znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 113/2013-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   K.,   B.,   a JUDr.   P.   P.,   P.,   vo   veci   namietaného porušenia ich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Obdo 36/212 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. K. a JUDr. P. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra 2012 doručená sťažnosť Ing. J. K., B. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a JUDr. P. P., P. (ďalej   len   „sťažovateľ   2.   rade“,   spolu   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú   porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Obdo 36/2012 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   najvyšší   súd   v   označenom   konaní   odmietol   dovolanie sťažovateľa v 1. rade, ktorý v bližšie neidentifikovanom konaní namietal, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom z dôvodu, že „súd znemožnil odporcovi, aby tento mohol byť zastúpený pred súdom, napriek tomu, že mu to umožňuje § 24 O.s.p., - účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom“. Sťažovateľ v 1. rade tvrdí, že súdy dostatočným spôsobom nevysvetlili, prečo nezistili prípustnosť dovolania. Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu považuje za nedostatočné, predstavujúce nedostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere nevysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol. Sťažovatelia ďalej   namietajú, že „najvyšší   súd   v   rámci   dovolacieho   konania   neaplikoval   relevantné ustanovenia   O.s.p.   podľa   ich   účelu   a   zmyslu   nerešpektujúc   sťažovateľov,   preto   je   jeho postup v okolnostiach prípadu nelegitímny a právne neakceptovateľný“.

Sťažovatelia   na základe   uvedeného   žiadajú,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   Ing.   J.   K.,   bytom   B.   a   v   spojení   s   tým   aj splnomocneného zástupcu JUDr. P. P., bytom P., s adresou na doručovanie B., podľa čl. 46 ods.1 Ústavného zákona č. 460/1992 Zb.z. a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivý proces a čl. 6 ods. I Dohovoru o ochrana ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu SR sp. Zn. 3 Obo 36/2012 porušené bolo.

2. Uznesenie   Najvyššieho súdu SR sp. Zn. 3 Obo 36/2012 Ústavný súd zrušuje.

3. Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   Ing.   K.   a   JUDr.   P.   P.   primerané zadosťučinenie každému v sume 5.000.-Eur, ktoré je povinný NS SR vyplatiť do 2 mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V úvode ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľov nespĺňa všetky náležitosti predpísané   zákonom,   pretože   ani   jeden   zo   sťažovateľov   nepriložil   k   sťažnosti splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom ani kópiu uznesenia ako výsledok postupu najvyššieho súdu v napadnutom konaní, na základe ktorého sa   domnievajú,   že   došlo   k   porušeniu   ich   označených   práv   postupom   najvyššieho   súdu v napadnutom   konaní.   Ústavný   súd   v   takýchto   prípadoch   štandardne   zasiela   výzvu na odstránenie nedostatkov podania s ich špecifikáciou, v akom smere je potrebné sťažnosť doplniť, resp. odstrániť nedostatky, spolu aj s poučením o následkoch nesplnenia takejto výzvy. V posudzovanom prípade však ústavný súd od takejto to výzvy upustil, pretože na základe   podkladov,   ktorými   disponoval   (zaobstaral   v   súčinnosti   s   Okresným   súdom Pezinok), dospel k záveru, že ani prípadné doplnenie sťažnosti by za žiadnych okolností nemohlo viesť k inému výsledku tohto konania.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní tiež sústredil na posúdenie, či sťažnosť sťažovateľa v 2. rade nebola podaná zjavne neoprávnenou osobou. Sťažovateľ v 2. rade ako všeobecný zástupca – fyzická osoba – zastupoval sťažovateľa v 1. rade v konaní vedenom pred   všeobecným   súdom.   Sťažovateľ   v 2.   rade   namieta   porušenia   označených   práv postupom najvyššieho súdu v označenom konaní, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa v 1. rade. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na odôvodnenie uznesenia najvyššieho   súdu   z   27.   septembra   2012   v   napadnutom   konaní,   z   ktorého   vyplýva,   že Okresný   súd   Pezinok   uznesením   sp.   zn.   9   Cb   34/2008   z   11.   augusta   2011   nepripustil sťažovateľa   v 2.   rade,   aby   zastupoval   sťažovateľa   v 1.   rade   v   konaní   ako   občiansky zástupca, z dôvodu, že sťažovateľ v 2. rade vystupuje v rôznych veciach opätovne ako zástupca.   Proti   uvedenému   uzneseniu   prvostupňového   súdu   podal   sťažovateľ   v 1.   rade odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací súd tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal sťažovateľ v 1. rade dovolanie,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   v   napadnutom   konaní.   Práve   postupom najvyššieho   súdu   v napadnutom   konaní   malo   dôjsť   k   porušeniu   označených   práv sťažovateľov.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca   povinnosť   súdu   o   veci   konať.   Ak   osoba   uplatní   svoje   právo   v   súlade so zákonom   ustanovenými   podmienkami,   orgány   súdnej   moci   majú   povinnosť   umožniť každému,   aby   sa   uplatnením   práva   zaručeného   čl.   46   ústavy   stal   účastníkom   súdneho konania (II. ÚS 14/01).

Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že domáhať sa ochrany základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06). Sťažovateľ musí teda namietať porušenie svojich základných práv, pričom v spojení s konaním pred všeobecným súdom to prichádza   do   úvahy   len   vtedy,   ak   je   účastníkom   súdneho   konania,   v   ktorom   namieta porušenie svojich základných práv (m. m. II. ÚS 3/05).

Ústavný   súd   v   posudzovanom   prípade   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   v 2.   rade nevystupoval v napadnutom konaní ako účastník, ho považoval za účastníka konania v tej časti, v ktorej sa riešila otázka splnenia podmienok na jeho pripustenie ako občianskeho zástupcu,   teda   v   tej   časti,   kde   sa   rozhodovalo   aj   o   jeho   právach.   Keďže   predmetom rozhodovania bolo práve pripustenie, respektíve nepripustenie sťažovateľa v 2. rade ako občianskeho   zástupcu,   a toto   rozhodovanie má bezprostredný   vplyv na jeho postavenie v konaní   vedenom   pred   Okresným   súdom   Pezinok   (sp.   zn.   9   Cb   34/2008)   s   priamym dopadom na jeho práva, ústavný súd nepovažoval sťažovateľa v 2. rade v okolnostiach prípadu za neoprávnenú osobu na podanie sťažnosti.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Jadrom námietok sťažovateľov je nesúhlas s postupom najvyššieho súdu, ktorý je podľa nich arbitrárny, porušujúci ich označené práva. Sťažovatelia teda namietajú, že im nebola poskytnutá súdna ochrana v kvalite požadovanej označeným článkom ústavy, listiny a dohovoru.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa v 1. rade uznesením sp.   zn. 3 Obdo 36/2012 z 27. septembra 2012 odmietol a v odôvodnení svojho uznesenia konštatoval, že prípustnosť dovolania nie je možné vyvodiť z ustanovenia § 239 OSP, a tiež konštatoval, že rozhodnutie napadnuté dovolaním netrpí ani jednou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 OSP. Osobitne sa najvyšší súd vzhľadom na povahu námietok sťažovateľa v 1. rade v odôvodnení svojho rozhodnutia zameral na to, či konanie netrpí vadou uvedenou v § 237 písm. f) OSP, pričom   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   uviedol: „...   to   že   odporca   nebol v predmetnom   konaní   úspešný   /o   ustanovenie   zástupcu/,   lebo   súd   sa   nestotožnil   s   jeho názorom,   neznamená,   že   mu   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   resp.   že   došlo k porušeniu základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces. Ústavou garantované právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 nemožno chápať tak, že jeho naplnením je len úspech v konaní / v tomto prípade ohľadne splnomocnenia fyzickej osoby/. Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z tohto článku ústavy tak, že postupujú v konaní a sú viazané   procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi,   ktorých   dodržiavanie   je garanciou práva na súdnu ochranu, a takýmto ustanovením je i ustanovenie § 27 O. s. p. V predmetnej   veci   súd   prvého   stupňa   zistil   /a   konkrétne   veci   zastupované   JUDr.   P. i označil/, že ako zástupca ustanovený účastníkom podľa § 27 O. s. p., vystupuje v rôznych veciach, ktoré sú skutkovo rozdielne, teda vyvíja činnosť, pre bežnú prax neprijateľnú... Nie je sporné, že odporca má právo zvoliť si splnomocneného zástupcu podľa § 27 O. s. p., ale nesporne pre takýto prípad vyplývajú z ustanovenia § 27 O. s. p. zákonom stanovené predpoklady, ktoré musí účastník rešpektovať a nie sa snažiť ich obchádzať.“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   sa   pri   odôvodnení   svojho   rozhodnutia (uznesenie sp. zn. 3 Obdo 36/2012 z 27. septembra 2012, pozn.) primeraným spôsobom vysporiadal   s   námietkou   sťažovateľa   v 1.   rade   týkajúcou   sa   arbitrárnosti   napadnutého uznesenia odvolacieho súdu,   preskúmateľným a dostatočným spôsobom   vysvetlil, prečo v posudzovanom   prípade   nezistil   prípustnosť   dovolania   ani   podľa   ustanovenia   §   237 písm. f)   OSP.   Ústavný   súd   preto   túto   námietku   sťažovateľov   týkajúcu   sa   napadnutého postupu najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia považuje za nedôvodnú. Odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   v   tejto   súvislosti   tak   predstavuje   dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol. Ústavný súd ďalej konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho konania aplikoval relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku podľa ich účelu a zmyslu rešpektujúc tak práva sťažovateľov, preto je jeho postup v okolnostiach prípadu legitímny a právne akceptovateľný.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Ústavný súd v závere dáva do pozornosti sťažovateľov možnosť postupu ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a oznamuje im, že ak v budúcnosti aj naďalej budú predkladať ďalšie sťažnosti s opakujúcimi sa nedostatkami (nedostatok   preukázania   zastúpenia   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   nepredloženie kópií rozhodnutí, na ktoré sa sťažnosť odvoláva alebo ich napáda), na ktoré ich ústavný súd už   v   minulosti   upozornil,   môže   ústavný   súd   takéto   sťažnosti   odmietnuť   aj   bez predchádzajúcej výzvy na doplnenie sťažnosti a svoje rozhodnutie neodôvodniť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2013