunajší   krajský súd   musel   o   ním   podanej   sťažnosti,   rozhodnúť   najneskôr   v nasledujúci pracovný deň - pondelok, to znamená dňa 28. mája 2007 (§ 192 ods.4 Tr. por.).

Zo   sťažnosti   obvineného,   ako   i   obsahu   spisu,   vedeného   na   súde   I.   st.   pod sp. zn. 2Tp/73/2007, je nepochybné, že obvinený pri výsluchu, dňa 24. mája 2007, sám podal sťažnosť proti uzneseniu, ktoré bolo doručené jeho obhajcovi dňa 21. mája 2007 a   jemu   dňa   22.   mája   2007   (§   186   ods.   1,   časť prvej   vety   pred   spojkou   „alebo" Tr. por.), nebol preto povinný ju písomne odôvodniť (§ 189 ods. 3 Tr. por.)

Keďže   obvinený   sám   podal   sťažnosť   dňa   24.   mája   2007,   pripadol   síce   koniec lehoty na podanie sťažnosti na deň 25. mája 2007 (§ 186 ods. 2, § 187 ods. 1, ods. 2 Tr. por.),   avšak   nič   nebránilo   súdu I.   st.   predložiť   obvineným podanú   sťažnosť,   na rozhodnutie tunajšiemu krajskému súdu už dňa 25. mája 2007 (§ 190 ods. 2 písm. b/ Tr. por.) alebo aj dňa 28. mája 2007 (§ 192 ods. 4 Tr. por.).

Obhajca písomne odôvodnenú sťažnosť nepodal za obvineného, pretože tento ju podal sám. Nebolo preto potrebné postupovať podľa § 189 ods. 3 Tr. por.

Pokiaľ ide o výhrady obvineného, týkajúce sa prekladu návrhu na   predĺženie lehoty trvania väzby, ktorý mu bol doručený dňa 15. mája 2007, ako i rozhodnutia súdu I. st. zo dňa 15. mája 2007, sp. zn. 2Tp/73/2007, do jeho materinského jazyka (jazyka   maďarského),   poukazujem   na   čl.   9   ods.1 písm.   a/   „Európskej   charty regionálnych alebo menšinových jazykov“.»

V predmetnom   vyjadrení   predseda   krajského   súdu   tiež   uviedol,   že   súhlasí s upustením od ústneho pojednávania ústavného súdu vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov.

V podaní doručenom ústavnému súdu 18. júla 2008 súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ.

Ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   od   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie   veci   a so   súhlasom   všetkých   účastníkov   konania   od   ústneho   pojednávania vo veci samej upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Z podkladov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, vyplývajú nasledujúce skutočnosti.

Sťažovateľ bol v rámci trestného stíhania vedeného proti jeho osobe pre trestný čin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a) a d) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona vzatý   do   väzby uznesením   sudcu   pre prípravné   konanie okresného   súdu   sp.   zn.   2   Tp 164/5006 z 1. decembra 2006 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 74/2006 z 12. decembra 2006.

Krajská prokuratúra predložila 3. mája 2007 okresnému súdu návrh na predĺženie lehoty väzby sťažovateľa (návrh sp. zn. KV 80/2006 z 2. mája 2007).

Návrh na predĺženie lehoty väzby s výzvou k vyjadreniu do 5 dní (t. j. do 20. mája 2007) prevzal sťažovateľ aj jeho právny zástupca 15. mája 2005. Vyjadrenie k návrhu na predĺženie lehoty väzby, ktoré formuloval zároveň ako „žiadosť obvineného o prepustenie z väzby“, odoslal právny zástupca 17. mája 2007 a sťažovateľ 22. mája 2007.

Okresný súd uznesením   sp. zn. 2 Tp 73/07 z 15. mája 2007 rozhodol o predĺžení lehoty trvania väzby do 28. novembra 2007. Proti tomuto uzneseniu podali právny zástupca sťažovateľa aj sťažovateľ 24. mája 2007 sťažnosť.

