znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 115/05-30

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya vo veci sťažnosti PhDr. J. Š., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. I. M., Ž., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní o výživnom vedenom pod sp. zn. 21 P 60/93 na základe návrhu z 29. decembra 2000 na neverejnom zasadnutí 24. augusta 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P 60/03 na základe návrhu z 29.   decembra   2000   p o r u š i l   základné   právo   J.   Š.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. J. Š.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Žilina   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania J. Š. v sume 5 302   Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet   jej   právneho   zástupcu advokáta JUDr. I. M., Ž. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti J. Š. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 115/05-10 z 20. apríla 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť PhDr. J. Š., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom   JUDr. I.   M.,   Ž.,   v ktorej   namietala   porušenie   jej   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   o výživnom   na maloleté dieťa vedenom pod sp. zn. 21 P 60/93 na základe jej návrhu z 29. decembra 2000.

Uvedeným   návrhom   sa   sťažovateľka   na   okresnom   súde   domáhala   zvýšenia výživného na v tom čase maloletého syna M. Š.. Sťažovateľka navrhla, aby okresný súd rozsudkom uložil otcovi dieťaťa Ľ. Š. (ďalej len „odporca“) povinnosť prispievať na výživu maloletého M. mesačne sumou 2 000 Sk do rúk matky. Okresný súd bol vo veci nečinný. Sťažovateľka   preto   podala   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní (podaniami   z 5. októbra   2001,   z 26.   októbra   2003   a z 26.   novembra   2003).   Podaním z 2. marca 2004 sa sťažovateľka u predsedu Krajského súdu v Žiline domáhala prešetrenia spôsobu vybavenia jej poslednej sťažnosti z 26. novembra 2003 predsedom okresného súdu. Predseda okresného súdu v liste z 21. apríla 2004 a predseda Krajského súdu v Žiline v liste zo   7. mája   2004   v podstate   konštatovali   dôvodnosť   sťažnosti.   Okresný   súd   následne uznesením č. k. 21 P 60/93-110 z 21. októbra 2004 preniesol svoju miestnu príslušnosť vo veci   na   Okresný   súd   Bratislava V z dôvodu   zmeny   trvalého   pobytu   „maloletého“ v priebehu konania.

Sťažovateľka   namieta,   že   o jej   návrhu   z 29.   decembra   2000   nebolo   do   podania ústavnej   sťažnosti   (po   štyroch   rokoch   a troch   mesiacoch)   rozhodnuté   predovšetkým v dôsledku zbytočných prieťahov v konaní spôsobených okresným súdom.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu navrhla, aby ústavný súd v predmetnej veci nálezom rozhodol, že jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru boli postupom   okresného   súdu   v označenom   konaní porušené, aby prikázal okresnému   súdu v predmetnej   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   priznal   jej   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk, ako aj aby okresný súd zaviazal uhradiť trovy jej konania.

Sťažovateľka ústavnému súdu predložila taktiež fotokópie podaní z 5. októbra 2001, z 26. októbra 2003, z 26. novembra 2003 a z 2. marca 2004, ako aj fotokópie listu predsedu okresného   súdu   sp.   zn.   Spr   2352/03,   Spr   2396/03   z 21.   apríla   2004   a listu   predsedu Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   11023/04   zo   7.   mája   2004,   ktoré   preukazujú   využitie sťažnosti   na   prieťahy   v konaní v zmysle   §   17   a nasl.   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov zo strany sťažovateľky (ďalej len „zákon č. 80/1992 Zb.“).

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu k predmetnej sťažnosti vyjadril listom č. Spr. 3525/05 prostredníctvom svojho predsedu. Vo svojom vyjadrení predseda okresného súdu uviedol:

„Spis bol 20. 3. 2005 odstúpený na Okresný súd Bratislava V. Preto ho už fyzicky nemôžeme poskytnúť a ani prehľad úkonov a bližšie stanovisko.

Bez ohľadu na ďalší vývoj vo veci, súhlasíme s upustením od ústneho prejednania veci. Pokiaľ   ide   o vec   samotnú,   nepochybujeme,   že   na   základe   spisu   a štandardnej judikatúry bude možné vec posúdiť aj bez nášho bližšieho stanoviska.“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Návrhom   z 29.   decembra   2000   doručeným   okresnému   súdu   2.   januára   2001   sa sťažovateľka domáhala zvýšenia výživného voči odporcovi na ich maloleté dieťa, na sumu 2 000 Sk mesačne od 1. decembra 2000.

