SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 114/2015-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2015 v senátezloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcu   ĽubomíraDobríka o prijatej sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Vladimírom   Kašubom,   Advokátska   kancelária,Holubyho 51, Martin, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranuzaručeného   v   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva na spravodlivé súdnekonanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 TdoV 5/2013 z 30. mája 2013takto

r o z h o d o l :

Základné právo ⬛⬛⬛⬛, na súdnu ochranu zaručené v čl.46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl.6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 TdoV 5/2013 z 30. mája 2013 p o r u š e n é   b o l i.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 TdoV 5/2013 z 30. mája2013 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšiekonanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý, uhradiť trovy konania v sume 424,16 € (slovom štyristodvadsaťštyri eur a šestnásťcentov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Vladimíra Kašubu, Advokátska kancelária,Holubyho 51, Martin, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímč. k. III. ÚS 114/2015-11   z 8.   apríla   2015   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojhozákladného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods. 1Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 TdoV 5/2013 z 30. mája 2013(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Špecializovanéhotrestného   súdu   (ďalej   len   „špecializovaný   súd“)   č.   k.   PK–2   T   10/2009-1915zo 16. novembra 2011 uznaný vinným zo spáchania trestného činu prijímania úplatku a inejnenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v zneníneskorších predpisov účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný zákon“), za čo bolpodľa § 160a ods. 1 Trestného zákona odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere dvaroky,   ktorého   výkon   bol podľa   § 58   ods.   1   písm.   a)   a   §   59   ods.   1   Trestného   zákonapodmienečne odložený na skúšobnú dobu 3 roky. Podľa § 160a ods. 1 Trestného zákonaza použitia § 53 ods. 1 Trestného zákona s poukazom na § 438b zákona č. 498/2008 Z. z.,ktorým sa menia zákony v oblasti trestného práva v súvislosti so zavedením meny eurov Slovenskej republike, bol   sťažovateľovi uložený peňažný trest vo výmere 90 378 Sk,v prepočte   3 000   €.   Napokon   špecializovaný   súd   podľa   § 54   ods.   3   Trestného   zákonaustanovil pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trestodňatia slobody na 3 mesiace.

Proti prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom najvyšší súduznesením sp. zn. 5 To 3/2012 z 31. mája 2012 rozhodol tak, že ho podľa § 319 zákonač. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestnýporiadok“) ako nedôvodné zamietol.

Uznesenie   najvyššieho   súdu   z 31.   mája   2012   sťažovateľ   napadol   dovolanímz 24. septembra 2012.

Následne v tejto trestnej veci špecializovaný súd uznesením č. k. PK-2 T 10/2009-1997 z 29. januára 2013 rozhodol, že sťažovateľ je účastný amnestie prezidenta Slovenskejrepubliky   z 2.   januára   2013   uverejnenej   pod   č.   1/2013   Z.   z.,   na   základe   čoho   bolsťažovateľovi   odpustený   právoplatne   uložený   trest   odňatia   slobody,   ktorého   výkon   bolpodmienečne odložený, s účinkom, že sa na neho hľadí, ako keby nebol odsúdený. V tejtosúvislosti listom č. k. PK-2 T 10/2009-2001 z 25. februára 2013 špecializovaný súd vyzvalsťažovateľa na oznámenie jeho stanoviska, či naďalej trvá na podanom dovolaní. Na výzvusťažovateľ reagoval oznámením, že na dovolaní trvá v celom rozsahu.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 TdoV 5/2013 z 30. mája 2013 mimoriadny opravnýprostriedok sťažovateľa podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku odmietol ako neprípustný,lebo smeroval proti svojimi účinkami neexistujúcemu odsudzujúcemu rozhodnutiu, protiktorému nie je možné v zmysle ustanovení § 368 ods. 1 a 2 Trestného poriadku dovolaniepodať.   Dovolací   súd   pritom   vychádzal   zo   zákonnej   fikcie   neodsúdenia   sťažovateľapredpokladanej v ustanovení § 92 ods. 2 a 5 a § 32 písm. d) zákona č. 300/2005 Z. z.Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „nový   Trestný   zákon“),   t.   j.zahladenie   odsúdenia   sťažovateľa   vykonaním   peňažného   trestu   a   amnestiou   prezidentaSlovenskej republiky vzťahujúcou sa na sťažovateľovi uložený podmienečný trest odňatiaslobody.

Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   uznesením   z 30.   mája   2013   porušil   jehozákladné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivésúdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to tým, že   „jeho rozhodnutie... je v značnej miere arbitrárne a svojvoľné. Ak zahladeniu odsúdenia napr. amnestiou v zmysle ustanovenia § 92 ods. 5 Tr. zák., ale aj zaplatením peňažného trestu v zmysle ustanovenia § 92 ods. 2 Tr. zák., priznáva prostredníctvom dobrodenia zákonodarcu... účinky zániku odsudzujúceho rozhodnutia, nie je zrejmé, prečo vo svojom rozsudku sp. zn.: 3 Tdo 6/2011 16. 03. 2011 vyslovil porušenie zákona právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 1 To 47/2010 zo dňa 15. 06. 2010 a tento zrušil. V tomto konaní išlo o dovolanie obvineného,   ktorý   po   doručení   napadnutého   rozsudku   Krajského   súdu   v Žiline   zaplatil peňažný   trest...   Aj   na   jeho   osobu   sa   teda   vzťahovala   rovnaká   argumentácia...   údajne neexistujúceho   odsudzujúceho   rozhodnutia.   Každý   obvinený   po   právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku zaplatí peňažný trest pre hrozbu nariadenia náhradného trestu odňatia slobody... No nikdy to neznamenalo, že rozhodnutie sa pre túto skutočnosť stalo nespôsobilým   pre   podanie   dovolania...   Prečo   v tejto   veci   odsudzujúce   rozhodnutie   aj naďalej   existovalo,   resp.   bolo   spôsobilé   byť   predmetom   pozitívneho   dovolacieho rozhodnutia   pre   dovolateľa,   a v mojej   veci   nie?   V oboch   prípadoch   účinky   odsúdenia spočívajúce v zmenšení majetku, teda v zásahu do majetkovej sféry jednotlivca, naďalej trvajú a nestrácajú sa zahladením....je zrejmé, že dovolací súd nerozhoduje rovnako pri posudzovaní účinkov zahladenia odsúdenia... Nie je mi známe jediné rozhodnutie..., kde by zahladenie   odsúdenia...   malo   za   následok   samo   osebe   odmietnutie   dovolania   podľa ustanovenia § 382 písm. f) Tr. por...

K amnestii   prezidenta   môžem   uviesť   len   toľko,   že   na   mojej   osobe   neleží   žiadna zodpovednosť za jej udelenie... Určite nie je... jej účelom spôsobovať odopretie práva na mimoriadny opravný prostriedok...“.

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že «Zahladenie   odsúdenia   nemá   silu   zmeniť   vinu vyslovenú právne relevantným spôsobom. Navyše, túto silu nemá ani v inej, hoci dovolacím súdom tvrdenej rovine. Tu je dovolací súd usvedčovaný z neznalosti zákona a zásada iura novit   curia   neplatí.   Ako   mám   preukazovať   stav   svojej   bezúhonnosti   pri   prijímaní do zamestnania, čo by podľa názoru dovolacieho súdu malo byť „zaručené“, keď som lekár a na výkon lekárskeho povolania sa vzťahuje o. i. aj ustanovenie § 31 ods. 1 písm. d) v spojení s ustanovením § 38 ods. 1 písm. b), ods. 2 zákona NR SR č. 576/2004 Z. z.[správne má byť zákon č. 578/2004 Z. z., pozn.] o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych   pracovníkoch,   stavovských   organizáciách   v zdravotníctva   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v aktuálnom   znení?   Teda   zahladenie   odsúdenia   nemá v mojom prípade ani tie účinky, ktoré mu pripisuje dovolací súd.».

Sťažovateľ zastáva názor, že dovolací súd mu napriek tomu, že sa svojho „ústavného práva   domáhal   v medziach   zákona,   uprel   právo   na   prístup   k súdu   a na   spravodlivé prejednanie veci môjho dovolania. Nie je mi zrejmé, akým výkladom právnej normy dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, pokiaľ úplne zrejme ide o dovolanie proti rozhodnutiu v zmysle ust. § 368 ods. 2 písm. h) Tr. por.. Toto rozhodnutie predsa stále existuje, a je takej povahy, že proti nemu podľa zákona právo podať dovolanie je prípustné. Jeho povahu prezident nezmenil.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že:„Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 1 TdoV 5/2013 zo dňa 30. 05. 2013 porušené boli.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 1 TdoV 5/2013 zo dňa 30. 05. 2013 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súd Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia ⬛⬛⬛⬛ v sume   275,94,-   EUR...   na   účet   jeho   právneho zástupcu   JUDr.   Vladimíra   Kašubu,   advokáta,   so   sídlom   Holubyho   ul.   č.   51,   036   01 Martin... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Predsedníčka   najvyššieho   súdu   prípisom   č.   k.   KP   3/2015-23   zo   7.   mája   2015predložila   vyjadrenie   predsedu   vo   veci   konajúceho   senátu   „TdoV“   k prijatej   sťažnosti,v ktorom okrem iného uviedol:

„Ústavnú   sťažnosť...   považujem   za   vecne   neopodstatnenú   a napriek   jej   prijatiu na ďalšie konanie ju navrhujem odmietnuť...

S tvrdeniami   sťažovateľa   prezentovanými   v ústavnej   sťažnosti   sa   nestotožňujem. Rozhodnutie   dovolacieho   súdu   považujem   za   vecne   správne,   náležite   odôvodnené a vnútorne   konzistentné,   ktoré   plne   rešpektuje   rozhodovaciu   prax   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v danej otázke...

V   §   368   ods.   2   Tr.   por.   sú   uvedené   rozhodnutia,   proti   ktorým   je   možné   podať dovolanie,   ak   Trestný   poriadok   neustanovuje   inak.   Pod   písm.   a)   sa   uvádza   rozsudok a trestný rozkaz bez bližšej špecifikácie. V nadväznosti na ďalšie ustanovenia Trestného poriadku je zrejmé, že sa má na mysli odsudzujúci, ako aj oslobodzujúci rozsudok, pričom odsudzujúcim rozsudkom v zmysle § 163 až § 168 Tr. por. je taký, ktorý obsahuje výrok o vine páchateľa a ak nedošlo k upusteniu od potrestania, výrok o treste a prípadne ďalšie výroky   o náhrade   škody,   ochrannom   opatrení.   Pod   pojmom   odsudzujúci   rozsudok   je potrebné rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa na páchateľa hľadí ako na odsúdeného.