Právny   zástupca   sťažovateľa   v podanej   sťažnosti   uviedol: «Dňa   15.7.2007   som prevzal predmetný návrh na predĺženie väzby spolu s výzvou súdu, aby som sa k nemu vyjadril v lehote 5 dní od doručenia, t.j. do 20.7.2007. Uvedený pokyn som v plnom rozsahu rešpektoval, a vyjadrenie som vzhľadom na naliehavosť veci zaslal už 17.7.2007. Ako však vyplýva   z doručeného   uznesenia   o predĺžení   lehoty   väzby,   sudca   pre   prípravné   konanie rozhodol už 15.5.2007, a teda pred tým ako vôbec mohlo byť vyjadrenie obhajoby súdu doručené.   To   znamená,   že   námietky   a žiadosti   obhajoby   neboli   pri   rozhodovaní   sudcu zobraté do úvahy.

Podľa názoru obhajoby bolo týmto postupom pri rozhodovaní sudcu pre prípravné konanie o základnom ľudskom práve a slobode obvineného – t.j. o jeho práve na osobnú slobodu, rozhodnuté bez toho, aby dostal reálnu možnosť sa pred vydaním rozhodnutia vyjadriť,   hoci   bol   k takému   vyjadreniu   vyzvaný.   Tým   bola   v jeho   neprospech   porušená zásada rovnosti strán, v dôsledku čoho je vydané rozhodnutie nezákonné.

Vo   vzťahu   k dĺžke   väzby   a dôvodom   predĺženia   väzby   uvedeným   v napadnutom uznesení súdu žiadam, aby súd zobral do úvahy nasledovné skutočnosti.

Ako   vyslovil   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (Nález   sp.zn,   II.   ÚS   55/98, z 18.10.2001)   „Aj   keď   nepriame   dôkazy   môžu   odôvodniť   väzbu   stíhanej   osoby   v jej počiatočnej fáze, plynutím času nevyhnutne strácajú na dôležitosti, najmä ak postup vo vyšetrovaní nedovoľuje zistiť žiadny ďalší dôkaz.“

Podľa presvedčenia obhajoby, v súčasnom štádiu konania vykonané dôkazy výrazne spochybňujú   záver   vyšetrovateľa   o tom,   že   obvinený   naplnil   znaky   skutkovej   podstaty trestného   činu,   pre   ktorý   mu   bolo   vznesené   obvinenie   a súčasne   sa   zvýšila pravdepodobnosť, že neskôr dôjde k jeho oslobodeniu spod obžaloby. Uvedené tvrdenie vyplýva z toho, že obvinenie bolo obvinenému vznesené len na podklade tej skutočnosti, že sa dňa 28.11.2006 počas prehliadky iných priestorov vykonaných v N., obvinený nachádzal v týchto priestoroch, pričom ako bolo vykonanou prehliadkou zistené, bola tu pestovaná marihuana. Ako vyplýva zo samotnej prehliadky tohto miesta a bolo potvrdené neskoršími výpoveďami   obvinených,   boli   tieto   priestory   vnútorne   členené   a vzájomne   oddelené priečkami s uzamykanými dverami. Zároveň vyšlo najavo, že obvinený, ktorý bol zjednaný na zámočnícke práce a tieto aj vykonával, v prípade že bolo potrebné v objekte prespať, musel   požiadať   o súhlas   a až   na   základe   toho   tak   mohol   urobiť.   Zo   všetkých   týchto skutočností   vyplýva,   že   pohyb   obvineného   po   objekte   bol   regulovaný,   obvinený   nemal prístup   do   všetkým   častí   objektu.   Preto   samotná   skutočnosť,   že   sa   počas   vykonanej prehliadky nachádzal v týchto priestoroch nie je priamym dôkazom o tom, že by obvinený vedel alebo musel vedieť o pestovaní marihuany. V tejto súvislosti považujem za potrebné uviesť aj to, že vyšetrovateľ žiadnym objektívnym dôkazom (či už stermi z rúk obvineného alebo vzatím odtlačkov prstov z náradia, ktoré sa zrejme pri pestovaní muselo používať) nedoložil,   že   by   obvinený   akokoľvek   manipuloval   s marihuanou,   a súčasne   tým   vzal obvinenému možnosť preukázať pravdivosť jeho tvrdenia, že sa nepodieľal na pestovaní marihuany v objekte.

