znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 113/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť F. L., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. G., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv   a slobôd,   práva   na   slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   3   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   a práva   na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 1 Tost 47/2010   z 20. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára 2011   doručená   sťažnosť   F.   L.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. J. G., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy, základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na spravodlivé súdne konanie a práva na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 1 Tost 47/2010 z 20. decembra 2010.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplynulo:

«Uzneseniami   súdov   a   to   súdom   prvého   stupňa   sudcom   pre   prípravné   konanie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica dňa 13. 12. 2010 Uznesením Tp 17/2010 bolo rozhodnuté o predĺžení väzby mňa, sťažovateľa, do 31. marca 2011. Proti tomuto rozhodnutiu som podal opravný prostriedok, v dôsledku ktorého vo veci rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením zo dňa 20. 12. 2010 1 Tost 47/2010 tak, že sťažnosť mňa sťažovateľa bola zamietnutá.

Je   potrebné   na   tomto   mieste   uviesť,   že   väzobné   dôvody   na   mojej   strane   sú konštatované dôvodmi väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) Tr. por. a tieto boli založené v dôsledku môjho vzatia do väzby Uznesením sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. Tp 17/2010 zo dňa 20. 2. 2010, pričom väzba sa počíta od 16. 2. 2010...

Podrobne v dôvodoch sťažnosti súdu uvádzam, že vykonanie navrhovaných dôkazov prokurátorom sa ma nedotýka a neviem prečo väzobným dôvodom má byť na mojej strane znalecký posudok vyhotovovaný znaleckou organizáciou a to Výskumným ústavom súdnej optiky,   ktorý   doposiaľ   vyhotovený   nebol...   Neviem,   ako   ja   sťažovateľ   môžem   na   tieto posudky   vplývať   spôsobom,   aby   na   mojej   strane   trvala   kolúzna   väzba.   Tiež   na   ďalšie trvanie   väzby   nemôže   mať   vplyv   analýza   znaleckých   posudkov,   teda   čas,   pokiaľ   tieto posudky   bude   študovať   a   analyzovať   vyšetrovateľ,   prípadne   dozorový   prokurátor.   O všetkých takýchto veciach som sa dozvedel až pri výsluchu spoluobvinených dňa 13. 12. 2010,   ktorý   výsluch   bol   vykonaný   sudcom   pre   prípravné   konanie   Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica. Uvedené som vytýkal súdu prvého stupňa vo svojom   opravnom   prostriedku,   pretože   v   rozhodnutí   sudcu   pre   prípravné   konanie   som nenašiel   žiadnu   konkretizáciu   dôvodov   trvania   mojej   väzby   z   jednotlivých   väzobných dôvodov   tak,   ako   tieto   pozná   Trestný   poriadok.   Prakticky   neviem,   čo   je   konkrétnym dôvodom neustáleho predlžovania väzby na mojej strane a z akých konkrétnych dôvodov. Súd prvého stupňa rozsiahlo na pätnástich stranách konštatuje rôzne okolnosti námietok iných spoluobvinených a všeobecne prikláňajúc sa k argumentácii prokurátora hovorí o všetkých obvinených, že je daná dôvodnosť trestného stíhania („kolektívna dôvodnosť“)... Jednoducho   povedané,   z   prvostupňového   rozhodnutia   sa   ja   sťažovateľ   nemám   ako dozvedieť, prečo trvajú na mojej strane dôvody väzby a to zo všetkých dôvodov, ktoré pozná Trestný poriadok a prečo sa teda voči mojej osobe predlžuje väzba do 31. 3. 2011... Odvolací súd aj keď vyjadrujúc sa v polohe dôvodného podozrenia hovorí o tom, že malo dôjsť k spáchaniu trestnej činnosti v minulosti tak, ako je to v uznesení o vznesení obvinenia. Takéto vyjadrenie naznačuje vinu mňa sťažovateľa pred tým, ako o nej bolo v súlade so zákonom rozhodnuté. V tomto smere poukazujem na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. PL ÚS 12/98, v ktorom „Ústavný súd už vyslovil, že prezumpcia neviny sa neobmedzuje len na trestné konanie, v ktorom sa má rozhodnúť o vine toho, proti komu sa konanie vedie, ale má širší dosah. Okrem iného vyplýva, že žiadny štátny orgán nie je oprávnený vysloviť, či rozhodnúť o vine osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie ešte pred tým, ako ju vyslovil príslušný súd právoplatným odsudzujúcim rozsudkom“...

