SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 113/2015-46
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu ĽubomíraDobríka o prijatej sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátskou kanceláriou Nechala & Co., s. r. o., Továrenská 10, Bratislava,v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Pavel Nechala, vo veci namietaného porušeniazákladného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikypostupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 57/2011 a jehorozsudkom z 28. júna 2012, ako aj namietaného porušenia základného práva na zachovanieľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena zaručeného v čl. 19ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu zaručenéhov čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 3/2013 a jeho uznesením z 30. januára 2013takto
r o z h o d o l :
Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konanívedenom pod sp. zn. 5 Tdo 3/2013 a jeho uznesením z 30. januára 2013 p o r u š e n éb o l o.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 3/2013 z 30. januára2013 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšiekonanie.
finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.
Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume 275,96 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatšesť centov)na účet jej právneho zástupcu advokátskej kancelárie Nechala & Co., s. r. o., Továrenská10, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Pavel Nechala, do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesenímč. k. III. ÚS 113/2015-22 z 8. apríla 2015 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), v časti, ktorou namietala porušeniesvojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajskýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 57/2011 a jeho rozsudkom z 28. júna 2012a porušenie základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povestia na ochranu mena zaručeného v čl. 19 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranuzaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalejlen „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 3/2013 a jeho uznesenímz 30. januára 2013.
Ústavný súd vo zvyšnej časti, t. j. v časti namietaného porušenia základného právana súdnu ochranu postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len,,okresný súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 2 T 73/2007 a jeho rozsudkom z 8. decembra 2010, sťažnosťsťažovateľky odmietol pre nedostatok jeho právomoci na jej prerokovanie.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom okresnéhosúdu č. k. 2 T 73/2007-1164 z 8. decembra 2010 uznaná vinnou z trestnéhočinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. b) zákonač. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení účinnom do 31. augusta 2003 (ďalej len „Trestnýzákon“), za čo bola odsúdená na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov, výkonktorého bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 18 mesiacov.
Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa podala sťažovateľka odvolanie,o ktorom krajský súd rozsudkom č. k. 2 To 57/2011-1206 z 28. júna 2012 rozhodol tak,že podľa § 321 ods. 1 písm. d) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) rozsudok okresného súdu vo výroku o vine v bode2 a celý výrok o treste zrušil a sám rozhodol, že sťažovateľku podľa § 322 ods. 3 Trestnéhoporiadku pri nezmenenom výroku o vine v bode 1 odsúdil na peňažný trest vo výmere 2 000€ a pre prípad, že by výkon peňažného trestu bol úmyselne zmarený, ustanovil náhradnýtrest odňatia slobody na 2 mesiace. Ďalším výrokom odvolací súd podľa § 322 ods. 3Trestného poriadku sťažovateľku podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku oslobodil spodobžaloby pre skutok uvedený v obžalobe Okresnej prokuratúry Považská Bystrica sp. zn. 1Pv 535/2004 z 29. marca 2007 v bode 2, pretože skutok nie je trestným činom.
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré však najvyšší súduznesením sp. zn. 5 Tdo 3/2013 z 30. januára 2013 podľa § 382 písm. f) Trestného poriadkuodmietol ako také, ktoré bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie jeprípustné.
Podľa názoru sťažovateľky uvedenými postupmi a rozhodnutiami všeobecných súdovboli porušené ňou označené základné práva, a to z dôvodu nedostatočného odôvodneniatýchto rozhodnutí, ako aj z dôvodu odňatia jej možnosti konať pred súdom.
Všeobecné súdy právoplatne odsúdili sťažovateľku za skutok, ktorého sa maladopustiť ako starostka obce Zemianske Kostoľany (ďalej len „obec“) tým, že ústnympokynom daným mzdovej účtovníčke obce spôsobila pozastavenie vyplácania uznesenímobecného zastupiteľstva schválených odmien jeho poslancom, a to napriek tomu, že jejtakáto právomoc nevyplývala zo zákona ani zo štatútu obce, v dôsledku čoho neboliposlancom odmeny vyplatené.
Sťažovateľka je však presvedčená, že týmto úkonom nerealizovala zverenúprávomoc, a to aj z dôvodu, že ústny pokyn, ktorým pozastavila vyplácanie odmienposlancom obecného zastupiteľstva, nebol „vynutiteľný donucovacou mocou štátu“,a taktiež tento v sebe neobsahuje „prvok moci a rozhodovania“. Neboli preto naplnenéznaky skutkovej podstaty trestného činu kladeného jej za vinu. V trestnom konaní, ako tvrdísťažovateľka, „nebol preukázaný úmysel spôsobiť škodu, alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech“.
Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd nesprávnym vyhodnotením zistených skutočnostídospel „k aplikácii takého ustanovenia zákona, ktoré viedlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu konania sťažovateľky“. Sťažovateľka je toho názoru, že „keďže jej ako starostke neprináležalo oprávnenie rozhodovať o odmenách poslancov, nemohlo dôjsť k prekročeniu právomoci v tejto časti... Ústny pokyn sťažovateľky nevyplatiť odmeny nie je rozhodnutím, nemá žiadne právne účinky a je v podstate len správno-organizačným aktom.“.Z uvedeného teda podľa sťažovateľky vyplýva, že „nenaplnila znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, pretože jednak vydaním ústneho pokynu neprekročila svoju právomoc a napokon takýto ústny pokyn nie je rozhodnutím a sám o sebe ani nespôsobuje zánik nároku na odmenu dotknutých poslancov, ktorý si... mohli uplatniť v občianskom súdom konaní“. S týmito tvrdeniami sa všeobecné súdyvo svojich rozhodnutiach nevysporiadali a ich „formalistický prístup k výkladu zákonných práv a povinností“ považuje sťažovateľka za nedostatočný.
Rozsudok krajského súdu považuje sťažovateľka za svojvoľný a arbitrárny a jehozávery za zjavne neodôvodnené.
Pokiaľ ide o uznesenie najvyššieho súdu, sťažovateľka považovala podmienkydovolania za splnené a toto smerovalo proti rozhodnutiu, ktoré bolo možné napadnúťdovolaním. Ako sťažovateľka uviedla, „Žiadne z ustanovení Trestného poriadku nepodporuje výklad, ktorý Najvyšší súd... uvádza vo svojom uznesení a ktorým odôvodňuje odmietnutie dovolania.“. Sťažovateľka sa „nestotožňuje s výrokom Uznesenia NS a ani právnym názorom prezentovaným v odôvodnení Uznesenia NS. Nie je akceptovateľný stav, že osoba, ktorá bola rozhodnutím súdu uznaná za vinnú (verejne sa považuje za osobu, ktorá spáchala trestný čin!), sa nemôže brániť na súde a dosiahnuť rozhodnutie, v zmysle ktorého by bola spod obvinení oslobodená. Nie je akceptovateľné tvrdenie, že vykonaním peňažného trestu musí tejto odsúdenej osobe postačovať, že sa na ňu už viac nebude hľadieť v zmysle trestného práva akoby odsúdená bola a teda bude považovaná za bezúhonnú a vo výpise z registra trestov sa jej zahladené odsúdenie neuvádza.
Akceptovanie uvedeného právneho názoru je neprípustné, nakoľko je v rozpore so základným právom každého človeka na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena... Nemožnosť sťažovateľky dovolať sa voči rozhodnutiam, ktoré viedli k jej odsúdeniu, znemožňuje sťažovateľke brániť svoju dôstojnosť, česť, dobrú povesť a meno, ktoré boli uvedeným odsúdením vážne ohrozené.
Sťažovateľka má za to, že Najvyšší súd... mal o dovolaní riadne konať a rozhodnúť. S poukazom na... uvedené máme za to, že konaním Najvyššieho súdu..., došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prístup k súdu a spravodlivé súdne konanie, čím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„... Krajský súd v Trenčíne vo veci vedenej pod sp. zn. 2 To/57/2011 porušili základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Tdo 3/2013 porušil základné právo sťažovateľky na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena zaručené v čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky.
... rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28. 06. 2012, sp. zn. 2 To/57/2011 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 01. 2013, sp. zn. 5 Tdo 3/2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 EUR, ktoré sú..., Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd Slovenskej republiky povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľke do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 EUR, ktorú sú..., Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd Slovenskej republiky povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa.... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
Podpredseda krajského súdu (poverený vybavením veci) prípisomsp. zn. Spr 144/2015 zo 4. mája 2015 predložil ústavnému súdu vyjadrenie predsedu vo vecikonajúceho senátu, ktorý k veci okrem iného uviedol:
„Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu... vyplýva, že... argumentáciou týkajúcou sa... právneho posúdenia skutku sa krajský súd zaoberal v dostatočnej miere nevyhnutnej na rozhodnutie, pričom... poukázal na jednotlivé ustanovenia nielen Trestného zákona, ale v spojitosti s právnym posúdením a postavením sťažovateľky ako verejného činiteľa v čase vydania pokynu aj na ustanovenia Zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení... účinného v čase skutku, na základe ktorých dospel k záveru, že pokyn na pozastavenie vyplácania odmien poslancom obecného zastupiteľstva nebol len správno-organizačným aktom. Sťažovateľka nepochybne ako starostka obce mohla postupovať len v rozsahu a medziach dovolených zákonom, preto najmä s poukazom na ustanovenia § 13 ods. 5, 6 Zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení..., účinného v čase skutku nemôže ísť len o správno- organizačný akt, pretože takýto pokyn sa týkal zastavenia výkonu uznesenia obecného zastupiteľstva č. 37/99 zo dňa 2. februára 1999. Taktiež sa krajský súd zaoberal aj obranou sťažovateľky a jej motívom, že pozastavila vyplácanie odmien z dôvodu, že títo riadne nepracovali. Krajský súd skonštatoval, že takéto tvrdenie neobstojí, čo aj odôvodnil.... považujem argumenty sťažovateľky vo vzťahu k nevysporiadaniu sa s jej obhajobou a tvrdeniami, vytýkanému formalistickému prístupu k výkladu zákonných práv a povinností, ako aj namietanej svojvoľnosti a arbitrárnosti vo vzťahu k rozsudku krajského súdu za zjavne neodôvodnené.
