SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 113/2015-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu ĽubomíraDobríka o prijatej sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátskou kanceláriou Nechala & Co., s. r. o., Továrenská 10, Bratislava,v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Pavel Nechala, vo veci namietaného porušeniazákladného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikypostupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 57/2011 a jehorozsudkom z 28. júna 2012, ako aj namietaného porušenia základného práva na zachovanieľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena zaručeného v čl. 19ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručenéhov čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 3/2013 a jeho uznesením z 30. januára 2013takto

r o z h o d o l :

Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konanívedenom pod sp. zn. 5 Tdo 3/2013 a jeho uznesením z 30. januára 2013 p o r u š e n éb o l o.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 3/2013 z 30. januára2013 z r u š u j e   a   vec v r a c i a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na ďalšiekonanie.

finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy konania v sume 275,96 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatšesť centov)na účet jej právneho zástupcu advokátskej kancelárie Nechala & Co., s. r. o., Továrenská10, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Pavel Nechala, do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímč. k. III. ÚS 113/2015-22   z   8.   apríla   2015   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), v časti, ktorou namietala porušeniesvojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajskýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 57/2011 a jeho rozsudkom z 28. júna 2012a porušenie základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povestia na ochranu mena zaručeného v čl. 19 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranuzaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalejlen   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Tdo   3/2013   a   jeho   uznesenímz 30. januára 2013.

Ústavný súd vo zvyšnej časti, t. j. v časti namietaného porušenia základného právana súdnu ochranu postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len,,okresný súd“) v konanívedenom   pod   sp.   zn.   2   T   73/2007   a   jeho   rozsudkom   z   8.   decembra   2010,   sťažnosťsťažovateľky odmietol pre nedostatok jeho právomoci na jej prerokovanie.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom okresnéhosúdu   č.   k.   2   T   73/2007-1164   z 8.   decembra   2010   uznaná   vinnou   z trestnéhočinu zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa   podľa   §   158   ods.   1   písm.   b)   zákonač. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení účinnom do 31. augusta 2003 (ďalej len „Trestnýzákon“), za čo bola odsúdená na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov, výkonktorého bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 18 mesiacov.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa   podala   sťažovateľka   odvolanie,o ktorom krajský súd rozsudkom č. k. 2 To 57/2011-1206 z 28. júna 2012 rozhodol tak,že podľa § 321 ods. 1 písm. d) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) rozsudok okresného súdu vo výroku o vine v bode2 a celý výrok o treste zrušil a sám rozhodol, že sťažovateľku podľa § 322 ods. 3 Trestnéhoporiadku pri nezmenenom výroku o vine v bode 1 odsúdil na peňažný trest vo výmere 2 000€ a pre prípad, že by výkon peňažného trestu bol úmyselne zmarený, ustanovil náhradnýtrest odňatia slobody na 2 mesiace. Ďalším výrokom odvolací súd podľa § 322 ods. 3Trestného poriadku sťažovateľku podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku oslobodil spodobžaloby pre skutok uvedený v obžalobe Okresnej prokuratúry Považská Bystrica sp. zn. 1Pv 535/2004 z 29. marca 2007 v bode 2, pretože skutok nie je trestným činom.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré však najvyšší súduznesením sp. zn. 5 Tdo 3/2013 z 30. januára 2013 podľa § 382 písm. f) Trestného poriadkuodmietol ako také, ktoré bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie jeprípustné.

Podľa názoru sťažovateľky uvedenými postupmi a rozhodnutiami všeobecných súdovboli porušené ňou označené základné práva, a to z dôvodu nedostatočného odôvodneniatýchto rozhodnutí, ako aj z dôvodu odňatia jej možnosti konať pred súdom.

Všeobecné   súdy   právoplatne   odsúdili   sťažovateľku   za   skutok,   ktorého   sa   maladopustiť   ako   starostka   obce   Zemianske   Kostoľany   (ďalej   len   „obec“)   tým,   že   ústnympokynom daným mzdovej účtovníčke obce spôsobila pozastavenie vyplácania uznesenímobecného zastupiteľstva schválených odmien jeho poslancom, a to napriek tomu, že jejtakáto   právomoc   nevyplývala   zo   zákona   ani   zo   štatútu   obce,   v dôsledku   čoho   neboliposlancom odmeny vyplatené.

Sťažovateľka   je   však   presvedčená,   že   týmto   úkonom   nerealizovala   zverenúprávomoc,   a to   aj   z dôvodu,   že   ústny   pokyn,   ktorým   pozastavila   vyplácanie   odmienposlancom   obecného   zastupiteľstva,   nebol „vynutiteľný   donucovacou   mocou   štátu“,a taktiež tento   v sebe neobsahuje „prvok moci a rozhodovania“. Neboli preto naplnenéznaky skutkovej podstaty trestného činu kladeného jej za vinu. V trestnom konaní, ako tvrdísťažovateľka, „nebol preukázaný úmysel spôsobiť škodu, alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech“.

Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd nesprávnym vyhodnotením zistených skutočnostídospel „k aplikácii   takého   ustanovenia   zákona,   ktoré   viedlo   k nesprávnemu   právnemu posúdeniu konania sťažovateľky“. Sťažovateľka je toho názoru, že „keďže jej ako starostke neprináležalo oprávnenie rozhodovať o odmenách poslancov, nemohlo dôjsť k prekročeniu právomoci v tejto časti... Ústny pokyn sťažovateľky nevyplatiť odmeny nie je rozhodnutím, nemá   žiadne   právne   účinky   a je   v podstate   len   správno-organizačným   aktom.“.Z uvedeného teda podľa sťažovateľky vyplýva, že „nenaplnila znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, pretože jednak vydaním ústneho pokynu neprekročila svoju právomoc a napokon takýto ústny pokyn nie je rozhodnutím a sám o sebe ani nespôsobuje zánik nároku na odmenu dotknutých poslancov, ktorý si... mohli   uplatniť   v občianskom   súdom   konaní“. S týmito   tvrdeniami   sa   všeobecné   súdyvo svojich rozhodnutiach nevysporiadali a ich „formalistický prístup k výkladu zákonných práv a povinností“ považuje sťažovateľka za nedostatočný.

Rozsudok krajského súdu považuje sťažovateľka   za   svojvoľný a arbitrárny a jehozávery za zjavne neodôvodnené.

Pokiaľ   ide   o   uznesenie   najvyššieho   súdu,   sťažovateľka   považovala   podmienkydovolania   za   splnené   a toto   smerovalo   proti   rozhodnutiu,   ktoré   bolo   možné   napadnúťdovolaním.   Ako   sťažovateľka   uviedla, „Žiadne   z ustanovení   Trestného   poriadku nepodporuje výklad, ktorý Najvyšší súd... uvádza vo svojom uznesení a ktorým odôvodňuje odmietnutie   dovolania.“. Sťažovateľka   sa „nestotožňuje   s výrokom   Uznesenia   NS   a ani právnym názorom prezentovaným v odôvodnení Uznesenia NS. Nie je akceptovateľný stav, že osoba, ktorá bola rozhodnutím súdu uznaná za vinnú (verejne sa považuje za osobu, ktorá spáchala trestný čin!), sa nemôže brániť na súde a dosiahnuť rozhodnutie, v zmysle ktorého by bola spod obvinení oslobodená. Nie je akceptovateľné tvrdenie, že vykonaním peňažného trestu musí tejto odsúdenej osobe postačovať, že sa na ňu už viac nebude hľadieť v zmysle   trestného   práva   akoby   odsúdená   bola   a teda   bude   považovaná   za   bezúhonnú a vo výpise z registra trestov sa jej zahladené odsúdenie neuvádza.

Akceptovanie   uvedeného   právneho   názoru   je   neprípustné,   nakoľko   je   v rozpore so základným   právom   každého   človeka   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti, dobrej povesti a na ochranu mena... Nemožnosť sťažovateľky dovolať sa voči rozhodnutiam, ktoré viedli k jej odsúdeniu, znemožňuje sťažovateľke brániť svoju dôstojnosť, česť, dobrú povesť a meno, ktoré boli uvedeným odsúdením vážne ohrozené.

Sťažovateľka má za to, že Najvyšší súd... mal o dovolaní riadne konať a rozhodnúť. S poukazom na... uvedené máme za to, že konaním Najvyššieho súdu..., došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prístup k súdu a spravodlivé súdne konanie, čím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„...   Krajský   súd   v Trenčíne   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   2   To/57/2011   porušili základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručené   v čl.   46   Ústavy Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Tdo 3/2013 porušil základné právo sťažovateľky na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena zaručené v čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky.

... rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28. 06. 2012, sp. zn. 2 To/57/2011 a Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   30. 01. 2013, sp. zn. 5 Tdo 3/2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie vo výške   10.000   EUR,   ktoré   sú...,   Krajský   súd   v Trenčíne   a Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   povinní   spoločne   a nerozdielne   zaplatiť   sťažovateľke   do   2   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   náhradu   trov   právneho zastúpenia   v sume   323,50   EUR,   ktorú   sú...,   Krajský   súd   v Trenčíne   a Najvyšší   súd Slovenskej republiky povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa.... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Podpredseda   krajského   súdu   (poverený   vybavením   veci)   prípisomsp. zn. Spr 144/2015 zo 4. mája 2015 predložil ústavnému súdu vyjadrenie predsedu vo vecikonajúceho senátu, ktorý k veci okrem iného uviedol:

„Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu... vyplýva, že... argumentáciou týkajúcou sa... právneho posúdenia skutku sa krajský súd zaoberal v dostatočnej miere nevyhnutnej na rozhodnutie, pričom... poukázal na jednotlivé ustanovenia nielen Trestného zákona, ale v spojitosti s právnym posúdením a postavením sťažovateľky ako verejného činiteľa v čase vydania pokynu aj na ustanovenia Zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení... účinného v čase skutku, na základe ktorých dospel k záveru, že pokyn na pozastavenie vyplácania odmien   poslancom   obecného   zastupiteľstva   nebol   len   správno-organizačným   aktom. Sťažovateľka nepochybne ako starostka obce mohla postupovať len v rozsahu a medziach dovolených   zákonom,   preto   najmä   s poukazom   na   ustanovenia   §   13   ods.   5,   6   Zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení..., účinného v čase skutku nemôže ísť len o správno- organizačný   akt,   pretože   takýto   pokyn   sa   týkal   zastavenia   výkonu   uznesenia   obecného zastupiteľstva č. 37/99 zo dňa 2. februára 1999. Taktiež sa krajský súd zaoberal aj obranou sťažovateľky   a jej   motívom,   že   pozastavila   vyplácanie   odmien   z dôvodu,   že   títo   riadne nepracovali. Krajský súd skonštatoval, že takéto tvrdenie neobstojí, čo aj odôvodnil.... považujem argumenty sťažovateľky vo vzťahu k nevysporiadaniu sa s jej obhajobou a tvrdeniami, vytýkanému formalistickému prístupu k výkladu zákonných práv a povinností, ako   aj   namietanej   svojvoľnosti   a arbitrárnosti   vo   vzťahu   k rozsudku   krajského   súdu   za zjavne neodôvodnené.

