znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 113/2010-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   augusta   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Rudolfa Tkáčika a Ľubomíra Dobríka o sťažnosti Ing. J. L., B., zastúpeného JUDr. J. P., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 258/1994 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 C 258/1994 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   II p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 C 258/1994 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. L. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing.   J. L. trovy   právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet   advokáta   JUDr.   J.   P.,   Advokátska   kancelária,   B.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 113/2010-13 z 23. marca 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 258/1994.

Následne ústavný súd 15. apríla 2010 vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke   prijatej   sťažnosti,   zaslanie   relevantného   súdneho   spisu   a   oznámenie,   či   súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 11. júna 2010. V jeho prílohe   sa   nachádzal   súdny   spis   a   podrobná   chronológia   úkonov   okresného   súdu i účastníkov v napadnutom konaní, z ktorej   vyplývajú tieto podstatné skutočnosti: „Od podania návrhu t.j. od 21.12.1994 do 31.12.2004 bola vec pridelená Mgr. R. P. Úpravou zo dňa 04.01.1995 bol navrhovateľ vyzvaný na špecifikáciu všetkých vecí tvoriacich masu BSM.   Podaním   doručeným   súdu dňa   03.2.1995 žiadal navrhovateľ   o poskytnutie lehoty na špecifikáciu vecí do konca februára 1995.   Písomným podaním doručeným súdu dňa 28.02.1995   navrhovateľ   súdu   oznámil,   že   požadovaný   zoznam   vecí   nemôže   predložiť z dôvodu,   že   dokumentácia   sa   nachádza   u   odporkyne,   s   ktorou   nemá   žiadny   kontakt. Písomným podaním doručeným súdu dňa 07.03.1995 sa k žalobe vyjadrila odporkyňa. Dňa 13.03.1995 bol vo veci nariadený termín pojednávania na deň 28.04.1995. Pojednávanie bolo   odročené   pre   neprítomnosť   odporkyne   zo   zdravotných   dôvodov.   Nový   termín pojednávania bol vytýčený na deň 20.06.1995. Na pojednávaní bol vypočutý navrhovateľ, odporkyňa sa pojednávania nezúčastnila. Ďalší termín pojednávania bol určený na deň 25.08.1995,   odporkyňa   sa   pojednávania   nezúčastnila,   jej   právny   zástupca   rozporoval navrhovateľom uvádzané veci patriace do BSM. Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že navrhovateľ v lehote 10 dní predloží súdu listinné dôkazy týkajúce sa vkladných knižiek.   Dňa   18.09.1995   súd   vo   veci   nariadil   pojednávanie   na   deň   17.11.1995. Pojednávania   sa   zúčastnili   obaja   účastníci   konania,   pojednávanie   bolo   odročené na neurčito po oboznámení sa so stanoviskom navrhovateľa zo dňa 04.09.1995. Úpravou zo dňa   14.06.1996   bol   vo   veci   nariadený   termín   pojednávania   na   deň   02.07.1996. Odporkyňa   sa   pojednávania   nezúčastnila   zo   zdravotných   dôvodov,   súd   odročil pojednávania na neurčito stým, že odporkyňa bude vypočutá doma v byte. Termíny výsluchu odporkyne   boli   určené   na   deň   20.11.1996,   11.12.1996,   25.06.1997.   Vzhľadom na bezvýslednosť týchto pokusov bol navrhovateľ volaný na informatívne výsluchu na deň 16.07.1997, 09.12.1997, 04.03.1998, 20.05.1998, 15.07.1998, na ktoré sa nedostavil. Súd vo veci   nariadil   termín   pojednávania   na   deň   23.10.1998,   27.11.1998   a   24.05.1999, na pojednávania   sa   nedostavil   sťažovateľ.   Na   pojednávaní   konanom   dňa   28.06.1999, 19.07.1999   a   13.09.1999   bola   vypočutá   odporkyňa.   Pojednávanie   nariadené   na   deň 25.10.1999 bolo odročené z dôvodu, že odporkyňa odvolala plnú moc pre konanie, ktorú udelila synovi J. L. ml. a splnomocnila na konanie advokáta JUDr. T. Vec bola odročená na deň   29.11.1999   sťažovateľ   svoju   neúčasť   na   tomto   pojednávaní   ospravedlnil.   Vec   bola odročená   na   neurčito   a   nový   termín   pojednávania   bol   nariadený   na deň   17.10.2000, pojednávanie bolo odročené za účelom identifikácie vkladných knižiek. Úpravou zo dňa 30.06.2003 bol vo veci nariadený termín pojednávania na deň 30.09.2003. Pojednávanie bolo odročené na deň 04.11.2003. Na zhodnú žiadosť právnych zástupcov oboch strán bolo pojednávanie odročené na neurčito s tým, že nový termín bude vytýčený na február 2004. Pojednávanie nariadené na deň 03.02.2004 bolo odročené na 11.03.2004 z dôvodu, že sa nedostavila odporkyňa a jej právny zástupca. Pojednávanie nariadené na 11.03.2004 bolo odročené   na   neurčito   z   dôvodu   práceneschopnosti   zákonného   sudcu.   Úpravou   zo   dňa 29.04.2004 bolo nariadené pojednávanie na deň 01.06.2004. Na pojednávaní sa žalovaná zaviazala predložiť sumár masy vecí sporných, ako aj nesporných s návrhom ich hodnoty. Pojednávanie   bolo   odročené   na   deň   29.06.2004.   Tohto   pojednávania   sa   nezúčastnila odporkyňa a jej právny zástupca. Nový termín pojednávania bol vytýčený na 21.09.2004. Z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu bol tento termín zrušený a pojednávanie bolo odročené na neurčito...