... som toho názoru, že krajský súd postupoval v súlade so zákonom a jeho rozhodnutím zo dňa 28. júna 2012, sp. zn. 2 To/57/2011, a postupom, ktorý tomuto rozsudku predchádzal, nedošlo k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv.“
Podpredseda krajského súdu sa s obsahom vyjadrenia predsedu konajúceho senátustotožnil a doplnil, že «napadnuté rozhodnutie tunajšieho súdu nepovažujem za nedostatočne odôvodnené, a teda za rozporné s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku.
Pokiaľ ide o správnosť zisteného skutkového stavu veci, sama sťažovateľka v podanej sťažnosti potvrdzuje, že z jej strany došlo ku konaniu, zo spáchania ktorého bola uznaná vinnou, keď v podanej sťažnosti namieta len to, že „... týmto svojim konaním popísaným v bode 1./ obžaloby... nenaplnila znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa...“... Z uvedených dôvodov je odôvodnenie napadnutého rozsudku tunajšieho súdu možné považovať za súladné s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku v časti, týkajúcej sa odôvodnenosti zistených skutkových okolností v súdnom konaní.
... môžem konštatovať, že odôvodnenie rozsudku obsahuje poukaz na znenie zákonných ustanovení, ktoré tunajší súd na vec aplikoval. Predseda senátu v odôvodnení rozsudku poukázal tiež na právomoci starostu a na to, že sťažovateľka podľa názoru senátu svojim konaním... prekročila uvedené právomoci starostu v zmysle § 158 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, účinného v rozhodnej dobe.
... odôvodnenie napadnutého rozsudku... aj po právnej stránke obsahuje odpovede na rozhodujúce skutočnosti, pričom podľa ustálenej súdnej praxe nie je porušením práva na náležité odôvodnenie rozhodnutia, ak dôvody rozhodnutia nie sú v súlade s predstavami strany v konaní.».
Podpredseda krajského súdu zároveň oznámil, že netrvá na ústnom pojednávanív konaní pred ústavným súdom o prijatej sťažnosti.
Najvyšší súd sa k veci vyjadril prípisom č. k. KP 3/2015-22 z 11. mája 2015,v ktorom predseda senátu „5 T“ uviedol:
„Názor senátu 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na riešenú otázku prípustnosti (resp. v konkrétnom prípade neprípustnosti) dovolania je vyjadrený v odôvodnení dotknutého uznesenia sp. zn. 5 Tdo 3/2013. Poukazujem naň a nemám k nemu čo dodať. Podotýkam, že Najvyšší súd Slovenskej republiky podrobne odôvodnil, prečo je dovolanie proti rozsudku v prípade zahladenia odsúdenia neprípustné a prečo ho bolo treba vo veci sťažovateľky... postupom podľa § 382 písm. f) Tr. por. odmietnuť.
Súčasne poukazujem na to, že vo veci iného sťažovateľa, vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS 331/2014, v ktorej sťažovateľ tiež namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu... z toho istého dôvodu odmietnutia dovolania uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky..., pre jeho neprípustnosť pri zahladení odsúdenia, Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením z 22. mája 2014 sťažnosť sťažovateľa odmietol.“
Najvyšší súd takisto súhlasil s upustením od ústneho pojednávania o prijatejsťažnosti.
Sťažovateľka (jej právny zástupca) k vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdunezaujala žiadne stanovisko. Listom z 26. mája 2015 však oznámila, že „s rozhodnutím vo vyššie označenej veci bez nariadenia verejného ústneho pojednávania súhlasí“.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od nehonemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Priuplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretáciaa aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvouo ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavnéhosúdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikáciizákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by satento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účela význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 113/2015-22z 8. apríla 2015 prijal na ďalšie konanie, je namietané porušenie základného práva na súdnuochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenompod sp. zn. 2 To 57/2011 a jeho rozsudkom z 28. júna 2012 a porušenie základného právana zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu menazaručeného v čl. 19 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 3/2013a jeho uznesením z 30. januára 2013.
Vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľka porušenie svojho základnéhopráva vidí v tom, že toto je svojvoľné, arbitrárne a zjavne neodôvodnené.
