znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 114/08-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2008 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci návrhu JUDr. H. K., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. N., B., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/130/07-K z 31. januára 2008 takto

r o z h o d o l :

Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/130/07-K z 31. januára 2008 p o t v r d z u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 114/08-09 z 15. apríla 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   návrh   JUDr.   H.   K.   (ďalej   len „navrhovateľka“)   na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej aj „výbor“) sp. zn. VP/130/07-K z   31. januára 2008 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“) podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z.   (ďalej   len   „ústavný   zákon   o ochrane   verejného   záujmu“   alebo   „ústavný   zákon“) v spojení s § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde.

Z návrhu vyplýva, že navrhovateľke ako členke Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) bolo 20. marca 2008   doručené namietané rozhodnutie výboru, ktorým jej bola uložená v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pokuta zodpovedajúca mesačnému platu verejného funkcionára v sume 18 761 Sk za nesplnenie povinnosti podať výboru oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Podľa navrhovateľky napadnuté rozhodnutie výboru je nepreskúmateľné, „pretože v dôvodoch   odôvodnenia   sa   vôbec   nezaoberá   mojou   námietkou,   ktorú   som   uviedla   vo vyjadrení ku konaniu výboru. Namietala som, že mi nemožno uložiť sankciu, pretože ako verejná funkcionárka nepoberám žiaden plat (...)“.

Poukazujem na to, že podľa § 8 ods. 1 zákona číslo 185/2002 Z. z. o Súdnej rade SR funkcia člena Súdnej rady nie je spojená s nárokom na odmenu (...)“.

V závere navrhovateľka navrhla, „aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií, číslo rozhodnutia VP/122/07-K zo dňa 17. 1. 2007 (správne má byť VP/130/07-K z 31. januára 2008, pozn.), ktorým   mi   bola   uložená   pokuta   v sume   zodpovedajúcej   mesačnému   platu   verejného funkcionára a to vo výške 18 761 Sk zrušil a konanie zastavil“.

K návrhu navrhovateľky sa vyjadril výbor prostredníctvom svojho predsedu podaním sp. zn. VP/130/07-K zo 6. mája 2008 doručeným ústavnému súdu 12. mája 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«a) Navrhovateľka sa vo svojom vyjadrení zameriava na údajné pochybenie výboru v konaní s odvolaním sa na príslušné relevantné dokumenty Rady EU a judikatúru orgánov EÚ, ale neuvádza, v čom by toto pochybenie malo spočívať. Výbor mal pri svojom konaní k dispozícii   nespochybniteľný   fakt,   že   verejná   funkcionárka   JUDr.   H.   K.   mala   podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 do 1. 11. 2007 a podala ho až po začatí konania 28. 12. 2007. Vo svojom vyjadrení z 21. 12. 2007 nepopiera tento fakt a namieta len skutočnosť, že si splnila   svoju   povinnosť   ako   sudca   a   že   má   za   to,   že   jej   majetkové   priznanie,   ktoré   je zverejnené   na   internetovej   stránke   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky dostatočne preukazuje jej majetkové pomery. Inak ďalšie skutočnosti nenamietala. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky sa so všetkými týmito skutočnosťami v napadnutom rozhodnutí vysporiadal, čo je zrejmé i v odôvodnení rozhodnutia (strana 2) a nie je dôvod posudzovať postup výboru za formálny a bez náležitého zisteného skutkového stavu a v dôsledku toho by mal byť podľa navrhovateľky nepreskúmateľný.

b) Pokiaľ sa týka námietok k určeniu výšky sankcie, táto bola stanovená plne v intenciách čl. 9 ods. 16 ústavného zákona. Ako vyplýva z dôvodovej správy k predmetnému ústavnému zákonu (...), predmetné ustanovenie čl. I, bod 14, čl. 9 ods. 16) je odôvodnený nasledovne:

...Za niektoré funkcie nepoberajú verejní funkcionári ani plat ani odmenu. Preto sankcia vo výške násobku nuly sa míňa účinkom.   V takomto prípade,   ak mesačný plat verejného   funkcionára   voči   ktorému   sa   vedie   konanie   je   nižší   ako   priemerná   mesačná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, sa pri výpočte výšky pokuty za mesačný plat považuje priemerná nominálna mesačná mzda v hospodárstve   Slovenskej republiky za   uplynulý kalendárny   rok.   Toto   ustanovenie   by sa vzťahovalo iba na funkcionárov riešených výborom NR SR.

