znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 115/01-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. decembra 2001 predbežne   prerokoval   podnet   na   začatie   konania   V.   S.,   bytom   V.   B.,   zastúpeného advokátom JUDr. I. G., Advokátska kancelária, P., pre porušenie jeho základných práv zaručených   v čl. 20   ods.   1,   čl.   41,   čl.   46   a   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky a v čl. 37 Listiny základných práv a slobôd a pre porušenie ľudských   práv a základných slobôd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. VI Gc 4065/00 v spojení s opatrením z 24. októbra 2000 a takto

r o z h o d o l :

Podnet V. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 1. júna 2001 doručené podanie V. S., bytom V. B.(ďalej len „navrhovateľ“), označené ako „Sťažnosť“, v ktorom   namietal   porušenie   jeho   ústavných   práv   Generálnou   prokuratúrou   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   v súvislosti   s jeho   podnetom   na   podanie návrhu   na   zapretie   otcovstva   generálnym prokurátorom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny   prokurátor“)   podľa   § 62   ods.   1   zákona   č.   94/1963   Zb.   o rodine   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“).

Ústavný   súd   listom   z 21.   júna   2001   upozornil   navrhovateľa   na   náležitosti kvalifikovaného podania na začatie konania bližšie upravené najmä v § 20 a § 50 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a vyzval ho, aby nedostatky svojho podania odstránil v lehote 21 dní od doručenia výzvy ústavného súdu.

Podaním   zo   16.   júla   2001   označeným   ako   „Návrh“,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu doručené 18.   júla 2001,   doplnil   navrhovateľ   prostredníctvom   svojho právneho   zástupcu náležitosti pôvodného podania z 1. júna 2001.

Z podaní   navrhovateľa   a listinných   dôkazov,   ktoré   na   podporu   svojich   tvrdení ústavnému súdu predložil, vyplýva, že 23. mája 1985 uzavrel manželstvo s H. S., rod. S. Počas trvania manželstva sa 11. júna 1986 narodila dcéra N. S. Manželstvo navrhovateľa a menovanej H. S., rod. S., bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi č. k. 11 C 171/90-18 z 20. novembra 1990, ktorý nadobudol právoplatnosť 27. novembra 1990. Maloletá N. S. bola zverená do výchovy a opatery matky. Navrhovateľovi bola uložená povinnosť prispievať na výživu maloletej 600,– Sk mesačne. Následne bolo rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi sp. zn. P 49/91 z 24. februára 1995 zvýšené výživné na sumu 800,– Sk mesačne.

Navrhovateľ uviedol, že na základe lekárskych vyšetrení v roku 1995 zistil, že je od narodenia   neplodný,   vzhľadom   na   uplynutie   šesťmesačnej   zákonnej   lehoty   na   zapretie otcovstva manželom matky dieťaťa podľa § 57 zákona o rodine však návrh na zapretie otcovstva nepodal.

Až   v roku   2000   vzhľadom   na   zdravotný   stav   svojej   súčasnej   manželky,   kvôli ktorému   potreboval   (ako   uvádza)   viac   finančných   prostriedkov   na   lieky,   a v dôsledku návrhu bývalej manželky na zvýšenie výživného na maloletú N. S. na sumu 1 800,– Sk mesačne podal navrhovateľ podnet na podanie návrhu na zapretie otcovstva podľa § 62 ods. 1 zákona o rodine generálnym prokurátorom. Podanie navrhovateľ urobil 27. júla 2000 ústne do zápisnice na Okresnej prokuratúre v Prievidzi.

Podnet   navrhovateľa   bol   postúpený   Krajskej   prokuratúre   v Trenčíne,   ktorá   ho 7. septembra 2000 opatrením č. k. Kc 3013/2000-7 odložila. Dôvodom takéhoto postupu bol   právny   názor   Krajskej   prokuratúry   v Trenčíne,   že   podmienkami podania   návrhu   na zapretie otcovstva generálnym prokurátorom podľa zákona o rodine sú: uplynutie zákonnej lehoty na podanie návrhu jednému z rodičov, záujem spoločnosti na podaní takéhoto návrhu a možnosť spoľahlivo preukázať, že muž, ktorému svedčí zákonná domnienka otcovstva, dieťa nesplodil.