...   som   toho   názoru,   že   krajský   súd   postupoval   v súlade   so   zákonom   a jeho rozhodnutím zo dňa 28. júna 2012, sp. zn. 2 To/57/2011, a postupom, ktorý tomuto rozsudku predchádzal, nedošlo k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv.“

Podpredseda krajského súdu sa s obsahom vyjadrenia predsedu konajúceho senátustotožnil   a doplnil,   že «napadnuté   rozhodnutie   tunajšieho   súdu   nepovažujem za nedostatočne odôvodnené, a teda za rozporné s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku.

Pokiaľ ide o správnosť zisteného skutkového stavu veci, sama sťažovateľka v podanej sťažnosti potvrdzuje, že z jej strany došlo ku konaniu, zo spáchania ktorého bola uznaná vinnou, keď v podanej sťažnosti namieta len to, že „... týmto svojim konaním popísaným v bode   1./   obžaloby...   nenaplnila   znaky   skutkovej   podstaty   trestného   činu   zneužívania právomoci   verejného   činiteľa...“...   Z uvedených   dôvodov   je   odôvodnenie   napadnutého rozsudku   tunajšieho   súdu   možné   považovať   za   súladné   s ustanovením   §   168   ods.   1 Trestného   poriadku   v časti,   týkajúcej   sa   odôvodnenosti   zistených   skutkových   okolností v súdnom konaní.

...   môžem   konštatovať,   že   odôvodnenie   rozsudku   obsahuje   poukaz   na   znenie zákonných ustanovení, ktoré tunajší súd na vec aplikoval. Predseda senátu v odôvodnení rozsudku poukázal tiež na právomoci starostu a na to, že sťažovateľka podľa názoru senátu svojim konaním... prekročila uvedené právomoci starostu v zmysle § 158 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, účinného v rozhodnej dobe.

... odôvodnenie napadnutého rozsudku... aj po právnej stránke obsahuje odpovede na rozhodujúce skutočnosti, pričom podľa ustálenej súdnej praxe nie je porušením práva na náležité odôvodnenie rozhodnutia, ak dôvody rozhodnutia nie sú v súlade s predstavami strany v konaní.».

Podpredseda   krajského   súdu   zároveň   oznámil,   že   netrvá   na   ústnom   pojednávanív konaní pred ústavným súdom o prijatej sťažnosti.

Najvyšší   súd   sa   k veci   vyjadril   prípisom   č.   k.   KP   3/2015-22   z 11.   mája   2015,v ktorom predseda senátu „5 T“ uviedol:

„Názor   senátu   5   T   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   na   riešenú   otázku prípustnosti   (resp.   v konkrétnom   prípade   neprípustnosti)   dovolania   je   vyjadrený v odôvodnení dotknutého uznesenia sp. zn. 5 Tdo 3/2013. Poukazujem naň a nemám k nemu čo dodať. Podotýkam, že Najvyšší súd Slovenskej republiky podrobne odôvodnil, prečo je dovolanie proti rozsudku v prípade zahladenia odsúdenia neprípustné a prečo ho bolo treba vo veci sťažovateľky... postupom podľa § 382 písm. f) Tr. por. odmietnuť.

Súčasne   poukazujem   na   to,   že   vo   veci   iného   sťažovateľa,   vo   veci   vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS 331/2014, v ktorej sťažovateľ tiež namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu... z toho istého dôvodu odmietnutia dovolania uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky..., pre jeho neprípustnosť pri zahladení odsúdenia, Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením z 22. mája 2014 sťažnosť sťažovateľa odmietol.“

Najvyšší   súd   takisto   súhlasil   s upustením   od   ústneho   pojednávania   o prijatejsťažnosti.

Sťažovateľka (jej právny zástupca) k vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdunezaujala žiadne stanovisko. Listom z 26. mája 2015 však oznámila, že „s rozhodnutím vo vyššie označenej veci bez nariadenia verejného ústneho pojednávania súhlasí“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od nehonemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Priuplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretáciaa aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvouo ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavnéhosúdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikáciizákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by satento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účela význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Predmetom   sťažnosti,   ktorú   ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   113/2015-22z 8. apríla 2015 prijal na ďalšie konanie, je namietané porušenie základného práva na súdnuochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenompod sp. zn. 2 To 57/2011 a jeho rozsudkom z 28. júna 2012 a porušenie základného právana zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti   a na   ochranu   menazaručeného v čl. 19 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 3/2013a jeho uznesením z 30. januára 2013.

Vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľka porušenie svojho základnéhopráva vidí v tom, že toto je svojvoľné, arbitrárne a zjavne neodôvodnené.