V posudzovanom   prípade   došlo   u obvineného k zahladeniu   odsúdenia   v zmysle   §   92   ods.   2,   ods.   5   Tr.   zák.   Dovolací   súd   rozhodol o dovolaní, berúc do úvahy najmä rovnosť strán a stabilitu právnych vzťahov. Vzhľadom na zákonnú fikciu neodsúdenia (§ 93 ods. 1 Tr. zák.), z ktorej trestný zákon nepripúšťa pre tento   prípad   výnimku   (ako   v prípade   uvedenom   v   §   61   ods.   7   Tr.   zák.),   považoval rozhodnutie právne za neexistujúce, proti ktorému nie je možné podať dovolanie. Ide pritom o ustálenú rozhodovaciu prax všetkých senátov najvyššieho súdu.

Pripomíname, že by nebolo ani žiaduce, aby v prípade, keď páchateľ bol právoplatne odsúdený a došlo už aj k účinkom zahladenia odsúdenia, mohol generálny prokurátor alebo minister   spravodlivosti   podať   dovolanie   v neprospech   tejto   osoby   (a   napríklad   žiadať na základe   revízie   použitej právnej   kvalifikácie   o sprísnenie pôvodne uloženého trestu). Dobrodenie,   ktoré   zákonodarca   dáva   v podobe   bezúhonnosti,   na   základe   fikcie   osoby, ktorej odsúdenie bolo zahladené, by strácalo svoj zmysel.

Rovnosť strán v konaní a záujem na stabilite právnych vzťahov však predpokladá aj opak,   a síce,   že   ani   na   základe   dovolania   obvineného   (alebo   podaného   v prospech obvineného)   nie   je   možné   právoplatné   odsúdenie   s dôsledkami   následne   nastalej   fikcie neodsúdenia meniť.

Zákonná   zmena,   ktorá   by   v prípade,   ak   sa   na   páchateľa   hľadí,   ako   keby   nebol odsúdený,   umožňovala   dovolanie   podať   len   v prospech   obvineného,   bola   zástupcami najvyššieho   súdu   navrhnutá   v komisii   pre   novelizáciu   Trestného   zákona   a Trestného poriadku...

De lege lata zastávame právny názor, že následky zahladenia odsúdenia na základe rozhodnutia súdu alebo zákonnej fikcie platia generálne a nevzťahujú sa len na prípad, v ktorom zákon také účinky pre použitie určitého inštitútu výslovne neguje...

Ak sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený a taký účinok nastal u všetkých trestov uložených právoplatným rozsudkom alebo trestný rozkazom, dotknuté rozhodnutie nemožno   preskúmať   v dovolacom   konaní   a dovolací   súd   dovolanie,   ktoré   bolo   podané napriek účinkom zahladenia odsúdenia u napadnutého rozhodnutia, odmietne podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku.“

Predsedníčka najvyššieho súdu zároveň oznámila, že súhlasí s upustením od ústnehopojednávania o prijatej sťažnosti.

K vyjadreniu predsedu konajúceho senátu najvyššieho súdu sťažovateľ (jeho právnyzástupca) zaujal listom z 21. mája 2015 takéto stanovisko:

«Podstatou   stanoviska   je   opakovanie   argumentácie   sťažnosťou   napadnutého uznesenia sp. zn.: 1 TdoV 5/2013 zo dňa 30. mája 2013, pre ktoré považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky moju sťažnosť za vecne neopodstatnenú. Mám zato, že som uvedenú argumentáciu   vyvrátil   už   dôvodmi,   o   ktoré   opieram   podanú   sťažnosť...   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   však   naviac   poukazuje   na   svoje   viaceré   rozhodnutia...   a   na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: III. ÚS 331/2014 z 22. mája 2014. Nie   je   však   zrejmé,   prečo   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nezameral   na   vlastný rozsudok sp. zn.: 3 Tdo 6/2011 zo dňa 16. marca 2011, ktorým som v podanej sťažnosti argumentoval.   Z   toho   rozsudku   je   úplne   zrejmé,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky nevidel   v   zahladenom   odsúdení...   prekážku   meritórneho   rozhodnutia   a to v prospech odsúdeného. Takéto rozdiely v rozhodovaní neprispievajú k presvedčivosti a váhe súdnych rozhodnutí...

Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky neargumentuje vlastným rozhodnutím sp. zn.:   2   Tdo   16/2013   zo   dňa   14.   mája   2013,   ktoré   stálo   na   identickej   argumentácii a dôvodoch ako aj doručené stanovisko zo dňa 4. mája 2015. Toto rozhodnutie však bolo druhým výrokom nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: II. ÚS 529/2013 zo dňa 15. apríla 2015 zrušené a to ako následok porušenia základného práva na súdnu ochranu... a práva na spravodlivé súdne konanie......dôvody, ktoré viedli k vydaniu nálezu II. ÚS 529/2014 dňa 15. apríla 2015, sú použiteľné podľa môjho názoru aj pre potreby rozhodnutia o mojej sťažnosti.

...Dňa   18.   marca   2015   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky…   prijal   uznesením stanovisko   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.:   PLz.   ÚS   4/2015,   nasledovného   znenia: „Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest, a ktorý tento uložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu,   že   jeho   odsúdenie   bolo   zahladené,   keďže   by   tým   neprimeraným   spôsobom a v rozpore   s   podstatou   a účelom   inštitútu   dovolania   došlo   k   obmedzeniu   prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu“...

