znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 114/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. J., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 Co 257/2008-167 z 26. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2009 faxom   a následne   3.   apríla   2009   poštou   doručená   sťažnosť   M.   K.,   K.   (ďalej   len sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   M.   J.,   K.,   vo veci   namietaného   porušenia jej základného   práva   vlastniť majetok   podľa   čl.   20 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 257/2008-167 z 26. januára 2009.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:«Na Okresnom súde Košice II... podala sťažovateľka dňa 21. júna 2006 proti N. K... žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy. Konanie sa viedlo pod sp. zn. 14 C/64/2006. Okresný súd vyhlásil dňa 23. septembra 2008 rozsudok, č. k. 14 C/64/2006-148..., ktorým v plnom rozsahu vyhovel mojej žalobe a kúpnu zmluvu určil za neplatnú.

Zároveň okresný súd rozhodol okrem iného o náhrade mojich trov konania. Trovy právneho   zastúpenia   som   si   uplatnila   za   4   hlavné   úkony   a   2   polovičné   úkony   právnej pomoci   v   sadzbe   (prevzatie   veci   a   príprava   zastúpenia,   spísanie   žaloby,   návrh   na nariadenie predbežného opatrenia, žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, podanie   z 17. 5. 2007,   účasť   na   pojednávaní   dňa   8. 4. 2008,   účasť   na   pojednávaní 23. 9. 2008). Tarifnou hodnotou z ktorej sa počíta základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej pomoci je podľa § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov suma 500.000 Sk, t. j. 1 úkon právnej pomoci: 9.650 Sk. Paušálna náhrada (režijný paušál) pre rok 2008 je 191 Sk, za rok 2007 je 178 Sk, za rok 2006 je 164 Sk. Hotové výdavky: 50 Sk (zápisnica z pojednávania) Trovy právneho zastúpenia celkom sú vo výške 59.166 Sk (6 x 9.650 + 4 x 164 + 1 x 178 + 2 x 191 + 50).

Okresný súd však rozhodol o náhrade mojich trov konania tak, že zaviazal žalovanú nahradiť mi trovy konania vo výške 4.493 Sk. Vychádzal pritom z toho, že „... predmetom danej veci nebolo zaplatenie finančnej čiastky vo výške kúpnej ceny uvedenej v právnom úkone   (kúpnej   zmluve),   ktorej   neplatnosti   sa   žalobkyňa   v   tomto   konaní   domáhala. Predmetom tohto konania bolo vyslovenie neplatnosti právneho úkonu.“...

O   mojom   odvolaní   rozhodol   Krajský   súd   v   Košiciach...   dňa   26.   januára   2009 uznesením, č. k. 6 Co/257/2008-167..., ktoré mi bolo doručené (prostredníctvom právneho zástupcu) dňa 5. februára 2009.

Krajský súd zmenil uznesením rozsudok vo výroku o trovách konania účastníkov tak, že žalovanú zaviazal nahradiť mi trovy konania vo výške 206,20 €. Krajský súd vyslovil názor, že „Správny je záver súdu prvého stupňa, že v danom prípade predmet konania nemožno   oceniť   (vyjadriť   v   peniazoch),   pretože   vyslovenie   neplatnosti   právneho   úkonu je neoceniteľným právom. V konaní o určenie neplatnosti zmluvy ide teda o vec, ktorej hodnotu nemožno vyjadriť v peniazoch. Preto správne súd prvého stupňa pri určení odmeny za   1   úkon   právnej   služby   vychádzal   z   ust.   11   ods.   1   citovanej   vyhlášky...   Vyhláška č. 655/2004 Z. z. však už neobsahuje ustanovenie, v zmysle ktorého vo veciach určenia platnosti   alebo   neplatnosti   právnych   úkonov...   patrí   základná   sadzba   tarifnej   odmeny určená z hodnoty veci... tak, ako to ustanovoval § 13 ods. 7 vyhl. č. 163/2002 Z. z. Aj táto zmena   vyhlášky...   svedčí   pre   záver   súdu   prvého   stupňa,   ak   vychádzal   zo   skutočností, že v konaní   o   určenie   neplatnosti   zmluvy   ide   o   vec,   ktorej   hodnotu   nemožno   vyjadriť v peniazoch.“

Mám za to, že uznesením krajského súdu došlo k porušeniu mojich základných práv a to práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo   vlastniť   majetok   zaručené   čl.   1   dodatkového   protokolu   k   dohovoru   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   to   z   dôvodov   nižšie uvedených.