Pokiaľ   ide   o rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   sťažovateľka   ho   považujeza nepresvedčivé,   v ktorom   ide   o nesprávny   výklad   ustanovení   Trestného   poriadkuupravujúcich   dovolanie,   pretože   žiadne   z týchto   ustanovení   nepodporuje   výklad,   ktorýnajvyšší súd uvádza a ktorým odôvodňuje odmietnutie jej dovolania. Akceptovanie tohtoprávneho   názoru   je   podľa   názoru   sťažovateľky   neprijateľné,   pretože   je   v rozporeso základným   právom   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povestia na ochranu mena. Postup najvyššieho súdu sťažovateľka vyhodnotila ako taký, ktorým jejbolo odňaté právo konať pred súdom.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právona to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnejprávnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republikyalebo   takých   medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bolivyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jehoveci   vykonal   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy.   Z   toho   vyplýva,   žek reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použijeústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávnaaplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základnýchpráv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorýchnesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohtopráva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odrážakolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnejaplikácie   jednoduchého   práva   (m.   m.   I.   ÚS   331/09,   I.   ÚS   316/2011).   Inými   slovami,v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je úlohouústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa,nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia, či spôsob,akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol k porušeniuústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.

II.   1.1   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 3/2013 a jeho uznesením z 30. januára 2013

Sťažovateľka   tvrdí,   že   najvyšší   súd   pri   posudzovaní   podaného   mimoriadnehoopravného prostriedku pochybil, ak ho vyhodnotil ako neprípustný z dôvodu, že odsúdeniesťažovateľky bolo zahladené, v dôsledku čoho sa na ňu hľadelo, ako keby nebola odsúdená.

Ústavný   súd   k   problematike   (ne)prípustnosti   dovolania   proti   právoplatnémukonečnému rozhodnutiu v trestnom konaní po zahladení odsúdenia páchateľa trestného činuprijal   uznesením   č.   k.   PLz.   ÚS 4/2015-11   z   18.   marca   2015   zjednocujúce   stanovisko,z ktorého   vyplýva,   že   „Odsúdenému,   ktorému   bol   uložený   peňažný   trest   a   ktorý   tentouložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právopodať   dovolanie   len   z   dôvodu,   že   jeho   odsúdenie   bolo   zahladené,   keďže   by   týmneprimeraným   spôsobom   a   v   rozpore   s   podstatou   a   účelom   inštitútu   dovolania   došlok obmedzeniu   prístupu   odsúdeného   k   súdnej   ochrane,   čím   by   sa   zasiahlo   do   podstatya zmyslu základného práva na súdnu ochranu.“.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 5 Tdo 3/2013 z 30. januára2013,   ktorým   podľa   §   382   písm.   f)   Trestného   poriadku   dovolanie   sťažovateľky   protirozsudku krajského súdu sp. zn. 2 To 57/2011 z 28. júna 2012 odmietol, uviedol okreminého tieto relevantné skutočnosti:

„Výkonom peňažného trestu sa... na obvinenú ⬛⬛⬛⬛ hľadí, akoby nebola odsúdená.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý znamená vážny prielom do právoplatnosti a predpokladanej stability konečného a vykonateľného rozhodnutia. Jeho zmyslom je, za prísne vymedzených podmienok, zvrátenie existencie odsúdenia páchateľa, aby nedošlo k trestno-právnemu následku, t. j. sankcii spojenej s týmto odsúdením. Práve preto, že ide o prielom do naznačenej stability konečného a vykonateľného rozhodnutia   na   základe   tohto   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   ktorým   sa   dáva možnosť   dvom   hlavným   proti   sebe   stojacím   stranám   v   trestnom   konaní   (odhliadajúc od práva   ministra   spravodlivosti,   ktorý   nie   je   stranou   v   konaní)   prokurátorovi a obvinenému   dosiahnuť   vyvolanie   mimoriadneho   konania   pred   najvyšším   súdom na preskúmanie niektorých právoplatných rozhodnutí, zákon obmedzuje možnosť podania dovolania   len   obmedzenému   okruhu   subjektov,   v   obmedzenom   rozsahu,   zo   špecificky vymedzených, kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzeným rozhodnutiam. Keďže sa možnosť tohto opravného prostriedku dáva predovšetkým dvom hlavným proti sebe stojacím stranám v konaní, základným princípom, ktorým sa musí tento inštitút mimoriadneho   opravného   prostriedku   riadiť,   je   princíp   rovnosti   strán   a   to   jednak   čo do možnosti podania tohto opravného prostriedku, tak aj v samotnom procese, v konaní o ňom pred súdom. Pri dodržaní tejto základnej zásady v trestnom konaní by bolo proti jej zmyslu i princípu spravodlivosti, aby jedna strana mala možnosť dovolať sa mimoriadnym opravným prostriedkom konania na najvyššom súde vo veci, v ktorej už bol trest vykonaný a zahladený s účinkami, že sa na páchateľa hľadí akoby nebol odsúdený. Ak by túto možnosť mal obvinený, nutne by musela byť pripustená i u generálneho prokurátora (odhliadajúc od ministra spravodlivosti, ktorý nie je stranou v konaní)...

V   §   368   ods.   2   Tr.   por.   sú   uvedené   rozhodnutia,...   proti   ktorým   možno   podať dovolanie.   Pod   jeho   písmenom   a/   sa   uvádza   rozsudok   a   trestný   rozkaz,   bez   bližšej špecifikácie, aký rozsudok sa má na mysli. V nadväznosti na ostatné ustanovenia Trestného poriadku   o dovolaní   i   tie,   ktoré   sa   týkajú   rozsudku   je   zrejmé,   že   sa   má   na   mysli   tak odsudzujúci, ako aj oslobodzujúci rozsudok.

Odsudzujúcim rozsudkom v zmysle § 163 až § 168 Tr. por. treba rozumieť taký, ktorý obsahuje výrok o vine páchateľa a ak nedošlo k upusteniu od potrestania, výrok o treste a prípadné ďalšie výroky o náhrade škody alebo o ochrannom opatrení. Odsudzujúcim rozsudkom teda treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa na páchateľa hľadí ako na odsúdeného.

