znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 114/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   E.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej   spoločnosťou R., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. S. R., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici č. k. 12 CoE/308/2010-55 z 25. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti E., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára 2011 doručená sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou   R.,   s.   r.   o.,   B.,   v mene   ktorej   koná   konateľ   a advokát   JUDr.   S.   R., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 12 CoE/308/2010-55 z 25. októbra 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«Dňa   08.   02.   2006   sme   s   pani   J.   M.,   nar.:  ...,   trvale   bytom   L.,   L.   (ďalej   len „Povinná“) uzavreli Zmluvu o úvere č.... (ďalej len „Zmluva o úvere“), na základe ktorej sme Povinnej poskytli úver v dohodnutom rozsahu. Povinná sa pri splácaní úveru dostala do omeškania, v čoho dôsledku nastala mimoriadna splatnosť celého zostatku úveru. Dňa 26.   04.   2007   sme   voči   Povinnej   podali   na   Stálom   rozhodcovskom   súde   zriadenom   pri spoločnosti N., s. r. o., IČO:..., so sídlom N. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“), žalobu o zaplatenie dlžnej sumy, na základe čoho dňa 30. 09. 2008 Stály rozhodcovský súd vyhlásil rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27. 10. 2008 a vykonateľnosť dňa 30. 10. 2008. Povinná sa návrhom na začatie konania   podaným na Okresnom súde Nitra dňa 27. 11. 2008 domáhala zrušenia rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, avšak Okresný súd Nitra uznesením predmetné konanie zastavil...

Na základe uvedeného exekučného titulu – rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, sme voči Povinnej podali dňa 06. 05. 2009 návrh na začatie exekučného konania. Dňa 08. 06.   2009   vydal   Okresný   súd   Zvolen   (ďalej   len   „Prvostupňový   súd“)   poverenie   na vykonanie   exekúcie   č.  ....   Dňa   30.   07.   2009   nám   bolo   ako   oprávnenému   doručené upovedomenie   o   začatí   exekúcie.   Dňa   25.   08.   2009   Povinná   adresovala   poverenému súdnemu exekútorovi svoje podanie označené ako „Odvolanie“, ktoré Prvostupňový súd vyhodnotil   ako   námietky   a   zaslal   nám   ho   na   vyjadrenie.   Následne   Prvostupňový   súd uznesením zo dňa 26. 10. 2009, č. k.: 22 Er 362/2009-14, námietky Povinnej zamietol. Proti predmetnému   uzneseniu   podala   Povinná   odvolanie   v   zmysle   ustanovenia   §   374   ods.   4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“), o ktorom rozhodol Prvostupňový súd uznesením zo dňa 23. 04.   2010,   č. k.: 22 Er 362/2009-43 tak,   že námietkam Povinnej proti exekúcii vyhovel a exekúciu vyhlásil za neprípustnú... pričom svoje rozhodnutie odôvodnil okrem iného tým, že   „Okresný   súd   Zvolen   zo   zákona   preskúmal   námietky   povinného   ako   aj   podmienky zákonnosti a prípustnosti exekúcie a zistil, že táto je vedená na základe vyššie citovaného exekučného titulu, ktorý je nezákonný, priznáva plnenie zákonom nedovolené a je v rozpore s dobrými mravmi ako aj so zásadami na ochranu práv spotrebiteľa.“...

Proti   predmetnému   uzneseniu   sme   podali   odvolanie,   pričom   Krajský   súd v Banskej Bystrici   (ďalej   len   „Odvolací   súd“)   uznesením   zo   dňa   25.   10.   2010, č. k.: 12 CoE 308/2010-55 rozhodnutie Prvostupňového súdu potvrdil...

Prvostupňový   súd,   ako   aj   odvolací   súd   v   rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci dospeli   k   záveru,   že   záväzkový   vzťah   medzi   našou   spoločnosťou   ako   oprávneným a povinným   má   charakter   spotrebiteľskej   zmluvy   podľa   ustanovenia   §   52   zákona č. 40/1964 Zb.   Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), s čím sa samozrejme nestotožňujeme, pričom prameňom tohto poznatku mal byť dôkaz získaný   z dôkazného prostriedku v podobe   Zmluvy o úvere,   ktorý vykonal   mimo pojednávania a dokonca bez toho, aby sa k nemu ako vykonanému mali možnosť vyjadriť účastníci konania, čím výrazným spôsobom zasiahol do našich základných práv a slobôd a porušil   tým   naše   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   v   zmysle   vyššie   označených ustanovení Dohovoru a Ústavy.