Dôvody podanej sťažnosti sa podľa môjho názoru čiastočne prelínajú z odôvodnením uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. marca 2015 sp. zn.: PLz. ÚS 4/2015... Účinky v zmysle ustanovenia § 93 ods. 1 Tr. zák. sú spoločné pre zahladenie odsúdenia bez ohľadu na to, čo viedlo   k zahladeniu (výkon trestu, súdne rozhodnutie, rozhodnutie prezidenta republiky, teda § 92 Tr. zák. v jeho celosti)...

Vzhľadom k vyššie uvedenému teda trvám na podanej sťažnosti a oproti pôvodne navrhovanému   výroku   o   náhrade   trov   konania,   tento   mením   v   súvislosti   s   podaným vyjadrením tak, že navrhujem priznať mi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 424,16,- EUR...,   ktorú   bude   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   na   účet   môjho právneho zástupcu JUDr. Vladimíra Kašubu..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.»

Rovnako sťažovateľ vyslovil súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od nehonemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Priuplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretáciaa aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvouo ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavnéhosúdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikáciizákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by satento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účela význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Predmetom   sťažnosti,   ktorú   ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   114/2015-11z 8. apríla 2015 prijal na ďalšie konanie, je namietané porušenie základného práva na súdnuochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručenéhov čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 5/2013 z 30. mája 2013,ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa ako také, ktorébolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a to z dôvodu, žesťažovateľovo odsúdenie bolo zahladené jednak na základe vykonania uloženého peňažnéhotrestu jeho zaplatením [§ 92 ods. 2 v spojení s § 32 písm. d) nového Trestného zákona]a jednak na základe rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky o amnestii z 2. januára2013 uverejneného pod č. 1/2013 Z. z. (§ 92 ods. 5 nového Trestného zákona), ktorýmv čl. I odpustil tresty odňatia slobody právoplatne uložené predo dňom tohto rozhodnutia,ktorých výkon bol podmienečne odložený, s účinkom, že sa na páchateľa hľadí, ako kebynebol odsúdený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo ooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo nato, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnejprávnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republikyalebo   takých   medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bolivyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jehoveci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že kreálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použijeústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávnaaplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základnýchpráv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorýchnesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohtopráva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odrážakolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnejaplikácie   jednoduchého   práva   (m.   m.   I.   ÚS   331/09,   I.   ÚS   316/2011).   Inými   slovami,v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je úlohouústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa,nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia, či spôsob,akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol k porušeniuústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd pri posudzovaní podaného mimoriadneho opravnéhoprostriedku pochybil, ak ho vyhodnotil ako neprípustný z dôvodu, že odsúdenie sťažovateľabolo zahladené, v dôsledku čoho sa na neho hľadelo, ako keby nebol odsúdený.

Ústavný   súd   k problematike   (ne)prípustnosti   dovolania   proti   právoplatnémukonečnému rozhodnutiu v trestnom konaní po zahladení odsúdenia páchateľa trestného činuprijal   uznesením   č.   k.   PLz.   ÚS   4/2015-11   z 18.   marca   2015   zjednocujúce   stanovisko,z ktorého   vyplýva,   že „Odsúdenému,   ktorému   bol   uložený   peňažný   trest   a   ktorý   tento uložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať   dovolanie   len   z   dôvodu,   že   jeho   odsúdenie   bolo   zahladené,   keďže   by   tým neprimeraným spôsobom   a v rozpore   s podstatou a   účelom   inštitútu   dovolania došlo   k obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.“.

Aj keď plénum ústavného súdu citované zjednocujúce stanovisko prijalo v súvislostis odmietnutím dovolania ako neprípustného z dôvodu zahladenia odsúdenia iba na základevykonania peňažného trestu, rovnaké východiská platia aj vo vzťahu k zahladeniu odsúdeniana   základe   rozhodnutia   prezidenta   Slovenskej   republiky   o   odpustení   trestu   a zahladeníodsúdenia formou amnestie. V tejto okolnosti vzhľadom na povahu preskúmavanej otázkynemožno vidieť odlišnosť vylučujúcu rovnaký prístup k posúdeniu tejto záležitosti, pretoústavný súd vychádzal pri svojom rozhodovaní z už uvedených záverov.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   sp.   zn.   1   TdoV   5/2013z 30. mája 2013, ktorým podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku dovolanie sťažovateľaproti uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 5 To 3/2012 z 31. mája 2012odmietol, uviedol okrem iného tieto relevantné skutočnosti:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky…   konštatuje,   že   dovolanie   bolo   podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b) Tr. por.), v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1, ods. 3 Tr. por.), ale súčasne aj to, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné - § 382 písm. f)...

Prezident Slovenskej republiky v zmysle čl. 102 ods. 1 písm. j) Ústavy Slovenskej republiky odpúšťa a zmierňuje tresty uložené súdmi v trestnom konaní a zahládza odsúdenie formou individuálnej milosti alebo amnestie. Podľa § 92 ods. 5 Tr. zák. odsúdenie sa zahladzuje, ak to nariadi prezident Slovenskej republiky na základe svojho práva zahládzať odsúdenie   formou   milosti   alebo   amnestie.   Ak   bolo   odsúdenie   zahladené,   hľadí   sa   na páchateľa, ako keby nebol odsúdený (§ 93 ods. 1 Tr. zák.).