Domnievam sa však, že pre úvahy Ústavného súdu v okolnostiach prípadu nie je rozhodujúce   štádium   vyšetrovania,   ale   štádium   trvania   väzby,   ktoré   v   prípade   väzby trvajúcej pomaly viac ako rok už nie je štádiom počiatočným, a teda na jej odôvodnenie už nemožno uplatniť kritériá uplatňované v momente rozhodovania o vzatí do väzby a krátko po   ňom,   prípadne   sa   dovolávať   počiatočných   štádií   trvania   väzby,   ako   to   robí   najmä odvolací súd. Veď predsa za celé trvanie väzby nutne muselo dôjsť k posunu vo vyšetrovaní a to či už v smere pre uznanie mojej viny, alebo neviny. Viac ako ročné obmedzenie osobnej slobody   osoby,   voči   ktorej   sa   uplatňuje   prezumpcia   neviny,   je   dlhodobým   (nález III. ÚS 220/04 zo dňa 11. 1. 2005)...

Väzba nemôže slúžiť ako zaisťovací inštitút na zabezpečenie prítomnosti obvineného na   procesných   úkonoch   trestného   konania,   rozhodnutia   o   väzbe   musia   byť individualizované skutkovo a následne právne odôvodnené z pohľadu trvania väzby, jej dôvodov a to dôvodov konkrétnych vo vzťahu ku konkrétnej osobe, v tomto prípade vo vzťahu   k   osobe   mňa   sťažovateľa.   Toto   sa   tak   nestalo.   Všeobecné   konštatovania   s dovolávaním sa na predchádzajúce rozhodnutia o väzbe nie sú zákonné... Druhým dôvodom porušujúcim ľudské práva a základné slobody vo vzťahu k čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v nadväznosti na čl. 46 Ústavy SR je skutočnosť konštatovaná Uznesením NS SR 1 Tost 47/2010 zo dňa 20.12. na str. 6 druhý odstavec, kde odvolací súd uvádza: „Zo skutočností   zadokumentovaných   v   spise   je   zrejmé,   že   dôkazy,   ktoré   boli   doposiaľ zadovážené, nespochybnili dôvodnosť podozrenia voči všetkým obvineným z toho, že mali spáchať trestnú činnosť tak, ako je to spomenuté v uznesení o vznesení obvinenia.“ Uvedeným   konštatovaním   sa   tento   súd   dostal   do   rozporu   so   základnou   zásadou prezumpcie neviny uvedenou v § 2 ods. 4 Tr. por., ktorú zásadu v sebe obsahuje aj čl. 50 ods. 2 Ústavy SR... Mám za to, že ešte pred rozhodnutím o mojej vine, mňa sťažovateľa, vo svojom   rozhodnutí   tento   súd   vyslovil   názory,   ktoré   naznačujú,   že   som   ja,   sťažovateľ, spáchal trestný čin, pre ktorý som stíhaný, resp. pre ktorý bolo vznesené obvinenie... Záverom   chcem   zhrnúť   mnou   uvedené   výhrady,   ktoré   mám   proti   Uzneseniu Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. 12. 2010 1 Tost 47/2010 tak, že toto rozhodnutie napádam preto, že NS SR sa uspokojil s tým, že súd prvého stupňa nedostatočne špecifikoval dôvod väzby   voči   mne,   a   sa   stotožnil   s   opakovaním   odôvodnenia   väzby   vo   viacerých predchádzajúcich   väzobných   rozhodnutiach,   čím   prakticky   potvrdil   taký   spôsob rozhodovania   o   väzbe,   aký   zvolil   sudca   pre   prípravné   konanie,   keď   väzobné   dôvody konštatuje na spôsob „kolektívneho posúdenia dôvodov väzby“. V druhom rade došlo tiež k porušeniu   prezumpcie   neviny   vo   vzťahu   k   spravodlivosti   trestného   konania   a   v   tejto nadväznosti k porušeniu mojich ľudských práv a základných slobôd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1) Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa 20.   12.   2010 1 Tost 47/2010 došlo   k   porušeniu   základných   ľudských   práv   a   slobôd   sťažovateľa, vyplývajúcich z čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 Ústavy SR a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd, ako aj Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1, 2.

2) Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu SR 1 Tost 47/2010 zo dňa 20. 12. 2010.

3) Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť F. L. trovy konania v sume 240,26 Eur do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. G., B.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).

Podstatou   námietok   sťažovateľa   boli   tvrdenia   o nedostatočnej   konkretizácii a špecifikácii dôvodov jeho väzby, pričom zároveň uviedol, že z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu mu nie je jasné, aké skutočnosti tvoria základ pre opätovné predĺženie jeho väzby, ktorá uňho trvá od 16. februára 2010. Okrem toho sťažovateľ namietal, že najvyšší súd konštatovaním o dôvodnosti jeho podozrenia zo spáchania trestnej činnosti, ktorej sa mal dopustiť tak, ako vyplýva z uznesenia o vznesení obvinenia, porušil aj zásadu prezumpcie neviny, a tým aj jeho právo na spravodlivý súdny proces.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   z uvedených   dôvodov   najvyšší   súd   uznesením sp. zn. 1 Tost 47/2010 z 20. decembra 2010 porušil tieto články ústavy, listiny a dohovoru: Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 40 ods. 6 listiny trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Sťažovateľ v časti sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 47/2010 z 20. decembra 2010, pretože toto uznesenie považoval za nedostatočne odôvodnené hlavne z hľadiska individualizácie dôvodov jeho väzby.  

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa na dodržanie procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne patrí právo osoby predložiť súdu   argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným spôsobom,   jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti   pritom   zaväzuje   súdy,   aby   pre   svoje   rozhodnutia   poskytli   dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že uznesením sudcu pre prípravné konanie   Špecializovaného   trestného   súdu,   pracovisko   Banská   Bystrica   (ďalej   len „špecializovaný trestný súd“), sp. zn. Tp 17/2010 z 13. decembra 2010 bolo rozhodnuté o viacerých skutočnostiach (napr. o predĺžení lehoty trvania väzby, o neprijatí písomného sľubu,   o zamietnutí   žiadostí   o prepustenie   z väzby   a podobne)   týkajúcich   sa   viacerých obvinených, pričom vo vzťahu k sťažovateľovi bolo rozhodnuté len o návrhu prokurátora Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „špeciálna prokuratúra“) na predĺženie lehoty trvania väzby, a to tak, že väzba sťažovateľa bola predĺžená do 31. marca 2011.

Z uznesenia   špecializovaného   trestného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   stíhaný uznesením vyšetrovateľa odboru vyšetrovania Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru sp. zn. ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010 zo 16. februára 2010 za trestný   čin   založenia,   zosnovania   a podporovania   zločineckej   skupiny   podľa   §   296 Trestného zákona, za obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. a), a ods. 4 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) a § 141 písm. a) Trestného zákona sčasti dokonaný, sčasti vo vzťahu k § 186 ods. 3 písm. a) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, za obzvlášť závažný zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1, ods. 3 písm. a) a ods. 5 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona v súbehu so zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona.

Sudca   pre   prípravné   konanie   špecializovaného   trestného   súdu   v uznesení sp. zn. Tp 17/2010 z 13. decembra 2010 uviedol, že 29. novembra 2010 mu bol doručený návrh prokurátora špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby na sťažovateľa, ako   aj   ďalších   obvinených.   Podľa   neho   sa   prokurátor   v návrhu   odvolal   na   rozsah a obťažnosť trestnej veci (16 skutkov), ktorej vyšetrovanie nebolo možné dosiaľ ukončiť, pričom poukázal na to, že dôvodnosť trestného stíhania sťažovateľa a spoluobvinených je potvrdená vykonanými dôkazmi. Prokurátor špeciálnej prokuratúry argumentoval tým, že v ďalšom priebehu vyšetrovania je potrebné vykonať ďalšie dôkazy, posúdiť a vyhodnotiť návrhy   obhajoby, poukázal   aj na to,   že   je predpoklad,   že   dôjde   k vzneseniu   obvinenia ďalším osobám. Okrem toho prokurátor dal do pozornosti skutočnosť, že v tejto trestnej veci ide o viacerých obvinených, poškodených a viacero skutkov, a preto predĺženie lehoty väzby u sťažovateľa a ďalších obvinených do 31. mája 2011 považoval za opodstatnené.  