Pokiaľ ide o rozhodnutie najvyššieho súdu, sťažovateľka ho považujeza nepresvedčivé, v ktorom ide o nesprávny výklad ustanovení Trestného poriadkuupravujúcich dovolanie, pretože žiadne z týchto ustanovení nepodporuje výklad, ktorýnajvyšší súd uvádza a ktorým odôvodňuje odmietnutie jej dovolania. Akceptovanie tohtoprávneho názoru je podľa názoru sťažovateľky neprijateľné, pretože je v rozporeso základným právom na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povestia na ochranu mena. Postup najvyššieho súdu sťažovateľka vyhodnotila ako taký, ktorým jejbolo odňaté právo konať pred súdom.
Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právona to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnejprávnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republikyalebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bolivyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jehoveci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, žek reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použijeústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.
Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávnaaplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základnýchpráv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorýchnesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohtopráva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odrážakolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnejaplikácie jednoduchého práva (m. m. I. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Inými slovami,v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je úlohouústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa,nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia, či spôsob,akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol k porušeniuústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.
II. 1.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 3/2013 a jeho uznesením z 30. januára 2013
Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd pri posudzovaní podaného mimoriadnehoopravného prostriedku pochybil, ak ho vyhodnotil ako neprípustný z dôvodu, že odsúdeniesťažovateľky bolo zahladené, v dôsledku čoho sa na ňu hľadelo, ako keby nebola odsúdená.
Ústavný súd k problematike (ne)prípustnosti dovolania proti právoplatnémukonečnému rozhodnutiu v trestnom konaní po zahladení odsúdenia páchateľa trestného činuprijal uznesením č. k. PLz. ÚS 4/2015-11 z 18. marca 2015 zjednocujúce stanovisko,z ktorého vyplýva, že „Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tentouložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právopodať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by týmneprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlok obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstatya zmyslu základného práva na súdnu ochranu.“.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 5 Tdo 3/2013 z 30. januára2013, ktorým podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku dovolanie sťažovateľky protirozsudku krajského súdu sp. zn. 2 To 57/2011 z 28. júna 2012 odmietol, uviedol okreminého tieto relevantné skutočnosti:
„Výkonom peňažného trestu sa... na obvinenú ⬛⬛⬛⬛ hľadí, akoby nebola odsúdená.
Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý znamená vážny prielom do právoplatnosti a predpokladanej stability konečného a vykonateľného rozhodnutia. Jeho zmyslom je, za prísne vymedzených podmienok, zvrátenie existencie odsúdenia páchateľa, aby nedošlo k trestno-právnemu následku, t. j. sankcii spojenej s týmto odsúdením. Práve preto, že ide o prielom do naznačenej stability konečného a vykonateľného rozhodnutia na základe tohto mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým sa dáva možnosť dvom hlavným proti sebe stojacím stranám v trestnom konaní (odhliadajúc od práva ministra spravodlivosti, ktorý nie je stranou v konaní) prokurátorovi a obvinenému dosiahnuť vyvolanie mimoriadneho konania pred najvyšším súdom na preskúmanie niektorých právoplatných rozhodnutí, zákon obmedzuje možnosť podania dovolania len obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom rozsahu, zo špecificky vymedzených, kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzeným rozhodnutiam. Keďže sa možnosť tohto opravného prostriedku dáva predovšetkým dvom hlavným proti sebe stojacím stranám v konaní, základným princípom, ktorým sa musí tento inštitút mimoriadneho opravného prostriedku riadiť, je princíp rovnosti strán a to jednak čo do možnosti podania tohto opravného prostriedku, tak aj v samotnom procese, v konaní o ňom pred súdom. Pri dodržaní tejto základnej zásady v trestnom konaní by bolo proti jej zmyslu i princípu spravodlivosti, aby jedna strana mala možnosť dovolať sa mimoriadnym opravným prostriedkom konania na najvyššom súde vo veci, v ktorej už bol trest vykonaný a zahladený s účinkami, že sa na páchateľa hľadí akoby nebol odsúdený. Ak by túto možnosť mal obvinený, nutne by musela byť pripustená i u generálneho prokurátora (odhliadajúc od ministra spravodlivosti, ktorý nie je stranou v konaní)...
V § 368 ods. 2 Tr. por. sú uvedené rozhodnutia,... proti ktorým možno podať dovolanie. Pod jeho písmenom a/ sa uvádza rozsudok a trestný rozkaz, bez bližšej špecifikácie, aký rozsudok sa má na mysli. V nadväznosti na ostatné ustanovenia Trestného poriadku o dovolaní i tie, ktoré sa týkajú rozsudku je zrejmé, že sa má na mysli tak odsudzujúci, ako aj oslobodzujúci rozsudok.