Pri určení výšky tarifnej hodnoty, ktorá je základom pre výpočet hodnoty jedného úkonu právnej pomoci sa   použije: a)   §   10   ods.   2   vyhlášky v prípadoch keď   je možné vyjadriť v peniazoch hodnotu veci alebo hodnotu práva, ktorej sa poskytovanie právnej pomoci týka, b) § 11 ods. 1 vyhlášky v prípadoch keď nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistil len s nepomernými ťažkosťami. Mám za to, že v prejednávanej veci je možné predmet sporu vyjadriť v peniazoch. Ja som sa domáhala určenia neplatnosti kúpnej zmluvy z ktorej nepochybne vyplýva výška kúpnej ceny.   Hodnota   veci indikuje obtiažnosť,   resp.   závažnosť   sporu,   z ktorej   vyplýva náročnosť vykonávaných úkonov právnej pomoci, ako aj zodpovednosť advokáta akou je zaťažený.

Opačný   výklad   by   viedol   k   ničím   neodôvodneným   rozdielom   medzi   odmenou advokáta (ktorú platí účastník konania) v konaní o plnenie a v konaní o určenie. Vytváranie takýchto   rozdielov   nemá   žiadne   opodstatnenie   ani   pokiaľ   ide   o   náročnosť   veci,   berúc do úvahy   najmä   tú   skutočnosť,   že   konania   o   určenie   sú   často   krát   skutkovo   a   právne zložitejšie než konania o plnenie.

Krajský súd dokonca dôvodí svoje rozhodnutie absenciou ustanovenia § 13 ods. 7 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. vo vyhláške č. 655/2004 Z. z. čo je absolútne neakceptovateľným spôsobom výkladu a aplikácie práva. Založiť rozhodnutie súdu na nedostatku výslovnej právnej úpravy na mieste, kde možno bez ťažkostí aplikovať platné právne predpisy riadnym a preskúmateľným spôsobom, je neakceptovateľné.

Z dôvodenia krajského súdu ohľadne ust. § 13 ods. 7 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. možno   vyvodiť,   že   cenu   vecí   alebo   práva   možno   určiť   v   prípade   určovacích   žalôb (= je určiteľná). Teda možno dospieť k absolútne opačnému záveru.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

«1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/257/2008 porušil základné právo sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo sťažovateľky vlastniť majetok zaručené čl. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2. Zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach   z   26. januára 2009, č. k. 6 Co/257/2008-167.

4. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške, ktorá bude vyčíslená v písomnom vyhotovení rozhodnutia o trovách konania,   ktorú je Krajský súd v Košiciach   povinný   jej   uhradiť   na   účet   advokáta   JUDr.   M.   J.   do   2   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia o trovách konania.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z doterajšej,   ako   aj   súčasnej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd konštatuje, že námietky sťažovateľky tkveli v tvrdeniach, že krajský súd v napadnutom uznesení o náhrade trov konania nerozhodol správne, keď vychádzal z toho, že   predmet   sporu   (žaloba   o určenie   neplatnosti   kúpnej   zmluvy)   nemožno   vyjadriť v peniazoch. Podľa názoru sťažovateľky bolo možné „hodnotu sporu“ určiť v peniazoch, pretože ju bolo potrebné odvodiť od kúpnej ceny uvedenej v kúpnej zmluve, o neplatnosť ktorej   v danom   súdnom   konaní   šlo.   Keďže   krajský   súd   nerozhodol   tak,   ako   uviedla sťažovateľka, označeným uznesením došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že rozsudkom   Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 14 C 64/2006-148 z 23. septembra 2008 bolo rozhodnuté, že vo výroku špecifikovaná kúpna zmluva je neplatná. Okrem toho okresný súd rozhodol aj o náhrade trov konania tak, že žalovanú zaviazal zaplatiť sťažovateľke trovy konania v sume 4 493 Sk, žalovanej uložil povinnosť zaplatiť na účet tamojšieho súdu súdny   poplatok   v sume   3 000 Sk.   Osobitným   výrokom   okresný   súd   rozhodol   o tom, že o trovách štátu bude rozhodnuté samostatným uznesením.