Väčšina verejných funkcionárov poberá za výkon svojej činnosti odmenu. Nie sú s inštitúciou, ktorú zastupujú v štandardnom pracovno-právnom vzťahu, kedy by sme mohli použiť termín „plat"." (text dôvodovej správy v prílohe 1).

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   máme   za   to,   že   konajúci   výbor   rozhodol   o   výške sankcie plne v intenciách ustanovenia čl. 9 ods. 16 a bolo by naopak v rozpore so zásadou rovnosti,   ak   by   výbor   nemohol   za   hrubé   porušenie   ústavného   zákona   uložiť   verejnému funkcionárovi   sankciu,   pretože   nepoberanie   odmeny   za   jej   výkon   nie   je   liberačným dôvodom na neuloženie sankcie.

c) Rovnako ani neobstojí tvrdenie, že verejná funkcionárka nebola povinná splniť si povinnosti podľa tohto ústavného zákona, ak si už podobnú povinnosť splnila podľa iného právneho   predpisu a to i s ohľadom   na právnické   vzdelanie   verejného funkcionára, ako i funkciu, ktorú zastáva (členka súdnej rady). V tejto súvislosti je úplne irelevantný právny názor verejnej funkcionárky, že predmetné ustanovenie ústavného zákona by malo byť v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.

d)   K   výhrade   verejnej   funkcionárky,   že   rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií bolo vyhotovené pred jeho vydaním nemá svoje opodstatnenie. Rozhodnutie bolo vydané v súlade s uznesením výboru č. 538 z 31. januára   2008   dňa   31.   januára   2008   a   bolo   vyhotovené   dňa   17.   marca   2008.   Pokiaľ navrhovateľka uvádza vo svojom návrhu inú skutočnosť (vyhotovenie 17. 1. 2007), stalo sa to v dôsledku toho, že použila text podania v konaní č. Rvp 1613/08-7, ktorá sa v podobnej veci týka verejného funkcionára JUDr. R. M. bez toho, že by skontrolovala použitý text, ktorý v jej prípade nebol aktuálny. (...)

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky predmetné   napadnuté   rozhodnutie   výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   potvrdil podľa § 73a zákona č. 38/1993 Zb. v znení neskorších predpisov a nepriznal navrhovateľke náhradu trov konania.»

Výbor súčasne   s podaním   zo 6.   mája 2008 predložil   ústavnému súdu   aj originál príslušného na vec sa vzťahujúceho spisu.

K stanovisku   výboru   sa   vyjadrila   navrhovateľka   podaním   zo 16.   mája   2008 prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu, v ktorom okrem iného uviedla:

„V plnom rozsahu zotrvávam na obsahu podaného návrhu. Vyjadrenie výboru je len účelovým tvrdením, bez akejkoľvek opory v zákone, pretože text zákona a to čl. 9 ods. 16 určuje hmotnoprávnu podmienku pre uloženie sankcie skutočnosť, že funkcionár prijíma akýkoľvek funkčný plat a druhou hmotnoprávnou podmienkou je, že tento plat musí byť niž- ší, ako priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za pred- chádzajúci kalendárny rok. Obidve tieto podmienky musia byť splnené súčasne. V mojom prípade, však tieto podmienky splnené nie sú.