Odsudzujúcim rozsudkom v zmysle § 163 až § 168 Tr. por. treba rozumieť taký, ktorý obsahuje výrok o vine páchateľa a ak nedošlo k upusteniu od potrestania, výrok o treste a prípadné ďalšie výroky o náhrade škody alebo o ochrannom opatrení. Odsudzujúcim rozsudkom teda treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa na páchateľa hľadí ako na odsúdeného.
Pokiaľ nastávajú, či už priamo na základe zákona, ako je tomu pri upustení od potrestania (§ 24 ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., resp. § 40 ods. 2 Tr. zák. v súčasnosti účinného), alebo po výkone niektorých druhov trestov (napr. v predmetnom prípade § 54 ods. 5 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., resp. § 92 ods. 2 Tr. zák. v súčasnosti účinného, v spojení s jeho § 93 ods. 1) alebo na základe rozhodnutia súdu, pri zahladení odsúdenia, právne dôsledky spojené s fikciou neodsúdenia, že sa v zmysle zákona hľadí na páchateľa ako keby odsúdený nebol, potom treba do všetkých dôsledkov právne považovať za neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie takej osoby, na ktorú sa hľadí akoby odsúdená nebola.
Predpokladom na podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je existencia odsúdenia páchateľa. Pokiaľ platí fikcia neodsúdenia, ktorú zákonodarca spojil s inštitútom zahladenia odsúdenia, nemožno ju chápať podmienene tak, že pre určité prípady v trestnom konaní (ale i mimo neho) platí a pre niektoré nie.
Zahladenie odsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia, znamená, okrem iných dôsledkov spojených s bezúhonnosťou určitej osoby, že vo výpise z registra trestov sa jej zahladené odsúdenie už neuvádza. V oblasti trestno-právnej zanikajú nepriaznivé následky spojené s odsúdením páchateľa. Treba vychádzať z toho, že neexistuje odsúdenie, ktoré by bolo dôvodom priťažujúcej okolnosti alebo recidívy trestnej činnosti. Zahladením odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže taká osoba preukazovať stav svojej bezúhonnosti. Nie je už povinná pri rôznych príležitostiach, napr. pri prijímaní do zamestnania, pri žiadostiach o niektoré povolenia, oprávnenia a pod. uvádzať odsúdenie, ktoré bolo zahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k tejto osobe. Odpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť k vzniku alebo k obnoveniu takých právnych vzťahov, ktoré občan nemohol nadobudnúť alebo sa ich nemohol dožadovať, pokým existovala prekážka odsúdenia páchateľa.
Keďže v dôsledku toho, že odsúdenie bolo zahladené, môžu vznikať nové právne vzťahy, ktoré by inak nemohli nastať, ak aby neexistovala podmienka bezúhonnosti, potom by bolo vážnym zásahom do stability právnych vzťahov, ak by na základe dovolania niektorej z dvoch hlavných strán v trestnom konaní alebo dovolania ministra spravodlivosti bolo možné zvrátiť nový právny stav vznikajúci po vykonaní trestu a zahladení odsúdenia spojeného s fikciou neodsúdenia.
Výrazne by sa v takom prípade nepriaznivo vo vzťahu k osobe, u ktorej bolo odsúdenie zahladené, prejavilo podanie dovolania prokurátorom, alebo ďalším oprávneným subjektom, v neprospech takejto osoby. Nebolo by žiaduce, aby v takom prípade, keď už páchateľ vykonal trest a došlo aj k zahladeniu odsúdenia, aby generálny prokurátor, eventuálne minister spravodlivosti, mohol podávať tento mimoriadny opravný prostriedok v neprospech obvineného, smerujúceho k zhoršeniu jeho postavenia a umožniť tak otvorenie takého trestno-právneho vzťahu, ktorý už bol ukončený a zvrátiť tak priaznivé dôsledky pre páchateľa spočívajúce v tom, že sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený. Dobrodenie, ktoré dáva zákonodarca v podobe bezúhonnosti, na základe fikcie neodsúdenia osoby, u ktorej bolo odsúdenie zahladené, by strácalo svoj zmysel.
Rovnosť strán v konaní a záujem na stabilite právnych vzťahov však predpokladá aj opak, že ani na základe dovolania obvineného nie je možné právoplatné a už aj vykonané a zahladené odsúdenie s dôsledkami fikcie neodsúdenia, meniť.
Preto ak nastal zo zákona (alebo na základe rozhodnutia súdu) stav zahladenia odsúdenia, ktorý má znamenať, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia, jeho dôsledkom musí byť i to, že žiaden zo subjektov oprávnených na podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, už ho nemôže podať.