Generálna prokuratúra na základe opakovaného podnetu navrhovateľa preskúmala postup a vybavenie podnetu navrhovateľa Krajskou prokuratúrou v Trenčíne s tým, že sa stotožnila   s jej   právnym   názorom,   pričom   uviedla,   že   sa   jej   nepodarilo   získať   žiaden spoľahlivý   dôkaz   o vylúčení   otcovstva   navrhovateľa,   pretože   matka   odmieta   podrobiť maloletú N. S. krvnej skúške, pričom navrhovateľ použil argument neplodnosti až po 14 rokoch, hoci o mimomanželskom styku matky dieťaťa vedel a pokladal dieťa za svoje.

Z vyššie uvedených dôvodov 24. októbra 2000 podnet navrhovateľa odložila. Navrhovateľ   namieta,   že   právny   názor   generálnej   prokuratúry,   ako   aj   Krajskej prokuratúry   v Trenčíne   je   nesprávny,   pretože   spoľahlivé   preukázanie,   že   muž,   ktorému svedčí zákonná domnienka otcovstva, dieťa nesplodil („... ak je vylúčené, že by manžel matky mohol byť otcom dieťaťa“), v zmysle § 58 zákona o rodine sa týka dokazovania pred súdom a rozhodnutia súdu a nejde teda v zmysle § 62 ods. 1 zákona o rodine o podmienku pre podanie návrhu na zapretie otcovstva generálnym prokurátorom na súd.

Prokuratúra nebola z tohto dôvodu oprávnená podnet odložiť a tým, že tak urobila, neumožnila, aby vo veci rozhodol nezávislý a nestranný súd.

Podstata navrhovateľom namietaného porušenia základných práv tkvie teda v tom, že v dôsledku postupu orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemal možnosť obrátiť sa na nezávislý súd, aby rozhodol, či je alebo nie je otcom maloletej N. S. Následne tak došlo aj k porušeniu jeho rodinných a vlastníckych práv, pretože je naďalej viazaný povinnosťou prispievať na výživu maloletej N. S.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   navrhovateľ   prostredníctvom   svojho právneho zástupcu navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že „v konaní vedenom Krajskou prokuratúrou v Trenčíne pod č. k. KC 3013/2000 v spojení s opatrením zo dňa 7. 9. 2000 a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní č. k. VI. Gc 4065/00-5 v spojení s opatrením zo dňa 24. 10. 2000 vo veci podnetu na podanie návrhu na zapretie otcovstva V. S. došlo k porušeniu jeho ústavných a základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, 41, 46, 47 ods. 3, Ústavy slovenskej republiky, čl. 37 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a protokolu č. 1 čl. 1 k nemu“.

II.

Podanie   navrhovateľa   možno   kvalifikovať   ako   podnet   na   začatie   konania   pre porušenie   práv   podľa   čl.   130   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   [ďalej   len   „ústava“ (v znení platnom a účinnom do 1. júla 2001)] v spojení s § 18 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   (vrátane podnetu) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   nebránia   prijatiu   podnetu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Navrhovateľ žiadal vysloviť porušenie svojich základných práv v konaní vedenom Krajskou   prokuratúrou   v Trenčíne   pod   sp.   zn.   Kc   3013/2000   v spojení   s opatrením   zo 7. septembra 2000 a v konaní vedenom generálnou prokuratúrou pod sp. zn. VI Gc 4065/00 v spojení s opatrením zo dňa 24. októbra 2000.

V konaní o podnete podľa čl. 130 ods. 3 ústavy je ústavný súd oprávnený zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   prostredníctvom   opravného   prostriedku   dostupného fyzickej alebo právnickej osobe (I. ÚS 36/96, I. ÚS 78/99).

Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 314/1996 Z. z. o prokuratúre (platného a účinného v čase vybavovania podnetu navrhovateľa) mohol ten, kto podal podnet, žiadať preskúmanie zákonnosti jeho vybavenia opakovaným podnetom, ktorý vybavil nadriadený prokurátor.

Na základe vyššie uvedenej skutočnosti, ako aj právomoci podľa § 62 ods. 1 zákona o rodine   podať   návrh   na   zapretie   otcovstva,   ktorá   patrí   len   generálnemu   prokurátorovi, ústavný súd za právne významného odporcu, proti ktorému podnet navrhovateľa smeruje, považoval len generálnu prokuratúru, resp. generálneho prokurátora.

Postupom Krajskej prokuratúry v Trenčíne sa zaoberal len vzhľadom na skutočnosť, že sa s ním stotožnila aj generálna prokuratúra.

Podľa čl. 46 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom orgáne Slovenskej republiky (ods. 1).

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (ods. 4).

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Právne   prostriedky   určenia   otcovstva   vychádzajú   z niekoľkých   základných spoločenských požiadaviek. Okrem požiadavky, aby sa právny vzťah v čo najväčšom počte prípadov stotožňoval so vzťahom biologickým, je to aj požiadavka, aby tento vzťah bol určený v čo najkratšej dobe po narodení dieťaťa v záujme maximálnej stability právneho vzťahu rodiča a dieťaťa.

V dôsledku uplatnenia týchto dvoch zásad právny poriadok v ustanovení § 57 zákona o rodine priznáva manželovi matky narodeného dieťaťa právo do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa dozvie, že sa jeho manželke narodilo dieťa, zaprieť na súde, že je jeho otcom.

Podľa rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 15/98 čl. 46 ods. 1 ústavy upravuje prístup k súdu ako možnosť predložiť súdu na rozhodnutie spor o tie práva, ktoré sa podľa rozhodnutia zákonodarcu môžu predkladať súdu.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že právo manžela matky narodeného dieťaťa podľa § 57 zákona o rodine požíva plnú ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, a keďže ide o právo občianskej povahy (občianskeho charakteru), aj ochranu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V dôsledku   požiadavky   ochrany   záujmov   dieťaťa   smerujúcich   k stabilizácii   jeho právneho postavenia, teda v záujme maximálnej stability právneho vzťahu rodiča a dieťaťa, je však toto právo manžela matky narodeného dieťaťa časovo obmedzené prekluzívnou lehotou   šiestich   mesiacov,   ktorá   začína   plynúť   dňom,   keď   sa   manžel   matky   dozvedel o narodení dieťaťa, pričom jej márnym uplynutím právo manžela matky narodeného dieťaťa zaprieť na súde, že je jeho otcom, zaniká.

Nevyhnutným   predpokladom   poskytnutia   súdnej   ochrany   je   pritom   taký   prejav fyzickej alebo právnickej osoby, ktorým sa domáha jej poskytnutia, napríklad vo forme návrhu na začatie konania, resp. žaloby. K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods.1 ústavy preto dochádza v prípade, keď sa subjekt domáhal svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ale súdna ochrana tomuto právu napriek tomu poskytnutá nebola. Súdna ochrana   v zmysle   čl.   46   ods.1   ústavy   predpokladá   teda   predošlé   uplatnenie   zákonom stanoveného postupu, ktorým sa oprávnená osoba domáha svojho práva (jeho ochrany) na súde (mutatis mutandis I. ÚS 29/94).

Ako   však   vyplýva   z podnetu   navrhovateľa,   tento   sa   v zákonom   stanovenej prekluzívnej   lehote   (a   ani neskôr)   zákonom   upraveným postupom   svojho práva zaprieť otcovstvo na súde nedomáhal, pričom márnym uplynutím tejto lehoty uvedené právo ex lege zaniklo.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nemohlo dôjsť k porušeniu práva na súdnu ochranu navrhovateľa.

