znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 114/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť R. Č., L., zastúpeného advokátom JUDr. Š. K., Advokátska kancelária,   K.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   rovnaké zaobchádzanie zaručeného čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na   prístup   k voleným   a iným   verejným   funkciám   za   rovnakých   podmienok   zaručeného čl. 30   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   zákazu   diskriminácie   zaručeného   čl.   14 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   na   slobodné   voľby zaručeného čl. 3 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   mesta   L.   a uzneseniami   č. 4 a č.   5   mestského   zastupiteľstva   mesta   L. z 25. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra 2012 doručená sťažnosť R. Č., L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva na rovnaké zaobchádzanie zaručeného čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok zaručeného čl. 30 ods. 4 ústavy, zákazu diskriminácie zaručeného čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a práva na slobodné voľby zaručeného čl. 3 Dodatkového protokolu k dohovoru postupom mesta L. (ďalej len „mesto“) a uzneseniami č. 4 a č. 5 mestského zastupiteľstva mesta L. (ďalej len „mestské zastupiteľstvo“) z 25. októbra 2012.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   vo   voľbách   do   orgánov samosprávy mesta 27. novembra 2010 riadne zvolený za poslanca mestského zastupiteľstva. Právoplatným   rozsudkom   Špecializovaného   trestného   súdu   z 5.   októbra   2012   v konaní vedenom pod sp. zn. BB – 4 T 42/2012 bola schválená dohoda o vine a treste, podľa ktorej sťažovateľ   spáchal   prečin   podplácania   podľa   §   333   ods.   1   a 2   písm.   b)   zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Sťažovateľ bol odsúdený na výkon trestu odňatia slobody v trvaní dvoch rokov, pričom mu však bol výkon uloženého trestu podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložený.

Sťažovateľ uvádza, že na 33. zasadnutí mestského zastupiteľstva 25. októbra 2012 „bolo prijaté uznesenie č. 4, ktorým mestské zastupiteľstvo v L. berie na vedomie zánik mandátu poslanca MZ p. R. Č.“. Z obsahu príloh sťažnosti zároveň vyplýva, že uznesením č. 5 mestského zastupiteľstva prijatým na tom istom zasadnutí mestské zastupiteľstvo vzalo na vedomie zloženie sľubu poslanca Mgr. J. P.

Podľa   názoru   sťažovateľa   mesto, „keď   zamedzilo   navrhovateľovi   výkon   práv a povinností   poslanca   mestského   zastupiteľstva   a prostredníctvom   svojho   orgánu   – mestského zastupiteľstva, vzalo na vedomie zánik mandátu navrhovateľa a navrhovateľovi tak uprelo právo výkonu funkcie poslanca mestského zastupiteľstva je v rozpore so zákonom a porušuje   ústavné   právo   navrhovateľa   zaručené   v čl.   30   ods.   4   Ústavy   Slovenskej republiky...“.

Sťažovateľ poukazuje na znenie § 25 ods. 2 písm. d) zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“), podľa ktorého mandát poslanca obecného (mestského) zastupiteľstva zaniká právoplatným odsúdením za úmyselný trestný čin alebo právoplatným odsúdením za trestný   čin,   ak   výkon   trestu   odňatia   slobody   nebol   podmienečne   odložený.   Súčasne sťažovateľ   poukazuje na   §   2   ods.   2   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   346/1990   Zb. o voľbách   do   orgánov   samosprávy   obcí   v znení   neskorších   predpisov,   podľa   ktorého prekážkou vo výkone volebného práva je zákonom ustanovené obmedzenie osobnej slobody z dôvodu ochrany zdravia ľudí [písm. a)], výkon trestu odňatia slobody [písm. b)], výkon základnej   vojenskej   služby,   náhradnej   vojenskej   služby   alebo   zdokonaľovacej   služby, a to v prípade,   ak   to   vyžaduje   plnenie   úloh   podľa   osobitných   predpisov   [písm.   c)], a pozbavenie alebo obmedzenie spôsobilosti na právne úkony [písm. d)].

