znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 114/06-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. P. Z., P., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 To 23/03 z 23. apríla 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2006   doručená   sťažnosť   J.   Š.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. Z., P., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 To 23/03 z 23. apríla 2003.

V sťažnosti sťažovateľ uviedol, že za trestný čin lúpeže, nedovoleného ozbrojovania spolupáchateľstvom bol rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 T 5/01 z 15. novembra 2002 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 23/03 z 23. apríla 2003 odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 14 rokov so zaradením do III. nápravnovýchovnej skupiny. Podľa neho však v predmetnom trestnom konaní došlo k porušeniu jeho ústavných práv, a preto v sťažnosti poukázal na rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré ho viedli k tomuto záveru.

Dňa 7. novembra 2002 na hlavnom pojednávaní pred krajským súdom   v konaní 1 T 5/01 predniesol námietku zaujatosti voči členovi senátu J. B. z dôvodu, že tento počas hlavného pojednávania čítal dennú tlač. Krajský súd ani najvyšší súd nevyslovili zaujatosť člena   príslušného   senátu   a nevylúčili   ho   z prejednávania   predmetnej   trestnej   veci. Na hlavnom pojednávaní krajského súdu 12. novembra 2002 sťažovateľ opätovne vzniesol námietku zaujatosti, ale už voči všetkým členom senátu, pretože podľa neho bezdôvodne tolerovali členovi senátu čítanie novín počas hlavného pojednávania, keď sa vykonávali dôkazy rozhodujúce pre posúdenie jeho viny, resp. pre posúdenie výšky a druhu trestu.

Krajský súd uznesením sp. zn. 1 T 5/01 z 12. novembra 2002 rozhodol, že predseda senátu   ani členovia   senátu   v uvedenej   trestnej   veci   nie   sú   zaujatí   a nie   sú   vylúčení z prejednávania veci. Sťažnosti sťažovateľa proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu najvyšší súd na neverejnom zasadnutí 5. februára 2003 nevyhovel s odôvodnením, že ak sa členovia senátu, resp. niektorý člen senátu náležite nevenuje priebehu konania, nie je táto skutočnosť sama o sebe dôvodom na vyslovenie ich zaujatosti. K rovnakému záveru došla aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“), ktorá rozhodujúc o podnete sťažovateľa na podanie sťažnosti pre porušenie zákona z 20. januára 2004   proti   právoplatnému   rozhodnutiu   súdu   (rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 To 23/03   z 23.   apríla   2003)   tento   listom   z   26.   septembra   2005   odložila   ako neopodstatnený, pretože nezistila žiadne skutočnosti odôvodňujúce podanie sťažnosti pre porušenie   zákona   v prospech   sťažovateľa.   Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   mu   predmetné rozhodnutie generálnej prokuratúry sp. zn. XV Pz 176/04 bolo doručené 14. decembra 2005.

V súvislosti   s uvedenými   rozhodnutiami   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu sťažovateľ je toho názoru, že došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Porušenie označeného základného práva sťažovateľ namieta aj z dôvodu, že napriek podaniu sťažnosti proti rozhodnutiu krajského súdu na pojednávaní 12. novembra 2002, tento súd v rozpore so zákonom vykonal vyhlásenie rozsudku dňa 15. novembra 2002, ako aj nezákonne postupoval pri vypočutí chráneného svedka.

Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd aj najvyšší súd nepostupovali v súlade s príslušnými   ustanoveniami   Trestného   poriadku,   a v tomto   podľa   neho   nezákonnom postupe   vidí   aj   porušenie   základného   práva   na spravodlivý   proces   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval, že najvyšší súd porušil   svojím   konaním čl.   46   ods.   1 ústavy tým, že mu nezabezpečil   právo na súdnu ochranu, čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že mu nezabezpečil prerokovanie veci v jeho prítomnosti a čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že mu neumožnil právo na spravodlivý proces. Zároveň žiada, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 700 000 Sk.

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ochrana základných práv a slobôd v konaní pred ústavným súdom je poskytovaná proti   konkrétne   vymedzeným   porušovateľom   označených   práv   a   slobôd,   ktorí   majú právomoc (kompetenciu) konať a rozhodovať o otázkach spojených so základnými právami a slobodami v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy. Je na sťažovateľovi, aby uviedol konkrétny orgán   verejnej   moci,   ktorý   je v jeho   veci   oprávnený   a povinný   chrániť   základné   práva a slobody v rozsahu vymedzenom konkrétnymi všeobecne záväznými právnymi predpismi, predovšetkým zákonmi.

Sťažovateľ   ako   porušovateľa   ním   označených   základných   práv   označil   v záhlaví svojej sťažnosti najvyšší súd. V petite sťažnosti žiada ústavný súd, aby vyslovil porušenie ním   označených   základných   práv   konaním   tohto   porušovateľa.   Z písomného   podania sťažovateľa a jeho právneho zástupcu je teda zrejmé, že ten, o kom sa v podnete tvrdí, že porušil jeho základné práva a proti komu návrh smeruje, je najvyšší súd (teda nie aj krajský súd, ani generálna prokuratúra).

Keďže   v zmysle   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone – čo nie je tento prípad), zvlášť pokiaľ ide o označenie osoby, proti ktorej návrh smeruje (odporcu), ústavný súd v uvedenom rozsahu vec ďalej skúmal a rozhodol v nej.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde),   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   III.   ÚS   124/04, IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd zistil, že sťažnosť sťažovateľa týkajúca sa rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 23/03 z 23. apríla 2003 v trestnom konaní vedenom proti nemu je podaná oneskorene.

V okolnostiach   prípadu   je   zjavné,   že   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu nadobudol právoplatnosť skôr ako dva mesiace pred 15. februárom 2006, keď sa sťažovateľ obrátil na ústavný súd. Vyplýva to z dátumu jeho podnetu podaného 20. januára 2004 Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky na podanie sťažnosti pre porušenie zákona proti   právoplatnému   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu.   Vzhľadom   na   uvedené   o viazanosti návrhom   ústavný   súd   sa   nezaoberal   argumentáciou   sťažovateľa   o zachovaní   lehoty   na podanie sťažnosti ním počítanej od doručenia rozhodnutia generálnej prokuratúry o podnete na podanie sťažnosti pre porušenie zákona.

Preto   je   sťažnosť   namietajúca   porušenie   sťažovateľových   základných   práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 23/03 z 23. apríla 2003 podaná oneskorene.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2006