Počas celého prípravného konania nebol okrem vypracovania znaleckého posudku na   množstvo   marihuany   vykonaný   vo   vzťahu   k obvinenému   žiadny   dôkaz.,   ktorý   by dokazoval   vedomosť   a úmysel   pestovať   v objekte   marihuanu   a ani   nemožno   vykonanie takého dôkazu očakávať. Preto v súčasnom štádiu konania, kedy zrejme nemožno reálne očakávať uloženie trestu odňatia slobody a už vôbec nie v pôvodne predpokladanej výške, dochádza   väzobným   stíhaním   k narušeniu   primeranej   a spravodlivej   rovnováhy   medzi záujmom   štátu   na   riadnom   vyšetrení   trestnej   činnosti   a právom   na   osobnú   slobodu obvineného, a to v jeho neprospech.

Čo   sa   týka   tvrdenia   krajského   prokurátora,   ktoré   uviedol   vo   svojom   návrhu   na predĺženie   lehoty   trvania   väzby,   a síce,   že   obvinený   sa   (spolu   s ostatnými   obvinenými) dopustil závažnej trestnej činnosti uvádzam, že toto tvrdenie, vyslovené v súčasnom štádiu konania   a bez   akéhokoľvek   podkladu   je   porušením   zásady   prezumpcie   neviny,   je nepodložené a tendenčné, a preto žiadam, aby sa súd nedal týmto tvrdením ovplyvniť a pri svojom   rozhodovaní   na   neho   neprihliadal.   Rovnako   žiadam,   aby   súd   neakceptoval označovanie obvineného ako robotníka – záhradkára, nakoľko pre záver že by sa podieľal na   pestovaní   marihuany   nesvedčí   žiaden   dôkaz.   Práve   naopak,   ako   vyplýva   z vyššie uvedených   skutočností,   krajský   prokurátor   ignoruje   skutočnosti,   z ktorých   vyplýva,   že obvinený nemusel o pestovaní marihuany v objekte vedieť.

Vo   vzťahu   k argumentácii   o tom,   že   je   tu   obava,   že   obvinený   sa   bude   vyhýbať trestnému stíhaniu tým, že sa môže nedostavovať na úkony trestného konania, ktorú sudca pre   prípravné   konanie   vyslovil   pri   jeho   vzatí   do   väzby   uvádzam,   že   obvinený   je   síce cudzincom,   avšak   táto skutočnosť   nie   je väzobným dôvodom   a ani nemôže   sama   osobe zdôvodniť   obavu   z takého   vyhýbania   sa.   Preto   tento   záver   považujem   za   nepodloženú abstraktnú úvahu. Naviac, nakoľko obava z vyhýbania sa trestnému stíhaniu bola vyvodená len so samotnej skutočnosti, že obvinený je cudzincom, došlo týmto postupom k porušeniu jeho   práva   podľa   článku   12   ods.   2   v spojení   s článkom   17   ods.   5   Ústavy   Slovenskej republiky.