...   nariadený   termín   pojednávania   na   24.3.2005.   Pojednávania   sa   nezúčastnila odporkyňa.   Právny   zástupca   navrhovateľa   bol   zaviazaný   vypracovať   špecifikáciu hnuteľných   vecí   nadobudnutých   za   trvania   manželstva   tak,   aby   sa   dali   odlíšiť   veci rovnakého druhu. Pojednávanie bolo odročené na 13.09.2005. Odporkyňa a jej právny zástupca sa na pojednávanie nedostavili. Nový termín pojednávania bol určený na deň 26.01.2006,   pojednávanie   bolo   odročené   z   dôvodu,   že   odporkyňa   so   svojim   právnym zástupcom   potrebovali   odsúhlasiť   hodnotu   vecí   patriacich   do   BSM.   Pojednávanie   bolo odročené na 16,02.2006, na pojednávaní bolo nariadené znalecké dokazovanie na určenie ceny   nehnuteľností.   Znalec   Ing.   A.   C.   prevzal   spis   17.03.2006.   písomným   podaním doručeným   súdu   dňa   07.07.2006   požiadal   znalec   o   predĺženie   lehoty   na   vypracovanie znaleckého posudku z dôvodu pretrvávajúcich problémov s komunikáciou a sprístupnením niektorých nehnuteľností a požadovaných dokladov zo strany účastníkov. Dňa 21.11.2006 znalec   vrátil   spis   bez   vypracovania   znaleckého   posudku   pre   nedostatočnú   spoluprácu odporkyne so znalcom.   Po zásahu súdu znalec vypracoval znalecký posudok,   ktorý bol doručený   súdu   22.03.2007.   Právnym   zástupcom   účastníkov   konania   bol   doručený na vyjadrenie. Obe sporové strany doručili súdu svoje výhrady k znaleckému posudku. Súd vo veci dňa 29.06.2007 nariadil pojednávanie na deň 30.10.2007. Uznesením z 29.06.2007 súd rozhodol o priznaní odmeny znalcovi. Voči tomuto uzneseniu dňa 27.08.2007 podal odvolanie sťažovateľ. Na pojednávaní konanom dňa 30.10.2007 účastníci konania navrhli vykonať dokazovanie svedkami, ktorých adresy si vyhradili doručiť súdu v lehote 1 mesiaca. Súd   pojednávanie   odročil   na   24.01.2008.   Medzitým   bol   spis   dňa   08.11.2007 predložený Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní voči uzneseniu, ktorým bola   priznaná   odmena   znalcovi.   