Sudca   pre   prípravné   konanie   špecializovaného   trestného   súdu   v odôvodnení uznesenia sp. zn. Tp 17/2010 z 13. decembra 2010 okrem iného konštatoval: «Na tomto mieste je potrebné uviesť, že v tomto štádiu konania súd - sudca pre prípravné konanie nerozhoduje o vine a treste obvinených tak, ako je tomu na hlavnom pojednávaní. V tomto štádiu konania stačí dôvodnosť podozrenia, že obvinení mali spáchať trestnú činnosť konaním tak, ako je to spomenuté v uznesení o vznesení obvinenia. Doposiaľ zadovážené   dôkazy,   a   to   výsluchy   svedkov   a   poškodených   vo   výraznej   miere   dobre korešpondujú   s   obsahom   výpovede   chráneného   svedka   R.   G.,   navzájom   sa   v zásade dopĺňajú.   Niet   teda   iba   jediného   usvedčujúceho   dôkazu   v   takej   rozsiahlej   veci,   ako   je výpoveď R. G., ako to tvrdia obvinení. Žiaden zo zadovážených dôkazov zásadnou mierou nevyvrátil dôvodnosť podozrenia zo stíhanej trestnej činnosti ani u jedného z obvinených.

Čo sa týka dôvodnosti väzby obvinených podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, hrozí im v prípade uznania viny zo stíhanej trestnej činnosti uloženie vysokého trestu odňatia slobody až doživotia. Zo spôsobu fungovania členov zločineckej skupiny možno dôvodiť záver, že existuje dôvodná obava, smerujúca k riziku úteku, alebo riziku   skrývania   sa   (§   71   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku).   Táto   obava   je   zatiaľ podložená najmä výpoveďami svedka R. G...

Okrem toho nemožno prehliadnuť aktivity vyplývajúce z výpovede obvineného B. Ž. z 12. októbra 2010 aj o tom, ako sa ho snažil obvinený A. B. ovplyvňovať. Táto výpoveď poukazuje na praktiky ovplyvňovania osôb, ako sa majú správať tým „vhodným“ spôsobom. Stále trvá reálna hrozba toho, že v prípade prepustenia niektorých z členov skupiny na slobodu,   táto   sa   dokáže   znovu   veľmi   rýchlo   vrátiť   späť   ku   svojej   pôvodnej   činnosti. Vzhľadom   na   demonštratívne   prejavy   sily,   na   násilie,   na   hrozby   rôznymi   ujmami,   na podpaľovanie,   na   vydieračský   únos,   niet   pochybností   o   tom,   že   stále   trvajú   obavy   z ovplyvňovania svedkov a poškodených, ale aj niektorých z obvinených, čím je daný dôvod väzby u všetkých obvinených spomenutých vo výrokovej časti tohto uznesenia aj podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku (s výnimkou obvineného K. S...).

Vzhľadom na rozsah páchanej trestnej činnosti a obdobie, počas ktorej bola trestná činnosť   spáchaná,   s   poukazom   aj   na   obžaloby   podávané   za   inú   trestnú   činnosť   proti obvineným, niet pochybností o tom, že v prípade prepustenia obvinených na slobodu je úplne reálna hrozba, že budú pokračovať v páchaní trestnej činnosti, lebo počas dlhej doby, ako je zistiteľné z obsahu vyšetrovacieho spisu, sa neživili riadnym spôsobom, ale prostriedky na obživu získavali páchaním trestnej činnosti. Na tomto mieste opäť treba poukázať na výpoveď svedka R. G. Tento svedok aj v tomto smere podrobne vypovedal o tom, ako boli členovia skupiny platení, z akých prostriedkov, ako sa peniaze rozdeľovali, kto komu dával výplatu. Všetko zatiaľ nasvedčuje tomu, že členovia zločineckej skupiny nemali stále zamestnanie a ich zdroj obživy mal zrejme pochádzať najmä z trestnej činnosti. Preto zostala zachovaná aj obava z pokračovania v páchaní trestnej činnosti, teda dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku...