Pokiaľ   nastávajú,   či   už   priamo   na   základe   zákona,   ako   je   tomu   pri   upustení od potrestania (§ 24 ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., resp. § 40 ods. 2 Tr. zák. v súčasnosti účinného), alebo po výkone niektorých druhov trestov (napr. v predmetnom prípade § 54 ods. 5 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., resp. § 92 ods. 2 Tr. zák. v súčasnosti účinného, v spojení s jeho § 93 ods. 1) alebo na základe rozhodnutia súdu, pri zahladení odsúdenia, právne dôsledky spojené s fikciou neodsúdenia, že sa v zmysle zákona hľadí na páchateľa ako keby odsúdený   nebol,   potom   treba   do   všetkých   dôsledkov   právne   považovať   za   neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie takej osoby, na ktorú sa hľadí akoby odsúdená nebola.

Predpokladom na podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je existencia   odsúdenia   páchateľa.   Pokiaľ   platí   fikcia   neodsúdenia,   ktorú   zákonodarca spojil s inštitútom zahladenia odsúdenia, nemožno ju chápať podmienene tak, že pre určité prípady v trestnom konaní (ale i mimo neho) platí a pre niektoré nie.

Zahladenie odsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia, znamená, okrem iných dôsledkov spojených s bezúhonnosťou určitej osoby, že vo výpise z registra trestov sa jej   zahladené   odsúdenie   už   neuvádza.   V   oblasti   trestno-právnej   zanikajú   nepriaznivé následky spojené s odsúdením páchateľa. Treba vychádzať z toho, že neexistuje odsúdenie, ktoré by bolo dôvodom priťažujúcej okolnosti alebo recidívy trestnej činnosti. Zahladením odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže taká osoba preukazovať stav svojej bezúhonnosti. Nie je   už   povinná   pri   rôznych   príležitostiach,   napr.   pri   prijímaní   do   zamestnania,   pri žiadostiach   o   niektoré   povolenia,   oprávnenia   a   pod.   uvádzať   odsúdenie,   ktoré   bolo zahladené.   Platí   to   aj   obrátene   zo   strany   iných   subjektov   vo   vzťahu   k   tejto   osobe. Odpadnutie   prekážky   odsúdenia   teda   môže   viesť   k   vzniku   alebo   k   obnoveniu   takých právnych   vzťahov,   ktoré   občan   nemohol   nadobudnúť   alebo   sa   ich   nemohol   dožadovať, pokým existovala prekážka odsúdenia páchateľa.

Keďže v dôsledku toho, že odsúdenie bolo zahladené, môžu vznikať nové právne vzťahy, ktoré by inak nemohli nastať, ak aby neexistovala podmienka bezúhonnosti, potom by   bolo   vážnym   zásahom   do   stability   právnych   vzťahov,   ak   by   na   základe   dovolania niektorej z dvoch hlavných strán v trestnom konaní alebo dovolania ministra spravodlivosti bolo možné zvrátiť nový právny stav vznikajúci po vykonaní trestu a zahladení odsúdenia spojeného s fikciou neodsúdenia.

Výrazne   by   sa   v   takom   prípade   nepriaznivo   vo   vzťahu   k   osobe,   u   ktorej   bolo odsúdenie zahladené, prejavilo podanie dovolania prokurátorom, alebo ďalším oprávneným subjektom, v neprospech takejto osoby. Nebolo by žiaduce, aby v takom prípade, keď už páchateľ   vykonal   trest   a   došlo   aj   k   zahladeniu   odsúdenia,   aby   generálny   prokurátor, eventuálne minister spravodlivosti, mohol podávať tento mimoriadny opravný prostriedok v neprospech obvineného, smerujúceho k zhoršeniu jeho postavenia a umožniť tak otvorenie takého trestno-právneho vzťahu, ktorý už bol ukončený a zvrátiť tak priaznivé dôsledky pre páchateľa spočívajúce v tom, že sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený. Dobrodenie, ktoré dáva zákonodarca v podobe bezúhonnosti, na základe fikcie neodsúdenia osoby, u ktorej bolo odsúdenie zahladené, by strácalo svoj zmysel.

Rovnosť strán v konaní a záujem na stabilite právnych vzťahov však predpokladá aj opak, že ani na základe dovolania obvineného nie je možné právoplatné a už aj vykonané a zahladené odsúdenie s dôsledkami fikcie neodsúdenia, meniť.

Preto ak nastal zo zákona (alebo na základe rozhodnutia súdu) stav zahladenia odsúdenia, ktorý má znamenať, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia, jeho dôsledkom musí byť i to, že žiaden zo subjektov oprávnených na podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, už ho nemôže podať.