Spis   sa   vrátil   na   tunajší   súd   dňa   11.01.2008. Na pojednávaní   konanom   dňa   24.01.2010   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu podrobne vyšpecifikoval masu vecí patriacich do BSM, boli tiež navrhnutí ďalší svedkovia, ktorých adresy sa právnemu zástupcovi odporkyne podarilo zistiť. Navrhnuté bolo doplniť dokazovanie o zistenie hodnoty 1-izbového bytu, ktorý mala odporkyňa pred uzavretím manželstva, ale ktorý počas trvania manželstva vrátila družstvu. Pojednávanie bolo odročené na deň 06.03.2008,na pojednávaní boli vypočutí svedkovia Ing. A. Š., E. S., J. L. a A. S. Pojednávanie bolo odročené na deň 15.04.2008, pričom právni zástupcovia účastníkov   si   vymienili,   že   dodatočne   v   lehote   3   dní   oznámia   súdu   svoje   návrhy na doplnenia dokazovania a adresy svedkov, ktorých navrhnú vypočuť. Na pojednávanie konané dňa 15.04.2008 sa nedostavila odporkyňa, ktorá neúčasť ospravedlnila svojim zlým zdravotným stavom. Boli vypočutí svedkovia P. B., Ing. M. K. Pojednávanie bolo odročené na   29.05.2008   za   účelom   vykonania   dožiadaní   na   Slovenskú   sporiteľňu   a   Sociálnu poisťovňu   podľa   návrhom   účastníkov.   Následne   bolo   vytýčené   pojednávanie   na   deň 04.09.2008. Uznesením č. k. 19C/258/1994-369 bolo vo veci nariadené kontrolné znalecké dokazovanie.   Voči   tomuto   uzneseniu   podala   odvolanie   odporkyňa,   v   časti   uloženej povinnosti   zaplatiť   preddavok   na   trovy   znaleckého   dokazovania   a   súčasne   požiadala o priznanie o oslobodenie od trov konania. Uznesením zo dňa 22.01.2009 súd doplnil výrok uznesenia   o   nariadení   kontrolného   znaleckého   dokazovania   o   vymedzenie   ďalšej   úlohy na návrh odporkyne. Uznesením zo dňa 26.01.2009 súd po vykonaní potrebného šetrenia na osobné,   majetkové   a   zárobkové   pomery   odporkyne   priznal   odporkyni   oslobodenie od povinnosti zaplatiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania. Znalkyňa prevzala spis 02.04.2009, podaním doručením súdu dňa 15.04.2009 spis vrátila z dôvodu, že v marci 2009 porodila a tiež z dôvodu, že sporové strany nie sú ochotné poskytnúť jej súčinnosť. Spis   bol   opätovne   vrátený   znalkyni   na   vypracovanie   znaleckého   posudku   26.06.2009. Znalecký posudok bol doručený súdu dňa 14.10.2009.   Úpravou zo dňa 15.11.2009 bol vo veci   nariadený   termín   pojednávania   na   deň   11.02.2010,   na   ktorom   bol   vyhlásený rozsudok,   ktorý   nenadobudol   právoplatnosť   z   dôvodu,   že   voči   rozsudku   bolo   podané odvolanie.