Podľa sťažovateľa sa podmienka uvedená v § 25 ods. 2 písm. d) zákona o obecnom zriadení   spočívajúca   v podmienečnom   odklade   výkonu   trestu   odňatia   slobody   vzťahuje aj na právoplatné   odsúdenie   za   úmyselný   trestný   čin,   nielen   na   právoplatné   odsúdenie za (iný) trestný čin. Sťažovateľ zastáva názor, že „iným výkladom by došlo k absurdnému záveru, pretože právoplatné odsúdenie za úmyselný trestný čin aj v prípade, ak by došlo k podmienečnému odloženiu výkonu trestu odňatia slobody, by viedlo k zániku poslanca, ale zároveň   by   to   neviedlo   k prekážke   výkonu   volebného   práva   pri   pasívnom   volebnom práve, takže kandidovať by tak mohol aj za úmyselný trestný čin právoplatne odsúdený kandidát,   u ktorého   by   bol   podmienečne   odložený   výkon   trestu   odňatia   slobody, a ak by získal   dostatok   hlasov,   bol   by   zvolený   a vykonával   mandát   poslanca   obecného (mestského)   zastupiteľstva.   Súčasne   ale   iná   osoba   právoplatne   odsúdená   za   úmyselný trestný   čin,   u ktorej   by   bol   podmienečne   odložený   výkon   trestu   odňatia   slobody, by vykonávať   mandát   nemohla.   Takýto   výklad   by   viedol   k diskriminácii   poslancov odsúdených za trvania ich funkcie v porovnaní s poslancami odsúdenými ešte pred voľbami, pričom samotné skutky by dokonca mohli nastať v tom istom čase. V konečnom dôsledku by tak   dvaja   páchatelia   zúčastnení   na   spáchaní   toho   istého   skutku   a obaja   odsúdení s podmienečným   odkladom   výkonu   trestu   odňatia   slobody   boli   postavení   v oblasti politických   práv   do   nerovnakého   postavenia,   keď   by   u jedného   z nich   zanikol   mandát poslanca mestského zastupiteľstva a druhý z nich by kandidoval vo voľbách a po zvolení sa ujal   výkonu   poslaneckého   mandátu“.   Preto „postup   mesta...,   na   základe   ktorého   bolo sťažovateľovi   znemožnené   uplatňovať   a vykonávať   mandát   poslanca   mestského zastupiteľstva...   bol   v rozpore   s platným   právnym   poriadkom   Slovenskej   republiky. Porušením prístupu k verejnej funkcii dochádza aj k porušeniu čl. 12 ods. 1 a ods. 2 Ústavy, pretože podmienka rovnosti pri výkone politických práv sa nepochybne vzťahuje aj na výkon funkcie poslanca mestského zastupiteľstva. Sťažovateľ sa domáha súdnej ochrany z dôvodu, že sa mu bráni riadne vykonávať mandát poslanca mestského zastupiteľstva a tým aj riadne uplatňovať tento mandát.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vo veci nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo R.   Č. na prístup za rovnakých podmienok k voleným a iným verejným funkciám zaručené v čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením č. 4 z 33. zasadnutia   Mestského   zastupiteľstva   v L.   zo   dňa   25.10.2012   a uznesením   č.   5 z 33. zasadnutia Mestského zastupiteľstva v L. zo dňa 25.10.2012 porušené bolo.

2.   Základné   právo   R.   Č.   na   prístup   za   rovnakých   podmienok   k voleným   a iným verejným funkciám zaručené v čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom mesta L. a Mestského zastupiteľstva v L., ktorým mu bránia vykonávať mandát poslanca Mestského zastupiteľstva mesta L. porušené bolo.

3. Právo R. Č. na slobodné voľby podľa čl. 3 Protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   č.   4   z 33.   zasadnutia   Mestského zastupiteľstva   v L.   zo   dňa   25.10.2012   a uznesením   č.   5   z 33.   zasadnutia   Mestského zastupiteľstva v L. zo dňa 25.10.2012 porušené bolo.

4. Ústavný súd zrušuje uznesenie č. 4 z 33. zasadnutia Mestského zastupiteľstva v L. zo dňa 25.10.2012 a uznesenie č. 5 z 33. zasadnutia Mestského zastupiteľstva v L. zo dňa 25.10.2012.