Z rovnakého dôvodu v uvedenej právnej veci neprichádza do úvahy ani porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého má každý   právo   na   to,   aby   nezávislý   a nestranný   súd   zriadený   zákonom   rozhodol   o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Nevyhnutným predpokladom uplatnenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je, aby právo, o ktorom má nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom rozhodovať (v tomto prípade právo navrhovateľa zaprieť, že je otcom maloletej N. S.) v čase, keď má o ňom súd rozhodovať, existovalo.

Z ustanovenia § 57 zákona o rodine je zrejmé, že márnym uplynutím šesťmesačnej prekluzívnej   lehoty   právo   navrhovateľa   zaprieť   na   súde,   že   je   otcom   maloletej   N.   S., zaniklo, takže v čase podania podnetu generálnemu prokurátorovi na podanie návrhu na zapretie otcovstva sa ho už nemohol v zmysle platnej právnej úpravy domáhať.

Navrhovateľ sa pritom nedomáhal práva zaprieť otcovstvo na súde, ale obrátil sa podľa § 62 ods. 1 zákona o rodine na generálneho prokurátora, proti ktorému aj smeruje jeho podnet na ústavný súd.

Ochrana podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa však týka výlučne konania pred súdom, a nie pred iným štátnym orgánom (I. ÚS 7/00).

Z postavenia prokuratúry v systéme orgánov štátnej moci, z jej právomocí v zmysle ustanovení zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   314/1996   Z.   z. o prokuratúre (platného   a účinného   v čase   vybavovania   podnetu   navrhovateľa),   ako   aj   z právomoci generálneho   prokurátora   podľa   §   62   ods.   1   zákona   o rodine   v spojení   so   skutkovými zisteniami,   ku   ktorým   dospel   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   podnetu navrhovateľa, však vyplýva, že generálny prokurátor nezasahoval (a v konečnom dôsledku ani nemohol zasahovať) de facto ani de iure do práva navrhovateľa domáhať sa zapretia otcovstva na súde, teda do jeho práva na súdnu ochranu.

Vzhľadom na subjekt, proti ktorému smeruje podnet navrhovateľa, a vzhľadom na konanie, v súvislosti s ktorým mu navrhovateľ vyčíta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ústavy, sa ústavný súd zaoberal otázkou prípadného porušenia základného práva navrhovateľa na inú právnu ochranu podľa citovaného článku ústavy generálnym prokurátorom.

Je pravdou,   že §   62 ods.   1 zákona o rodine   priznáva generálnemu prokurátorovi právo podať návrh na zapretie otcovstva proti otcovi, matke a dieťaťu, ak uplynula lehota ustanovená na zapretie otcovstva jedného z rodičov v prípadoch, ak to vyžaduje záujem spoločnosti.

Zákon v uvedených prípadoch generálnemu prokurátorovi priznáva nie len aktívnu legitimáciu na podanie takéhoto návrhu, ale aj oprávnenie samostatne rozhodnúť, či právo podať   návrh   na   zapretie   otcovstva   využije,   takže   ani   v prípade   podania   podnetu generálnemu prokurátorovi v tomto smere nevzniká navrhovateľovi na podanie návrhu na zapretie otcovstva generálnym prokurátorom právny nárok.

V obdobných prípadoch, v ktorých právny poriadok oprávňuje na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie mimoriadneho opravného prostriedku orgány prokuratúry   (prípadne   iný   štátny   orgán)   v záujme   plnenia   ich   úloh,   už   ústavný   súd konštatoval, že možnosť domáhať sa podania takéhoto návrhu alebo opravného prostriedku nemá   charakter   právneho   nároku   na   jeho   podanie,   ktorému   by   bola   poskytovaná ústavnoprávna ochrana (mutatis mutandis I. ÚS 53/96, I. ÚS 64/96, I. ÚS 7/00).

Na druhej strane obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 ústavy   nespočíva   len   v tom,   že   osobám   nemožno   brániť   v uplatnení   práva   alebo   ich diskriminovať   pri   jeho   uplatňovaní.   Jeho   obsahom   je   i zákonom   upravené   relevantné konanie súdov   a iných   orgánov   Slovenskej   republiky.   Každé   konanie   súdu   alebo iného orgánu   (vrátane   prokuratúry),   ktoré   je   v rozpore   so   zákonom,   je   porušením   ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/94).