Od prechádzajúceho rozhodovania o predĺžení lehoty trvania väzby boli nepochybne vykonané ďalšie úkony, o čom svedčí aj predloženie nového zväzku vyšetrovacieho spisu označeného ako č. 13. Objektívne sa teda zmenil stav zisťovania skutkového stavu veci oproti augustu 2010. Preto je potrebné zvažovať, či argumentácia prokurátora uvedená v návrhu   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   je   nielen   rozumná,   a   presvedčivá,   ale   aj smerujúca k zisteniu skutkového stavu veci tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 2 ods. 10 Trestného poriadku. V tomto smere sudca pre prípravné konanie nezistil nič také, čo by naznačovalo, že postup vo vyšetrovaní nie je celkom v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Trestného poriadku....

Možno súhlasiť s argumentáciou prokurátora v tom, že konanie prebieha plynulo. Rozsah dôkazov, ktoré treba vykonať, podľa názoru sudcu pre prípravné konanie by nemalo vyžadovať dobu až 5 mesiacov, ako to požadoval prokurátor vo svojom návrhu. Zisťovanie skutkového stavu veci nemôže byť na ujmu ktoréhokoľvek z obvinených. Preto napriek počtu obvinených   a   počtu   stíhaných   skutkov   treba   dbať   na   to,   aby   dôkazy   v   tejto   veci   boli vykonávané   naozaj   prednostne   a   urýchlene,   ako   sa   toho   domáhajú   obvinení   a   ako   to vyžaduje vyššie citované ustanovenie Trestného poriadku. Orgány činné v trestnom konaní musia byť preto ešte aktívnejšie, musia sa snažiť získať požadované dôkazy podstatne skôr ako   za   5   mesiacov.   Preto   sudca   pre   prípravné   konanie   predĺžil   lehotu   trvania   väzby u všetkých obvinených iba o tri mesiace, teda do 31. marca 2011. Takéto predĺženie sa v terajšom štádiu prípravného konania javí ako primerané a rozumné na to, aby všetky potrebné dôkazy na riadne zistenie skutkového stavu veci boli získané a vyhodnotené.»

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tost 47/2010 z 20. decembra 2010 tak, že ju zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že sťažovateľ svoju sťažnosť proti   prvostupňovému   uzneseniu   zdôvodnil   tak,   že   o ňom   vyslovil,   že   neobsahuje konkretizáciu a individualizáciu skutkových a s nimi korešpondujúcich právnych dôvodov väzby.Najvyšší   súd   v relevantnej   časti   odôvodnenia   uznesenia   sp.   zn.   1   Tost   47/2010 z 20. decembra 2010 konštatoval:

„V   prvom   rade   je   potrebné   konštatovať,   že   sudca   pre   prípravné   konanie v odôvodnení napadnutého uznesenia podrobne a jasne zdôvodnil na základe akých záverov trvajú   dôvody   väzby   u   všetkých   obžalovaných   v   súčasnosti.   Predmetné   rozhodnutie korešponduje s predchádzajúcimi vo veci vydanými rozhodnutiami o väzbe, pričom žiadne podstatné zmeny v uvedených smeroch nenastali...

Konajúci senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky primárne poukazuje aj na aktuálnosť skôr publikovaných rozhodnutí súdmi oboch druhov a stupňov v tejto trestnej veci,   a   to   z   hľadísk   záverov   o   nutnosti   väzby   obvinených.   Jedná   sa   o   uznesenie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, zo 17. februára 2010, sp. zn. Tp 17/2010, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. marca   2010,   sp.   zn.   6   Tost   7/2010,   uznesenie   Špecializovaného   trestného   súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, zo 17. júna 2010, sp. zn. Tp 17/2010, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júla 2010, sp. zn. 1 Tost 29/2010, uznesenia   Špecializovaného   trestného   súdu   v   Pezinku,   pracovisko   Banská   Bystrica,   zo 16. augusta 2010 a 20. augusta 2010, sp. zn. Tp 17/2010, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. septembra 2010, sp. zn. 4 Tost 24/2010, uznesenie Špecializovaného   trestného   súdu   v   Pezinku,   pracovisko   Banská   Bystrica,   z   13.   októbra 2010, sp. zn. Tp 17/2010, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa   26. októbra   2010,   sp.   zn.   2   Tost   30/2010,   a   napokon   uznesenie   Špecializovaného trestného   súdu   v   Pezinku,   pracovisko   Banská   Bystrica,   z   10.   novembra   2010, sp. zn. Tp 17/2010 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 1. decembra 2010, sp. zn. 1 Tost 44/2010.