5. Právo R. Č. na slobodné voľby podľa čl. 3 Protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   mesta   L.   a Mestského   zastupiteľstva   v L., ktorým mu bránia vykonávať mandát poslanca Mestského zastupiteľstva mesta L. porušené bolo.

6.   Právo   R.   Č.   na   rovnaké   zaobchádzanie   vyplývajúce   z princípu   rovnosti a nediskriminácie   podľa   čl.   12   ods.   1   a ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a zákazu diskriminácie   podľa   čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Mesta L. a Mestského zastupiteľstva v L., ktorým sa zamedzuje R. Č. vykonávať mandát poslanca mestského zastupiteľstva mesta L., porušené bolo.

7.   Právo   R.   Č.   na   rovnaké   zaobchádzanie   vyplývajúce   z princípu   rovnosti a nediskriminácie   podľa   čl.   12   ods.   1   a ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a zákazu diskriminácie   podľa   čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením   č.   4   z 33.   zasadnutia   Mestského   zastupiteľstva   v L.   zo   dňa   25.10.2012 a uznesením č. 5 z 33. zasadnutia Mestského zastupiteľstva v L. zo dňa 25.10.2012 porušené bolo.

8. Mesto L. je povinné umožniť R. Č. riadny výkon mandátu poslanca mestského zastupiteľstva mesta L.

9. Mesto L. je povinné uhradiť R. Č. náhradu trov právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. Š. K., so sídlom K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Sťažovateľ   namieta   porušenie   označených   základných   práv   postupom   mesta i mestského zastupiteľstva.

1. Pokiaľ ide o sťažnosť v časti namietajúcej porušenie označených základných práv a práv   zaručených   dohovorom   a Dodatkovým   protokolom   k   dohovoru   postupom   mesta, ústavný   súd   uvádza,   že   ústava   v čl.   69   ods.   1   konštituuje   dva   orgány   obce   (mesta), a to obecné (mestské) zastupiteľstvo a starostu obce (primátora mesta). Keďže obec (mesto) je   základnou   jednotkou   územnej   samosprávy,   jej   kreačnou   súčasťou   (čl.   64   ústavy), niet pochýb, že obecné (mestské) zastupiteľstvo i starosta obce (primátor mesta) sú orgánmi územnej   samosprávy.   Ide   teda   o orgány   vykonávajúce   správu   obce   (mesta), pričom rozdelenie ich kompetencií pri tejto činnosti ustanovuje zákon o obecnom zriadení.

Ústavný súd už vo veci sp. zn. III. ÚS 601/2012 uviedol, že obec ako taká nie je orgánom   územnej   samosprávy,   ale   jej   nositeľom,   subjektom.   Potvrdzuje   to   aj   ústava, ktorá v čl. 64a charakterizuje obec nie ako orgán územnej samosprávy, ale ako samostatný územný samosprávny a správny celok Slovenskej republiky združujúci osoby, ktoré majú na jej   území   trvalý   pobyt.   Obec   je   právnickou   osobou   verejného   práva,   a teda   umelou právnou konštrukciou. Na účel výkonu samosprávy má svojich vykonávateľov, a to orgány obce, ktorými sú, ako už bolo uvedené, starosta obce a obecné zastupiteľstvo. Tieto orgány realizujú správu obce a v jej mene a na jej zodpovednosť vykonávajú všetky verejné úlohy, ktoré obci ukladá právny poriadok.

V rovine pasívnej legitimácie v konaní pred ústavným súdom sa načrtnutá koncepcia prejavuje tak, že predmetom prieskumu podľa § 49 zákona o ústavnom súde môže byť právoplatné   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah   orgánu   obce   vykonaný   v jej   mene a na jej zodpovednosť. Ak teda podľa § 50 ods. 1 písm. c) zákona o ústavnom súde musí sťažovateľ   v sťažnosti   uviesť,   proti   komu   sťažnosť   smeruje,   má   sa   tým   na   mysli vykonávateľ verejnej moci, ktorý právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iný zásahom spadajúcim   do   jeho   kompetencie   mal   porušiť   základné   práva   a slobody   sťažovateľa. Takýmto   porušovateľom   je   najčastejšie   všeobecný   súd   ako   vykonávateľ   verejnej   moci v mene štátu a na jeho zodpovednosť, v určitých prípadoch to môže byť aj orgán štátnej správy ako vykonávateľ verejnej moci v mene štátu a na jeho zodpovednosť, no aj orgán územnej samosprávy ako vykonávateľ verejnej moci v mene subjektu územnej samosprávy (obce, mesta, vyššieho územného celku) a na jeho zodpovednosť.