V predmetnom prípade vychádzajúc z danej zákonnej fikcie neodsúdenia obvinenej, predpokladanej v ustanovení § 54 ods. 5 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., ktorý sa v posudzovanej veci aplikoval, Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje dovolanie obvinenej ⬛⬛⬛⬛ za neprípustné, lebo nesmeruje proti existujúcemu odsudzujúcemu rozhodnutiu, proti ktorému by ho bolo možné podať v zmysle § 368 ods. 1 a 2 Tr. por. Preto dovolanie obvinenej podľa § 382 písm. f/ Tr. por. odmietol.“
Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že v obdobnej veci už rozhodol nálezmisp. zn. II. ÚS 529/2013 z 15. apríla 2015 a sp. zn. III. ÚS 114/2015 z 2. júna 2015, ktorýchpredmetom bol prieskum uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 16/2013 zo 14. mája 2013a sp. zn. 1 Tdo V 5/2013 z 30. mája 2013 založených na v podstate totožnej argumentácii,akú použil aj v aktuálne napadnutom uznesení z 30. januára 2013 ( sp. zn. 5 Tdo 3/2013).Výsledkom uvedených konaní pred ústavným súdom bolo zrušenie rozhodnutí najvyššiehosúdu kvôli ich zásahu do základného práva na súdnu ochranu a aj práva na spravodlivésúdne konanie sťažujúcich sa fyzických osôb.
Pretože označené nálezy sp. zn. II. ÚS 529/2013 z 15. apríla 2015a sp. zn. III. 114/2015 z 2. júna 2015 vychádzajúce zo záverov zjednocujúceho stanoviskaprijatého uznesením č. k. PLz. ÚS 4/2015-11 z 18. marca 2015 sa načrtnutej problematikevenovali vyčerpávajúcim spôsobom, ústavný súd aj v tejto veci zopakuje v nich prijatézávery.
Ústavný súd akceptuje tvrdenie najvyššieho súdu, že zákon obmedzuje možnosťpodania dovolania len obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom rozsahu,zo špecificky vymedzených kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzenýmrozhodnutiam. Taktiež sa ústavný súd stotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu,pokiaľ ide o vymedzenie podstaty a účelu inštitútu dovolania. Precizovanie podmienok,dôvodov, ako aj okruhu osôb oprávnených podať dovolanie je prejavom faktu, že dovolaniepredstavuje mimoriadny opravný prostriedok, ktorého možnosť uplatnenia má byťv porovnaní s riadnymi opravnými prostriedkami podstatne užšia, keďže dovolaniea rozhodnutie o ňom spravidla narúša stabilitu konečného a vykonateľného, resp.v niektorých prípadoch už aj vykonaného rozhodnutia súdu. Vzhľadom na zákonompodrobne vymedzené podmienky, dôvody, ako aj okruh osôb oprávnených podať dovolanieje v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania, aby v aplikačnej súdnej praxidochádzalo k akejkoľvek ďalšej redukcii zákonom ustanovených podmienok, dôvodova okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.
Najvyšší súd argumentuje tým, že priznanie práva podať dovolanie odsúdenému,u ktorého nastali účinky zahladenia odsúdenia, by bolo v rozpore s princípom rovnostiprocesných strán, keďže ak by túto možnosť mal odsúdený, nutne by musela byť pripustenáaj u generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).V dôsledku toho by generálny prokurátor mohol podať odvolanie aj v neprospechodsúdeného, ktorý by smeroval k zhoršeniu jeho postavenia. To by následne umožňovalootvorenie trestnoprávneho vzťahu, ktorý už bol ukončený, a zvrátenie priaznivých dôsledkovpre odsúdeného spočívajúcich v tom, že sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený.
Takúto argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať práve za redukciu zákonomustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.Legalizujúcim dôvodom takejto redukcie nemôže byť argumentácia založenána rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, pretože neexistuje legitímny dôvod anicieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany.V danom prípade priznať právo podať dovolanie aj proti rozhodnutiu, ktoré vykazujenezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohtoprocesného práva vo svojich dôsledkoch znamená naplnenie, a nie popretie podstatyprincípu rovnosti procesných strán.
Neprípustnosť dovolania podaného odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest(v tomto prípade peňažný), nemožno bez ďalšieho vyvodzovať ani z explicitného zneniapríslušných ustanovení Trestného poriadku vzťahujúcich sa na dovolanie. Rozhodnutím,ktorým bola vec právoplatne skončená, je okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uloženýtrest.
Ústavne neudržateľným je právny záver najvyššieho súdu, že odsudzujúcimrozsudkom treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sana páchateľa hľadí ako na odsúdeného.
Na rozdiel od názoru najvyššieho súdu, že je potrebné do všetkých dôsledkov právnepovažovať za neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie takej osoby, na ktorú sa hľadí, akobyodsúdená nebola, a že predpokladom na podanie dovolania ako mimoriadneho opravnéhoprostriedku je existencia odsúdenia páchateľa, je ústavný súd presvedčený, že z hľadiskaprípustnosti podania dovolania je bez významu, či sa v dôsledku zahladenia odsúdenia hľadína osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola, keďže z hľadiska prípustnostipodania dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúce rozhodnutie a či totoodsudzujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Inak povedané, podmienkou podaniadovolania je existencia už samotného odsúdenia páchateľa – podmienkou nie je absenciazahladenia odsúdenia spojená so zákonnou fikciou neodsúdenia. Fikcia neodsúdeniasťažovateľky vyplýva z vykonania peňažného trestu uloženého na základe právoplatnéhoodsudzujúceho rozsudku, pričom odopretím práva podať dovolanie proti takémutoprávoplatnému rozhodnutiu by nebolo možné naplniť deklarovaný účel inštitútu dovolania,ktorým je odstrániť účinky založené nezákonným právoplatným rozhodnutím.