V konkrétnom   posudzovanom   prípade   teda   z práva   navrhovateľa   na   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy možno vyvodiť právo, aby sa generálny prokurátor jeho podnetom zaoberal podľa ustanovení § 29 až 31 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.   314/1996   Z.   z.   o prokuratúre   (platného   a účinného   v dobe   vybavovania   podnetu navrhovateľa) v spojení s § 62 ods. 1 zákona o rodine, nie však právo, resp. právny nárok, aby tomuto podnetu aj vyhovel.

Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by nasvedčovali, že postup generálneho prokurátora prostredníctvom orgánov prokuratúry bol svojvoľný alebo arbitrárny.

Splnenie zákonnej podmienky na podanie návrhu na zapretie otcovstva podľa § 62 ods. 1 zákona o rodine („... ak to vyžaduje záujem spoločnosti...“) je generálny prokurátor oprávnený posúdiť sám.

Podľa   ustanovenia   § 58   ods.   1   zákona   o rodine   ak sa   narodí   dieťa   v čase   medzi stoosemdesiatym dňom od uzavretia manželstva a trojstým dňom po tom, keď manželstvo zaniklo   alebo   bolo   vyhlásené   za   neplatné,   možno   otcovstvo   zaprieť   len   vtedy,   ak   je vylúčené, že by manžel matky mohol byť otcom dieťaťa.

Navrhovateľ   namietal   postup   generálnej   prokuratúry,   ktorá   sa   zaoberala   otázkou možnosti spoľahlivého preukázania, že muž, ktorému svedčí zákonná domnienka otcovstva (teda navrhovateľ), dieťa nesplodil, už v štádiu vybavovania jeho podnetu podľa § 62 ods. 1 zákona o rodine ako s podmienkou na podanie návrhu na zapretie otcovstva generálnym prokurátorom na súd.

Aj keď sa ustanovenie § 58 ods. 1 zákona o rodine týka predovšetkým dokazovania pred súdom a znamená, že dôkazné bremeno preukázania, že je vylúčené splodenie dieťaťa manželom matky, znáša ten, kto takýto návrh podáva, nemožno vylúčiť, aby generálny prokurátor   pri   posúdení,   či   je   daný   záujem   spoločnosti   na   podaní   návrhu   na   zapretie otcovstva podľa § 62 ods. 1 zákona o rodine, zvažoval okrem iných skutočností ako jeden z faktorov aj pravdepodobnosť predpokladu, že muž, ktorému svedčí zákonná domnienka otcovstva podľa zákona o rodine, nie je biologickým otcom dieťaťa. Aj keby však bola táto skutočnosť podľa názoru generálneho prokurátora pred súdom nepochybne preukázateľná, stále môže po zvážení ostatných okolností prípadu dospieť k záveru, že záujem spoločnosti na podaní návrhu na zapretie otcovstva podľa § 62 ods. 1 zákona o rodine v danom prípade (napr. vzhľadom na záujem maloletého dieťaťa) daný nie je.

Z listín   týkajúcich   sa   právnej   veci   navrhovateľa   ústavný   súd   zistil,   že   orgány prokuratúry si v rámci prešetrovania jeho podnetu vyžiadali stanovisko Okresného úradu v Prievidzi – odboru sociálnych vecí, ktorý sa vyslovil proti podaniu návrhu na zapretie otcovstva   v záujme   maloletej,   pretože   prípadný   návrh   by   mohol   negatívne   ovplyvniť duševný život dieťaťa, a pri konštatovaní, že nie je daný záujem spoločnosti na podaní návrhu na zapretie otcovstva generálnym prokurátorom prihliadli aj na túto skutočnosť, ako to   vyplýva   z opatrenia   Krajskej   prokuratúry   Trenčín   č.   k.   Kc   3013/2000-7   zo 7. septembra 2000.