Aj stabilná rozhodovacia prax ústavného súdu potvrdzuje, že sťažovatelia štandardne namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   a slobôd   v prostredí   územnej   samosprávy orgánmi   vykonávajúcimi   zákonom   zverenú   časť   obecnej   správy,   nie   samotnou   obcou (napr. okrsková   komisia   pre   hlasovanie   obyvateľov   obce   –   IV.   ÚS   219/04,   mestské zastupiteľstvo   –   III.   ÚS   94/03,   okrsková   volebná   komisia   a obecné   zastupiteľstvo   – IV. ÚS 128/04).   Ak   predsa   sťažovateľ   namietne   porušenie   základných   práv   a slobôd samotnou   obcou,   sťažnosť   je   odmietnutá   ako   zjavne   neopodstatnená   pre   nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným základnými právami a slobodami a postavením obce v procese realizácie označených základných práv a slobôd (napr. II. ÚS 201/03, čiastočne aj IV. ÚS 128/04, III. ÚS 601/2012).

Sťažovateľ tvrdí, že mesto porušilo označené základné práva v dôsledku nesprávneho výkladu § 25 ods. 2 písm. d) zákona o obecnom zriadení. Sťažovateľ tak nemôže uplatňovať svoje práva riadne zvoleného poslanca mestského zastupiteľstva.

Vzhľadom   na   svoju   citovanú   stabilnú   rozhodovaciu   prax   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   niet   relevantnej   príčinnej   súvislosti   medzi postavením   mesta   a označenými základnými   právami   sťažovateľa   v perspektíve   tvrdených   kritizovaných   zásahov, ktorými k porušeniu   týchto   práv   malo   dôjsť.   V tejto   časti   je   preto   sťažnosť   zjavne neopodstatnená.

2. Pokiaľ ide o sťažnosť v časti tvrdeného porušenia označených základných práv sťažovateľov uzneseniami mestského zastupiteľstva, ústavný súd v prvom rade konštatuje, že mestské zastupiteľstvo je orgánom mesta, a teda orgánom územnej samosprávy.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy vety za bodkočiarkou súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom od 1. septembra 2003 (ďalej len „OSP“) v občianskom súdnom konaní súdy okrem iného preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy   a zákonnosť   rozhodnutí,   opatrení   alebo iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa   odseku   2   citovaného   ustanovenia   v správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie   o právach   a povinnostiach   fyzických   osôb   a právnických   osôb   v oblasti verejnej správy.

Preskúmavacia   právomoc   všeobecných   súdov   je   aj   predmetom   úpravy   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, kde je upravená tak, že pri výkone súdnictva súdy v Slovenskej republike okrem iného konajú a rozhodujú o žalobách alebo o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam, zásahom,   iným   opatreniam   alebo   nečinnosti   v oblasti   verejnej   správy,   rozhodujú o zákonnosti   rozhodnutí   a postupu   orgánov   verejnej   moci   a o ochrane pred   nezákonným zásahom alebo opatrením orgánu verejnej moci... [§ 2 ods. 1 písm. c)].

Z citovaných   ustanovení   jednoznačne   vyplýva,   že   postup,   prípadne   rozhodnutia mestského zastupiteľstva ako orgánu verejnej správy (orgánu územnej samosprávy – mesta) nie sú z preskúmavacej právomoci všeobecných súdov vylúčené. Piata hlava piatej časti OSP upravuje konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Ide tu o zásah, ktorý nie je rozhodnutím (§ 250v ods. 1 OSP). Negatívne vymedzenie má na mysli vylúčenie rozhodnutí ako individuálnych správnych aktov – aktov aplikácie práva, ktoré sú preskúmateľné v konaní o tzv. správnych žalobách podľa druhej hlavy piatej časti OSP. Preto zásahom netreba rozumieť len faktické úkony (napr. pri výkone administratívnych rozhodnutí)   alebo   procesné   postupy,   ale   aj   také   výsledky   rozhodovacích   procesov vo verejnej   správe,   ktoré   nemajú   z formálneho   hľadiska   povahu   individuálneho   aktu aplikácie práva, lebo nie sú výsledkom správneho konania (v tejto súvislosti pozri § 244 ods. 3 OSP).