Špecializovaný trestný súd v Pezinku. uznesením z 29. januára 2013, sp. zn. PK-2 T 10/2009, podľa § 474 Tr. por. rozhodol, že obvinený ⬛⬛⬛⬛, je účastný   amnestie   prezidenta   Slovenskej   republiky   z   2   januára   2013,   uverejnenej   pod č. 1/2013 Z. z. Podľa článku I rozhodnutia o amnestii mu odpustil právoplatne uložený trest odňatia slobody, ktorého výkon mu bol podmienečne odložený, s účinkom, že sa na neho hľadí, ako keby nebol odsúdený... Vzhľadom nato, že obvinený sťažnosť proti predmetnému uzneseniu nepodal, uznesenie o amnestii nadobudlo právoplatnosť 6. februára 2013......obvinený ⬛⬛⬛⬛, uložený peňažný trest vo výmere 3.000,- Eur zaplatil 14. augusta 2012 zložením uvedenej sumy na účet Špecializovaného trestného súdu v Pezinku...

Na páchateľa, ktorému bol uložený peňažný trest ako trest samostatný, sa hľadí, akoby nebol odsúdený, ak trest riadne vykoná, alebo ak sa od jeho výkonu, alebo jeho zvyšku upustilo § 92 ods. 2, § 32 písm. d) Tr. zák.. Výkonom peňažného trestu sa teda na obvineného ⬛⬛⬛⬛, hľadí, akoby nebol odsúdený.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý znamená vážny prielom do   právoplatnosti   a predpokladanej   stability   konečného   a vykonateľného   súdneho rozhodnutia. Jeho zmyslom je, za prísne vymedzených podmienok, náprava procesných a hmotnoprávnych chýb výslovne uvedených v zákone, ale nie revíziu skutkových zistení ustálených   súdmi   prvého   a druhého   stupňa   a na   preskúmavanie   nimi   vykonaného dokazovania.

Práve preto, že ide o prielom do naznačenej stability konečného a vykonateľného rozhodnutia   na   základe   tohto   mimoriadneho   opravného   prostriedku   za   uvedených podmienok   v   zákone,   dáva   sa   možnosť   dvom   hlavným   proti   sebe   stojacím   stranám v trestnom   konaní   (odhliadajúc   od   práva   ministra   spravodlivosti,   ktorý   nie   je   stranou v konaní) prokurátorovi a obvinenému dosiahnuť vyvolanie mimoriadneho konania pred najvyšším súdom na preskúmanie niektorých právoplatných rozhodnutí. Zákon obmedzuje možnosť podania dovolania len obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom rozsahu, zo špecificky   vymedzených,   kvalifikovaných   dôvodov   a len   proti   niektorým   vymedzeným rozhodnutiam.

Keďže sa možnosť tohto opravného prostriedku dáva predovšetkým dvom hlavným proti sebe stojacím stranám v konaní, základným princípom, ktorým sa musí tento inštitút mimoriadneho opravného prostriedku riadiť, je princíp rovnosti strán a to jednak čo do možnosti podania tohto opravného prostriedku, tak aj v samotnom procese, v konaní o ňom pred súdom. Pri dodržaní tejto základnej zásady v trestnom konaní by bolo proti jej zmyslu i princípu   spravodlivosti,   aby jedna   strana   mala   možnosť   dovolať   sa   mimoriadnym opravným   prostriedkom   konania   na   najvyššom   súde   vo   veci,   v ktorej   bol   obvinený amnestovaný, alebo už bol trest vykonaný a zahladený s účinkami, že sa na páchateľa hľadí akoby nebol odsúdený. Ak by túto možnosť mal obvinený, nutne by musela byť pripustená i u generálneho prokurátora (odhliadajúc od ministra spravodlivosti, ktorý nie je stranou v konaní)...

V § 368 ods. 2 Tr. por. sú uvedené rozhodnutia, ktorými treba rozumieť, ak tento zákon neustanovuje inak, ako rozhodnutia..., proti ktorým možno podať dovolanie. Pod jeho písmenom a) sa uvádza rozsudok a trestný rozkaz, bez bližšej špecifikácie, aký rozsudok sa má na mysli. V nadväznosti na ostatné ustanovenia Trestného poriadku o dovolaní i tie, ktoré sa týkajú rozsudku je zrejmé, že sa má na mysli tak odsudzujúci, ako aj oslobodzujúci rozsudok.

Odsudzujúcim   rozsudkom...   treba   rozumieť   taký,   ktorý   obsahuje   výrok   o   vine páchateľa a ak nedošlo k upusteniu od potrestania, výrok o treste a prípadné ďalšie výroky o náhrade   škody,   alebo   o ochrannom   opatrení.   Odsudzujúcim   rozsudkom   teda   treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa na páchateľa hľadí ako na odsúdeného.

Pokiaľ nastávajú, či už priamo na základe zákona, alebo na základe rozhodnutia súdu, právne dôsledky spojené s fikciou neodsúdenia, t. j., že sa v zmysle zákona hľadí na páchateľa ako keby odsúdený nebol, potom treba do všetkých dôsledkov právne považovať za neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie takej osoby, na ktorú sa hľadí akoby odsúdená nebola.