Dňa 24. októbra 2001 ustanovil okresný súd maloletému dieťaťu v konaní kolízneho opatrovníka. Pokynom súdnej kancelárii z toho istého dňa uložila zákonná sudkyňa doručiť rozhodnutie   o ustanovení   kolízneho   opatrovníka,   doručiť   návrh   odporcovi   s   výzvou   na vyjadrenie,   vyzvať   sťažovateľku,   aby   oznámila,   či   sa   odporca   zdržiava   ešte   na   území Slovenskej   republiky   (vzhľadom   na   skutočnosti   uvádzané   v návrhu),   a vyžiadať   od zamestnávateľa   odporcu   a Daňového   úradu   v Ž.   podklady   o príjmových   a zárobkových pomeroch rodičov.

Sťažovateľka reagovala na výzvu okresného súdu podaním zo 16. novembra 2001 doručeným   okresnému   súdu   v ten   istý   deň,   v ktorom   uviedla,   že   nepozná   miesto momentálneho pobytu odporcu. Dňa 19. novembra 2001 boli okresnému súdu doručené žiadané podklady od Daňového úradu v Ž. a 20. novembra 2001 podklady od bývalého zamestnávateľa odporcu (z obsahu podania vyplýva, že pracovný pomer mal byť ukončený k 28. februáru 2001). Odporcovi sa zásielku súdu nepodarilo doručiť. Zásielka bola poštou vrátená okresnému súdu 6. decembra 2001 ako nevyzdvihnutá v odbernej lehote.

Na opačnej strane č. l. 67 spisu okresného súdu je rukou dopísaný text, podľa ktorého je zákonná sudkyňa v predmetnej veci práceneschopná od novembra 2001 do 1. júla 2002, ako aj „nápad pridelený od 15. 8. 2002“.

Podľa úradných záznamov na č. l. 69a a č. l. 69b spisu okresného súdu bola vec s účinnosťou od 1. marca 2002 pridelená „do senátu JUDr. M. B.“ a 15. augusta 2002 opätovne pridelená „JUDr. G. T.“.

Pokynom   súdnej   kancelárii   z 30.   mája   2003   uložila   zákonná   sudkyňa   opakovať pokus   o doručenie   návrhu   odporcovi   s výzvou,   aby   v lehote   3   dní   oznámil   svojich zamestnávateľov od 28. februára 2001, alebo poberanie „dávok“. Zákonná sudkyňa súdnej kancelárii   zároveň   uložila   opakovať   pokus   o doručenie   v prípade   neprevzatia   zásielky odporcu   prostredníctvom   orgánov   Policajného   zboru,   oznámiť   sťažovateľke,   že „otcovi (pozn. odporcovi) bol opätovne zasielaný návrh“ vrátane výzvy na doplnenie údajov o jeho zamestnávateľoch, a vyzvať sťažovateľku, aby uviedla, či podávala daňové priznanie za roky 2001, 2002 a aby oznámila, ak má o takých skutočnostiach vedomosť, kde pracoval, resp. pracuje odporca od 28. februára 2001. Výzvy okresného súdu sa nepodarilo doručiť ani sťažovateľke, ani odporcovi. Zásielky boli opakovane poštou vrátené ako nevyzdvihnuté v odbernej lehote (pokiaľ ide o sťažovateľku 29. júla 2003 a 23. septembra 2003 a pokiaľ ide o odporcu maloletého dieťaťa 31. júla 2003 a 24. septembra 2003).

Podľa úradného záznamu z 9. februára 2004 na č. l. 75 spisu okresného súdu bola v súvislosti s konaním vedeným pod sp. zn. 21 P 378/03 (neskôr pod sp. zn. 12 C 26/04) zistená nová adresa sťažovateľky (návrh v konaní sp. zn. 21 P 378/03 podala okresnému súdu 1. decembra 2003). V uvedený deň opakoval okresný súd pokus o doručenie návrhu odporcovi.   Zásielka bola poštou   vrátená 11.   marca 2004 ako nevyzdvihnutá v odbernej lehote.

