znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 114/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   A.   S.   a O.   S.,   obaja   bytom   Š.,   zastúpených spoločnosťou N., s. r. o., G., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. K. N., vo veci namietaného porušenia ich základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 5 C 45/2007 z 19. marca 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 Co 198/2010 z 28. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. S. a O. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára 2012 doručená sťažnosť Ing. A. S. a O. S., obaja bytom Š. (ďalej len „sťažovatelia“), pre namietané porušenie   ich   základných   práv   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 45/2007 z 19. marca 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 198/2010 z 28. septembra 2011.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplynulo,   že   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn. 5 C 45/2007 z 19. marca 2008 zamietol žalobu sťažovateľov, ktorou sa domáhali vyslovenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi odporcom v 1. rade a odporcami v 2. a 3. rade. Na základe odvolania podaného sťažovateľmi krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 135/2008 z 21. októbra 2008 zmenil napadnutý rozsudok okresného súdu tak, že určil, že   kúpna zmluva   uzavretá   medzi   odporcom   v 1.   rade   a odporcami   v 2.   a 3.   rade   je   neplatná. Odporcovia   v 1., 2.   a 3.   rade   následne   druhostupňové   rozhodnutie   napadli   dovolaním. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rámci dovolacieho konania uznesením sp. zn. 4 Cdo 56/2009 z 22. septembra 2010 zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 9 Co 135/2008 z 21. októbra 2008 a vec vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd opätovne vec prerokoval a rozhodol rozsudkom   sp. zn. 11 Co 198/2010 z 28. septembra 2011 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C 45/2007 z 19. marca 2008 vo veci samej a zmenil výrok o náhrade trov konania.

Sťažovatelia   v sťažnosti   označili   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   5   C   45/2007 z 19. marca 2008 za „nesprávny, jeho závery nemali oporu vo vykonanom dokazovaní“ a sú toho názoru, že „Okresný súd Galanta rozhodol na základe nesprávneho právneho názoru a právneho posúdenia veci.“. Sťažovatelia vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu sp. zn. 11 Co 198/2010 z 28. septembra 2011 formulovali námietku, že „rozhodnutie súdu   nemá   legitímny   základ   a vykazuje   znaky   svojvôle   a arbitrárnosti.   Predmetné rozhodnutie   neobsahuje   náležité   odôvodnenie,   teda   také,   ktoré   dáva   jednoznačné a pochopiteľné odpovede na všetky relevantné otázky v súvislosti s predmetom konania.“. Sťažovatelia ďalej zastávajú názor, že „Okresný súd v Galante, Krajský súd v Trnave, ako aj Najvyšší súd SR nesprávne posúdili a aplikovali otázku naliehavého právneho záujmu, dôsledkom ktorého bola sťažovateľom odopretá súdna ochrana podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy boli porušené.. Sťažovatelia v sťažnosti tiež namietali, že „odvolací súd sa vôbec nezaoberal otázkou platnosti právneho úkonu, t.j. kúpnej zmluvy z hľadiska jeho rozporu so zákonom, ako aj dobrými mravmi, a to aj napriek tomu, že ide o právny úkon, ktorý sa prieči ako zákonu tak aj dobrým mravom a je teda neplatný podľa § 39   Občianskeho   zákonníka.“ V nadväznosti   na   uvedené   sťažovatelia   v sťažnosti namietajú,   že   „rozhodnutie   súdu   je   nepresvedčivé,   nepreskúmateľné   a ústavne nekonformné“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovatelia ústavnému súdu navrhujú, aby o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľov v 1. a 2. rade, Ing. A. S. a O. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa č1.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok podľa či. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo rozsudkom Okresného súdu v Galante č.k. 5C/45/2007-90 z 19.03.2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 11 Co/198/2010-196 z 28.09.2011 porušené.

2. Rozsudok Okresného súdu Galanta č.k. 5C/45/2007-90 z 19.03.2008 a rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 11 Co/198/2010-196 z 28.09.2011 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Galanta na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   predostreli   námietku   porušenia   ich   základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 45/2007 z 19. marca 2008 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 Co 198/2010 z 28. septembra 2011.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 5 C 45/2007 z 19. marca 2008

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľov podľa ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu ústavný súd poukazuje   na   princíp   subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   z ktorého   vyplýva,   že právomoc   ústavného   súdu   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   základných   práv   a   slobôd nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmať rozhodnutie okresného súdu, keďže ho už preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľom ochranu ich právam.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   smerujúcej   proti napadnutému rozsudku okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05, IV. ÚS 155/2010).