Nesprávnosť   danej   úvahy   spočíva   nakoniec   aj   v tom,   že   súd   nevzal   do   úvahy skutočnosť, že ani prípadná neúčasť obvineného na úkonoch slovenských orgánov činných v trestnom   konaní   a súdov   nebráni   týmto   orgánom   ďalej   pokračovať   v trestnom   konaní proti obvinenému, napr. formou konania proti ušlému. Ako však uviedol aj Ústavný súd Slovenskej   republiky   (Nález   sp.   zn.   III.   ÚS   38/01,   z 11.10.2001)   v takom   prípade   by obvinený   riskoval   najmä:   stratu   najvhodnejších   praktických   možností   pre   spravodlivý trestný proces na území Slovenskej republiky, odsúdenie ako ušlý v Slovenskej republike (a následný   výkon   v M.)   alebo   odovzdanie   trestného   konania   proti   nemu   zo   Slovenskej republiky do M. a jeho stíhanie tam. Z toho teda vyplýva, že obvinený, ktorý si samozrejme je uvedených následkov vyhýbania sa trestnému stíhaniu vedomý, by si týmto postupom podstatne sťažil svoju procesnú situáciu.»

Krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tpo 27/2007 z 28. mája 2007 sťažnosť sťažovateľa podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok) ako nedôvodnú zamietol.

V odôvodnení tohto uznesenia po citácii dotknutých ustanovení Trestného poriadku krajský súd uviedol: „V prejednávanom prípade, tak orgány prípravného konania, ako aj sudkyňa pre prípravné konanie postupovali dôsledne v súlade s ustanovením § 76 Trestného poriadku   Zákona   č.   301/2005   Z.z.,   pričom   boli   nimi   dodržané   všetky   zákonné   lehoty stanovené podľa jednotlivých odsekov tohto citovaného ustanovenia, ktorými sa rozhoduje o ďalšom trvaní väzby.

V posudzovanej veci aj podľa názoru krajského súdu, nebolo možné vzhľadom na vyvstávajúcu nutnosť vykonania dôkazov za účelom objektívneho vyšetrenie veci doposiaľ skončiť vyšetrovanie tak, ako na to dôvodne poukazoval vo svojom návrhu jednak krajský prokurátor   a následne   v dôvodoch   napadnutého   uznesenia   aj   sudkyňa   pre   prípravné konanie.“

Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia odvolávajúc sa na predchádzajúce uznesenia okresného súdu a krajského súdu týkajúce sa vzatia obvineného do väzby skonštatoval, že dôvody väzby v nezmenenom rozsahu ďalej trvajú. V tejto súvislosti vo vzťahu k osobe sťažovateľa uviedol, že u sťažovateľa ako u cudzieho štátneho príslušníka, nezamestnaného vo   svojom   domovskom   štáte,   zdržiavajúceho   sa   na   území   Slovenskej   republiky   bez riadneho prihlásenia k prechodnému pobytu a dôvodne podozrivého zo závažnej trestnej činnosti   trvá   dôvod   väzby útekovej   podľa   ustanovenia   §   71   ods.   1   písm.   a)   Trestného poriadku.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

V citovanom   ustanovení týkajúcom   sa   práva   na osobnú   slobodu   je obsiahnuté aj právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (pozri napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 135/04).

Podstatou prijatej časti sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že s písomnými argumentmi sťažnosti (proti uzneseniu okresného súdu o predĺžení lehoty väzby   sp. zn. 2 Tp 73/07 z 15. mája   2007)   podanej   prostredníctvom   obhajcu   sa   krajský   súd   vo   svojom uznesení sp. zn. 4 Tpo 27/2007 z 28. mája 2007, ktorým sťažnosť zamietol, vôbec nezaoberal.

Predmetom   posúdenia   ústavného   súdu   bola   teda   otázka,   či   krajský   súd pri preskúmaní   a rozhodovaní   o sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu o predĺžení   lehoty   trvania   väzby   postupoval   v súlade   s požiadavkami   kladenými na „rozhodovanie o zákonnosti väzby“.

Právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd rozhodol o zákonnosti väzby - ako súčasť práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy – ústavný súd vyvodil už vo svojej predošlej judikatúre (pozri   napr.   už uvedené nálezy),   odvolávajúc sa   pritom   najmä na judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   k   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „ESĽP“ a „dohovor“).

