znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 115/06-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Krajského   lesného   úradu   T.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. M.   M.,   T.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 Co 63/05-335 z 20. októbra 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Krajského   lesného   úradu   T.   o d m i e t a   ako   podanú   zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára 2006 doručená sťažnosť Krajského lesného úradu T., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. M., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 63/05-335 z 20. októbra 2005, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný   súd“)   č.   k.   3   C 241/01-310   z   26.   októbra   2004   vo   výške   istiny   200   000   Sk v konaní   žalobcu   Poľovníckeho   klubu   „K.“   proti   žalovanému   Slovenskej   republike   – Ministerstvu   pôdohospodárstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo pôdohospodárstva“) o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   postupom   okresného   súdu   a krajského súdu bola „okresnému a krajskému lesnému úradu odňatá možnosť zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov“, pričom rozhodnutím týchto súdov bol sťažovateľ poškodený a zaviazaný k regresnej náhrade podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za   škodu   spôsobenú   nezákonným   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným   postupom   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   58/1969   Zb.“). Podľa názoru sťažovateľa krajský súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc nahradením správneho rozhodnutia v občianskoprávnom konaní, čím odňal možnosť správnemu orgánu zúčastniť   sa   na   konaní   vo   veci.   Žalobca   Poľovnícky   klub   „K.“   sa   domáhal   žalobou z 27. apríla   2001   na Okresnom   súde   Bratislava I náhrady   škody   spôsobenej   nesprávnym úradným postupom podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Spis bol neskôr postúpený na konanie okresnému súdu ako všeobecnému súdu, kde nastala skutočnosť, ktorá zakladá uplatnené právo. Okresný súd a krajský súd konštatovali vo svojich rozhodnutiach, že došlo k spôsobeniu   škody   nesprávnym   úradným   postupom.   Na základe   listu   ministerstva pôdohospodárstva   bol   sťažovateľ   vyzvaný   na   náhradu   polovice   škody   z titulu   regresu. Na náhradu   druhej   polovice   súdom   priznanej   škody   bol   vyzvaný   Obvodný   pozemkový úrad v B.

Podľa   sťažovateľa   bolo   konaním   krajského   súdu   porušené   jeho   základné   právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že nebola skúmaná aktívna legitimácia žalobcu, ktorým podľa neho mohol byť len vlastník poľovných pozemkov, podanie žaloby bolo predčasné vzhľadom na to, že o veci nerozhodol ešte správny orgán, súd neskúmal, či ide   o správny   akt   konštitutívny   alebo   deklaratórny,   súd   neskúmal,   že rozhodnutiu o náhrade škody musí predchádzať rozhodnutie správneho orgánu, súd neskúmal, či nie je dané právo žalobcu domáhať sa splnenia povinnosti správneho orgánu vydať rozhodnutie, súd vykonával dokazovanie vo veciach, ktoré patria do právomoci správneho orgánu, súd sa nesprávne   vysporiadal   s pojmom   nesprávny   úradný   postup,   súd   nevzal   do   úvahy uznesenie   vlády   Slovenskej   republiky   č.   513/1998   zo   4. augusta   1998   o   zámeroch v poľovníctve   a zákaze   prenajímať   poľovné   revíry,   súd   nevzal   do   úvahy   stanovisko Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z 27. júna 2000, ktorá až v tom čase vyslovila, že v daných   prípadoch   je   potrebné   vydávať   rozhodnutia,   pričom   dovtedy   správna   prax v danej veci nerozhodovala rozhodnutiami, súd rozhodol o škode vychádzajúc zo stavu, aký by nastal pri „obvyklom behu vecí“ a takéto voľné hodnotenie dôkazov je v rozpore s účelom   zákona,   súd   rozhodol   o škode   na základe   znaleckého   posudku,   ktorý   nemal podklad v spornej zmluve o nájme a tiež nevzal do úvahy, že kúpnou zmluvou si žalobca zabezpečil právo poľovať v tomto revíri a neskúmal faktickú výšku hypotetickej škody.

Sťažovateľ nežiada poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Na   základe   vyššie   uvedeného   žiadame   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky,   aby sťažnosti vyhovel, a v náleze vyslovil, že bolo porušené základné ústavné právo možnosti konať pred súdom, ktoré je zakotvené v Ústave Slovenskej republiky, a ktoré bolo porušené právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne č. 4 Co 63/05.

Zároveň žiadame, aby Ústavný súd zrušil toto rozhodnutie a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie v súlade so zákonom.

Súčasne   s podaním   sťažnosti   sa   domáhame   rozhodnutia   o dočasnom   opatrení, ktorým bude odložená vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozsudku č. 4 Co 63/05, nakoľko   vyplatením   náhrady   škody   by   sa   zmaril   účel   sťažnosti,   a následné   vymáhanie od poľovníckeho klubu by mohlo byť neúspešné.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť podľa čl. 127 ústavy je individuálnym právnym prostriedkom na ochranu ústavne zaručených základných práv alebo slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb.

Definičným   znakom   pojmu   sťažnosť   je   zásah   orgánu   verejnej   moci   do   týchto základných práv alebo slobôd. Zmyslom a účelom sťažnosti je ochraňovať fyzické osoby a právnické   osoby   pred   zásahmi   do   ich   základných   práv   alebo   slobôd   predovšetkým zo strany orgánov štátu (rozhodnutiami, opatreniami alebo inými zásahmi).

Predpokladom   aktívnej   procesnej   legitimácie   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127 ústavy je to, že fyzická osoba a právnická osoba má spôsobilosť byť nositeľom základných práv a slobôd.

Pokiaľ štát vystupuje v právnych vzťahoch ako subjekt verejného práva a súčasne ako   nositeľ   verejnej   moci,   z povahy veci   vyplýva, že nie   je a ani nemôže byť súčasne nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (I. ÚS 29/97).

V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci podali sťažnosť podľa čl. 127 ústavy   (napr.   vo   vlastníckych   sporoch,   keď   vystupujú   v súkromnoprávnych   vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Orgán verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť len pokiaľ je postihnutý ako „každý“ a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu.

Iný prístup k tejto otázke by znamenal popretie zmyslu základných práv a slobôd aj zmyslu samotného konania o sťažnosti.

Sťažovateľa   preto   v konaní   o určenie   zodpovednosti   podľa   bývalého   zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo   jeho   nesprávnym   úradným   postupom   v znení   neskorších   predpisov   nemožno považovať   za   osobu,   ktorá   je   oprávnená   namietať   porušenie   svojich   základných   práv sťažnosťou domáhajúcou sa začatia konania pred ústavným súdom.

Naviac ústavný súd poznamenáva, že v uvedenom konaní krajského súdu sťažovateľ nebol účastníkom tohto konania.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   podanú   zjavne neoprávnenou osobou.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2006