znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 115/07

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2007 predbežne prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Ing.   D.   Ď.   -   S.   o.   f.   H.,   so   sídlom   v   H.,   Česká republika, zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., pre porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva   podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami   Okresného   súdu   Bratislava   I   z   2.   novembra   2004   sp.   zn.   ZSro   4731/02 Sro 3174/B   a   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   22.   novembra   2006 sp. zn. 3 Obo 262/05   a   rozsudkami   Krajského   súdu   v   Bratislave   z   22.   apríla   1996 sp. zn. 22 Cb 21/96   a   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   14.   mája   1997 sp. zn. 2 Obo 170/96 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. - S. o. f. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2007 doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. - S. o. f. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   k   dohovoru   (ďalej   len „dodatkový protokol“)   uzneseniami   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) z 2. novembra 2004 sp. zn. ZSro 4731/02 Sro 3174/B a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 22. novembra 2006 sp. zn. 3 Obo 262/05 a rozsudkami Krajského súdu v Bratislave [bývalého Mestského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)] z 22. apríla 1996 sp. zn. 22 Cb 21/96 a najvyššieho súdu zo 14. mája 1997 sp. zn. 2 Obo 170/96.

V sťažnosti sa okrem iného uvádza:„Sťažovateľ ako odporca vo veci Rozsudku, (bývalého Mestského súdu v Bratislave) dnes Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 22 Cb 21/96 zo dňa 22. 4. 1996 a Rozsudku NS SR sp. zn. 2 Obo 170/96 zo dňa 14. 5. 1997, podal dňa 10. 2. 2005 návrh na obnovu konania v zmysle ustanovenia § 228 ods. 1 písm. a) O. s. p. (...)

Krajský   súd   návrh   na   obnovu   konania   uznesením   sp.   zn.   7   Cbs   42/05-40   dňa 6. 7. 2005 zamietol. (...)

Proti uzneseniu sťažovateľ podal odvolanie dňa 20. 9. 2005, ktoré dňa 4. 5. 2006 doplnil a dňa 22. 5. 2006 podal žiadosť na NS SR o konanie vo veci. (...)

NS SR Uznesením sp. zn. 3 Obo 262/2006 zo dňa 22. 11. 2006 rozhodnutie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7 Cbs 42/05 potvrdil. (...)

Najvyšší   súd   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil   v   zmysle   §   219   O.   s.   p. z dôvodu, že na podanie návrhu na obnovu konania neboli splnené podmienky v zmysle § 228 ods. 1 písm. c) O. s. p. ako aj z dôvodu, že návrh nebol podaný v lehote troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia sp. zn. 2 Obo 170/96 napadnutého týmto návrhom (...)“.

Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti podrobne opisuje skutočnosti, ktoré predchádzali návrhu na obnovu konania a uvádza, v čom vidí porušenie svojich práv okresným súdom, na ktorom „(...)   bezdôvodným   prieťahmi   o   oprave   nesprávneho   zápisu   sťažovateľa v obchodnom   registri   v konaní   sp.   zn.   ZSro   4731/02   Sro   3174/B   došlo   k   situácii,   že sťažovateľovi nebolo umožnené v zákonnej lehote 3 rokov sa domáhať obnovy konania proti (nezákonným) rozsudkom sp. zn. 22 Cb 21/96 a 2 Obo 170/06, čím sťažovateľovi bolo odopreté   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie“ a   v   závere   navrhuje   ústavnému   súdu, aby rozhodol takto:

„Okresný   súd   Bratislava   I   Obchodný   register   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. ZF 64/96, Firm 3264/B-8, Krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Cb 21/96, NS SR v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 170/96 porušili právo sťažovateľa,

JUDr. Ing. D. Ď. – S. o. f. H., H., v tom, že jeho vec týkajúca sa zápisu v Obchodnom registri   bola   prerokovaná   s   prieťahmi,   čím   bol   v konaniach   sp.   zn.   22   Cb   21/96 a sp. zn. 2 Obo   170/96   porušený   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a   právo na spravodlivé   súdne   konanie   v   primeranej   lehote   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd SR Uznesenie NS SR sp. zn. 3 Obo 262/2005 zo dňa 22. 11. 2006 zrušuje a prikazuje   NS   SR   vo   veci   pokračovať   v konaní   a rozhodnúť   bez   zbytočných   prieťahov, ako nezávislému a nestrannému súdu zriadeného zákonom.