V predmetnom prípade vychádzajúc z danej zákonnej fikcie neodsúdenia obvinenej, predpokladanej   v ustanovení §   54 ods.   5 Trestného   zákona   č. 140/1961 Zb.,   ktorý   sa v posudzovanej   veci   aplikoval,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   považuje   dovolanie obvinenej ⬛⬛⬛⬛ za   neprípustné,   lebo   nesmeruje   proti   existujúcemu odsudzujúcemu rozhodnutiu, proti ktorému by ho bolo možné podať v zmysle § 368 ods. 1 a 2 Tr. por. Preto dovolanie obvinenej podľa § 382 písm. f/ Tr. por. odmietol.“

Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že v obdobnej veci už rozhodol nálezmisp. zn. II. ÚS 529/2013 z 15. apríla 2015 a sp. zn. III. ÚS 114/2015 z 2. júna 2015, ktorýchpredmetom bol prieskum uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 16/2013 zo 14. mája 2013a sp. zn. 1 Tdo V 5/2013 z 30. mája 2013 založených na v podstate totožnej argumentácii,akú použil aj v aktuálne napadnutom uznesení z 30. januára 2013 ( sp. zn. 5 Tdo 3/2013).Výsledkom uvedených konaní pred ústavným súdom bolo zrušenie rozhodnutí najvyššiehosúdu kvôli ich zásahu do základného práva na súdnu ochranu a aj práva na spravodlivésúdne konanie sťažujúcich sa fyzických osôb.

Pretože   označené   nálezy   sp.   zn.   II.   ÚS   529/2013   z   15.   apríla   2015a sp. zn. III. 114/2015 z 2. júna 2015 vychádzajúce zo záverov zjednocujúceho stanoviskaprijatého uznesením č. k. PLz. ÚS 4/2015-11 z 18. marca 2015 sa načrtnutej problematikevenovali vyčerpávajúcim spôsobom, ústavný súd aj v tejto veci zopakuje v nich prijatézávery.

Ústavný   súd   akceptuje   tvrdenie   najvyššieho   súdu,   že   zákon   obmedzuje   možnosťpodania   dovolania   len   obmedzenému   okruhu   subjektov,   v   obmedzenom   rozsahu,zo špecificky vymedzených kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzenýmrozhodnutiam. Taktiež sa ústavný súd stotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu,pokiaľ ide o vymedzenie podstaty a účelu inštitútu dovolania. Precizovanie podmienok,dôvodov, ako aj okruhu osôb oprávnených podať dovolanie je prejavom faktu, že dovolaniepredstavuje   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorého   možnosť   uplatnenia   má   byťv porovnaní   s   riadnymi   opravnými   prostriedkami   podstatne   užšia,   keďže   dovolaniea rozhodnutie   o   ňom   spravidla   narúša   stabilitu   konečného   a   vykonateľného,   resp.v niektorých   prípadoch   už   aj   vykonaného   rozhodnutia   súdu.   Vzhľadom   na   zákonompodrobne vymedzené podmienky, dôvody, ako aj okruh osôb oprávnených podať dovolanieje   v   rozpore   s   podstatou   a   účelom   inštitútu   dovolania,   aby   v   aplikačnej   súdnej   praxidochádzalo   k   akejkoľvek   ďalšej   redukcii   zákonom   ustanovených   podmienok,   dôvodova okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.

Najvyšší súd argumentuje tým, že priznanie práva podať dovolanie odsúdenému,u ktorého nastali účinky zahladenia odsúdenia, by bolo v rozpore s princípom rovnostiprocesných strán, keďže ak by túto možnosť mal odsúdený, nutne by musela byť pripustenáaj   u   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“).V dôsledku   toho   by   generálny   prokurátor   mohol   podať   odvolanie   aj   v   neprospechodsúdeného, ktorý by smeroval k zhoršeniu jeho postavenia. To by následne umožňovalootvorenie trestnoprávneho vzťahu, ktorý už bol ukončený, a zvrátenie priaznivých dôsledkovpre odsúdeného spočívajúcich v tom, že sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený.

Takúto argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať práve za redukciu zákonomustanovených   podmienok,   dôvodov   a   okruhu   osôb   oprávnených   podať   dovolanie.Legalizujúcim   dôvodom   takejto   redukcie   nemôže   byť   argumentácia   založenána rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, pretože neexistuje legitímny dôvod anicieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany.V   danom   prípade   priznať   právo   podať   dovolanie   aj   proti   rozhodnutiu,   ktoré   vykazujenezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohtoprocesného   práva   vo   svojich   dôsledkoch   znamená   naplnenie,   a   nie   popretie   podstatyprincípu rovnosti procesných strán.

Neprípustnosť   dovolania   podaného   odsúdeným,   ktorý   už   vykonal   uložený   trest(v tomto prípade peňažný), nemožno bez ďalšieho vyvodzovať ani z explicitného zneniapríslušných ustanovení Trestného poriadku vzťahujúcich sa na dovolanie. Rozhodnutím,ktorým bola vec právoplatne skončená, je okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uloženýtrest.

Ústavne   neudržateľným   je   právny   záver   najvyššieho   súdu,   že   odsudzujúcimrozsudkom   treba   rozumieť   taký   rozsudok,   na   základe   ktorého   existujú   účinky,   že   sana páchateľa hľadí ako na odsúdeného.

Na rozdiel od názoru najvyššieho súdu, že je potrebné do všetkých dôsledkov právnepovažovať za neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie takej osoby, na ktorú sa hľadí, akobyodsúdená nebola, a že predpokladom na podanie dovolania ako mimoriadneho opravnéhoprostriedku je existencia odsúdenia páchateľa, je ústavný súd presvedčený, že z hľadiskaprípustnosti podania dovolania je bez významu, či sa v dôsledku zahladenia odsúdenia hľadína osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola, keďže z hľadiska prípustnostipodania   dovolania   je   rozhodujúce   to,   či   existuje   odsudzujúce   rozhodnutie   a   či   totoodsudzujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Inak povedané, podmienkou podaniadovolania je existencia už samotného odsúdenia páchateľa – podmienkou nie je absenciazahladenia   odsúdenia   spojená   so   zákonnou   fikciou   neodsúdenia.   Fikcia   neodsúdeniasťažovateľky vyplýva z vykonania peňažného trestu uloženého na základe právoplatnéhoodsudzujúceho   rozsudku,   pričom   odopretím   práva   podať   dovolanie   proti   takémutoprávoplatnému rozhodnutiu by nebolo možné naplniť deklarovaný účel inštitútu dovolania,ktorým je odstrániť účinky založené nezákonným právoplatným rozhodnutím.