Zákonná sudkyňa nariadila 30. apríla 2004 vo veci pojednávanie na 28. jún 2004 a uložila   súdnej   kancelárii   predvolať   naň   účastníkov   konania   a kolízneho   opatrovníka a vyžiadať podklady o príjmových a zárobkových pomeroch rodičov maloletého dieťaťa. Pokyn bol realizovaný 9. júna 2004. Sťažovateľke však okresný súd predvolanie zaslal na starú   (neaktuálnu) adresu   v Ž.   aj napriek   vedomosti   o novej   adrese   pobytu   v B.   (podľa úradného   záznamu   z 9.   februára   2004   na   č.   l.   75   spisu   okresného   súdu).   Odporcovi doručoval okresný súd predvolanie prostredníctvom orgánov Policajného zboru, žiadajúc zároveň o preverenie miesta jeho pobytu.

Pojednávanie   28.   júna   2004   okresný   súd   odročil   na   15.   júl   2004   z dôvodu nedostavenia   sa   účastníkov   konania   (doručenie   nebolo   ani   u jedného   z nich   vykázané). Okresný súd v uvedený deň opakoval dožiadanie o zistenie pobytu odporcu, resp. doručenie zásielky (predvolania na pojednávanie odročené na 15. júl 2004).

Podľa odpovede Obvodného oddelenia Policajného zboru M. doručenej okresnému súdu 7. júla 2004 sa odporcovi nepodarilo doručiť zásielku súdu z dôvodu, že odporca sa na okresným súdom uvedenej adrese nezdržiava a miesto jeho pobytu nebolo zistené.

Podaním   z 13.   júla   2004   doručeným   okresnému   súdu   faxom   sa   sťažovateľka ospravedlnila   za   neúčasť   na   pojednávaní   nariadenom   na   15.   júl   2004   z dôvodu,   že predvolanie jej bolo doručené až 12. júla 2004, v dôsledku čoho mala už na 15. júl 2004 naplánované   pracovné   povinnosti   a v tak   krátkej   lehote   nebola   ani   schopná   zabezpečiť okresným súdom požadované potvrdenia o výške príjmu. Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že prvý pokus o doručenie predvolania sťažovateľke na pojednávanie nariadené na 15. júl 2004 bol neúspešný (zásielka bola poštou súdu vrátená 7. júla 2004), avšak okresný súd   zásielku   adresoval   opäť   na   neaktuálnu   adresu   sťažovateľky   v Ž..   Pri   opakovanom pokuse   o doručenie   (už   na   aktuálnu   adresu   sťažovateľky)   sa   podarilo   predvolanie sťažovateľke doručiť 12. júla 2004.

Pojednávanie 15. júla 2004 bolo okresným súdom odročené na 21. október 2004. V uvedený   deň   zasielal   okresný   súd   výzvy   na   oznámenie   adresy   pobytu   odporcu sťažovateľke, Registru obyvateľov Slovenskej republiky v Banskej Bystrici a J. Š., bytom v B., ďalšiemu synovi Ľ. Š.

Dňa   20.   októbra   2004   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľky, v ktorom uviedla: „Okresnému súdu v Žiline oznamujem, že od roku 2000, kedy som podala návrh na zvýšenie výživného na mal. M. Š., tento dovŕšil už plnoletosť a zároveň došlo aj k zmene trvalého bydliska všetkých účastníkov konania a tým aj k zmene príslušnosti súdu. Z tohto   dôvodu   žiadam   o ospravedlnenie   mojej   neúčasti   na   pojednávaní   dňa 21. októbra 2004 a tým,   že došlo k zmene príslušnosti súdu žiadam o odstúpenie môjho návrhu príslušnému súdu v Bratislave.

Oznamujem adresy účastníkov konania: M. Š., B. Ľ. Š., CANADA“.