Proti   tomuto   rozsudku   týkajúcemu   sa   výroku   o náhrade   trov   účastníkov konania podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením č. k. 6 Co 257/2008-167 z 26. januára 2009 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách   konania   účastníkov   zmenil   s tým,   že   žalovanú   zaviazal   zaplatiť   sťažovateľke trovy   konania   v sume   206,20   eur   na   účet   jej   právneho   zástupcu.   Krajský   súd   zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva: „Krajský   súd   v   Košiciach   ako   odvolací   súd   prejednal   odvolanie   žalobkyne   bez nariadenia   pojednávania   v   zmysle   ust.   §   214   ods.   2   O.   s.   p.,   preskúmal   rozsudok v napadnutom   výroku   o   náhrade   trov   konania   účastníkov,   ako   aj   konanie,   ktoré   mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je čiastočne dôvodné...

Správny je záver súdu prvého stupňa, že v danom prípade predmet konania nemožno oceniť   (vyjadriť   v   peniazoch),   pretože   vyslovenie   neplatnosti   právneho   úkonu je neoceniteľným právom... Nesprávne však súd prvého stupňa určil 1/13 výpočtového základu sumou 1.155,- Sk pre úkony právnej služby uskutočnené v roku 2006 a sumou 1.371,- Sk pre úkony právnej služby uskutočnené v roku 2008, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie čiastočne nesprávne. Výpočtovým základom na rok 2006 bola suma 16.381,- Sk, z čoho 1/13 predstavuje 1.260,-   Sk   a   výpočtovým   základom   na   rok   2008   bola   suma   19.056,-   Sk,   z   čoho   1/13 predstavuje 1.466,- Sk. Výška režijného paušálu bola určená správne, t. j. 164,- Sk na rok 2006 a 191,- Sk na rok 2008. Takto odmena za úkony právnej služby: príprava a prevzatie zastúpenia 7. 9. 2006 predstavuje 1.276,- Sk a za účasť na pojednávaniach dňa 8. 4. 2008 a 23. 9. 2008   2   x   1.466,-   Sk,   režijný   paušál   prislúcha   za   1   úkon   vo   výške   164,-   Sk, za 2 úkony po 191,- Sk, spolu odmena a náhrada hotových výdavkov predstavuje 4.738,- Sk za vyššie uvedené úkony. Žalobkyni však patria aj trovy právneho zastúpenia za ďalší úkon právnej služby, a to spísanie žaloby, návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, keďže podľa jej vyjadrenia na výzvu odvolacieho súdu aj tento úkon bol   spísaný   jej   právnym   zástupcom,   hoci   ešte   pred   udelením   plnomocenstva   na zastupovanej   v   tomto   súdnom   konaní.   Keďže   žaloba   a   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia   sú obsiahnuté   v   jednej   listine,   čo   aj   zodpovedá   hospodárnosti a účelnosti vynaloženia   trov,   nejde   o   dva   samostatné   úkony   právnej   služby   a   aj   keď   žiadosť   o oslobodenie od súdnych poplatkov je samostatnou listinou, bola podaná na súd spolu so žalobou   zo   dňa   21. 6. 2006   ako   jej   príloha,   tvorí   teda   súčasť   žaloby   (nič   nebránilo zástupcovi žalobkyne, aby pojal túto priamo do žaloby, čo by zodpovedalo hospodárnosti vynaloženia trov) patria trovy právneho zastúpenia ešte za 1 úkon právnej služby zo dňa 21. 6. 2006 vo výške 1.260,- Sk a režijný paušál 164,- Sk, spolu 1.424,- Sk. Po pripočítaní hotových výdavkov 50,- Sk trovy konania žalobkyne predstavujú 6.512,- Sk (4.738,- Sk + 1.424,- Sk + 50,- Sk), t. j. 206,20 € a v zmysle ust. § 149 ods. 1 O. s. p. je žalovaná povinná tieto uhradiť k rukám jej právneho zástupcu JUDr. M. J. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 2 O. s. p. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní iba čiastočne úspešná, rovnako aj žalovaná, preto súd v zmysle ust. § 142 ods. 2 O. s. p. žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.“