Po vrátení spisu z Ústavného súdu bude tento predložený na rozhodnutie o odvolaní na Krajský súd v Bratislave.“

Rovnaké skutočnosti týkajúce sa priebehu konania zistil zo súdneho spisu aj ústavný súd.

Predsedníčka okresného súdu v závere svojho vyjadrenia uviedla: „súd vo veci konal plynule, úseky medzi jednotlivými úkonmi a nariadením pojednávania boli determinované požiadavkami   účastníkov   a   navrhnutých   dôkazov,   ktoré   bolo   potrebné   vykonať.“ S poukazom na uvedené ústavnému súdu navrhla, aby sťažnosť ako nedôvodnú zamietol, a zároveň vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Právny zástupca sťažovateľa vyjadrením z 8. júla 2010 oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní   v   uvedenej   veci   a   súhlasí   s   upustením   od   ústneho   pojednávania   vo   veci. Zároveň vo vyjadrení poukázal na niektoré konkrétne pochybenia okresného súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je nárok sťažovateľa (navrhovateľa v konaní, pozn.) na vyporiadanie BSM. Ústavný súd konštatuje, že takéto spory sú síce svojou   povahou   náročnejšie   na   dokazovanie,   pretože   treba   zistiť   okruh   veci   patriacich do zaniknutého   bezpodielového   spoluvlastníctva   účastníkov   konania,   ale aj   ich   hodnotu ku dňu   zániku   a   zohľadniť   aj   viacero   skutočností,   ktoré   vyplývajú   z   §   150   zákona č. 40/1964 Zb.   Občianskeho zákonníka v znení neskorších   predpisov,   najmä pokiaľ ide o komplexnosť vyporiadania tohto majetkového spoločenstva, ale na druhej strane však ide o   konanie,   ktoré   nie   je   právne   zložité.   Uplatňovanie   tejto   úpravy   je   stabilizované v rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov,   ktorá   obsahuje   aj   jednoznačnú   metodiku postupu a prerokovania takých majetkových sporov.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zistil, že sťažovateľ   bol   v   konaní   aktívny,   poskytoval   okresnému   súdu   potrebnú   súčinnosť, s výnimkou   neúčasti   na   informatívnych   výsluchoch   a   neúčasti   na   troch   nariadených pojednávaniach,   pretože   predvolania   na   nariadené   pojednávania   neprevzal   v   odbernej lehote. Tieto zistenia však nemali podľa názoru ústavného súdu výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku   tohto   konania,   keďže   miera   predlženia   posudzovaného   konania   v   dôsledku sťažovateľovej   neúčasti   na   informatívnych   výsluchoch   nebola   s   ohľadom   na   doterajšiu dĺžku konania z hľadiska posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní významná.

Z predloženého súdneho spisu navyše vyplynulo, že sťažovateľ sa snažil a aj viackrát navrhoval mimosúdne urovnanie sporu, ale pre neochotu odporkyne rokovať toto nebolo možné.

3. Pri   hodnotení   doterajšieho   postupu   okresného   súdu   v   namietanom   konaní poukazuje   ústavný   súd   na   to,   že   i   keď   okresný   súd   nariadil   viaceré   pojednávania (28 nariadených   pojednávaní)   a   tiež   znalecké   dokazovanie   a   kontrolné   znalecké dokazovanie, doterajšia   dĺžka   konania na jednom   stupni v   trvaní   viac ako 15 rokov   je z hľadiska poskytovania ochrany označeným právam neakceptovateľná.

Vyjadrenie   okresného   súdu,   v   ktorom   predsedníčka   poukázala   na   skutočnosť,   že účastníci navrhovali dôkazy „až niekoľko rokov po podaní návrhu na súd“, nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavuje štát   zodpovednosti   za   pomalé a   neefektívne   konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v konaní.

Ústavný   súd   v   posudzovanom   konaní   identifikoval   obdobie   dlhšej   nečinnosti okresného súdu od pojednávania konaného 17. októbra 2000 do termínu ďalšieho určeného pojednávania   30.   septembra   2003   (nečinnosť   v   trvaní   47   mesiacov).   Počas   uvedeného obdobia okresný súd urobil jediný úkon (9. mája 2001 výzva o identifikáciu vkladných knižiek),   na   ktorý   dostal   odpoveď   26.   júna   2001.   Aj   po   zohľadnení   tohto   obdobia (od zaslania žiadosti okresného súdu do doručenia odpovede) ústavný súd konštatuje viac ako 45-mesačnú nečinnosť okresného súdu.

Ďalším   obdobím   kratšej   nečinnosti   okresného   súdu   bolo   obdobie   od   odročenia pojednávania   29.   júna   2004   do   určenia   termínu   pojednávania   (26.   januára   2005) na 24. marec 2005 (nečinnosť 8 mesiacov), keďže pojednávanie určené na 21. september 2004 bolo zrušené a bolo odročené na neurčito z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu.

Ústavný súd tu poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním príslušného súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníkov súdneho konania.   „Aj   neefektívna   činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného   súdu)   môže   zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli   ktorým   sa   sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol“ (napr. IV. ÚS 164/03, IV. ÚS 121/04, IV. ÚS 267/04).