Zmluva   o   úvere   bola   uzavretá   v   zmysle   ustanovení   §   497   a   nasl.   zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“) a teda sa spravuje výlučne ustanoveniami Obchodného zákonníka...

Sme toho názoru, že námietky nie sú opravným prostriedkom, ktorým by mohlo dôjsť k napadnutiu platnosti, resp. zákonnosti exekučného titulu. Ich predmetom však môžu byť len   skutočnosti,   ktoré   nastali   až   po   vzniku   exekučného   titulu.   Ak   by   aj   existovali   pred vznikom exekučného titulu, čo samozrejme nepripúšťame, nemožno ich uplatniť, pretože ich relevancia sa skončila vydaním vykonateľného rozhodnutia, ktoré sa stalo podkladom pre exekúciu...

V   súvislosti   s   opätovným   preskúmavaním   zákonnosti   exekučného   titulu Prvostupňovým súdom, resp. Odvolacím súdom sme toho názoru, že tým došlo k porušeniu princípu právnej istoty a nášho legitímneho očakávania po tom, čo bolo našej spoločnosti priznané plnenie na základe rozhodcovského rozsudku, konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku   bolo   zastavené   a   súdnemu   exekútorovi   bolo   vydané   poverenie   na   vykonanie exekúcie...

Rozhodnutie   a   argumentáciu   Prvostupňového   súdu,   ako   aj   Odvolacieho   súdu, v zmysle   ktorej   nie   je   exekučný   titul   podľa   názoru   súdu   vysloveného   v   rámci   konania o námietkach   v   súlade   so   zákonom,   v   dôsledku   čoho   súd   námietkam   Povinnej   vyhovel a exekúciu   vyhlásil   za   neprípustnú,   považujeme   za   vecne   nesprávne   a   je   podľa   nášho názoru porušením princípu právnej istoty a zákazu retroaktivity.»

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením krajského súdu č. k. 12 CoE/308/2010-55 z 25. októbra 2010 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedené uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka taktiež žiadala priznať náhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,18 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 12 CoE/308/2010-55 z 25. októbra 2010, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Zvolen č. k. 22 Er 362/2009-43 z 23. apríla 2010 o vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú   z   dôvodu,   že exekúcia „je   vedená   na   základe... exekučného titulu, ktorý je nezákonný, priznáva plnenie zákonom nedovolené a je v rozpore s dobrými mravmi ako aj so zásadami na ochranu práv spotrebiteľa“.

Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva:„V súlade s ust. § 219 ods. 2 OSP odvolací súd si osvojil závery prvostupňového súdu, považuje ich za správne a dodáva k dôvodom, ktoré pre svoje použil okresný súd iba niekoľko záverov, ktoré sa týkajú námietok uvádzaných v odvolaní.