Nemožno sa bez výhrad stotožniť ani so závermi najvyššieho súdu týkajúcimi sapreukazovania stavu bezúhonnosti sťažovateľky. Zahladenie odsúdenia spojené so zákonnoufikciou   neodsúdenia   nezakladá   zánik   všetkých   nepriaznivých   účinkov   spojenýchs odsúdením   páchateľa,   pretože   tieto   nemožno   obmedzovať   výlučne   na skutočnosť,že vo výpise   z   registra   trestov   sa   páchateľovi   zahladené   odsúdenia   neuvádzajú,   keďžeúčinky   spojené   s   vykonaným   a   zahladeným   trestom   vo   vzťahu   k odsúdeniu   zostávajúzachované vo forme záznamu v odpise z registra trestov. Práve odpis z registra trestov bezevidovaného   odsúdenia   páchateľa   je   zákonnou   podmienkou   a predpokladom   na   plnéuplatnenie subjektívnych práv páchateľa.

Vykonaný   a   zahladený   trest   postihuje   páchateľa   aj   sekundárne,   keď   už   samotnéprávoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľ uznaný za vinného a bol mu uložený trest,zakladá pre poškodeného právny titul na uplatnenie práva na náhradu škody v civilnomkonaní (pokiaľ náhrada škody nebola poškodenému priznaná už v trestnom konaní).

Vo všeobecnosti nemožno opomenúť ani skutočnosť, že so zahladením odsúdeniapáchateľa nezanikajú ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako jenapr. strata vážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia§ 34 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov okreminého   aj vyjadriť   morálne   odsúdenie   páchateľa   spoločnosťou,   ktorý   je   naplnený   užprávoplatným   uložením   trestu,   pričom   jeho   vykonaním   a   následným   zahladením   tietoúčinky nezanikajú a nie sú ani automaticky reparované.

Osobitne je potrebné zdôrazniť, že aj v zmysle judikatúry samotných všeobecnýchsúdov   zahladením   odsúdenia   alebo   zákonnou   fikciou   neodsúdenia   právne   zaniká   ibaskutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ spáchal trestnýčin (R 7/1975). Fikcia, v zmysle ktorej sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený,nelikviduje   samotný   fakt   spáchania   činu,   nebráni   tomu,   aby   súd   pri   hodnotení   osobypáchateľa   v   neskoršom   trestnom   konaní   pre   iný   trestný   čin   prizeral   na   skutočnosť,   žepáchateľ   spáchal   trestný   čin,   a   aby   z toho   vyvodil   príslušné   závery   z   hľadiska   sklonupáchateľa k trestnej činnosti, jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestnýmzákonom, možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosť tejto skutočnosti je však zásadnemenšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bol odsúdený (R 10/1974).

Účinky spojené s uloženým a zahladeným trestom postihujú odsúdeného v možnostiuplatnenia jeho subjektívnych práv a civilnoprávnych vzťahov a možnosť podať dovolanie vdanom prípade predstavuje výkon základného práva na súdnu ochranu, pričom právnymporiadkom umelo konštruovaná skutočnosť (fikcia neodsúdenia) nemôže uprieť či znemožniťodsúdenému   prístup   k   mimoriadnemu   opravnému   prostriedku,   ktorého   prípadnévyhodnotenie ako dôvodného a oprava vymedzených procesných a hmotnoprávnych chýbmôže následne v konečnom dôsledku vyústiť do oslobodenia odsúdeného – t. j. preukázanianespáchania trestného činu.

Odopretie práva podať dovolanie odsúdenému len z dôvodu, že sa na neho v dôsledkuvykonania uloženého peňažného trestu hľadí, ako keby nebol odsúdený, neprimeranýmspôsobom   a   v   rozpore   s   podstatou   a   účelom   inštitútu   dovolania   obmedzuje   prístupodsúdeného k súdnej ochrane, čím zasahuje do podstaty a zmyslu základného práva nasúdnu ochranu.

Pretože   všetky   uvedené   závery   ústavného   súdu   sa   vzťahujú   na   aktuálnu   vecsťažovateľky,   neprichádzalo   do   úvahy   iné,   len   vysloviť   porušenie   základného   právasťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 3/2013 z 30. januára 2013 (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľkyna súdnu ochranu, bolo namieste využitie právomoci podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, pretonapadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konaniea rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydalrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovaťa rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.Najvyšší   súd   je   tiež   viazaný   rozhodnutím   o   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie,   ktoré   jevykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

II.   1.2   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   zachovanie   ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena zaručeného v čl. 19 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 3/2013 a jeho uznesením z 30. januára 2013

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnutým postupom a uznesením najvyšší súdporušil aj jej základné právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povestia na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy.