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 11 Co 198/2010 z 28. septembra 2011

2. 1 Ústavný súd najprv pristúpil k preskúmaniu napadnutého rozsudku krajského súdu z hľadiska namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Krajský súd po zrušení jeho rozsudku sp. zn. 9 Co 135/2008 z 21. októbra 2008 na základe   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   56/2009   z 22.   septembra   2010 odvolaniu sťažovateľov nevyhovel a prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil podľa ustanovenia § 219 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sp.   zn. 11   Co   198/2010   z 28.   septembra   2011   konštatoval   predovšetkým   nesplnenie základného   predpokladu   úspešnosti   žaloby   o určenie   podľa   §   80   písm.   c)   OSP,   a to naliehavého   právneho   záujmu   na   takomto   určení,   pričom   ďalej   konštatoval,   že   tento naliehavý právny záujem musí existovať nielen v čase začatia konania, ale aj v čase, keď má byť rozsudok vyhlásený. Nedostatok naliehavého právneho záujmu videl krajský súd v tom, že aj v prípade,   ak by aj došlo k obnoveniu   právneho stavu pred   porušením   všeobecne záväzného nariadenia mesta Š. č. 9/2000 z 12. mája 2000 (ďalej len „všeobecne záväzné nariadenie“),   ktoré   upravovalo prednostné   právo   kúpy   užívateľov pozemkov   v prospech sťažovateľov, toto prednostné právo kúpy už v čase podania žaloby sťažovateľov vzhľadom na zmenu všeobecne záväzného nariadenia mesta Š. už neexistovalo, teda sťažovateľom ako užívateľom nehnuteľnosti bez právneho titulu by sa ich prednostné právo kúpy nezachovalo. Vyhovením   návrhu   by   teda   nedošlo   k priaznivému   ovplyvneniu   právneho   postavenia sťažovateľov proti odporcovi v 1. rade. Na základe uvedeného krajský súd dospel k záveru o procesnej   neprípustnosti   tejto   určovacej   žaloby   sťažovateľov   z dôvodu   nedostatku naliehavého právneho záujmu, čo bránilo odvolaciemu súdu zaoberať sa vecou z hľadiska opodstatnenosti   uplatneného   nároku,   konkrétne   námietkami   sťažovateľov   týkajúcimi   sa neplatnosti   kúpnej   zmluvy   z dôvodu   rozporu   s dobrými   mravmi,   respektíve   z dôvodu obchádzania   zákona   podľa   §   39   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v znení neskorších predpisov.

Ústavný   súd   hneď   v úvode   pripomína,   že   nejde   o   porušenie   základného   práva na súdnu   ochranu   a   práva   na   spravodlivý   proces,   ak   súd   nerozhodne   podľa   predstáv účastníka   konania,   a   jeho   návrhu   nevyhovie,   ak   je   takéto   rozhodnutie   súdu   v   súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy na základe výkladu a použitia relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

V zmysle už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavná ochrana základných práv a slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z príslušnej medzinárodnej   zmluvy   rozdelená   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd.   Systém   tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu   pri   poskytovaní   ochrany   týmto   právam   a slobodám   vo   vzťahu   k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods. 1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú primárne zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo   veci   samej,   ani preskúmavať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

Podľa názoru ústavného súdu z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa nevysporiadal s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľov adekvátne a preskúmateľne. Takisto z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa krajský súd dopustil svojvôle a arbitrárnosti. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu tak predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo krajský súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol. Rozsudok krajského súdu   tak   zodpovedá   požiadavkám   kladeným   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd preto konštatuje kvalitu jeho rozhodnutia v súlade s limitmi čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   ak   preskúmanie   namietaného   postupu   v   rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Ústavný súd vychádzajúc zo svojich záverov pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľov   v časti   námietky   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 Co 198/2010 z 28. septembra 2011 odmietol   podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde   ako zjavne neopodstatnenú.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   k celej   veci   poznamenáva,   že   vo   veci sťažovateľov   nimi   popísaný   skutkový   stav   vrátane   príloh   k sťažnosti   vyvoláva   potrebu poukázať   na   klasické   rímskoprávne   pravidlo   „vigilantibus   iura“,   ktoré   je   v našich podmienkach interpretované tak, že „bdelým patrí právo“, resp., že „zákony sú písané pre tých, ktorí dbajú (starajú sa) o svoje práva“. Sťažovatelia mali dlhý časový priestor (od roku 1978), aby na základe ich aktivity došlo k právnemu usporiadaniu pozemku, ktorý fakticky užívali, a to (neskôr) aj s pomocou predkupného práva.

2. 2 Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1   ústavy   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.   V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a právne   závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II. ÚS   71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   odmietnutie   ďalšej   časti   sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, bolo už   len   nevyhnutným   dôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi   právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2012