Predovšetkým   odvolací   súd   zdôrazňuje,   že   exekučný   titul,   teda   rozhodcovský rozsudok, tak ako je odôvodnený nie je preskúmateľný, pretože neobsahuje žiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo možné jednoznačne usúdiť, čím sa zaoberal, z akých dôkazov vychádzal   a   aké   závery   vyplynuli   z   hľadiska   preskúmania   tejto   veci   pre   právny   záver. Odcitovanie niekoľkých ustanovení Obchodného zákonníka s konštatovaním, že návrh je opodstatnený, takýmito dôvodmi nie sú. Konštatovať teda, že ide o exekučný titul, ktorý je vyhovujúci a ktorý nebolo potrebné preskúmavať z hľadiska príslušných predpisov nie je na mieste. Smernica 93/13/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu, vydaného bez účasti spotrebiteľa, je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť sankcií obsiahnutých v zmluve   o   úvere   uzavretej   poskytovateľom   úveru   a   spotrebiteľom,   ak   je   podľa vnútroštátnych procesných predpisov možné vykonať také posúdenie v rámci obdobných konaní   na   základe   vnútroštátneho   práva.   Ak   vnútroštátny   súd   rozhodne,   že   sankcia za nesplnenie záväzkov spotrebiteľa predstavuje nekalú zmluvnú podmienku v zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby nebol spotrebiteľ touto podmienkou viazaný.   Ak   sa   pri   uzavretí   zmluvy   o   úvere   obišli   príslušné   ustanovenia   smernice 87/102/EHS alebo smernice 93/13/EHS, je povinnosťou vnútroštátneho súdu povoliť nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku iba do takej výšky, aby bolo zabezpečené, že spotrebiteľ nebude viazaný nekalými zmluvnými podmienkami, pokiaľ je možné vykonať takéto   preskúmanie   podľa   vnútroštátneho   práva   v obdobných   konaniach   založených   na ustanoveniach vnútroštátneho práva. Nie bez významu je aj konštatovanie v zmluve o úvere, že na základe rozhodcovskej doložky a rozhodnutia rozhodcovského súdu, budú považovať zmluvné strany toto rozhodnutie za konečné a záväzné. Podľa vnútroštátneho práva takéto konštatovanie je v absolútnom rozpore aj s právnou úpravou, ktorá sa týka rozhodcovského konania, pretože rozhodcovský rozsudok je možné napadnúť na všeobecnom súde a domôcť sa iného rozhodnutia. Zásah do materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozhodnutia možno odôvodniť tým, že súd môže v exekučnom konaní kontrolovať zákonnosť postupu rozhodcovského súdu a dôjde k tomu vtedy, keď povinná strana navrhne zastavenie výkonu rozhodnutia alebo exekúcie pre podstatné nedostatky rozhodcovského konania a rozsudku. Ďalej môže súd konanie o výkone rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaviť na návrh alebo   aj   bez   návrhu účastníka,   z dvoch   osobitných   dôvodov uvedených v § 45 ods.   1. Výnimka pre zastavenie výkonu rozhodcovského rozsudku vyplýva z osobitnej povahy tohto rozsudku   a   povahy   opravného   prostriedku,   ktorým   je   žaloba   o   zrušení   rozhodcovského rozsudku. Ak rozhodcovský rozsudok má nedostatky, ktoré zakladajú jeho zmätočnosť podľa § 40 písm. a), b) je to dôvod na zastavenie konania o výkone rozhodnutia alebo exekučného konania   súdom.   Nie   je   pritom   podstatné,   že   z   týchto   dôvodov   nedošlo   k   zrušeniu rozhodcovského rozsudku na súde, podľa § 40 písm. a), b) tohto návrhu, pretože môže ísť aj o zastavenie výkonu rozhodnutia alebo exekúcie cudzieho rozhodcovského rozsudku, ktorý nemožno napadnúť na súde v Slovenskej republike žalobou. Ak súd zistí, že plnenie, na ktoré účastníka zaviazal rozhodcovský rozsudok je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi, konanie o výkone rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví.“

Medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (m.   m.   II.   ÚS   71/97),   preto sa uvedené právne východiská vzťahujú na obe označené práva (IV. ÚS 147/08).

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou   alebo úpravou   v príslušnej medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval,   a   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia prvostupňového súdu   za   legitímny   s   ústavne   korešpondujúcou   mierou   interpretácie   na   vec   použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím   krajského   súdu   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu   a   inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Vychádzajúc z uvedeného, ako aj z námietok sťažovateľky, ktorých podstatou   bol nesúhlas s interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci, ústavný   súd   nedospel   k záveru,   že   postup   a napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   boli svojvoľné a že by zasahovali do základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím krajského   súdu   a   sťažovateľkou   namietaným   porušením   označených   práv,   sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý   v   rozsudku   z   27.   januára   2007   vydanom   pod   sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak   bude exekúcia   podľa   titulu, ktorý   tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Taktiež   z ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   416/2010)   vyplýva, že všeobecný   súd   je   povinný   v   priebehu   celého   exekučného   konania   ex   offo   skúmať, či sú splnené   všetky   predpoklady   na   vedenie   takéhoto   konania.   Jedným   z   týchto predpokladov   je   aj   relevantný   exekučný   titul.   Bez   jeho   existencie   nemožno   exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor všeobecného súdu, že ak neexistuje relevantné rozhodnutie (rozhodcovský rozsudok), ktoré by bolo spôsobilé byť exekučným titulom, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2011