Predpokladom na podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je preto existencia odsúdenia páchateľa. Pokiaľ platí fikcia neodsúdenia, ktorú zákonodarca spojil s inštitútom zahladenia odsúdenia, nemožno ju chápať podmienene tak, že pre určité prípady v trestnom konám (ale i mimo neho) platí a pre niektoré nie.

Zahladenie odsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia, znamená, okrem iných dôsledkov spojených s bezúhonnosťou určitej osoby, že vo výpise z registra trestov sa jej   zahladené   odsúdenie   už   neuvádza.   V   oblasti   trestno-právnej   zanikajú   nepriaznivé následky spojené s odsúdením páchateľa. Treba vychádzať z toho, že neexistuje odsúdenie, ktoré by bolo dôvodom priťažujúcej okolnosti, alebo recidívy trestnej činnosti. Zahladením odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže taká osoba preukazovať stav svojej bezúhonnosti. Nie je   už   povinná   pri   rôznych   príležitostiach,   napr.   pri   prijímaní   do   zamestnania,   pri žiadostiach   o   niektoré   povolenia,   oprávnenia   a pod.   uvádzať   odsúdenie,   ktoré   bolo zahladené.   Platí   to   aj   obrátene   zo   strany   iných   subjektov   vo   vzťahu   k tejto   osobe. Odpadnutie   prekážky   odsúdenia   teda   môže   viesť   k   vzniku   alebo   k   obnoveniu   takých právnych vzťahov, ktoré občan nemohol nadobudnúť, alebo sa ich nemohol dožadovať, pokým existovala prekážka odsúdenia páchateľa.

Keďže v dôsledku toho, že odsúdenie bolo zahladené, môžu vznikať nové právne vzťahy, ktoré by inak nemohli nastať, ak aby neexistovala podmienka bezúhonnosti, potom by   bolo   vážnym   zásahom   do   stability   právnych   vzťahov,   ak   by   na   základe   dovolania niektorej z dvoch hlavných strán v trestnom konaní, alebo dovolania ministra spravodlivosti bolo možné zvrátiť nový právny stav vznikajúci po udelení amnestie alebo vykonaní trestu a zahladení odsúdenia spojeného s fikciou neodsúdenia.

Výrazne   by   sa   v   takom   prípade   nepriaznivo   vo   vzťahu   k   osobe,   u   ktorej   bolo odsúdenie zahladené, prejavilo podanie dovolania prokurátorom, alebo ďalším oprávneným subjektom, v neprospech takejto osoby. Nebolo by žiaduce, aby v takom prípade, keď už páchateľ   vykonal   trest   a došlo   aj   k   zahladeniu   odsúdenia,   aby   generálny   prokurátor, eventuálne minister spravodlivosti, mohol podávať tento mimoriadny opravný prostriedok v neprospech obvineného, smerujúceho k zhoršeniu jeho postavenia a umožniť tak otvorenie takého trestno-právneho vzťahu, ktorý už bol ukončený a zvrátiť tak priaznivé dôsledky pre páchateľa spočívajúce v tom, že sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený. Dobrodenie, ktoré dáva zákonodarca v podobe bezúhonnosti, na základe fikcie neodsúdenia osoby, u ktorej bolo odsúdenie zahladené, by strácalo svoj zmysel.

Rovnosť strán v konaní a záujem na stabilite právnych vzťahov však predpokladá aj opak, že ani na základe dovolania obvineného nie je možné právoplatné a už aj vykonané a zahladené odsúdenie s dôsledkami fikcie neodsúdenia, meniť.

Preto   ak   nastal   zo   zákona   alebo   na   základe   rozhodnutia   súdu   stav   zahladenia odsúdenia, ktorý má znamenať, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia, jeho dôsledkom musí byť i to, že žiaden zo subjektov oprávnených na podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, už ho nemôže podať.

V predmetnom prípade vychádzajúc z danej zákonnej fikcie neodsúdenia obvineného (§ 93 ods. 1 Tr. zák.), predpokladanej v ustanovení § 92 ods. 2, ods. 5, § 32 písm. d) Tr. zák.,   ktorý   sa   v   posudzovanej   veci   aplikoval,   preto   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky rozhodol tak, že podľa § 382 písm. f) Tr. por. odmietol dovolanie obvineného

, ako neprípustné, lebo smeruje proti svojimi účinkami neexistujúcemu odsudzujúcemu rozhodnutiu, proti ktorému nie je možné v zmysle § 368 ods. 1 a 2 Tr. por. dovolanie podať.“

Ústavný   súd   v   prvom   rade   poznamenáva,   že   v   obdobnej   veci   už   rozhodolnálezom z 15. apríla 2015 v sťažovateľom spomenutom konaní vedenom ústavným súdompod sp. zn. II. ÚS 529/2013, ktorého predmetom bol prieskum uznesenia najvyššieho súdusp. zn. 2 Tdo 16/2013 zo 14. mája 2013 založeného na v podstate totožnej argumentácii, akúpoužil   aj   v   aktuálne   napadnutom   uznesení   z 30.   mája   2013   (sp.   zn.   1   TdoV   5/2013).Výsledkom   uvedeného   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   zrušenie   rozhodnutianajvyššieho   súdu   kvôli   jeho   zásahu   do   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   právana spravodlivé súdne konanie sťažujúcej sa fyzickej osoby.

Pretože označený nález sp. zn. II. ÚS 529/2013 z 15. apríla 2015 vychádzajúcizo záverov   zjednocujúceho   stanoviska   prijatého   uznesením   č.   k.   PLz.   ÚS   4/2015-11z 18. marca 2015 sa načrtnutej problematike venoval vyčerpávajúcim spôsobom, ústavnýsúd aj v tejto veci zopakuje v ňom prijaté závery.