Ústavný súd vo veci zaujal stanovisko, podľa ktorého je základné právo vlastniť majetok (zahŕňajúce právo na ochranu vlastníctva) zaručené v druhom oddiele druhej hlavy ústavy, ako aj v kvalifikovaných medzinárodných zmluvách, ktorých predmetom je ochrana ľudských práv (vrátane čl. 1 dodatkového protokolu) a ktoré podrobne špecifikujú obsah a podmienky uplatnenia, resp. zabezpečenia korešpondujúce „vykonávacie zákony“, pričom domáhať   sa   ochrany   vlastníckeho   práva   možno   v medziach   týchto   osobitných   zákonov (čl. 46 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Ochranu základnému právu vlastniť majetok preto poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (čl. 142 ods. 1 ústavy) prípadne iné orgány právnej ochrany v zmysle uvedenej osobitnej zákonnej úpravy.

Poskytnutie   súdnej   ochrany   ústavne   konformným   spôsobom   predpokladá, že účastníkovi   súdneho   konania   sa   súdna   ochrana   poskytne   v zákonom   predpokladanej kvalite   rešpektujúcej   jeho   základné   právo   garantované   v   čl.   46   ods. 1   ústavy.   Tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle   a nestranne vo   veci   konať   tak, aby bola právu, ktoré je predmetom konania, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento   článok   ústavy   o základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonávajú   (čl.   46   ods.   4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v danej   veci   krajský   súd   rozhodol   o trovách prvostupňového konania v súlade s § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V danom prípade bol predmet sporu determinovaný žalobou o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania účastníkov okresný súd aj krajský súd vychádzali   z   §   11   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné hodnotu veci   alebo   práva   vyjadriť   v   peniazoch   alebo   ak   ju   možno   zistiť   len   s   nepomernými ťažkosťami. Keďže v danom prípade šlo o neplatnosť kúpnej zmluvy, obidva súdy dospeli k záveru, že nejde o žalobu o peňažné plnenie, a preto predmet sporu nie je možné vyjadriť v peniazoch.

Vo   vzťahu   k uvedenému   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmet   konania   nemožno zamieňať s predmetom kúpnej zmluvy, ktorej neplatnosti sa sťažovateľka domáhala, hoci hodnota   predmetu   takéhoto   právneho   úkonu   (kúpnej   zmluvy)   je   peňažne   vyjadriteľná (obdobne III. ÚS 324/07). Ak teda krajský súd v danom prípade rozhodol o náhrade trov konania   účastníkov   aplikujúc   §   11   ods.   1   vyhlášky,   rozhodol   ústavne   konformným a nespochybniteľným   spôsobom,   pričom   zmeňujúcim   výrokom   dokonca   reparoval nedostatky   v rozhodnutí   okresného   súdu   spočívajúce   v nesprávnom   určení   1/13 výpočtového základu, pričom zároveň priznal sťažovateľke aj náhradu trov konania za ďalší úkon právnej služby, čo napokon vyústilo do záveru o potrebe priznať sťažovateľke náhradu trov konania v sume vyššej, než ju určil okresný súd. To, že krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia   poukázal na odlišnosť súčasnej   právnej   úpravy týkajúcej sa   určenia odmien a náhrad advokátov za poskytovanie právnych služieb od skoršej právnej úpravy (§ 13 ods. 7 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   účinnej do 31. decembra 2004), nemení nič na presvedčení ústavného súdu o súladnosti uznesenia krajského súdu s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Vychádzajúc z uvedenej judikatúry, ako aj prihliadajúc k uvedeným skutočnostiam a k   okolnostiam   daného   prípadu   (v ktorých   mala   byť   súdmi   použitá   právna   úprava aplikovaná)   nemožno   konštatovať,   že   by   interpretáciu   zistených   skutkových   okolností a aplikáciu   normatívneho   textu   zákonných   ustanovení   použitých   krajským   súdom v posudzovanom   rozhodnutí   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnenú   alebo arbitrárnu. Z uvedeného dôvodu je potrebné sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie zásad spravodlivého procesu označeným uznesením krajského súdu, považovať za zjavne neopodstatnenú.

V nadväznosti na tento záver ústavný súd odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť aj tú časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,   pretože   absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie sekundárnej   zodpovednosti   orgánu   verejnej moci   za   porušenie   práv   sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru (obdobne napr. IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07, III. ÚS 284/07).

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde odmietol sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej nastolenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. apríla 2009