Okresný súd pojednával vo veci 21. októbra 2004. Na pojednávaní uznesením č. k. 21   P   60/93-110   rozhodol   o prenesení   svojej   príslušnosti   na   Okresný   súd   Bratislava   V. Dňa 25.   novembra   2004   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   sťažovateľky,   ktoré smerovalo iba proti dôvodom uznesenia okresného súdu z 21. októbra 2004. Uznesením č. k. 21 P 60/93-117 z 9. decembra 2004 vyzval okresný súd sťažovateľku na doplnenie náležitostí   jej   odvolania.   Sťažovateľka   reagovala   podaním   z 23.   decembra   2004 doručeným okresnému   súdu   28.   decembra   2004.   Okresný   súd   opravným   uznesením č. k. 21 P   60/93-121   z 28.   decembra   2004   rozhodol   podľa   §   164   Občianskeho   súdneho poriadku   o oprave   odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   21   P   60/93-110 z 21. októbra 2004.

Listom   zo   17.   marca   2005   zaslal   okresný   súd   spis   v uvedenej   veci   v zmysle uznesenia č. k. 21 P 60/93-110 z 21. októbra 2004 Okresnému súdu Bratislava V. Okresnému súdu Bratislava V bol spis doručený 23. marca 2005. Na základe pokynu zákonného   sudcu   z 10.   mája   2005   boli   realizované   úkony   smerujúce   k príprave pojednávania, ktoré sa uskutočnilo 20. júna 2005.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (III.   ÚS   111/02, III. ÚS 29/03).

A)   Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy   aj v predmetnom   prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   relevantnú   pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci. Predmetom posudzovaného konania je návrh na zvýšenie výživného pre maloleté dieťa. Z hľadiska povahy veci ide o konanie, ktoré má súvis s existenčnou otázkou sťažovateľky, ako aj jej maloletého dieťaťa, resp. s ich sociálnym   postavením,   a preto   by   v ňom   mal   okresný   súd   postupovať   čo   najrýchlejšie a najefektívnejšie. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľky a okresného súdu, ani z nimi   predložených   na   vec   sa   vzťahujúcich   listín   však   ústavný   súd   nezistil   žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej alebo skutkovej zložitosti veci, ktorá by mohla byť príčinou predĺženia konania v predmetnej veci.

B) Pri hodnotení kritéria „správanie účastníkov“ ústavný súd zistil, že sťažovateľka v predmetnom konaní reagovala na výzvy okresného súdu a za účelom ochrany svojich práv využila   aj   účinný   prostriedok   nápravy,   ktorý   jej   zákon   na   ochranu   práv   poskytuje.   Na ťarchu sťažovateľky možno pričítať, že v priebehu konania okresnému súdu neoznámila zmenu   svojho   trvalého   pobytu,   v dôsledku   čoho   boli   následne   výzvy   okresného   súdu zasielané   na   nesprávnu   adresu.   Sťažovateľka   sa   v rámci   preskúmavaného   konania nezúčastnila na pojednávaniach nariadených okresným súdom, táto neúčasť však bola podľa zistenia   ústavného   súdu   zapríčinená   predovšetkým   nesústredenou   činnosťou   okresného súdu, ako je uvedené nižšie.

Na   základe   už   uvedených   skutočností   možno   teda   konštatovať,   že   ústavný   súd v správaní   sťažovateľky   nezistil   také   významné   skutočnosti,   ktorými   by   podstatne, resp. závažnou mierou prispela k spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný   súd   v preskúmavanom   konaní   zistil   dlhé   obdobia   nečinnosti   v postupe okresného súdu, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Prvé viac ako deväť mesačné obdobie nečinnosti okresného súdu začalo ihneď po doručení návrhu na začatie konania v predmetnej veci okresnému súdu, t. j. 2. januára 2001, a trvalo do 24. októbra 2001,   keď   okresný   súd   vykonal   viacero   prvotných   jednoduchých   procesných   úkonov v predmetnej   veci   (ustanovil   kolízneho   opatrovníka,   nechal   zaslať   návrh   odporcovi a vyžiadať si od účastníkov konania potvrdenia o ich zárobkových pomeroch). Okresný súd bol nečinný aj v ďalšom sedemnásťmesačnom období od 6. decembra 2001, keď mu bola vrátená nedoručená zásielka odporcu, a trvalo až do 30. mája 2003, keď zákonný sudca nechal   pokynom   súdnej   kancelárii   opakovať   doručenie   zásielok   účastníkom   konania. Od 24. septembra 2003, keď sa okresnému súdu vrátili nedoručené zásielky od účastníkov konania, až do 9. februára 2004, keď bola zo strany okresného súdu zisťovaná nová adresa sťažovateľky,   bol   okresný   súd   opätovne   počas   doby   takmer   piatich   mesiacov   nečinný. Nečinnosť okresného súdu v označených obdobiach bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd prihliadol taktiež na skutočnosť, že okrem uvedených období nečinnosti bolo predmetné konanie poznačené aj nesústredeným postupom okresného súdu, v dôsledku ktorého   napriek   tomu,   že   okresný   súd   už   od   9.   februára   2004   poznal   aktuálnu   adresu sťažovateľky,   pri   vykonávaní   ďalších   procesných   úkonov   v predmetnej   veci   opätovne zásielky   pre   ňu   doručoval   na   jej   starú   neaktuálnu   adresu   (zasielanie   predvolaní   na pojednávania 28. júna 2004 a 15. júla 2004). V dôsledku tohto postupu uvedené procesné úkony následne nemohli byť súdom realizované, čo taktiež prispelo k predĺženiu konania v predmetnej veci.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako päť rokov a šesť mesiacov. Z uvedenej doby podstatnú časť (tridsaťjeden mesiacov, teda dva roky a sedem mesiacov) tvoria obdobia, v ktorých dochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní v dôsledku nečinnosti okresného súdu.