Súčasne poukazujem na skutočnosť, že výbor pri ukladaní sankcie nepostupoval ani podľa základných zásad pre uloženie administratívnej sankcie. I keď v slovenskom právnom systéme nie je právny predpis upravujúci zásady trestného správneho práva, je nutné vychá- dzať v postupe administratívnych orgánov, za ktorý možno považovať i výbor NR SR zo zásad administratívneho trestania podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. v mnou uvádzanom spore Janoševič c/a Švédsko č. 34619/97 zo dňa 23. 7. 2002, podľa ktorej má administratívne trestanie trestno-právny charakter a treba vychádzať z Ústavy podľa článku 50 Ústavy SR s použitím článku 152 ods. 4 Ústavy SR. Podobne v administratívno-trestných sankciách treba rešpektovať i doporučenie Rady Európy č. 91 z 13.   2.   1991,   podľa   ktorého   pre   ukladanie   administratívnych   sankcií   platia   analogicky zásady   ukladania   sankcií   trestných.   Záväznosť   pre   všetky   zmluvné   štáty   EÚ   vyplýva   z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to článku 1 a 52, podľa ktorých zmluvné   štátny   majú   všeobecnú   povinnosť   rešpektovať   aplikovať   Dohovor   v   súlade   s vyvíjajúcou   sa   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva.   Nerešpektovanie   týchto zásad výborom NR SR viedlo k nesprávnemu rozhodnutiu pri posudzovaní tohto prípadu. Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   výbor   vôbec   nezohľadňoval   následky,   ktoré   vznikli prípadným porušením právnej povinnosti, vôbec sa nezaoberal poľahčujúcimi okolnosťami a nemôže byť striktne stanovené, že za každých okolností musí uložiť pokutu, ale podľa uvedených zásad Európskej únie, musí byť daná možnosť znížiť, prípadne neuložiť sankciu. Výbor tieto základné zásady vôbec nerešpektoval a ani sa s nimi nezaoberal.

Súčasne Vám oznamujem, že v konaní o návrhu na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií č. VP/130/07-K zo dňa 31. 1. 2008 netrvám na ústnom prerokovaní veci, súhlasím s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania a žiadam, aby napadnuté rozhodnutie bolo zrušené a konanie zastavené.“

II.

Z obsahu návrhu a spisovej dokumentácie sp. zn. VP/130/07-K ústavný súd zistil tento stav konania:

Výbor uznesením č. 511 z 5. decembra 2007 začal konanie proti navrhovateľke vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov (funkcie členky súdnej rady sa   ujala   2.   októbra   2007),   pretože   nepodala   písomné   oznámenie   funkcií,   zamestnaní, činností a majetkových pomerov v zákonnej lehote 30 dní od tohto dňa, ale až 28. decembra 2007.

Navrhovateľka   vo   svojom   vyjadrení   z 21.   decembra   2007   adresovanom   výboru okrem iného uviedla: „mala som zato, že moje majetkové priznanie, ktoré je zverejnené na internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky dostatočne preukazuje moje majetkové pomery. Nemala som v úmysle nič zatajiť, nevedela som však, že musím podať ďalšie majetkové priznanie. Stalo sa tak aj z dôvodu, že funkcie som sa ujímala v čase, keď už väčšina členov Súdnej rady funkciu vykonávala, keďže boli zvolení resp. menovaní skôr ako ja a mali zrejme otázku majetkového priznania vyriešenú.

Svoju zákonnú povinnosť podávať majetkové priznanie si ako sudkyňa z povolania riadne plním ku dňu 31. 3. každého roka, prijmite preto moje ospravedlnenie s tým, že budúci rok sa to už určite nezopakuje...“

Následne výbor rozhodnutím sp. zn. VP/130/07-K z 31. januára 2008 konštatoval, že tým,   že mu navrhovateľka   v stanovenej   lehote   nepodala   oznámenie,   porušila   povinnosť uloženú v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, za čo jej v súlade s čl. 9 ods. 10   písm.   a)   citovaného   ústavného   zákona   uložil   pokutu   v sume   18   761   Sk zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára vypočítanej na základe usmernenia ministerky práce, sociálnych vecí a rodiny. Výbor navrhovateľku poučil aj o jej práve podať návrh   na preskúmanie tohto rozhodnutia   ústavnému súdu. Rozhodnutie výboru jej bolo doručené 20. marca 2008.