JUDr. Ing. D. Ď. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400 000,- Sk a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 7 499,- Sk (...)“.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o   ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. Sťažovateľ v časti sťažnosti tvrdí, že ním označené základné práva boli porušené rozsudkom krajského súdu z 22. apríla 1996 sp. zn. 22 Cb 21/96 a rozsudkom najvyššieho súdu zo 14. mája 1997 sp. zn. 2 Obo 170/96, ktoré podľa zistenia ústavného súdu nadobudli právoplatnosť 9. júla 1997.

Zo   spisového   materiálu   ústavného   súdu   v   právnej   veci   sťažovateľa sp. zn. IV. ÚS 30/02   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému súdu 5. augusta 2002 už raz domáhal vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   ústavy   označenými   rozhodnutiami   krajského   súdu sp. zn. 22 Cb 21/96 a najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 170/96, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením   z 3.   októbra   2003   sp.   zn.   IV.   ÚS   30/02   tak,   že   ju   ako   oneskorene   podanú odmietol.

Podľa § 24 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol.

Vzhľadom   na túto skutočnosť bola sťažnosť   sťažovateľa   v tejto časti   odmietnutá pre neprípustnosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   Čo   sa   týka   namietaného   porušenia   označených   základných   práv   sťažovateľa uznesením   okresného   súdu   z   2.   novembra   2004   (v   spojení   s   opravným   uznesením z 11. novembra 2004) v konaní vedenom pod sp. zn. ZSro 4731/02 Sro 3174/B, v tejto časti sťažnosť   ústavný   súd   odmietol   ako   podanú   oneskorene   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Zákonnou podmienkou prijatia sťažnosti na ďalšie konanie podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde je, že sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o inom   zásahu.   Táto   lehota   sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Keďže sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany   ústavnosti,   s prihliadnutím   na   deň   nadobudnutia   právoplatnosti   namietaného konania a uznesenia okresného súdu z 2. novembra 2004 sp. zn. ZSro 4731/02 Sro 3174/B (20. júl 2005), ktorými mali byť porušené označené základné práva podľa ústavy, právo podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu, a deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu (19.   marec   2007)   je   možné   konštatovať,   že   lehota   ustanovená   pre   tento   druh   konania pred ústavným súdom sťažovateľovi bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, ako bola doručená sťažnosť ústavnému súdu.

3.   Sťažovateľ   v časti   sťažnosti   ďalej   namieta,   že   uznesením   najvyššieho   súdu z 22. novembra 2006 sp. zn. 3 Obo 262/05 došlo k porušeniu označených základných práv podľa   ústavy   a   práva   podľa   dohovoru   tým,   že   potvrdil   rozhodnutie   krajského   súdu zo 6. júla 2005 sp. zn. 7 Cbs 42/05, ktorý návrh na obnovu konania zamietol. Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti   bližšie neuviedol, v čom   vidí   porušenie označených základných práv   týmito   rozhodnutiami   všeobecných   súdov.   V danom   prípade   vychádzajúc   z petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) sťažovateľ navyše svoj návrh na rozhodnutie ústavného súdu o porušení jeho označených základných práv postupom najvyššieho súdu v uvedenom konaní ani nespája.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, IV. ÚS 59/03).

Obnova konania, ktorá je upravená v druhej hlave štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), je prípustná len z dôvodov ustanovených v § 228 až 231 OSP, pričom návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť (§ 230 ods. 1 OSP). Pre konanie o obnove konania platia primerane ustanovenia o konaní   v prvom   stupni   (§   232   OSP).   Návrh   na   obnovu   konania   súd   uznesením   buď zamietne alebo obnovu konania povolí (§ 234 ods. 1 OSP).

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   na   skúmanie   prípustnosti   návrhu na začatie   súdneho   konania   vrátane   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania,   jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť, či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí je zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať   o veci,   ktorej   sa   návrh   týka,   v sebe   obsahuje   právomoc   skúmať   to,   či   návrh zodpovedá   tým   podmienkam,   ktoré   pre   konanie   o ňom   ustanovuje   príslušný   procesný kódex.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Ústavný   súd   nezistil   medzi   dôvodmi   a   skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľ   uvádzal v konaní   pred   ústavným   súdom,   žiadny   taký   dôvod   alebo   skutočnosť,   ktoré   by   mohli spochybniť   právne   závery   všeobecných   súdov   o   existencii   a   relevantnosti   dôvodov, na základe ktorých tento návrh sťažovateľa zamietli, alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené   či   svojvoľné,   preto   ústavný   súd   odmietol   jeho   sťažnosť   v   tejto   časti pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   bola   odmietnutá   v   celom   rozsahu,   bolo   preto   už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v sťažnosti.