znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 114/2010-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   marca   2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. N., P., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 138/2007 a jeho rozsudkom zo 16. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. N. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára 2009 doručená sťažnosť J. N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5Co 138/2007 a jeho rozsudkom zo 16. októbra 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania vedeného na Okresnom súde Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 69/2001, ktorého predmetom   bolo   zaplatenie   sumy   450   000   Sk   z titulu   dlžného   nájomného.   Sťažovateľ v tomto konaní vystupoval ako žalovaný.

Sťažovateľ   k   priebehu   konania   pred   všeobecnými   súdmi   v   odôvodnení   svojej sťažnosti uviedol, že v samotnom konaní namietal výšku uplatnenej pohľadávky, pričom poukazoval «na   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   neskôr   uvádzaný   právny   titul „bezdôvodné obohatenie“ je daný len vtedy ak, ako to bolo v tomto prípade, predmet nájmu užívam. Ja som preukazoval, že som užíval len časť poľnohospodárskeho dvora a tiež, že časť nebola užívania spôsobilá.   Samotný žalobca nevedel upresniť čo, v akom rozsahu a stave som užíval. Svedkov na preukázanie mojich tvrdení súd nevypočul. Priklonil sa k mojim tvrdeniam o rozsahu v časti, v ktorej to bolo pre žalobcu výhodné. Pokiaľ som tvrdil,   že   časť   objektu   som   neužíval,   súd   bez   akýchkoľvek   dôkazov   moju   výpoveď neakceptoval. Výšku pohľadávky som namietal i z titulu výšky nájmu na m2. Súd porovnával nájom,   ktorý   mohol   byť   dosiahnutý   v   tejto   sčasti   schátranej   nehnuteľnosti   s   nájmami v nehnuteľnostiach,   ktoré   boli   plne   vybavené,   prevádzkyschopné.   Na   moje   námietky nevykonal ani jeden dôkaz na kvalitu porovnávaných nehnuteľností.».

Sťažovateľ tiež v konaní pred okresným súdom namietal proti pohľadávke žalobcu „moju pohľadávku z titulu bezdôvodného obohatenia na jeho strane. Dôvodom bolo, že som objekt zhodnotil a opravil. Súd v tejto časti nevykonal žiadne dokazovanie. Súd ustálil, že moje   nároky   sa   premlčali   nakoľko   neboli   uplatnené   v   lehote   dvoch   rokov   od   ich vynaloženia. Ja som namietal, že premlčacia doba mi začala plynúť neskôr.“.

K ďalšiemu priebehu konania sťažovateľ uviedol: „Na pojednávaní dňa 16.1.2004 ma okresný súd zaviazal zaplatiť žalobcovi 106.350 Sk s príslušenstvom. Takto bol rozsudok aj stručne odôvodnený. Dňa 26.2.2004 mi bol doručený rozsudok okresného súdu, ktorým som bol síce zaviazaný k zaplateniu sumy 106.350 Sk, ale v odôvodnení sa uvádza už suma 319.050.- Sk. Dňa 4. 3. 2004 mi bolo doručené opravné uznesenie, ktorým súd opravil znenie výroku a zaviazal ma zaplatiť sumu 319.050,- Sk. Obidve rozhodnutia som napadol odvolaním. Žalobca sa neodvolal. Dňa 11.10.2004 bol doručený návrh na zmenu účastníka na strane žalobcu na Ing. S. K.“

Krajský   súd   svojím   uznesením   č.   k.   4 Co   106/2004-128 z 31.   mája 2005   zrušil rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   4   C   69/2001-148   zo   16.   januára   2004,   ako   aj   opravné uznesenie okresného súdu č. k. 4 C 69/01-154 zo 4. marca 2004 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v zrušujúcom uznesení vyslovil názor, že v danom prípade nešlo o taký prípad, keď je možné vykonať opravu rozsudku podľa § 164 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

V priebehu odvolacieho konania podal žalobca návrh na zámenu účastníka na strane žalobcu   s   poukazom   na   zmluvu   o   postúpení   pohľadávky.   Tomuto   návrhu   okresný   súd vyhovel   uznesením   č.   k.   4   C   69/2001-134   zo   14.   októbra   2005.   Proti   tomuto   podal sťažovateľ   odvolanie   s   námietkou,   že   mu „žiadne   listiny   o   postúpení   pohľadávky   a   o návrhu na zmenu účastníkov konania do začatia pojednávania neboli doručené“.

O   podanom   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k. 4 Co 343/2005-145 z 28. apríla 2006 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu o zámene účastníkov konania potvrdil.

