znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 115/04-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. apríla 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. Č., B. B.; Ing. M. Č., B. B.; V. M., B. B.; M. K., B. B.; M. K., B. B.; J. B., B. B.; V. P., B. B.; M. L., B. B.; D. S., B. B.; A. G., B. B.; A. P., B. B.; J. P., B. B.; J. S., B. Š.; Ing. A. J., B. B.; Ing. J. J., B. B.; R. V., B. B.; A. V., B. B.; M. Ž., S. Ľ.; J. M., S.; E. L., B. B.; J. H., B. B.; M. V., B. B.; V. S., S.; M. S., S.; P. S., S.; M. B., B. B., a V. S., S., zastúpených advokátkou JUDr. Z. B., B. B., ktorou namietajú porušenie svojho práva podľa čl. 55 Ústavy Slovenskej republiky Ministerstvom financií Slovenskej republiky, Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a Úradom pre finančný trh, a taktor o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. T. Č., Ing. M. Č., V. M., M. K., M. K., J. B., V. P., M. L., D. S., A. G., A. P., J. P., J. S., Ing. A. J., Ing. J. J., R. V., A. V., M. Ž., J. M., E. L., J. H., M. V., V. S., M. S., P. S., M. B. a V. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára 2004 doručená sťažnosť Ing. T. Č., B. B.; Ing. M. Č., B. B.; V. M., B. B.; M. K., B. B.; M. K., B. B.; J. B., B. B.; V. P., B. B.; M. L., B. B.; D. S., B. B.; A. G., B. B.; A. P., B. B.; J. P., B. B.; J. S., B. Š.; Ing. A. J., B. B.; Ing. J. J., B. B.; R. V., B. B.; A. V., B. B.; M. Ž., S. Ľ.; J. M., S.; E. L., B. B.; J. H., B. B.; M. V., B. B.; V. S., S.; M. S., S.; P. S., S.; M. B., B. B., a V. S., S. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. Z. B., B. B., ktorou namietajú porušenie svojho práva podľa čl. 55 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   Ministerstvom   financií   Slovenskej   republiky,   Ministerstvom   vnútra Slovenskej republiky a Úradom pre finančný trh (ďalej len „štátne orgány“).

Porušenie   svojho   práva   podľa   čl.   55   ústavy   a utrpenie   ujmy   vidia   sťažovatelia v nasledovnom,   nimi   opísanom   skutkovom   stave.   Jednotliví   sťažovatelia   uzatvorili so spoločnosťami B. M. G. Invest, s. r. o., Košice, HORIZONT Slovakia o. c. p., a. s., Košice,   BDV   družstvo,   Banská   Bystrica,   SHAKTI   INVEST,   AGW,   s.   r.   o.,   Košice, DRUKOS,   a.   s.,   zmluvu   o pôžičke,   zmluvu   o tichom   spoločenstve,   žiadosť   o vloženie a dohodu o vrátení, mandátnu zmluvu, zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorými investovali svoje   finančné   prostriedky   v prospech   uvedených   spoločností,   nebankových   subjektov. Tieto obchodné spoločnosti ponúkli sťažovateľom výhodné zhodnotenie ich hotovostných finančných   vkladov.   Uzatvorením   zmlúv   prevzali   povinnosti   zabezpečiť   vkladateľom (sťažovateľom)   podiel   na   zisku,   výnos   alebo   ináč   označené   zúročenie   vkladov sťažovateľov.

Uvedené spoločnosti pôsobili na finančnom trhu, hoci pre takúto činnosť nespĺňali osobitné   podmienky   ustanovené   v zákone   č.   21/1992   Zb.   o bankách   v znení   neskorších predpisov,   zákone   č.   385/1999   Z.   z.   o kolektívnom   investovaní   v znení   neskorších predpisov   a   zákone   č.   566/2001   Z.   z.   o cenných   papieroch   a investičných   službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov.   Štátne   orgány   v rámci   svojich   zákonných   povinností   nevenovali   dostatočnú pozornosť pôsobeniu uvedených spoločností. Štátne orgány si už v rokoch 2001 a 2002 boli vedomé nelegálnosti pôsobenia uvedených spoločností, o čom podľa sťažovateľov svedčia aj   listy   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   č.   142/2002-115   z 25.   marca   2002 a podnet   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej republiky   zo 16.   júla   2001,   ktorý   napriek   vyhláseniu   generálneho   prokurátora   nebol odtajnený, ako aj list Úradu vlády Slovenskej republiky č. 964/2002 PV z 30. júla 2002. Vláda   Slovenskej   republiky   sa   pôsobením   tzv.   nebankových   subjektov   zaoberala   už

12. januára 2000 a uznesením   č.   10   schválila návrh   opatrení   na zamedzenie   podnikania subjektov,   ktoré   poskytujú   služby   ekvivalentné   bankovým   bez   príslušného   povolenia, ktorým boli členom vlády uložené konkrétne úlohy.

Štát podľa mienky sťažovateľov nevyužil svoje možnosti na zamedzenie rozsiahlej reklamnej kampane uvedených spoločností ani vo verejnoprávnom rozhlase a televízii.

Sťažovatelia v rámci argumentácie používajú okrem čl. 55 ods. 1 ústavy aj čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy, ale v petite, ktorý je jasne odlíšený od ostatných častí sťažnosti uvádzajú len čl. 55 ústavy. Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd deklaroval porušenie ich práva podľa čl. 55 ústavy nekonaním štátnych orgánov a každému z nich priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške istiny, ktorú zverili uvedeným spoločnostiam.

Sťažovatelia tvrdia, že využili všetky možnosti nápravy a ostáva im len možnosť domáhať sa ochrany svojho práva na ústavnom súde.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti predpísané v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť návrhom platí zvlášť pre návrh výroku ústavného súdu, čiže ústavný súd môže rozhodovať len o porušení tých ustanovení ústavy, ktorých porušenie sťažovateľ namieta. V petite sťažovatelia uvádzajú len čl. 55 ústavy, a preto sa ústavný súd v rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   zaoberal   len   možnosťou   porušenia   tohto ustanovenia ústavy a ďalšie ustanovenia ústavy uvádzané len mimo petitu považoval za súčasť argumentácie sťažovateľov.

Sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy možno namietať porušenie základných práv alebo slobôd   podľa   ústavy   a ľudských   práv   a základných   slobôd   podľa   kvalifikovanej medzinárodnej   zmluvy.   V systematike   ústavy   sú   základné   práva   a slobody   včítane hospodárskych a sociálnych práv upravené v II. hlave (čl. 12 až 54). Článok 55 ústavy, ktorého porušenie sťažovatelia namietajú, nie je súčasťou II. hlavy ústavy a sťažovatelia sa ani nepokúšajú z neho vyvodiť nejaké subjektívne práva. Ústavný súd nepokladal za vhodné ani   možné   vyvodzovať   mimo   obsahu   sťažnosti   z čl.   55   ústavy   základné   práva   alebo slobody.   Sťažnosť   je   zjavne   neopodstatnená,   lebo   sťažovatelia   nenamietajú   porušenie konkrétneho a jasne určeného základného práva alebo slobody,   ale čl. 55 ústavy, ktorý základné   práva   a slobody   prima   facie   nezakotvuje   a ani   z neho   nejaké   bližšie   určené základné právo nevyvodzujú. Samotné tvrdenie o porušení základného práva sťažovateľov zakotvené v čl. 55 nie je vyvodením základného práva z tohto ustanovenia ústavy.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2004