Z podaného návrhu a pripojených listinných dôkazov je zrejmé, že navrhovateľka nespochybňuje porušenie povinnosti vyplývajúcej z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného   záujmu   a nepopiera,   že   písomné   oznámenie   nepodala   v stanovenej   lehote, t. j. do 30 dní odo dňa, kedy sa ujala funkcie, aj keď sa domnieva, že oznámenie nemusela podávať, pretože svoje majetkové priznanie podala aj ako sudkyňa všeobecného súdu.

III.

Podľa relevantnej časti čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je verejný funkcionár povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok.

Podľa   čl. 2 ods.   1 písm. g)   v spojení s čl. 3 ods.   1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je verejným funkcionárom aj ten, kto je členom Súdnej rady Slovenskej republiky.   Tento   verejný   funkcionár   podáva   písomné   oznámenie   určenému   výboru Národnej rady   Slovenskej republiky [čl. 7 ods.   5 písm. e) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu].

Podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu začne výbor konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov (ďalej len „konanie“) z vlastnej iniciatívy, ak jeho zistenia nasvedčujú tomu, že verejný funkcionár v oznámení podľa čl. 7 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebo že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom.

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu ak sa v konaní preukázalo,   že   verejný   funkcionár   nesplnil   alebo   porušil   povinnosť   alebo   obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30   dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku   1,   ktorým   bola   vyslovená   strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým   bolo   rozhodnuté   o pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným   súdom   upravujú   ustanovenia   zákona.   Rozhodnutie   ústavného   súdu   je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde konanie sa začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie o návrhu vo veci ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (ďalej len „orgán“).

Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu sa pripojí napadnuté rozhodnutie orgánu podľa odseku 1.

Podľa   § 73b ods.   1 zákona o ústavnom   súde účastníkom konania je navrhovateľ a orgán, ktorý vydal rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa   §   73b   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného   funkcionára   je   v   rozpore   s   ústavným   zákonom   o   ochrane   verejného   záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Z ustanovenia § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde v spojení so štvrtou vetou čl. 10 ods.   2   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   vyplýva,   že   predmetom   konania o preskúmaní   rozhodnutia   vo   veciach   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu záujmov,   v rámci   ktorého   plní   ústavný   súd   funkciu   orgánu   rozhodujúceho   o   opravnom prostriedku proti rozhodnutiu výboru, je výlučne posúdenie konania verejného funkcionára z hľadiska   jeho   konformnosti   s príslušnými   ustanoveniami   ústavného   zákona   o ochrane verejného   záujmu.   Tomu   zodpovedá   aj   zákonná   úprava   rozhodovania   ústavného   súdu v tomto   konaní   -   zrušením   napádaného   rozhodnutia   výboru   (ak   senát   ústavného   súdu po jeho preskúmaní zistí, že konanie verejného funkcionára nebolo v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu) alebo potvrdením rozhodnutia výboru (ak po jeho preskúmaní dospeje senát ústavného súdu k záveru, že konanie verejného funkcionára bolo v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu).

Podľa   čl.   2   ods.   1   písm. g)   ústavného   zákona   o ochrane verejného záujmu   tento ústavný zákon sa vzťahuje na funkcie členov Súdnej rady Slovenskej republiky.

Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie,

a)   či   spĺňa   podmienky   nezlučiteľnosti   výkonu   funkcie   verejného   funkcionára s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. 1 a 2,

b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu alebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone funkcie verejného funkcionára,

c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy, v orgánoch právnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť a v orgánoch iných právnických osôb; taktiež uvedie, z ktorých uvádzaných funkcií má príjem, funkčné alebo iné požitky,

d)   svoje   príjmy   dosiahnuté   v   uplynulom   kalendárnom   roku   z   výkonu   funkcie verejného   funkcionára   a   z   výkonu   iných   funkcií,   zamestnaní   alebo   činností,   v   ktorých vykonávaní   verejný   funkcionár   pokračuje   aj   po   ujatí   sa   výkonu   funkcie   verejného funkcionára,

e) svoje majetkové pomery a majetkové pomery manžela a neplnoletých detí, ktorí s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu.