Vo veci samej následne okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 4 C 69/2001-149 z 30. januára 2007, ktorým sťažovateľa zaviazal zaplatiť navrhovateľovi sumu 319 050 Sk spolu so 17,6 % úrokom z omeškania ročne od 1. októbra 2000 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti okresný súd žalobu zamietol. Žiadnemu z účastníkov konania okresný súd nepriznal náhradu trov konania.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie. O jeho odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 138/2007-224 zo 16. októbra 2008 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil v časti, v ktorej okresný súd vyhovel návrhu žalobcu, ako aj vo výroku o trovách konania. Krajský súd zároveň zaviazal sťažovateľa nahradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania, ako aj trovy štátu.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   29.   decembra   2008   dovolanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Rozsudok krajského súdu č. k. 5 Co 138/2007-224 zo 16. októbra 2008 považuje sťažovateľ za arbitrárny a nedostatočne odôvodnený. Podľa názoru sťažovateľa „závery oboch súdov nemajú oporu v ustálenej judikatúre a teda bola porušená ústavná zásada predvídateľnosti práva.“ Vo vzťahu k sťažnosťou napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľ   uviedol,   že   tvrdenia   obsiahnuté   v   odôvodnení   rozsudku   nemajú   oporu vo vykonanom   dokazovaní.   V   prvom   rade   sťažovateľ   namieta   nesprávny   právny   názor krajského   súdu   pri   rozhodovaní   o   jeho   námietke   proti   pripusteniu   zámeny   účastníkov konania na strane žalobcu. Podľa názoru sťažovateľa tvrdenia krajského súdu obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku sú „v rozpore so znením zápisnice“ z pojednávania okresného súdu zo 14. októbra 2005 a názor krajského súdu, podľa ktorého „relevantným oznámením   postupcu   o   postúpení   pohľadávky   odporcovi   (dlžníkovi)   bola   bez   ďalšieho založená   aj   aktívna   legitimácia   postupníka   (navrhovateľa)   na   vymáhanie   postúpenej pohľadávky bez toho, aby bolo potrebné skúmať ako prejudiciálnu otázku existenciu, resp. platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky“, považuje za nesprávny.

Arbitrárnosť   sťažovateľ   vidí   tiež   v   spôsobe,   akým   sa   krajský   súd   vysporiadal s nárokom   žalobcu   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia,   keď   konštatoval   rozpory vo vyjadreniach   sťažovateľa   bez   toho,   aby   podrobne   špecifikoval,   o   ktoré   konkrétne vyjadrenia   ide.   Podľa   sťažovateľovho   názoru   krajský   súd   tiež   nepostupoval   v   súlade s konštantnou   judikatúrou   pri   preukazovaní   rozsahu,   v   akom   mal   sťažovateľ   užívať nehnuteľnosti, odplata za užívanie ktorých bola predmetom súdneho konania. Namieta tiež, že krajský súd neskúmal, a teda ani nezohľadnil kvalitu užívaných priestorov, čo malo vplyv na ustálenie výšky nájomného.

Sťažovateľ   taktiež   namieta   skutočnosť,   že   krajský   súd   neskúmal   jeho   námietky týkajúce sa uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia napriek tomu, že už v konaní pred súdom prvého stupňa navrhoval dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo sťažovateľa   na súdnu a inú ochranu podľa článku 46. odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý proces podľa či. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo vlastniť majetok podľa či.20 Ústavy Slovenskej republiky, právo na majetok podľa či. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konaním Krajského súd v Trenčíne sp. zn. 5Co/138/2007 a jeho rozhodnutím zo dňa 16. októbra 2008 bolo porušené.

2.   Zrušuje   rozsudok   Krajského   súd   v   Trenčíne   zo   dňa   16.   októbra   2008   sp.   zn. 5Co/138/2007 a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho zastúpenia   na   účet   advokáta   JUDr.   I.   G.   vo   výške   289,74   EUR   v   lehote   15   dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavnému   súdu   bol   následne   13.   februára   2009   doručený   návrh   sťažovateľa   na prerušenie konania o jeho sťažnosti. Sťažovateľ svoj návrh odôvodnil skutočnosťou, že proti   sťažnosťou   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   138/2007-224 zo 16. októbra 2008 podal 29. decembra 2008 dovolanie na najvyššom súde z dôvodov podľa § 237 písm. f) OSP. Sťažovateľ zároveň uviedol, že o prerušenie konania žiada, „nakoľko som sa dozvedel o zmene postupov ústavného súdu; Ústavný súd SR nerozhoduje vtedy, ak rozhoduje všeobecný súd. Pokiaľ by Najvyšší sud SR nepovažoval moje dovolanie za presvedčivé a zastával iný názor ako som ja uviedol vyššie, mohlo by to byť dôvodom odmietnutia podaného dovolania.   V takom prípade vlastne Najvyšší súd SR o dovolaní konať nebude. Práve pre tento prípad bola z opatrnosti podaná popri dovolaní aj ústavná sťažnosť.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   právne   posúdenie   postupu   a   následného rozhodnutia krajského súdu   najmä z hľadiska   rešpektovania jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie), v dôsledku porušenia ktorých sa domáha   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   ako   aj   podaním   dovolania   najvyššiemu   súdu zrušenia rozhodnutia krajského súdu a ďalšieho konania v jeho občiansko-právnej veci.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť,   pretože   o   ochrane   označených   práv,   ktorých   porušenie   namieta,   bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania   a   sťažnosti   na   ústavnom   súde   navodzuje   situáciu,   keď   uvedený   princíp subsidiarity   síce   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   ale   iba   v   čase   do   rozhodnutia najvyššieho   súdu   o   dovolaní.   Tejto   situácii   zodpovedá   aplikácia   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   je   sťažnosť   neprípustná,   ak   sťažovateľ   nevyčerpal opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 358/09),   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd,   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy,   konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní, bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému   rozhodnutiu   krajského   súdu   (porovnaj   tiež   rozsudok   Európskeho   súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom   o   dovolaní   bude   mať   sťažovateľ   k   dispozícii   už   iba   možnosť   podať   sťažnosť na ústavnom súde v súvislosti s týmto rozhodnutím za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2010