V náleze   sp.   zn.   III.   ÚS   38/01   ústavný   súd   okrem   iného   uviedol,   že   obsahom základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy je aj oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné skutočnosti pre a proti väzbe vrátane možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou.

V náleze sp. zn. III. ÚS 79/02 ústavný súd zase zdôraznil, že v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré   sú   potrebné   na   „zákonnosť“   tejto   väzby   v zmysle   dohovoru,   pričom   požiadavka preskúmania   hmotných   podmienok   znamená   povinnosť   preskúmať   okolnosti   svedčiace pre a proti   väzbe   a rozhodnúť,   s   poukazom   na   kritériá   právne,   či   sú   dané   dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú.

Medzi požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nej v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru patria tiež:

-   účinná   kontrola   zákonnosti   väzby   (rozsudok   ESĽP   z 10.   októbra   2000   vo   veci Grauzinis v. Litva, No. 37 975/97),

- podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť („substantial measure of procedural justice“; rozsudok ESĽP z 20. júna 2002 vo veci Al-Nashif and others v. Bulharsko, No. 50963/99),

- vzhľadom na dramatický   vplyv pozbavenia osobnej slobody   na základné práva jedinca konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí v zásade spĺňať základné požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 13. februára 2001 vo veci Garcia Alva v. Nemecko, No. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“) v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné dôvody (rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. februára 2002 vo veci Bufferne v. Francúzsko, No. 54367/00),

- primeraná   súdna   odpoveď   („adequate   judicial   response“;   rozsudok   ESĽP z 10. októbra 2000 vo veci Grauslys v. Litva, No. 36743/97).

Podľa   §   176   ods.   2   Trestného   poriadku   treba   v odôvodnení   uznesenia,   ak to prichádza podľa   povahy veci do   úvahy, uviesť najmä skutočnosti,   ktoré sa považujú za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na podklade ktorých posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona.

Podľa   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   preskúma nadriadený orgán

a)   správnosť   všetkých   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   môže sťažovateľ podať sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Sťažovateľ v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu napadol predĺženie lehoty trvania väzby v podstate z dvoch právne relevantných dôvodov: a) tvrdenie o neexistencii dôkazov   preukazujúcich   dôvodnosť   podozrenia,   že   skutok   bol   spáchaný   sťažovateľom a b) tvrdenie o neexistencii danosti dôvodu útekovej väzby.

Hoci   krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   konštatuje,   že   preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu v rozsahu, ako mu to ukladá ustanovenie § 192 ods. 1 Trestného poriadku, vôbec neuvádza argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v jeho sťažnosti proti   uzneseniu   okresného   súdu   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby   a zákonite   potom   ani spôsob,   akým   sa   s touto   argumentáciou   vyrovnal.   Navyše   krajský   súd   nezaujal   ani stanovisko   k sťažovateľom   namietanému   procesnému   pochybeniu   okresného   súdu v súvislosti   s jeho   predčasným   rozhodnutím   (rozhodnutie   okresného   súdu   vydané   pred uplynutím   lehoty   poskytnutej   sťažovateľovi   na   vyjadrenie   k predloženému   návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby).

