znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 113/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Š. K., Z., zastúpeného advokátkou Mgr. E. S., N., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Zvolen   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 C 84/2004 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 13   Co   77/2006   a sp.   zn.   13   Co   150/2007,   čl.   13   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu pred zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 183/2008 z 12. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára 2009 (po doplnení 20. februára 2009, 2. marca 2009, 10. marca 2009 a 16. marca 2009) doručená sťažnosť Š. K., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. E. S., N.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Zvolen   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   84/2004 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 77/2006 a sp. zn. 13 Co 150/2007, čl. 13 ods. 1 ústavy, základného práva na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu pred zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   15 Co   183/2008 z 12. novembra 2008.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:«1. Dňa   10.   júna   2004   podal   sťažovateľ   na   Okresnom   súde   vo   Zvolene   žalobu o ochranu   osobnosti   a   náhrady   nemajetkovej   ujmy...   Okrem   určenia,   že   žalovaný neoprávnene   zasiahol   do   práv   žalobcu   (poskytnutím   vyjadrenia   pre   regionálnu   tlač) sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy, s prihliadnutím na následky uvedeného neoprávneného zásahu.

2. Okresný súd vo Zvolene rozsudkom sp. zn. 6 C/84/2004-199 zo dňa 5. júna 2008 žalobu zamietol s odôvodnením, že žalobca nepreukázal, že zásah do jeho osobnostných práv vykazuje takú mieru, aby zásah mohol používať právnu ochranu.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 15 Co/183/2008-245 zo dňa 12. novembra 2008 rozsudok Okresného súdu Zvolen potvrdil...

4. Súdy   oboch   stupňov   sa   podľa   názoru   sťažovateľa   nedostatočne   vysporiadali s kolíziou dvoch práv - na jednej strane práva verejnosti na informácie, na druhej strane právom žalobcu na ochranu osobnosti a osobnostných práv a s tým súvisiacu povinnosť zachovať   primeranú   mieru rovnováhy   medzi   týmito   právami,   resp.   prioritou niektorého z práv v prípade ich kolízie.

5. Súdy oboch stupňov v priebehu svojho rozhodovania zavinili prieťahy v konaní, keď   konečného   verdiktu   (bez   ohľadu   na   jeho   obsah)   v   súdnom   konaní   sa   sťažovateľ domohol s časovým odstupom viac ako 4 roky, teda v čase, kedy by aj prípadné pozitívne rozhodnutie (v zmysle - vyhovenie žalobe a uverejnenie ospravedlnenia resp. rozsudku) bolo tak   časovo   vzdialené   od tlačového   deliktu,   že   aj   verejné   ospravedlnenie,   prípadne uverejnenie   vyhovujúceho   rozsudku,   by nebolo   verejnosťou   vzhľadom   na   časový   odstup vnímané v súvislostiach, v ktorých k namietanému tlačovému deliktu došlo...

6. Podávanie   odôvodnených   opravných   prostriedkov   proti   imperfektným rozhodnutiam - procesným uzneseniam Okresného súdu Zvolen a Krajského súdu Banská Bystrica tak vo veci zastavenia konania proti žalovanému v 2. rade, ako aj proti uzneseniu o nesprávne vyrubenom súdnom poplatku, došlo aj k priamej majetkovej ujme vo sfére žalobcu (náhrada trov právneho zastúpenia za tieto úkony)... Tieto náklady by žalovaný nemusel   vynaložiť,   keby   súdy   dodržiavali   zákonom   stanovené   procesné   postupy a rešpektovali hmotné právo...

6. Krajský súd súčasne potvrdil aj výrok týkajúci sa trov konania, v zmysle ktorého zaviazal   žalobcu   nahradiť   žalovanému   trovy   konania   vo   výške   45.503,80   Sk   ako   trovy prvostupňového konania, a 16.209 Sk titulom trov odvolacieho konania. Výrok rozsudku o trovách konania je odôvodnený tým, že hodnotou sporu je požadovaná výška nemajetkovej ujmy, ktorá je potom základom pre výpočet trov právneho zastúpenia podľa § 10 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. Výrok rozsudku Krajského súdu týkajúci sa náhrady trov odvolacieho konania, teda potvrdenie rozsudku prvoinštančného ako celku, vrátane   výroku o trovách konania je   potom   arbitrárny vzhľadom   na   to,   že   predmetom konania bolo určenie práva na ochranu osobnosti, teda nemajetkové právo neoceniteľné peniazmi. Ako vyplýva z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR, je pri žalobách, ktoré nie sú žalobami na plnenie, neprípustné stotožňovať konštatovanie určenia právneho vzťahu s hodnotou práva, ktorého účinnosť/neúčinnosť, existencia či oprávnenosť sa žalobou žiada vysloviť (III. ÚS 138/07, III. ÚS 324/07, III. ÚS 299/04)...