V konaní podľa piatej hlavy piatej časti OSP tak môže byť preskúmané aj uznesenie mestského   zastupiteľstva   na   návrh   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby,   ktorá tvrdí, že bola   priamo   ukrátená   na   svojich   právach   a   právom   chránených   záujmoch   takýmto uznesením za splnenia ďalších podmienok uvedených v § 250v ods. 1 OSP. Uplatnením interpretačnej   zásady   argumentum   a minori   ad   maius   je   potrebné   názor   formulovaný v predchádzajúcej vete akceptovať aj napriek osobitnému konaniu o preskúmaní zákonnosti uznesení   obecného   (mestského)   zastupiteľstva   podľa § 250zf   OSP,   na   ktoré   sťažovateľ na podporu   danosti   právomoci   ústavného   súdu   poukázal   a   v   ktorom   je   aktívne legitimovaným jedine prokurátor, nie subjekt, ktorého právne pomery uznesenie obecného (mestského)   zastupiteľstva   môže   priamo   ovplyvňovať.   Ak   totiž   uznesenie   mestského zastupiteľstva   môže   napadnúť   prokurátor   (obhajujúci   iba   verejný   záujem),   o to   viac   je potrebné takéto právo priznať osobe, ktorej sa uznesenie mestského zastupiteľstva menovite dotýka, a tak priamo ovplyvňuje jej právnu pozíciu.

Z   popísaného   skutkového   stavu   a z   citovaných   právnych   predpisov   vyplýva, že ak podľa sťažovateľa bol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch, mohol a mal využiť právny prostriedok ochrany svojich základných práv, ktorý je výslovne určený   na   ochranu   nielen   proti   nezákonným   (protiprávnym)   rozhodnutiam,   opatreniam, ale aj proti   iným   nezákonným zásahom orgánov   verejnej moci.   Takým   prostriedkom   je návrh na začatie konania podľa piatej hlavy piatej časti OSP. Mestské zastupiteľstvo sa malo   tvrdených   nezákonností   dopustiť   pri   činnosti   zverenej   mu   zákonom   o obecnom zriadení, ktorá má verejnoprávnu povahu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžz 2/2008 z 26. februára 2009) a ktorej obsahom je deklarácia zániku mandátu poslanca mestského zastupiteľstva ex lege.

Ústavný   súd   sa   preto   nestotožňuje   s názorom   sťažovateľa,   že   v posudzovaných okolnostiach „nie   je   orgánom   ochrany   práva   pre   takýto   prípad   všeobecný   súd, a to podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku“. Je pravdou, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (27. decembra 2012) už sťažovateľovi zákonná lehota na podanie návrhu proti nezákonnému   zásahu   orgánu   verejnej   správy   (30   dní   podľa   §   250v   ods.   3   OSP) uplynula,   niet   však   pochybností,   že po 25.   októbri   2012,   keď   sa   sťažovateľ   dozvedel o napadnutých   uzneseniach   mestského zastupiteľstva, mal možnosť návrh   proti   takýmto zásahom podať.

Sťažovateľ však netvrdí, že by uvedené účinné právne prostriedky ochrany svojich označených   práv   využil   spôsobom,   ktorý   umožňuje   platný   právny   poriadok   Slovenskej republiky v konaniach pred orgánmi súdnej ochrany (§ 7 ods. 2 v spojení s § 244 a nasl. OSP), ale priamo sa obrátil na ústavný súd. Taký postup však ústava ani zákon o ústavnom súde neumožňujú. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú   osobu. Preto každá osoba, ktorá   namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu. Tento záver má oporu aj v stabilnej judikatúre ústavného súdu (podobne IV. ÚS 65/02, II. ÚS 147/02, II. ÚS 148/02, III. ÚS 105/2013).

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie označených práv uzneseniami mestského zastupiteľstva tak musel odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2013