Zo skutočností zadokumentovaných v spise je zrejmé, že dôkazy, ktoré boli doposiaľ zadovážené, nespochybnili dôvodnosť podozrenia voči všetkým obvineným z toho, že mali spáchať trestnú činnosť tak, ako je to spomenuté v uznesení o vznesení obvinenia.

Dôvodná obava, že prepustením obvinených na slobodu hrozí, že budú pokračovať v trestnej činnosti, mariť výsledky jej objasňovania pre hrozbu vysokých trestov sa môžu stať nedosiahnuteľnými pre účely trestného stíhania, stále trvá...

Najvyšší   súd   taktiež   nezistil   žiadne   také   prieťahy   v   doterajšom   konaní,   ktoré   by odôvodňovali konštatovanie, že doba, ktorá uplynula od vzatia obvinených do väzby je neúmerná   vecnej   i   formálnej   obťažnosti   veci.   Možno   konštatovať,   že   súdne   konanie prebieha   plynulo   a   v   ďalšej   fáze   vyšetrovania   bude   potrebné   vykonať   najmä   analýzy znaleckých   posudkov,   správ   z   daňových   úradov,   odpočutých   telefonických   hovorov a predvolať na výsluch poškodených a svedkov.“

Ústavný súd zistil, že špecializovaný trestný súd, s ktorého závermi sa stotožnil aj najvyšší súd, konštatoval, že podkladom na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa, ako aj ďalších obvinených z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (úteková väzba)   je   aj   v súčasnej   dobe   skutočnosť,   že   sťažovateľ   a spoluobvinení   sú   stíhaní   za obzvlášť závažnú trestnú činnosť, hrozí im vysoký trest odňatia slobody a vzhľadom na spôsob   fungovania zločineckej skupiny, ktorú tvorili, existuje dôvodná obava, že by sa mohli vyhýbať trestnému stíhaniu. Toto tvrdenie súd prvého stupňa zaujal s odkazom na obsah jednej zo svedeckých výpovedí.

Vo vzťahu k dôvodom kolúznej väzby [§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku] sa najvyšší   súd   opäť   stotožnil   s argumentmi   prednesenými   súdom   prvého   stupňa.   V tejto súvislosti   súd   prvého   stupňa   poukázal   na   praktiky   zaužívané medzi   členmi   zločineckej skupiny, na už existujúci prípad vzájomného ovplyvňovania medzi obvinenými. Na tomto mieste   súd   prvého   stupňa   vyzdvihol   charakter   správania   spoluobvinených   v zločineckej skupine, s čím podľa jeho názoru súvisí aj dôvodný predpoklad, že prepustením sťažovateľa a ďalších obvinených na slobodu by sa takáto zločinecká skupina dokázala vrátiť k páchaniu trestnej činnosti. Podľa názoru špecializovaného trestného súdu práve povaha a závažnosť dosiaľ spáchanej trestnej činnosti (prejavy násilia, hrozba ujmy, podpaľačstvo, vydieračský únos a podobne) sú predpokladom, že obava z ovplyvňovania svedkov, poškodených, ale aj niektorých obvinených stále trvá.

Najvyšší súd sa stotožnil aj s názorom súdu prvého stupňa súvisiacim s dôvodmi preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V tejto súvislosti bolo poukázané na to, že prepustením sťažovateľa a ďalších obvinených na slobodu by vznikla reálna   hrozba,   že   by   mohli   pokračovať   v doterajšej   trestnej   činnosti.   Súdy   vychádzali z toho, že vykonaným dokazovaním, hlavne z výpovede jedného zo svedkov, je zrejmé, že sťažovateľ a ďalší obvinení sa pred vzatím do väzby neživili bežným spôsobom, ale príjmy si   zadovažovali   z páchania   trestnej   činnosti.   Svedok   dokonca   presne   popísal   spôsob odmeňovania členov zločineckej skupiny.