Uvedeným   postupom   (konaním   a   rozhodnutím)   Krajského   súdu   Banská   Bystrica v konaní č. k. 15 Co/183/2008-245 boli porušené nasledujúce práva sťažovateľa:

1.1. základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   slobôd,   pričom   súdna   ochrana   formálne   bola poskytnutá,   ale   napriek   tomu,   že   §   11   a   nasl.   Občianskeho   zákonníka   zaručuje   právo na ochranu osobnosti pred neoprávneným zásahom, fakticky ochrana proti preukázanému narušeniu poskytnutá nebola, pričom osoba, ktorá sa neoprávneného zásahu mala dopustiť, je ako náčelník M. vo Z. súčasťou štátnej moci, statusovo teda verejný činiteľ.

1.2. čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky - vzhľadom na to, že súd, ktorý v tejto   veci   rozhodol   v   neprospech   sťažovateľa   bez   toho,   aby   sa   dôsledne   vyrovnal s relevantnými   okolnosťami   prípadu   a   v   konaní   prednesenými   argumentmi   sťažovateľa (analogicky   v   rozhodnutí   III.   ÚS   117/06),   s   prihliadnutím   na čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR (porovnateľne   k   čl.   6   ods.   1   Dohovoru), keď   k   právu   na   spravodlivé   súdne   konanie organicky   prináleží   aj   právo   na   náležité   odôvodnenie   rozhodnutia   a vysporiadanie sa so všetkými   dôkazmi,   tvrdeniami   a   skutočnosťami,   teda   v   tomto   prípade aj so skutočnosťou, že niektoré z údajov uvádzaných žalovaným boli nepravdivé, a zásah do práv žalobcu nebol len potenciálny („sú spôsobilé privodiť následky“), ale konkrétne a preukázané následky aj spôsobil (neprijatie do zamestnania, hodnotiace posudky kolegov i neznámych   osôb),   vzhľadom   na   verejnosťou   vnímanú   prezumpciu   správnosti   tvrdení žalovaného ako náčelníka M..

1.3. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 1, článok 46 Ústavy Slovenskej republiky tiež s poukázaním na to, že súd pri rozhodnutí o trovách konania rozhodol v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom upravujúcim výšku náhrady trov konania, a to v rozpore s doktrinálnou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky

2. Okresný súd Zvolen v konaní sp. zn. 6 C/84/2004 a Krajský súd v Banskej Bystrici v konaniach 3 Co/77/2006 a 13 Co/150/2007 porušili právo sťažovateľa na spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd...»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   84/2004 a postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   Co   77/2006   a   sp.   zn. 13 Co 150/2007 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Co 183/2008-245 z 12. novembra 2008 bol porušený čl. 13 ods. 1 ústavy, základné práva podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, namietaný rozsudok krajského   súdu   v časti   potvrdzujúcej   výrok   o trovách   prvostupňového   konania, ako aj vo výroku   o náhrade   trov   odvolacieho   konania zrušil   a vec   vrátil   krajskému   súdu na ďalšie   konanie,   priznal   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie   v celkovej   sume 3 000 eur,   ako   aj   náhradu   trov   konania.   Okrem   toho   sťažovateľ   žiadal   o anonymizáciu svojich údajov v publikovaných rozhodnutiach ústavného súdu v danej veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z doterajšej,   ako   aj   súčasnej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v časti sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 84/2004, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 77/2006 a sp. zn. 13 Co 150/2007. Pritom   v rámci   označených   konaní   vedených   na   krajskom   súde   tento   súd   rozhodoval o odvolaniach proti jednotlivým rozhodnutiam okresného súdu, ktoré boli výsledkom jeho rozhodovacej činnosti v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 84/2004.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   zistil,   že   konanie   vedené   na   okresnom   súde pod sp. zn. 6 C 84/2004 bolo právoplatne skončené 16. decembra 2008.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal ústavný súd zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie právnej neistoty, v ktorej sa nachádza fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu (napr. III. ÚS 61/98,   IV.   ÚS   321/08).   Zo stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   tiež vyplýva,   že ochranu   základnému   právu   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte dochádza   a nečinnosť   orgánu   verejnej   moci   v tom   čase   ešte   trvá   (obdobne napr. II. ÚS 387/06, III. ÚS 246/08).