Nemožno sa bez výhrad stotožniť ani so závermi najvyššieho súdu týkajúcimi sapreukazovania stavu bezúhonnosti sťažovateľky. Zahladenie odsúdenia spojené so zákonnoufikciou neodsúdenia nezakladá zánik všetkých nepriaznivých účinkov spojenýchs odsúdením páchateľa, pretože tieto nemožno obmedzovať výlučne na skutočnosť,že vo výpise z registra trestov sa páchateľovi zahladené odsúdenia neuvádzajú, keďžeúčinky spojené s vykonaným a zahladeným trestom vo vzťahu k odsúdeniu zostávajúzachované vo forme záznamu v odpise z registra trestov. Práve odpis z registra trestov bezevidovaného odsúdenia páchateľa je zákonnou podmienkou a predpokladom na plnéuplatnenie subjektívnych práv páchateľa.
Vykonaný a zahladený trest postihuje páchateľa aj sekundárne, keď už samotnéprávoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľ uznaný za vinného a bol mu uložený trest,zakladá pre poškodeného právny titul na uplatnenie práva na náhradu škody v civilnomkonaní (pokiaľ náhrada škody nebola poškodenému priznaná už v trestnom konaní).
Vo všeobecnosti nemožno opomenúť ani skutočnosť, že so zahladením odsúdeniapáchateľa nezanikajú ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako jenapr. strata vážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia§ 34 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov okreminého aj vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, ktorý je naplnený užprávoplatným uložením trestu, pričom jeho vykonaním a následným zahladením tietoúčinky nezanikajú a nie sú ani automaticky reparované.
Osobitne je potrebné zdôrazniť, že aj v zmysle judikatúry samotných všeobecnýchsúdov zahladením odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká ibaskutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ spáchal trestnýčin (R 7/1975). Fikcia, v zmysle ktorej sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený,nelikviduje samotný fakt spáchania činu, nebráni tomu, aby súd pri hodnotení osobypáchateľa v neskoršom trestnom konaní pre iný trestný čin prizeral na skutočnosť, žepáchateľ spáchal trestný čin, a aby z toho vyvodil príslušné závery z hľadiska sklonupáchateľa k trestnej činnosti, jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestnýmzákonom, možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosť tejto skutočnosti je však zásadnemenšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bol odsúdený (R 10/1974).
Účinky spojené s uloženým a zahladeným trestom postihujú odsúdeného v možnostiuplatnenia jeho subjektívnych práv a civilnoprávnych vzťahov a možnosť podať dovolanie vdanom prípade predstavuje výkon základného práva na súdnu ochranu, pričom právnymporiadkom umelo konštruovaná skutočnosť (fikcia neodsúdenia) nemôže uprieť či znemožniťodsúdenému prístup k mimoriadnemu opravnému prostriedku, ktorého prípadnévyhodnotenie ako dôvodného a oprava vymedzených procesných a hmotnoprávnych chýbmôže následne v konečnom dôsledku vyústiť do oslobodenia odsúdeného – t. j. preukázanianespáchania trestného činu.
Odopretie práva podať dovolanie odsúdenému len z dôvodu, že sa na neho v dôsledkuvykonania uloženého peňažného trestu hľadí, ako keby nebol odsúdený, neprimeranýmspôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania obmedzuje prístupodsúdeného k súdnej ochrane, čím zasahuje do podstaty a zmyslu základného práva nasúdnu ochranu.
Pretože všetky uvedené závery ústavného súdu sa vzťahujú na aktuálnu vecsťažovateľky, neprichádzalo do úvahy iné, len vysloviť porušenie základného právasťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 3/2013 z 30. januára 2013 (bod 1 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľkyna súdnu ochranu, bolo namieste využitie právomoci podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, pretonapadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konaniea rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu).
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydalrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovaťa rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré jevykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
II. 1.2 K namietanému porušeniu základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena zaručeného v čl. 19 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 3/2013 a jeho uznesením z 30. januára 2013
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnutým postupom a uznesením najvyšší súdporušil aj jej základné právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povestia na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy.