Vzhľadom na uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu, ako aj jeho nie náležite sústredený postup v predmetnom konaní nemožno dobu predmetného konania vedeného na okresnom súde považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako ani za primeranú vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľky boli porušené.

2.   Podľa   čl.   127   ods.   2   druhej   vety   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd zistil, že v súlade s uznesením okresného súdu č. k. 21 P 60/93-110 z 21. októbra 2004 bol spisový materiál v predmetnej veci postúpený z dôvodu miestnej príslušnosti Okresnému súdu Bratislava V, ktorému bol doručený 23. marca 2005.

Vzhľadom na uvedenú skutočnosť ústavný súd žiadosti sťažovateľky v časti, v ktorej žiadala, aby okresnému súdu prikázal konať vo veci vedenej pod sp. zn. 21 P 60/93 bez prieťahov, nevyhovel.

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo   výške   60   000   Sk,   ktorú   odôvodnila   pretrvávajúcou   právnou   neistotou   v označenom konaní „ohľadom možnosti vysporiadať svoje vzťahy s odporcom – otcom prostredníctvom všeobecného   súdu“,   čo   má   pre   sťažovateľku „v konečnom   dôsledku   vplyv   na   výživu a výchovu jej dieťaťa. V podstate takouto nečinnosťou súdu bolo uvedené vysporiadanie úplne zmarené a teda výkon takéhoto práva znemožnené – odoprené“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 40 000 Sk. Táto suma zohľadňuje dĺžku zbytočných prieťahov v uvedenom konaní (trvajúcu dva roky a sedem mesiacov), ako aj predmet konania okresného súdu, ktorým je citlivá otázka majúca vplyv na kvalitu života nielen sťažovateľky, ale aj jej maloletého dieťaťa, a preto v uvedenom prípade možno hovoriť o zvýšenej intenzite nemajetkovej ujmy, ktorú v dôsledku nekonania okresného súdu sťažovateľka pociťovala.

Vzhľadom   na už uvedené skutočnosti   ústavný súd vo zvyšnej   časti   uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľky nevyhovel.

4. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala priznať náhradu trov   konania pred   ústavným   súdom   vo   výške   5   302   Sk za   dva   úkony   právnej   pomoci (2 x 2 501 Sk = 5 002 Sk) vrátane režijného paušálu (2 x 150 Sk = 300 Sk).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení   §   1,   §   11,   §   14   ods.   1   písm.   c)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody   porušenie   ktorých   sťažovateľka namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2005 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu 150 Sk.

Ústavný   súd   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   za   dva   úkony   právnej   služby uskutočnené   v roku   2005   (príprava   a prevzatie   veci,   písomné   podanie   na   súd)   priznal odmenu vo výške 5 002 Sk (2 x 2 501 Sk), ako aj náhradu režijného paušálu vo výške 300 Sk (2 x 150 Sk), spolu teda vo výške 5 302 Sk, t. j. ústavný súd teda v celom rozsahu vyhovel právnym zástupcom sťažovateľky uplatnenému nároku na priznanie náhrady trov konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 24. augusta 2005