Ústavný súd zistil, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (16. februára 2009) okresný súd ani krajský súd v namietanom konaní už nekonali, pretože konanie vedené na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   6   C   84/2004   (vrátane   označených   odvolacích   konaní iniciovaných   v rámci   neho)   bolo   právoplatne   skončené   16.   decembra   2008,   t. j.   v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu k porušovaniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods.   2 ústavy a jeho práva podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru postupom (nečinnosťou) okresného súdu či krajského súdu už nemohlo dochádzať.

Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti zjavne   neopodstatnená,   a   preto   ju   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   po   jej predbežnom prerokovaní z uvedeného dôvodu odmietol (obdobne napr. II. ÚS 184/06).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie čl. 13 ods. 1 ústavy, svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Co 183/2008-245 z 12. novembra 2008.

Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať

a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,

b) medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   4,   ktorá   priamo   zakladá   práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa odseku 2 citovaného článku každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   v predmetnej   časti   sťažnosti   boli   tvrdenia o nezákonnosti   a nesprávnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   v rámci   konania   o ochranu osobnosti, pretože podľa názoru sťažovateľa tak prvostupňový súd, ako aj druhostupňový súd   v rozpore   s vykonaným   dokazovaním   dospeli   k záveru,   že   v jeho   prípade   nedošlo k neprimeranému   zásahu   do   jeho   práv   spojených   s ochranou   osobnosti.   Okrem   toho sťažovateľ   namietal   aj   výroky   rozsudku   krajského   súdu   týkajúce   sa   náhrady   trov prvostupňového konania, ako aj odvolacieho konania, pretože podľa jeho názoru krajský súd nemal výšku týchto trov odvodzovať od rozsahu požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ale mal mať na pamäti, že predmet sporu – ochrana osobnosti sa nedá vyčísliť v peniazoch.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   rozsudkom   okresného   súdu č. k. 6 C 84/2004-199 z 5. júna 2008 bola žaloba sťažovateľa o ochranu osobnosti vrátane náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietnutá, pričom sťažovateľovi bola zároveň uložená povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v sume 45 503,80 Sk.

Proti prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal len skutočnosti   týkajúce   sa   vykonaného   dokazovania,   s čím   bol   pochopiteľne   spojený   jeho nesúhlasný názor s rozhodnutím okresného súdu o zamietnutí jeho žaloby. Ako vyplýva z obsahu podaného odvolania, sťažovateľ v ňom vôbec nenamietal výrok o náhrade trov prvostupňového konania.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 15 Co 183/2008-245 z 12.   novembra   2008   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil   a sťažovateľovi   uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v sume 16 209 Sk.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva: «Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je správne, odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje. Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že NOVÝ VPRED ŽURNÁL, regionálny denník dňa 17. 02. 2004 v článku „Kamera nespala,   ale   mestskí   policajti asi áno?“   s podtitulom   „Zlodejovi   sa   podarilo vykradnúť novinový stánok v priamom prenose“, vydal správu o vykradnutí novinového stánku vo Z. na... Následne vyšiel v tých istých novinách dňa 02. 03. 2004 článok s názvom „Kamerový systém pravdepodobne usvedčí zlodeja“... V článku je konštatované, že pôvodne príčiny, prečo policajti nezakročili, neboli uvedené, avšak následne prípad nabral obrátky. Článok konštatuje, že policajt, ktorý mal tú noc službu, už nie je v radoch m... Je konštatované, že v službe   nespal,   ale   ako   ukázalo   šetrenie,   porušil   smernice   tým,   že s kamerovým systémom aktívne nepracoval... Odvolací   súd   zdôrazňuje,   že   následne   11. 05. 2004   v   tých   istých   novinách   bol uvedený ďalší článok AD: „Kamera nespala, mestskí policajti áno?“ s podtitulom „O prácu prišiel jeden mestský policajt. Cíti sa ukrivdený. Jeho bývalí nadriadení však majú iný názor“. Z úvodu článku vyplýva, že predošlá správa uverejnená vo februári roku 2004 spustila lavínu, v ktorej prišiel o prácu jeden mestský policajt, ktorý cítil potrebu sa k tomu vyjadriť.   Noviny   preto   poskytli   aj   jemu   priestor   na   vyjadrenie.   Z   novín   vyplýva, že sa uverejňuje reakcia Š. K. a jeho vyjadrenie je citované v úvodzovkách. Následne nato je uverejnený názor náčelníka MsP J. D. tiež v úvodzovkách. V tomto názore odporca okrem iného   popisuje   režimové   pracovisko   (kamerový   systém)...   Poukazuje   na   Smernicu   MsP o monitorovacom bezpečnostnom systéme, podľa ktorého pracovník režimového pracoviska je povinný priebežne monitorovať situácie pomocou monitorovacieho systému, no v tomto prípade tak príslušník nepostupoval. Zároveň konštatuje iné problémy v súvislosti s daným pracovníkom... Je konštatované, že odporca uvádza, že ostatní pracovníci zvládajú danú situáciu   bez   problémov.   Záverom   odporca   konštatuje,   že   vzniknutému   problému predchádzali   upozornenia   náčelníka   MsP   a   následne   aj   upozornenie   primátora   mesta, uvedené príslušníkovi MsP, ktorého sa problém týka. Zo   žiadosti   o   uverejnenie   článku   napísaného   navrhovateľom   dňa   05.   05.   2004 adresovaného   Redakcii   novín   NOVÝ   VPRED   ŽURNÁL   okrem   iného   vyplýva,   že navrhovateľ žiada redaktorku S. o uverejnenie jeho príspevku... Oba články sa dotkli jeho osoby a spôsobili problémy nielen jemu, ale aj jeho rodine, nakoľko ako pracovníka MsP ho poznalo množstvo ľudí a jeho meno sa rozšírilo v zlom svetle...