V súvislosti s tým, že krajský súd celkom opomenul zaoberať sa dôvodmi sťažnosti, ako ich formuloval obhajca sťažovateľa, stojí za povšimnutie „obrana“ krajského súdu v už citovanom jeho vyjadrení predloženom ústavnému súdu („Obhajca písomne odôvodnenú sťažnosť   nepodal za obvineného,   pretože   tento   ju podal   sám.   Nebolo   preto potrebné postupovať podľa § 189 ods. 3 Tr. por.“). Vo vzťahu k prerokúvanej veci toto vyjadrenie nie je celkom zmysluplné, ak by však malo ísť o takú interpretáciu príslušných ustanovení Trestného poriadku upravujúcich práva a povinnosti obvineného a obhajcu, že ak už podá obvinený „neodôvodnenú“ sťažnosť, potom sa na dôvody obsiahnuté v písomnom podaní obhajcu   v tej   istej   veci   nemusí   prihliadať,   ústavný   súd   takýto   výklad   považuje   za neopodstatnene   reštriktívny   a neprijateľný.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   zmysel   právnej úpravy   §   189   ods.   3   Trestného   poriadku   ukladajúcej   tam   uvedeným   osobám   povinnosť odôvodniť sťažnosť spočíva v predpoklade znalosti práva týchto osôb, vrátane obhajcu, preto súd rozhodujúci o sťažnosti sa nemôže zbaviť povinnosti preskúmať tieto dôvody len preto, že obvinený podá sám sťažnosť, ktorú neodôvodní (a ani nie je povinný odôvodniť). V danom prípade sú tieto argumenty o to silnejšie, že sťažovateľ podal predmetnú sťažnosť z 24. mája 2007 na podnet vyššieho súdneho úradníka okresného súdu.

Odôvodnenie uznesenia krajského súdu je tak z hľadiska § 176 ods. 2 Trestného poriadku   nepreskúmateľné.   Spôsob   preskúmania   sťažnosti   musí   totiž   súd   rozhodujúci o sťažnosti (a teda aj o zákonnosti väzby) uviesť v odôvodnení svojho rozhodnutia. Ústavne akceptovateľný môže byť len vtedy, pokiaľ zodpovedá požiadavkám § 176 ods. 2 Trestného poriadku, ako aj už uvedeným ústavným požiadavkám.

Keď sa súd rozhodujúci o sťažnosti proti uzneseniu o predĺžení lehoty trvania väzby nevysporiada s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne alebo   nekonštatuje   irelevantnosť   jeho   právnej   argumentácie,   poruší   základné   právo sťažovateľa   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   rozhodol   o zákonnosti   väzby, vyplývajúce z čl. 17 ods. 2 ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil, že krajský súd napadnutým uznesením, pri ktorom bola nedôsledne preskúmaná sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o predĺžení lehoty trvania väzby, porušil jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu.)

Treba   zdôrazniť,   že ústavný   súd   nie   je ďalšou   inštanciou   v sústave   všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) pôsobiacim mimo tejto sústavy.

Z tohto   postavenia   mu   preto   v okolnostiach   tohto   prípadu   ani   neprislúchalo posudzovať, či sťažovateľovi mala alebo nemala byť väzba predĺžená. Musel však, pokiaľ sa   tak   stalo,   zaujať   stanovisko,   či   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   a konanie   mu predchádzajúce   spĺňali   požiadavky   ústavnosti   (odôvodnenie   majúce   požadovanú   kvalitu v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím   boli   porušené   práva   alebo   slobody,   takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Rozhodnutie   súdu   nemôže   byť   ústavne   akceptovateľné,   ak   konanie   mu predchádzajúce porušilo základné práva alebo slobody účastníka konania, a pokiaľ medzi týmto porušením a rozhodnutím existuje priama príčinná súvislosť.

Ústavný súd preto vyslovil, že uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 27/2007 z 28. mája 2007 bolo porušené základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy (bod 1 výrokovej časti nálezu) a toto uznesenie zrušil (bod 2 výrokovej časti nálezu).

Ústavný súd nevrátil vec krajskému súdu, aby o nej ďalej konal a opäť rozhodol, pretože právne účinky napadnutého rozhodnutia krajského súdu z 28. mája 2007 boli časovo obmedzené   dobou,   na   ktorú   bola   napadnutým   uznesením   predĺžená   lehota   trvania sťažovateľovej väzby (do 28. novembra 2007), pričom v súčasnosti už tieto právne účinky netrvajú, väzba   sťažovateľa   v ďalšom   štádiu   bola   založená   na   inom   právnom   titule a v súčasnej dobe už väzba netrvá (obdobne pozri III. ÚS 198/05 ).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2008