SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 113/2016-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o.,Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpenej TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., Pajštúnska 5, Bratislava,v mene ktorej koná JUDr. Tomáš Kušnír, advokát a konateľ, pre namietané porušenie jejzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 1 MCdo/4/2014 z 12. novembra 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o.,o d m i e t a akozjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., Pajštúnska 5,Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedoknápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalejlen „najvyšší súd“) sp. zn. 1 MCdo/4/2014 z 12. novembra 2015 (ďalej aj „napadnutéuznesenie“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka je právnickouosobou patriacou do medzinárodne pôsobiacej inkasnej skupiny. Na základe návrhusťažovateľky Okresný súd Humenné (ďalej len „okresný súd“) vydal platobný rozkazsp. zn. 17 Ro/213/2012 z 31. decembra 2012, ktorým zaviazal
(ďalej len „odporkyňa“), aby do 15 dní odo dňa doručenia platobnéhorozkazu zaplatila sťažovateľke sumu 3 449,05 € s príslušenstvom, trovy konania v sume206,50 € a trovy právneho zastúpenia v sume 333,04 € alebo aby v tej istej lehote podalaodpor. Odporkyňa odpor nepodala, avšak 18. septembra 2012 bolo okresnému súdudoručené podanie občianskeho združenia –
(ďalej len „vedľajší účastník“), ktorým oznámilo, ževstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane odporkyne, a následne 15. októbra 2012podalo odpor proti platobnému rozkazu. Okresný súd uznesením č. k. 17 Ro/213/2012-68z 30. januára 2013 (vydaným vyšším súdnym úradníkom, pozn.) odpor vedľajšiehoúčastníka proti platobnému rozkazu odmietol. Po podaní odvolania vedľajším účastníkomokresný súd uznesením č. k. 17 Ro/213/2012-88 z 15. mája 2013 (vydaným sudcom, pozn.)tomuto vyhovel a svoje predchádzajúce uznesenie zrušil. Proti uvedenému uzneseniuokresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Prešove(ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 4 Co/181/2013-108 z 8. novembra 2013 napadnutéuznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Keďže s takýmto rozhodnutím odvolacieho súdu sasťažovateľka nevedela stotožniť, podala podnet, na základe ktorého generálny prokurátorSlovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) 14. mája 2014 podal mimoriadnedovolanie.
Najvyšší súd napadnutým uznesením mimoriadne dovolanie ako procesneneprípustné odmietol, čo odôvodnil tým, že„V danom prípade prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mal navrhovateľ možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sám náležité chránil svoje práva a konal dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Navrhovateľ nepodal dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 8. novembra 2013 sp. zn. 4 Co 181/2013. V zmysle vyššie uvedeného výkladu najvyššieho súdu to znamená, že sám nevyužil dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na pasivitu samotného navrhovateľa pri včasnej ochrane jeho práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania podnecovaného navrhovateľom.“.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že najvyšší súd porušil jej základné právo nasúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, pretožeústavne nekonformným výkladom ustanovení § 243e a nasl. zákona č. 99/1963 Zb.Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) odmietolmimoriadne dovolanie, hoci ona v konaní, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vyčerpala„všetky zákonom dovolené riadne, ako aj mimoriadne opravné prostriedky, ktoré mala k dispozícii, a ktoré mohla účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov“.
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezomvyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 MCdo/4/2014 z 12. novembra 2015 boloporušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na účinný prostriedoknápravy podľa čl. 13 dohovoru, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemusúdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátua základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 1 MCdo/4/2014 z 12. novembra 2015, ktorým odmietolmimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, pretože sťažovateľka proti uzneseniuodvolacieho súdu nepodala dovolanie, a teda na ochranu svojich práv nevyužila dostupnýmimoriadny opravný prostriedok. S takýmto rozhodnutím najvyššieho súdu sťažovateľkanesúhlasí a tvrdí, že všetky dostupné opravné prostriedky vyčerpala.
V súvislosti s predostretou námietkou ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľkyna to, že už v konaní o súlade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku týkajúcich samimoriadneho dovolania s ústavou uznesením sp. zn. PL. ÚS 57/99 z 19. júla 2000 vyslovilsvoj názor, podľa ktorého mimoriadne dovolanie môžeme považovať za ďalší mimoriadnyopravný prostriedok. Je to však napriek tomu dovolanie, ktoré je mimoriadne výlučnez dôvodu, že na jeho podanie je procesne legitimovaný iba generálny prokurátor, a jezásadne obmedzené len na prípady, v ktorých nemožno podať dovolanie účastníkomkonania. Inak, tak ako to potvrdzuje aj zákon, pre mimoriadne dovolanie a mimoriadnedovolacie konanie platí tá istá procesná úprava, ako to je pri dovolaní podanom účastníkomkonania (§ 242 až § 243c OSP, kde sa síce ustanovuje primerané použitie ustanovenío dovolaní, ale v podstate ide o ich priame použitie).
Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustilsúd v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku, pričom toto odstránenie nezákonnostivyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôbalebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdnehokonania vyjadreného v § 1 OSP. Súčasne tento účel sleduje ochranu účastníkapred dôsledkami nespravodlivého procesu, konania, ktoré trpí základnými procesnýmipochybeniami a postupmi súdov znamenajúcimi až porušenie práva na súdnu ochranu.Tento záver podľa názoru ústavného súdu potvrdzujú dôvody mimoriadneho dovolaniaustanovené § 243f OSP (PL. ÚS 57/99).
Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je však prípustná len subsidiárne,t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využilavšetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonomchránených záujmov [s výnimkou dovolania – § 243f ods. 2 písm. c) OSP] alebo takétoprávne prostriedky nemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach správneho súdnictva,kde nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkamiznemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy. Z tohto zákonného predpokladuvyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečujejeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku(PL. ÚS 57/99).
Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolaniepredstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jehoprávoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosťsúdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadnedovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravypochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritériíje nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska právana súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotamizaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).
Prax ukázala, že judikatúra ústavného súdu zaoberajúca sa problematikouprípustnostimimoriadnehodovolaniagenerálnehoprokurátorasapremietlaaj do rozhodovania najvyššieho súdu o ne/splnení všeobecných procesných podmienokna podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom.
Ako jeden z mnohých príkladov možno uviesť uznesenie najvyššieho súdusp. zn. 4 M Cdo 19/2008 z 27. januára 2009, z ktorého vyplýva: „Podľa názoru dovolacieho súdu ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu zásadne vyžaduje intervenciu (mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora) vtedy, ak sám účastník využil všetky právom predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon, no nebol úspešný. Požiadavka na ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu ako podmienka konania o mimoriadnom dovolaní nie je daná vtedy, ak sám podnecovateľ mimoriadneho dovolania v konaní predchádzajúcom podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku opomenul hájiť svoje práva, najmä nepodaním niektorého z opravných prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných prostriedkov, resp. ich oneskoreným podaním, hoci ich mohol účinne využiť. Splnenie uvedenej požiadavky ako jedného zo základných predpokladov prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora súvisí s princípom právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti. Ak jeden z účastníkov občianskeho súdneho konania nevyužije svoje právo na účinné podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu, hoci mu v tom nebránili dôležité, resp. záväzné dôvody (čím realizuje svoje procesné dispozičné právo zdržať sa, resp. nevyužiť možnosť podať riadny či mimoriadny opravný prostriedok), právna istota druhého účastníka, spoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie, nemôže byť narušená inštitútom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora.“
Najvyšší súd však vyslovil aj to, že súd konajúci o mimoriadnom dovolanígenerálneho prokurátora musí v každej veci posúdiť, či zákonom ustanovené podmienkyna jeho podanie boli splnené. Pritom je aj viazaný dôvodmi uvedenými v mimoriadnomdovolaní (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. M-Sždo V 3/00 z 1. mája 2001), resp.že opomenutie využitia mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) účastníkomkonania nemožno nahradiť mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktorý má inýúčel a podmienky (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 1. januára2013).
Ústavný súd konštatuje, že v napadnutom uznesení najvyšší súd správne poukázal ajna skutočnosť, že ústavný súd ešte 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. 3/2015 prijalstanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bolanastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania akomimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskejrepubliky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpaniavšetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojichpráv a oprávnených záujmov.“
Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd pri posudzovaní ne/splnenia podmienokprípustnosti mimoriadneho dovolania postupoval nielen v súlade s judikatúrou ústavnéhosúdu, ale aj s vlastnou judikatúrou. Napokon, v súvislosti s touto problematikouobčianskoprávne kolégium a obchodnoprávne kolégium najvyššieho súdu 20. októbra 2015pod č. 94 prijalo stanovisko, podľa ktorého:„Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“
Obe citované stanoviská reflektujú relevantnú judikatúru Európskeho súdu preľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý v rámci svojej rozhodovacej praxe viackrátkonštatoval porušenie čl. 6 dohovoru, najmä porušenie princípu právnej istoty a v dôsledkutoho aj práva na spravodlivý súdny proces (napr. vo veci Brumarescu proti Rumunskuz roku 1999, Ryabykh proti Rusku z roku 2003, Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku2009, Roseltrans proti Rusku či Kutepov a Anikeyenko proti Rusku z roku 2005,Tripon proti Rumunsku z roku 2008, Cornif proti Rumunsku z roku 2007, Abdullayev protiRusku z roku 2010). Vo vzťahu k Slovenskej republike ESĽP predpoklady prípustnostimimoriadnych opravných prostriedkov opätovne zdôraznil vo veciach DRAFT-OVA, a. s.,proti Slovenskej republike, PSMA, s. r. o., proti Slovenskej republike a COMPCAR, s. r. o.,proti Slovenskej republike z roku 2015.
Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súdkonal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Občianskeho súdnehoporiadku podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval ústavne súladnýmspôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkomlegitímne a právne akceptovateľné. Najvyšší súd svoje rozhodnutie o odmietnutímimoriadneho opravného prostriedku náležite a presvedčivo odôvodnil v zmysle § 157ods. 2 OSP, čím zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka pred ním domáhala, preto jeho záveryv žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.Skutočnosť, že sa najvyšší súd odchýlil od predstáv a očakávaní sťažovateľky, ešteneznamená, že došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (podobne napr.II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08), ale ani práva na účinný prostriedoknápravy podľa čl. 13 dohovoru.
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu a označenými právami, porušenie ktorých sťažovateľka namietala,predloženú sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.
K rovnakým záverom dospel ústavný súd aj pri rozhodovaní o obsahovo identickýchsťažnostiach sťažovateľky, ktoré boli uznesením sp. zn. I. ÚS 117/2016 zo 17. februára2016 spojené na spoločné konanie a zároveň odmietnuté z dôvodu ich zjavnejneopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2016