Podľa čl. 7 ods. 5 písm. e) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu oznámenie podľa odseku 1 podáva iný verejný funkcionár určenému výboru Národnej rady Slovenskej republiky.

Navrhovateľka v návrhu namieta, že výbor sa nevysporiadal dostatočným spôsobom s jej námietkami, čo je v rozpore s obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho postup je v rozpore so zásadami administratívneho trestania podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a odporúčaním Rady Európy č. 91 z 13. februára 1991. Ďalšia námietka sa týka toho, že ako sudkyňa podáva každoročne písomné vyhlásenie a majetkové priznanie podľa ustanovení § 31 a § 32 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“), preto sa domnieva, že nebola povinná toto oznámenie už podávať.

Sumarizujúc   uvedené   skutkové   zistenia   ústavný   súd   konštatoval,   že   z nich nespochybniteľne   vyplýva,   že   navrhovateľka   si   nesplnila   povinnosť   podľa   čl.   7   ods.   1 ústavného zákona podať písomné oznámenie do 30 dní od ujatia sa funkcie členky súdnej rady.   Postup   výboru   smerujúci   k vydaniu   napadnutého   rozhodnutia   bol   v súlade s príslušnými   ustanoveniami   ústavného   zákona,   keďže   vyzval   navrhovateľku,   aby   sa vyjadrila k začatiu konania (čl. 9 ods. 4), pričom na všetky námietky navrhovateľky (aj keď stručne)   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   reagoval.   Ústavný   súd   sa   nestotožňuje s názorom navrhovateľky, podľa ktorého v prípadoch, ak verejný funkcionár nepoberá za výkon verejnej funkcie žiadnu finančnú odmenu, tak mu nemôže byť ani uložená pokuta podľa príslušných ustanovení ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Podľa názoru ústavného súdu je čl. 9 ods. 16 ústavného zákona ustanovujúci mechanizmus určenia výšky pokuty u verejných funkcionárov, ktorých mesačný plat je nižší ako priemerná nominálna mesačná   mzda   v hospodárstve   Slovenskej   republiky,   aplikovateľný   aj   na   prípad navrhovateľky, t. j. aj na členov súdnej rady. Ústavný súd pripúšťa, že v danom prípade ide o extenzívny výklad uvedeného ustanovenia ústavného zákona, ale zároveň podotýka, že ak by   porušovanie   povinností   a obmedzení   ustanovených   verejným   funkcionárom,   ktorí podliehajú pod osobnú pôsobnosť tohto ústavného zákona (čl. 2 ods. 1), nebolo možné vo vzťahu k niektorým z týchto verejných funkcionárov sankcionovať uložením pokuty, tak by nebolo možné naplniť ani jeho účel. Vo vzťahu k členom súdnej rady by ústavný zákon o ochrane verejného záujmu mal charakter imperfektného právneho predpisu deklaratórnej povahy.   Za   daných   okolností   uvedenú   námietku   navrhovateľky   týkajúcu   sa   nesplnenia hmotnoprávnych   podmienok   na   uloženie   sankcie   ústavný   súd   posúdil   len   ako   výhradu týkajúcu sa legislatívnej kvality ústavného zákona a konštatoval, že výbor pri určení výšky pokuty postupoval správne a interpretoval dotknuté ustanovenia ústavného zákona ústavne konformným spôsobom (čl. 142 ods. 4 ústavy).