Ústavný   súd   z   predloženého   súdneho   spisu   zistil,   že   pri   prvom   nariadenom znaleckom   dokazovaní   od   ustanovenia   znalca   (uznesením   zo   16.   februára   2006) do doručenia   znaleckého   posudku   znalcom   (22.   marec   2007)   okresnému   súdu   uplynulo 13 mesiacov,   potom,   ako   znalec   podaním   (7.   júla   2006)   žiadal   o   predĺženie   lehoty na vypracovanie   znaleckého   posudku   z   dôvodu   nesúčinnosti   odporkyne,   a   potom,   ako znalec   vrátil   spis   (21.   novembra   2006)   bez   vypracovania   znaleckého   posudku pre nedostatočnú spoluprácu odporkyne so znalcom.

Okresný súd nariadil aj kontrolné znalecké dokazovanie uznesením z 26. júna 2008. Následne uznesením z 22. januára 2009 okresný súd doplnil výrok uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania o vymedzenie ďalšej úlohy na návrh odporkyne. Zo súdneho spisu vyplynulo,   že   obe   uznesenia   boli   doručené   ustanovenej   znalkyni   okresným   súdom   až 13. marca 2009. Znalkyňa doručila znalecký posudok okresnému súdu 14. októbra 2009, teda po uplynutí 15 mesiacoch od nariadenia znaleckého dokazovania.

Podľa názoru ústavného súdu samotný postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Dôkazom toho je aj uvedený   počet nariadených pojednávaní (28) vo veci.

V posudzovanom prípade ústavný súd zistil aj nesústredenú a neefektívnu činnosť okresného súdu v opakovanom nevyužití možnosti uloženia poriadkových opatrení v zmysle § 53 OSP, a to aj napriek splneniu zákonných podmienok na jeho využitie.

Vychádzajúc z uvedeného dospel   ústavný súd   k názoru, že doterajším   postupom okresného   súdu   v   konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp.   zn.   19   C   258/1994,   došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. V posudzovanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Hoci okresný súd v danej veci už rozhodol rozsudkom z 11. februára 2010 a z dôvodu podaných odvolaní účastníkmi konania bude v tomto štádiu konania rozhodovať odvolací súd, ústavný súd vzhľadom na účel tohto typu konania prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 19 C 258/1994 konal bez zbytočných prieťahov, keďže definitívne nastolenie stavu právnej istoty sťažovateľa nastane až po právoplatnom rozhodnutí vo veci a okresný súd bez ohľadu na výsledok odvolacieho konania bude musieť ešte vo veci určité úkony vykonať (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   10   000   € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že „doterajšie 15 ročné pôsobenie súdu v tomto spore mi neumožnilo využívať   spoločne nadobudnutý majetok“ a „neistota   vo   vymožiteľnosti   môjho   právneho   nároku   v   dohľadnom   čase   ma   veľmi psychicky zaťažuje a spôsobuje rôzne, i zdravotné problémy“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu, ktoré je na ňom vedené pod sp. zn. 19 C 258/1994 (vyše 15 rokov), berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   4   000   €   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. P. Sťažovateľ si uplatnil trovy konania za tri úkony právnej pomoci v sume 382,32 €, ktoré bližšie nešpecifikoval.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania pozostávajúce z odmeny advokáta a vychádzal   pritom   z   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2009 v sume 721,40 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2010   (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 120,23 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,21 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľovi, predstavuje celkovú sumu 254,88 €.

Za spracovanie stanoviska doručeného ústavnému súdu 13. júla 2010 ústavný súd náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal, keďže toto stanovisko nevnieslo do procesu posudzovania   sťažnosti   žiadne   nové   právne   ani   skutkové   okolnosti.   Išlo   v   podstate o zopakovanie argumentácie obsiahnutej v odôvodnení sťažnosti so súčasným poukazom na niektoré   konkrétne   pochybenia   okresného   súdu,   ktoré   však   ústavnému   súdu   už   boli známe z vyžiadaného súdneho spisu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010