Akceptovateľné je teda tvrdenie najvyššieho súdu,   že zákon obmedzuje možnosťpodania   dovolania   len   obmedzenému   okruhu   subjektov,   v   obmedzenom   rozsahu,zo špecificky vymedzených, kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzenýmrozhodnutiam. Taktiež sa ústavný súd stotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu,pokiaľ ide o vymedzenie podstaty a účelu inštitútu dovolania. Precizovanie podmienok,dôvodov, ako aj okruhu osôb oprávnených podať dovolanie je prejavom faktu, že dovolaniepredstavuje   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorého   možnosť   uplatnenia   má   byťv porovnaní   s riadnymi   opravnými   prostriedkami   podstatne   užšia,   keďže   dovolaniea rozhodnutie   o   ňom   spravidla   narúša   stabilitu   konečného   a   vykonateľného,resp. v niektorých prípadoch už aj vykonaného rozhodnutia súdu. Vzhľadom na zákonompodrobne vymedzené podmienky, dôvody, ako aj okruh osôb oprávnených podať dovolanieje   v rozpore   s   podstatou   a   účelom   inštitútu   dovolania,   aby   v   aplikačnej   súdnej   praxidochádzalo   k   akejkoľvek   ďalšej   redukcii   zákonom   ustanovených   podmienok,   dôvodova okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.

Najvyšší súd argumentuje tým, že priznanie práva podať dovolanie odsúdenému,u ktorého nastali účinky   zahladenia   odsúdenia,   by bolo   v rozpore   s princípom   rovnostiprocesných strán, keďže ak by túto možnosť mal odsúdený, nutne by musela byť pripustenáaj   u   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“).V dôsledku   toho   by   generálny   prokurátor   mohol   podať   odvolanie   aj   v   neprospechodsúdeného,   smerujúceho   k zhoršeniu   jeho   postavenia.   To   by   následne   umožňovalootvorenie trestnoprávneho vzťahu, ktorý už bol ukončený, a zvrátenie priaznivých dôsledkovpre odsúdeného spočívajúcich v tom, že sa na neho hľadí, ako by nebol odsúdený.

Takúto argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať práve za redukciu zákonomustanovených   podmienok,   dôvodov   a   okruhu   osôb   oprávnených   podať   dovolanie.Legalizujúcim   dôvodom   takejto   redukcie   nemôže   byť   argumentácia   založenána rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, pretože neexistuje legitímny dôvod anicieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany,v   danom   prípade   priznať   právo   podať   dovolanie   aj   proti   rozhodnutiu,   ktoré   vykazujenezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohtoprocesného   práva   vo   svojich   dôsledkoch   znamená   naplnenie,   a   nie   popretie   podstatyprincípu rovnosti procesných strán.

Neprípustnosť dovolania podaného odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest aleboktorému bol trest odpustený na základe rozhodnutia o amnestii, nemožno bez ďalšiehovyvodzovať   ani   z   explicitného   znenia   príslušných   ustanovení   Trestného   poriadkuvzťahujúcich sa na dovolanie. Rozhodnutím, ktorým bola vec právoplatne skončená, jeokrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest.

Ústavne   neudržateľným   je   právny   záver   najvyššieho   súdu,   že   odsudzujúcimrozsudkom   treba   rozumieť   taký   rozsudok,   na   základe   ktorého   existujú   účinky,   že   sana páchateľa hľadí ako na odsúdeného.

Na rozdiel od názoru najvyššieho súdu, že je potrebné do všetkých dôsledkov právnepovažovať za neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie takej osoby, na ktorú sa hľadí, ako byodsúdená nebola, a že predpokladom na podanie dovolania ako mimoriadneho opravnéhoprostriedku je existencia odsúdenia páchateľa, je ústavný súd presvedčený, že z hľadiskaprípustnosti podania dovolania je bez významu, či sa v dôsledku zahladenia odsúdenia hľadína osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola, keďže z hľadiska prípustnostipodania   dovolania   je   rozhodujúce   to,   či   existuje   odsudzujúce   rozhodnutie   a   či   totoodsudzujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Inak povedané, podmienkou podaniadovolania je existencia už samotného odsúdenia páchateľa – podmienkou nie je absenciazahladenia   odsúdenia   spojená   so   zákonnou   fikciou   neodsúdenia.   Fikcia   neodsúdeniasťažovateľa vyplýva z vykonania peňažného trestu a odpustenia podmienečne odloženéhotrestu   odňatia   slobody   uložených   na   základe   právoplatného   odsudzujúceho   rozsudku,pričom odopretím práva podať dovolanie proti takémuto právoplatnému rozhodnutiu bynebolo   možné   naplniť   deklarovaný   účel inštitútu   dovolania,   ktorým   je odstrániť   účinkyzaložené nezákonným právoplatným rozhodnutím.