Námietkou porušenia tohto základného práva už ústavný súd nepovažovalza potrebné sa zaoberať, pretože to, či došlo k jeho porušeniu alebo nie, závisí od ďalšiehopostupu najvyššieho súdu a záverov, ku ktorým sa v predmetnom súdnom konanív konečnom dôsledku dospeje. Okrem toho ústavný súd prihliadol aj na zásaduminimalizácie zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezomzrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľkena ochranu jej označeného základného práva, ktorého porušenie namietala, poskytoval, savytvoril priestor na ochranu tohto základného práva v rámci sústavy všeobecných súdov(bod 5 výroku tohto nálezu).
II. 2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 57/2011 a jeho rozsudkom z 28. júna 2012
V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnuochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a rozhodnutím krajského súdu ústavnýsúd zistil (z odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu), že podstata dovolaniasťažovateľky podaného proti rozhodnutiu krajského súdu spočívala prakticky v tých istýchnámietkach ako podstata sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy podanej ústavnému súduvo vzťahu k tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pretože ústavný súd zrušil uznesenienajvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, opäť vznikol priestor, aby tietonámietky smerujúce proti postupu a rozhodnutiu krajského súdu predovšetkým posúdila rozhodol o nich k tomu povolaný všeobecný – najvyšší – súd na základe sťažovateľkoupodaného mimoriadneho opravného prostriedku. Dovolací súd bude oprávnený a zároveňpovinný v prípade zistenia zásahu do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranupostupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu tomuto základnému právu poskytnúťochranu.
Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v tejto časti namietanéhoporušenia základného práva na súdnu ochranu postupom a rozsudkom krajského súdusp. zn. 2 To 57/2011 z 28. júna 2012 nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môžesvojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127ods. 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl.46 ods. 1 ústavy, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančnéhozadosťučinenia. Sťažovateľka žiadala o jeho priznanie v sume 10 000 € „z dôvodu porušenia jej základného ľudského práva nakoľko v dôsledku odsúdenia za spáchane trestného činu, bola poškodená jej česť, dobrá povesť a meno. Zároveň sťažovateľke zanikol aj mandát starostky, a to právoplatným odsúdením za úmyselný trestný čin... Prípad sťažovateľky bol počas celej doby trestného konania, t. j. po dobu viac ako 10 rokov medializovaný prostredníctvom tlače ako aj televízie. Sťažovateľka pociťuje, že jej konaním súdov bola spôsobená nemajetková ujma, došlo k poškodeniu jej mena, právneho postavenia a k zhoršeniu jej spoločenskej prestíže, v dôsledku čoho pociťuje pocity krivdy a nespravodlivosti.
Sťažovateľka má za to, že rozsah zásahu do jej základných práv je mimoriadne závažný. V očiach verejnosti je vnímaná ako osoba, ktorá zneužila postavenie starostky a tým vlastne zneužila dôveru, ktorú jej vo voľbách vyslovili obyvatelia obce...“.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásadspravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivéfinančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnostiprípadu.
Zohľadňujúc konkrétne okolnosti prípadu ústavný súd považoval samotnédeklarovanie porušenia označeného základného práva (bod 1 výroku nálezu), ako ajzrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenie mu veci na ďalšie konanie(bod 2 výroku nálezu) vytvárajúce reálny predpoklad pre garantovanie ústavne konformnejochrany základných práv sťažovateľky za dostatočné. Skutočnosť, že mimoriadnymopravným prostriedkom sťažovateľky sa ešte bude všeobecný súd zaoberať a umožní sa jejzákonom ustanoveným spôsobom domáhať svojich práv, sa zároveň tiež naplní účel, ktorýsťažovateľka sledovala podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd pretodospel k záveru, že v danom prípade nie je v záujme dovŕšenia ochrany porušených právsťažovateľky potrebné priznať jej aj finančné zadosťučinenie, a preto ho nepriznal (bod 3výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jejvznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom a ktoré jej právny zástupcavyčíslil na sumu 323,50 € vrátane DPH za 2 úkony právnej služby.
Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpeniaadvokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a jeho hotových výdavkov, a vychádzalpritom z ustanovení § 1 ods. 3, § 9 ods. 1, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 15písm. a) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vo veciachzastupovania pred ústavným súdom vykonaný v roku 2013 je 130,17 € a hodnota režijnéhopaušálu predstavuje 7,81 €. Za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2013(prevzatie a príprava právneho zastúpenia zo 14. mája 2013 a podanie sťažnosti ústavnémusúdu z 20. mája 2013) patrí sťažovateľke náhrada trov jej právneho zastúpenia v celkovejvýške 275,96 € vrátane režijného paušálu bez DPH.
Pretože právny zástupca sťažovateľky nepredložil ústavnému súdu hodnoverný dôkazo jeho registrácii na daň z pridanej hodnoty (kópiu osvedčenia), ústavný súd priznalsťažovateľke náhradu trov jej právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom ibav sume 275,96 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účetprávneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149Občianskeho súdneho poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohtorozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2015