Okrem toho, že najvyšší súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, poukázal aj na skoršie väzobné rozhodnutia prijaté v tejto trestnej veci a konštatoval, že okolnosti v nich uvedené sú aktuálne aj v súčasnom štádiu trestného konania.

Najvyšší súd súčasne vyslovil, že v danej veci bude potrebné vykonať ešte ďalšie dôkazy na účely náležitého zistenia skutkového stavu, pričom si osvojil názor súdu prvého stupňa, že väzbu sťažovateľa a ďalších obvinených je potrebné predĺžiť do 31. marca 2011, a nie až do 31. mája 2011, ako navrhoval prokurátor špeciálnej prokuratúry. Druhostupňový súd   sa   vyjadril   aj k tomu,   či   v postupe   orgánov   činných   v trestnom   konaní nedochádza k zbytočným   prieťahom.   V tejto   súvislosti   dospel   k záveru,   že   takáto   okolnosť   zistená nebola.

Úlohou ústavného súdu je zistiť, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd. Rozhodnutie najvyššieho súdu   z   hľadiska   sťažovateľovej   námietky   o   nedostatočnej   odôvodnenosti   jeho   ďalšieho ponechania vo väzbe sa javí ako súladné s ústavou. Pri odôvodnení ponechania sťažovateľa vo väzbe sa najvyšší súd stotožnil s názorom špecializovaného trestného súdu. Ústavný súd uvádza,   že   spôsob   takejto   formulácie   odôvodnenia   z   hľadiska   jeho   preskúmateľnosti považuje   za   prípustný,   keďže   jeho   obsahom   boli   skutočnosti,   ktoré   boli   sťažovateľovi známe z rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako aj zo skorších rozhodnutí prijatých v danej veci (obdobne napr. III. ÚS 241/07, III. ÚS 271/07, II. ÚS 131/08).

Ústavný   súd   okrem   toho   zastáva   názor,   že   doterajšia   dĺžka   trvania   väzby u sťažovateľa   vzhľadom   na   spáchanie   obzvlášť   závažnej   trestnej   činnosti,   z   ktorej   je obvinený, nemôže byť vo všeobecnosti považovaná za neprimerane dlhú (od 16. februára 2010), a to aj s prihliadnutím na okolnosti tohto prípadu (rozsiahle dokazovanie), ako aj vzhľadom na doterajšie dodržanie zákonných lehôt podľa § 76 Trestného poriadku, keď väzba v prípravnom konaní môže v sťažovateľovom prípade trvať až 25 mesiacov. Dosiaľ bola   lehota   trvania   väzby   sťažovateľa   predĺžená   do   31.   marca   2011,   čo   znamená,   že sťažovateľ by do tohto dátumu bol vo väzbe 13 mesiacov a 15 dní.

Zásadnou   námietkou   sťažovateľa   bolo   tvrdenie,   že   uznesenie   najvyššieho   súdu neobsahuje   individualizáciu   okolností   ďalšieho   trvania   jeho   väzby.   Poukázal   na   to,   že najvyšší súd sa vo všeobecnosti odvolával na skoršie dôvody väzby, ktoré boli spoločné aj pre   ďalších   spoluobvinených.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   ak   ide   o trestnú   vec,   kde vystupujú viacerí obvinení, ktorí spoločne participovali na trestnej činnosti, dôvody ich väzby, ako aj skutkové okolnosti môžu byť u viacerých, prípadne všetkých   obvinených rovnaké, a teda aj spoločné. Samozrejme, že tieto dôvody musia byť konkrétne. Na tomto mieste považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že najvyšší súd odvolávajúci sa na skoršie rozhodnutia   prijaté   v tejto   veci   prísne   nešpecifikoval   skutkové   okolnosti   dôvodov sťažovateľovej väzby, ale na druhej strane vychádzajúc z rozhodnutia súdu prvého stupňa uviedol konkrétne skutočnosti, ktoré sa podľa jeho vyjadrenia opierajú o výsluch svedka, doterajšie správanie obvinených, ako aj ostatné dosiaľ vykonané dokazovanie. Vzhľadom na presvedčivosť uvádzaných skutkových okolností a právnych dôvodov sa ústavný súd nedomnieva,   aby   závery   najvyššieho   súdu   boli   výsledkom   jeho   domýšľania   alebo nekontrolovaných predstáv vyúsťujúcich do svojvôle, a tým aj do porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že z tohto rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery najvyššieho súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   už   na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ v sťažnosti súčasne tvrdil, že najvyšší súd napadnutým uznesením porušil zásadu prezumpcie neviny, a tým aj jeho základné právo podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru.