Nemožno sa bez výhrad stotožniť ani so závermi najvyššieho súdu týkajúcimi sapreukazovania stavu bezúhonnosti sťažovateľa. Zahladenie odsúdenia spojené so zákonnoufikciou   neodsúdenia   nezakladá   zánik   všetkých   nepriaznivých   účinkov   spojenýchs odsúdením   páchateľa,   pretože   tieto   nemožno   obmedzovať   výlučne   na   skutočnosť,že vo výpise   z   registra   trestov   sa   páchateľovi   zahladené   odsúdenia   neuvádzajú,   keďžeúčinky   spojené   s   vykonaným   a   zahladeným   trestom   vo   vzťahu   k   odsúdeniu   zostávajúzachované vo forme záznamu v odpise z registra trestov. Práve odpis z registra trestov bezevidovaného   odsúdenia   páchateľa   je   zákonnou   podmienkou   a predpokladom   na   plnéuplatnenie subjektívnych práv páchateľa.

Vykonaný   a   zahladený   trest   postihuje   páchateľa   aj   sekundárne,   keď   už   samotnéprávoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľ uznaný za vinného a bol mu uložený trest,zakladá pre poškodeného právny titul na uplatnenie práva na náhradu škody v civilnomkonaní (pokiaľ náhrada škody nebola poškodenému priznaná už v trestnom konaní).

Nemožno   opomenúť   ani   skutočnosť,   že   so   zahladením   odsúdenia   páchateľanezanikajú ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je napr. stratavážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia § 34 ods. 1Trestného zákona okrem iného aj vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, ktorýje   naplnený   už   právoplatným   uložením   trestu,   pričom   jeho   vykonaním   a   následnýmzahladením tieto účinky nezanikajú, a nie sú ani automaticky reparované.

Osobitne je potrebné zdôrazniť, že aj v zmysle judikatúry samotných všeobecnýchsúdov   zahladením   odsúdenia   alebo   zákonnou   fikciou   neodsúdenia   právne   zaniká   ibaskutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ spáchal trestnýčin (R 7/1975). Fikcia, v zmysle ktorej sa na páchateľa hľadí, ako by nebol odsúdený,nelikviduje   samotný   fakt   spáchania   činu,   nebráni   tomu,   aby   súd   pri   hodnotení   osobypáchateľa   v   neskoršom   trestnom   konaní   pre   iný   trestný   čin   prizeral   na   skutočnosť,že páchateľ spáchal trestný čin, a aby z toho vyvodil príslušné závery z hľadiska sklonupáchateľa k trestnej činnosti, jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestnýmzákonom, možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosť tejto skutočnosti je však zásadnemenšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bol odsúdený (R 10/1974).

Účinky spojené s uloženým a zahladeným trestom postihujú odsúdeného v možnostiuplatnenia jeho subjektívnych práv a civilnoprávnych vzťahov a možnosť podať dovolanie vdanom prípade predstavuje výkon základného práva na súdnu ochranu, pričom právnymporiadkom   umelo   konštruovaná   skutočnosť   –   fikcia   neodsúdenia,   nemôže   uprieť   čiznemožniť odsúdenému prístup k mimoriadnemu opravnému prostriedku, ktorého prípadnévyhodnotenie ako dôvodného a oprava vymedzených procesných a hmotnoprávnych chýbmôže následne v konečnom dôsledku vyústiť do oslobodenia odsúdeného – tzn. preukázanianespáchania trestného činu.

Odopretie práva podať dovolanie odsúdenému len z dôvodu, že sa na neho v dôsledkuči   už   vykonania   uloženého   peňažného   trestu   alebo   odpustenia   uloženého   podmienečneodloženého trestu odňatia slobody rozhodnutím o amnestii hľadí, ako keby nebol odsúdený,neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania obmedzujeprístup odsúdeného k súdnej ochrane, čím zasahuje do podstaty a zmyslu základného právana súdnu ochranu.

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva   sťažovateľana súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivésúdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.1 TdoV 5/2013 z 30. mája 2013 (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa nasúdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie, bolo namieste využitie právomocipodľa čl. 127 ods. 2 ústavy, preto napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec muvrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydalrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovaťa rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.Najvyšší   súd   je   tiež   viazaný   rozhodnutím   o   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie,   ktoré   jevykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

III.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikliv dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom, a ktoré jeho právny zástupca vyčíslilna sumu 424,16 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpeniaadvokátom   pozostávajúce   z   odmeny   advokáta   a   jeho   hotových   výdavkov,   a   vychádzalpritom z ustanovení § 1 ods. 3, § 9 ods. 1, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 15 písm.a) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „vyhláška“).

Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   vo   veciachzastupovania pred ústavným súdom vykonaný v roku 2013 je 130,17 € a hodnota režijnéhopaušálu predstavuje 7,81 €. Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2015 je základnásadzba tarifnej odmeny stanovená v sume 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.Za   dva   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v roku   2013   (prevzatie   a príprava   právnehozastúpenia z 24. júla 2013 a podanie sťažnosti ústavnému súdu z 26. júla 2013) a jeden úkonprávnej služby vykonaný v roku 2015 (stanovisko z 21. mája 2015 k vyjadreniu najvyššiehosúdu) patrí sťažovateľovi náhrada trov jeho právneho zastúpenia v celkovej výške 424,18 €vrátane režijného paušálu.

Pretože   sťažovateľom   (jeho   právnym   zástupcom)   vyčíslené   trovy   právnehozastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom   predstavujú   424,16   €,   ústavný   súd   priznalsťažovateľovi   (§   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde)   náhradu   trov   konania   v nímpožadovanej sume.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účetprávneho   zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149Občianskeho   súdneho   poriadku)   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohtorozhodnutia (bod 3 výroku rozhodnutia).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015