Na základe vyššie uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že zo strany generálneho prokurátora nemohlo dôjsť v uvedenej právnej veci k porušeniu základného práva navrhovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Navrhovateľova   argumentácia v ďalšej   časti jeho podnetu smerovala k záveru, že právo generálneho prokurátora zvážiť, či podá alebo nepodá návrh na zapretie otcovstva podľa § 62 ods. 1 zákona o rodine, porušuje rovnosť strán v konaní v zmysle čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 Listiny základných práv a slobôd.

Podľa čl. 47 ústavy má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom (ods. 2). Všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní (ods.3).

Podľa čl. 37 Listiny základných práv a slobôd sú si všetci účastníci v konaní rovní.

K porušeniu rovnosti účastníkov v súdnom konaní môže však dôjsť až vtedy, ak sa procesné vzťahy pred všeobecným súdom už rozvinú. Ak sa však konanie pred všeobecným súdom ani nezačalo, v takom prípade k porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 Listiny základných práv a slobôd reálne ani nemohlo dôjsť (mutatis mutandis I. ÚS 36/97, II. ÚS 27/00).

Navrhovateľ vo svojom podnete taktiež uviedol, že v dôsledku nemožnosti zaprieť otcovstvo došlo k porušeniu jeho rodinných práv podľa čl. 41 ústavy a tiež vlastníckych práv, pretože platením výživného na dieťa, ktoré nie je jeho, sa zasahuje do jeho práva na majetok, na obstaranie ktorého mu potom   nezostávajú finančné prostriedky, na základe čoho   namietol   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dodatkový protokol“).

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   má   každý   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   má   každá   fyzická   a právnická   osoba   právo pokojne užívať majetok.

Podnet navrhovateľa smeruje aj v tejto časti proti generálnemu prokurátorovi.

Rozhodovať   o zapretí   otcovstva,   ako   aj   o určení   vyživovacej   povinnosti   rodičov k deťom, resp. o jej výške, patrí podľa zákona o rodine v spojení s § 7 Občianskeho súdneho poriadku do právomoci súdu.

Generálna prokuratúra, resp. generálny prokurátor, ako to potvrdzujú aj skutkové tvrdenia   navrhovateľa   v podnete,   o uvedených   otázkach   nerozhodoval   a samotným nepodaním návrhu podľa § 62 ods. 1 zákona o rodine právo navrhovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ani jeho právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu pre nedostatok príčinnej súvislosti porušiť nemohol.

Navrhovateľ   žiadal   v petite   podnetu   vysloviť porušenie   čl.   41   ústavy.   Zo   znenia uvedeného článku s ohľadom na odôvodnenie podnetu, najmä pokiaľ ide o konanie, ktorým malo k porušeniu tohto ustanovenia dôjsť, vyplýva možnosť prípadného porušenia iba čl. 41 ods. 1 prvej vety ústavy: „Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.“Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   podnetu   konštatoval,   že   generálny prokurátor   svojím   postupom   prostredníctvom   príslušných   orgánov   prokuratúry,   ktorým nevyhovel podnetu navrhovateľa na podanie návrhu na zapretie otcovstva podľa § 62 ods. 1 zákona o rodine, základné práva navrhovateľa podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46, čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 Listiny základných práv a slobôd ani práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   porušiť nemohol.

Následne preto nemohlo zo strany generálneho prokurátora dôjsť ani k porušeniu samotného   čl.   41   ústavy,   prípadne   subjektívneho   práva   navrhovateľa,   ktoré   by   bolo eventuálne možné z čl. 41 ústavy vyvodiť.

III.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, III. ÚS 100/01).

Po preskúmaní podnetu navrhovateľa pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel ústavný súd k záveru, že medzi navrhovateľom namietaným konaním   generálnej   prokuratúry   a základnými   právami,   ktoré   mali   byť   porušené,   ide o nedostatok priamej príčinnej súvislosti.

Z vyššie uvedených dôvodov potom ústavný súd rozhodol o podnete navrhovateľa podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. decembra 2001