Ústavný súd poukazuje na to, že najvyšší súd namietaným uznesením rozhodoval o zákonnosti   väzby.   Väzbu   je nutné vnímať ako   inštitút   trestného   procesu   znamenajúci obmedzenie osobnej slobody trestne stíhanej osoby, ktorý sa vyznačuje tým, že napomáha dosiahnutiu účelu trestného konania, a to v podobe či už znemožnenia obvinenému vyhnúť sa   trestnému   stíhaniu   (úteková   väzba),   zabránenia   v   marení   objasňovania   dôležitých skutočností (kolúzna väzba) alebo zabránenia v pokračovaní trestnej činnosti (preventívna väzba). V tomto prípade najvyšší súd rozhodoval o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola okrem iného väzba sťažovateľa predĺžená do 31. marca   2011.   Najvyšší   súd   v tomto   prípade   konštatoval   opodstatnenosť   väzobného dôvodu   podľa   § 71 ods.   1 písm.   a), b) a c)   Trestného poriadku   a ani vo výroku   alebo v odôvodnení svojho rozhodnutia nevyslovil, že sťažovateľ je vinný zo spáchania trestnej činnosti, ktorá mu je na základe dosiaľ zadovážených dôkazov kladená za vinu. Ústavný súd teda   nezistil,   aby najvyšší   súd   v okolnostiach   daného   prípadu   prejudikoval rozhodnutie vo veci samej, a tak prelomil zásadu prezumpcie neviny sťažovateľa, podľa ktorej každý, proti   komu   sa   vedie   trestné   konanie,   sa   považuje   za   nevinného,   kým   súd   nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu (obdobne III. ÚS 1/2011).

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods.   2   dohovoru   na   jednej   strane   a napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   na   strane druhej, sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 47/2010 z 20. decembra 2010, ústavný súd ich už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V danom prípade sťažovateľ namietal rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bola jeho sťažnosť proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu o predĺžení lehoty trvania jeho väzby do 31. marca 2011 zamietnutá.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax Európskeho súdu pre   ľudské   práva,   podľa   ktorej   osobnú   slobodu   chráni   v   zásade   čl.   5   dohovoru   (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), respektíve čl. 17 ústavy, pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o   práve   na   spravodlivé   súdne   konanie či   ustanovenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   garantujúce základné právo na súdnu ochranu (obdobne napr. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd z tohto dôvodu odmietol.

Napokon   sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   čl.   40   ods.   6   listiny   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 47/2010 z 20. decembra 2010.

Tento   článok   zakotvuje   zásadu   použitia   hmotnoprávneho   trestného   predpisu (Trestného zákona) pri posudzovaní trestnosti činu a ukladaní trestu. Pritom rozhodnutie, ktoré   sťažovateľ   namietal,   s touto   zásadou   nijako   nesúvisí,   keďže   ide   o rozhodnutie týkajúce sa inštitútu trestného procesu–väzby, pri ktorom všeobecný súd síce rozhoduje o osobnej   slobode   dotknutej   osoby,   ale   neposudzuje   trestnosť   činu   ani   nerozhoduje o uložení trestu takejto osobe.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že sťažovateľ nijako neodôvodnil, v čom by malo spočívať porušenie označeného článku listiny a ani nenaznačil, akým spôsobom by mohol najvyšší súd porušiť označený čl. 40 ods. 6 listiny.

Z uvedeného dôvodu sa sťažnosť aj v tejto časti javí ako zjavne neopodstatnená.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia,   a preto   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2011