Odvolací súd v súlade s konštatovaním súdu prvého stupňa má zato, že nedošlo k neoprávnenému   zásahu   spôsobilému   vyvolať   narušenie   chránených   záujmov navrhovateľa.   V   chronologickom   časovom   slede   prvé   dva   články   nezasahujú   do   práv navrhovateľa   žiadnym   spôsobom,   pretože   nie   sú   tak   dostatočne   konkrétne   a   vo   vzťahu k navrhovateľovi   individualizované,   že   by   bežný   čitateľ   z   obsahu   článku   mal   možnosť dozvedieť sa, že došlo k porušeniu pracovných povinností konkrétnym policajtom. Ak túto skutočnosť   zistili   napr.   spolupracovníci,   alebo   sa   o   tomto   dozvedeli   iné   osoby,   určite to nebolo na základe uverejneného článku ani prípadného uvedenia skutočnosti, že došlo k porušeniu predpisov. Odvolací súd zdôrazňuje, že jednoznačne z druhého článku nemožno vyvodiť,   že   by   odporca   sám   konštatoval   a   uviedol   do   novín   vyjadrenie,   že   došlo ku skončeniu pracovného pomeru pre porušenie pracovných predpisov.

Navrhovateľ sám vyvolal publicitu vlastnej osoby cítiac sa dotknutý článkom, pričom zverejneniu   jeho   mena   ani   sám   odporca   nemohol   zabrániť,   naviac   noviny   reagovali na žiadosť   samotného   navrhovateľa.   Pokiaľ   sa   v   takomto   prípade   odporca   vyjadroval, konal v primeranom rozsahu a reagoval na uvádzané skutočnosti, pričom údaje uvádzané odporcom   nie   sú   nepravdivé,   ale   vychádzajú,   ako   bolo   vyššie   uvedené,   zo   skutočných podkladov.   Vyjadrenie   v   poslednom   uvedenom   článku,   v   ktorom   odporca   reaguje na problémy, nie sú dehonestujúce, urážlivé ani vedome nepravdivé s úmyslom výslovnej zlomyseľnosti vo vzťahu k odporcovi.

Treba   prihliadnuť   aj   na   skutočnosť,   že   v meste   bol   inštalovaný   drahý   kamerový systém,   o   ktorom   bola   verejnosť   oboznamovaná   a   za   situácie,   že   došlo   k   vykradnutiu novinového   stánku   priamo   pred   kamerou,   ktorý   stánok   monitorovala,   vznikla   otázka u občanov, na čo tento systém vlastne slúži. Všeobecná kritika, ktorá vyplynula aj z listu čitateľa smerovala všeobecne na činnosť mestskej polície a za danej situácie odporca ako náčelník mestskej polície musel reagovať a poskytnúť informácie v potrebnom rozsahu. Takto   odporca   aj   konal,   pričom   pri   informovaní   nevybočil   z   rámca   slušnosti, resp. neuvádzal žiadne údaje, ktoré by sa priamo dotýkali navrhovateľa. Za danej situácie uverejnené články možno považovať za kritiku vo vzťahu k činnosti mestskej polície a možno uviesť, že za kritiku oprávnenú.