Na výhradu navrhovateľky súvisiacu so skutočnosťou, že za členstvo v súdnej rade nepoberá žiadnu finančnú odmenu, výbor v odôvodnení napadnutého rozhodnutia reagoval minimálne nepriamo, keď v súvislosti s odôvodňovaním výšky uloženej pokuty poukázal na to, že bola „ustálená i v súvislosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní č. IV. ÚS 125/07-31 zo dňa 4. októbra 2007, podľa ktorého ak nemal verejný funkcionár v predchádzajúcom roku (žiadny) príjem z výkonu verejnej funkcie, nie je možné aplikovať ustanovenie čl. 9 ods. 15 ústavného zákona, ale len ustanovenie čl. 9 ods. 16 ústavného zákona (...)“.

Ústavný súd preto konštatoval, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia výbor aj keď stručne, ale ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom, reagoval na všetky námietky navrhovateľky, ktoré boli tiež stručné a neopodstatnené.

Zároveň ústavný súd zastáva názor, že ústavný zákon o ochrane verejného záujmu zakladá osobitný druh   verejnoprávnej zodpovednosti   verejných funkcionárov uvedených v čl.   2   ods.   1   tohto   ústavného   zákona,   na   ktorej   uplatňovanie   nemožno   mechanicky vzťahovať   judikatúru   ESĽP   týkajúcu   sa   zásad   „administratívneho   trestania“   ani navrhovateľkou   označené   odporúčanie   Rady   Európy.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je mechanizmus   uplatňovania   uvedeného   druhu   verejnoprávnej   zodpovednosti   ustanovený v právnom   predpise   najvyššej   právnej   sily   (ústavný   zákon)   z tohto   hľadiska nespochybniteľný a vzhľadom na verejný záujem sledovaný ústavným zákonom o ochrane verejného   záujmu   aj   dostatočne   legitímny   a kompatibilný   s ústavou   (obdobne IV. ÚS 115/08).

Za neopodstatnenú považoval ústavný súd aj námietku navrhovateľky poukazujúcu na   skutočnosť,   že   každoročne   podáva   písomné   vyhlásenie   a majetkové   priznanie   podľa zákona o sudcoch. Aj keď účel podávania písomného vyhlásenia a majetkového priznania podľa   zákona   o sudcoch   je   minimálne   porovnateľný,   ak   nie   identický   s podávaním písomných   oznámení   podľa   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona,   nemožno   na   základe   toho uzavrieť,   že   ich   podaním   si   navrhovateľka   splnila   aj   povinnosť   podľa   označeného ustanovenia   ústavného   zákona.   Pochybenia,   ktoré   navrhovateľka   vytýkala   rozhodnutiu výboru   a ktoré   možno   považovať   za   ospravedlnenie   vlastného   konania   (podanie majetkového priznania ako sudkyne), v danom prípade neobstoja, a to aj s prihliadnutím na špecifické povinnosti ustanovené v citovanom ústavnom zákone a jednu zo základných zásad   práva   „ignorantia   legis   non   excusat“   (neznalosť   zákona   neospravedlňuje), teda navrhovateľka ako   verejný   činiteľ mala   poznať   obsah   ústavného   zákona   o ochrane verejného záujmu a postupovať podľa neho (m. m. IV. ÚS 3/07, II. ÚS 101/07).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   návrhu   navrhovateľky   a   jeho   príloh   (namietaného rozhodnutia sp. zn. VP/130/07-K z 31. januára 2008) konštatuje, že navrhovateľka ako verejná   funkcionárka   (členka   súdnej   rady)   bola   v zmysle   už   citovaných   ustanovení ústavného zákona o ochrane verejného záujmu povinná predložiť výboru oznámenie do 30 dní odo dňa ujatia sa funkcie. Navrhovateľka sa ujala funkcie 2. októbra 2007. Požadované oznámenie však výboru podala až 28. decembra 2007, z čoho je zrejmé, že ho podala po zákonom stanovenej 30-dňovej lehote, čím porušila čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Opierajúc   sa   o uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   sumarizujúc   svoje   závery konštatoval, že pri preskúmaní rozhodnutia výboru sp. zn. VP/130/07-K z 31. januára 2008 (vypracovaného 17. marca 2008) nezistil žiadne dôvody na jeho zrušenie, a preto ho podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde potvrdil.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2008