Námietkou   porušenia   tohto   základného   práva   už   ústavný   súd   nepovažovalza potrebné sa zaoberať, pretože to, či došlo k jeho porušeniu alebo nie, závisí od ďalšiehopostupu   najvyššieho   súdu   a   záverov,   ku   ktorým   sa   v predmetnom   súdnom   konanív konečnom   dôsledku   dospeje.   Okrem   toho   ústavný   súd   prihliadol   aj   na   zásaduminimalizácie   zásahov   do   právomoci   iných   orgánov   verejnej   moci,   keďže   nálezomzrušujúcim   rozhodnutie   o   poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   zákon   sťažovateľkena ochranu jej označeného základného práva, ktorého porušenie namietala, poskytoval, savytvoril priestor na ochranu tohto základného práva v rámci sústavy všeobecných súdov(bod 5 výroku tohto nálezu).

II.   2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 2 To 57/2011 a jeho rozsudkom z 28. júna 2012

V súvislosti   s namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnuochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a rozhodnutím krajského súdu ústavnýsúd   zistil   (z   odôvodnenia   rozhodnutia   dovolacieho   súdu),   že   podstata   dovolaniasťažovateľky podaného proti rozhodnutiu krajského súdu spočívala prakticky v tých istýchnámietkach ako podstata sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy podanej ústavnému súduvo vzťahu k tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pretože ústavný súd zrušil uznesenienajvyššieho   súdu   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie,   opäť   vznikol   priestor,   aby   tietonámietky   smerujúce   proti   postupu   a rozhodnutiu   krajského   súdu   predovšetkým   posúdila rozhodol o nich k tomu povolaný všeobecný – najvyšší – súd na základe sťažovateľkoupodaného mimoriadneho opravného prostriedku. Dovolací súd bude oprávnený a zároveňpovinný v prípade zistenia zásahu do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranupostupom   alebo   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   tomuto   základnému   právu   poskytnúťochranu.

Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľky   v tejto   časti   namietanéhoporušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   postupom   a rozsudkom   krajského   súdusp. zn. 2 To 57/2011 z 28. júna 2012 nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môžesvojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127ods. 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl.46   ods.   1   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jej   žiadosťou   o   priznanie   primeraného   finančnéhozadosťučinenia. Sťažovateľka žiadala o jeho priznanie v sume 10 000 € „z dôvodu porušenia jej základného ľudského práva nakoľko v dôsledku odsúdenia za spáchane trestného činu, bola poškodená jej česť, dobrá povesť a meno. Zároveň sťažovateľke zanikol aj mandát starostky, a to právoplatným odsúdením za úmyselný trestný čin... Prípad sťažovateľky bol počas   celej   doby   trestného   konania,   t.   j.   po   dobu   viac   ako   10   rokov   medializovaný prostredníctvom tlače ako aj televízie. Sťažovateľka pociťuje, že jej konaním súdov bola spôsobená   nemajetková   ujma,   došlo   k poškodeniu   jej   mena,   právneho   postavenia a k zhoršeniu   jej   spoločenskej   prestíže,   v dôsledku   čoho   pociťuje   pocity   krivdy a nespravodlivosti.

Sťažovateľka má za to, že rozsah zásahu do jej základných práv je mimoriadne závažný. V očiach verejnosti je vnímaná ako osoba, ktorá zneužila postavenie starostky a tým vlastne zneužila dôveru, ktorú jej vo voľbách vyslovili obyvatelia obce...“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásadspravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivéfinančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnostiprípadu.

Zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu   ústavný   súd   považoval   samotnédeklarovanie   porušenia   označeného   základného   práva   (bod   1   výroku   nálezu),   ako   ajzrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenie mu veci na ďalšie konanie(bod 2 výroku nálezu) vytvárajúce reálny predpoklad pre garantovanie ústavne konformnejochrany   základných   práv   sťažovateľky   za   dostatočné.   Skutočnosť,   že   mimoriadnymopravným prostriedkom sťažovateľky sa ešte bude všeobecný súd zaoberať a umožní sa jejzákonom ustanoveným spôsobom domáhať svojich práv, sa zároveň tiež naplní účel, ktorýsťažovateľka sledovala podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd pretodospel k záveru, že v danom prípade nie je v záujme dovŕšenia ochrany porušených právsťažovateľky potrebné priznať jej aj finančné zadosťučinenie, a preto ho nepriznal (bod 3výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jejvznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom a ktoré jej právny zástupcavyčíslil na sumu 323,50 € vrátane DPH za 2 úkony právnej služby.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpeniaadvokátom   pozostávajúce   z   odmeny   advokáta   a   jeho   hotových   výdavkov,   a   vychádzalpritom z ustanovení § 1 ods. 3, § 9 ods. 1, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 15písm. a)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   vo   veciachzastupovania pred ústavným súdom vykonaný v roku 2013 je 130,17 € a hodnota režijnéhopaušálu   predstavuje   7,81   €.   Za   dva   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v   roku   2013(prevzatie a príprava právneho zastúpenia zo 14. mája 2013 a podanie sťažnosti ústavnémusúdu z 20. mája 2013) patrí sťažovateľke náhrada trov jej právneho zastúpenia v celkovejvýške 275,96 € vrátane režijného paušálu bez DPH.

Pretože právny zástupca sťažovateľky nepredložil ústavnému súdu hodnoverný dôkazo jeho   registrácii   na   daň   z pridanej   hodnoty   (kópiu   osvedčenia),   ústavný   súd   priznalsťažovateľke   náhradu   trov   jej právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom   ibav sume 275,96 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účetprávneho   zástupcu   sťažovateľky   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149Občianskeho   súdneho   poriadku)   v   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohtorozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2015