Taktiež si treba uvedomiť, že v podstate mestský policajt, aj keď nevykonáva verejnú funkciu, môže byť pod drobnohľadom spoločnosti a kritika všeobecne smeruje k činnosti mestských policajtov, nie toho - ktorého mestského policajta. Za danej situácie aj mestský policajt je povinný zniesť kritiku, ak je svojou formou primeraná, naviac ak je všeobecná. Preto   aj   mestský   policajt,   či   policajti   musia   počítať   so   všeobecnou   kritikou,   ktorá   v mnohých prípadoch môže presahovať rámec ich náplne práce.   Preto možno vyvodiť aj záver, že vo všeobecnosti aj mestskí policajti musia niesť následky, ktoré z toho vyplývajú a môžu   byť   osobou   verejného   záujmu   a   terčom   prípadnej   kritiky.   Z   vyjadrenia   odporcu nevyplýva, že by urážal, alebo iným spôsobom ponižoval osobu navrhovateľa. Pri posúdení údajov   uvedených   odporcom treba vychádzať   z jeho   povinnosti   ako   náčelníka   mestskej polície informovať o dôležitých skutočnostiach, naviac z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že štátu je zakázané vytvárať prekážky v prístupe k informáciám, ktoré sa týkajú verejného záujmu osobitne, ak ich vyhľadávajú novinári. Verejnosť má byť informovaná o otázkach verejného záujmu.

Údaje   uvádzané   odporcom,   ktorých   nepravdivosť   navrhovateľ   namieta,   nie   sú v súvislosti   s   právom   na   ochranu   osobnosti   navrhovateľa,   ale   skôr   sa   môžu   vzťahovať k poskytnutiu   pravdivých   informácií   o   činnosti   mestskej   polície   a   ich   povinnostiam a technickému vybaveniu.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p., keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný odporca,   preto   mu   patrí   náhrada   trov   odvolacieho   konania.   Tarifná   hodnota   za   jeden právny úkon podľa vyhlášky č. 655/2004 podľa § 10 ods. 1 je 6.650,- Sk, za dva úkony 13.300,- Sk, z toho DPH 19 % vo výške 2.527,- Sk, celkom odmena advokáta 15.827,- Sk, 2 x režijný paušál po   191,-   Sk je   382,-   Sk.   Spolu odmena za zastupovanie predstavuje 16.209,- Sk. Odvolací súd nepriznal vyúčtované DPH z režijného paušálu, pretože v zmysle § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky sa zvyšuje tarifná odmena určená podľa § 9 až 14f o DPH. Z vyhlášky nevyplýva, že by sa zvyšovali aj iné náhrady okrem odmeny vymedzenej v tomto ustanovení   konkrétnym   paragrafom.   Pokiaľ   by   zákonodarca   mienil   priznať   DPH aj z hotových výdavkov a náhrady za stratu času, bol by to explicitne v právnom predpise uviedol.»

Predtým, než ústavný súd podrobil ústavnej kontrole napadnutý rozsudok krajského súdu   z hľadiska   námietok   nastolených   sťažovateľom,   považoval   za   nevyhnutné   uviesť, že pri   prerokovaní   jeho   námietok   týkajúcich   sa   náhrady   trov   prvostupňového   konania vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Pozornosti ústavného súdu totiž neušlo, že sťažovateľ tieto námietky nepredostrel v odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu, čím by v opačnom prípade umožnil krajskému súdu poskytnúť ochranu právam,   ktorých   porušenie   namietal.   Túto   námietku   sťažovateľ   nastolil   až   v ústavnej sťažnosti, ale keďže právomoci ústavného súdu vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu predchádza   právomoc   krajského   súdu,   ústavný   súd   túto   časť   sťažnosti   odmietol pre nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   III.   ÚS   288/07, III. ÚS 337/08).

Vo   vzťahu   k sťažovateľovým   námietkam   o porušení   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu v časti, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu vo veci samej, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sa v tomto smere javí ako zjavne neopodstatnená. Toto konštatovanie súvisí s presvedčením ústavného súdu o odôvodnenosti a ústavnej   konformnosti   napadnutého   rozsudku,   v ktorom   krajský   súd   celkom   zreteľne vychádzajúc z ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti prezentoval svoje úvahy, ako aj záver o tom, z akého dôvodu nemožno považovať sťažovateľom uvádzané skutočnosti za neoprávnený zásah do práv spojených s ochranou osobnosti.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sú zlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ   ide   o námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa   porušenia   zásad   spravodlivého procesu,   pretože   krajský   súd o trovách   odvolacieho   konania nerozhodol   správne, keďže náhradu   trov   konania   žalovaného   priznal   z rozsahu   požadovanej   náhrady   nemajetkovej ujmy   v peniazoch,   pričom   nevychádzal   z toho,   že   predmet   sporu   (žaloba   o ochranu osobnosti)   nemožno   vyčísliť   v peniazoch,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy) porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Základné   právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (II. ÚS 122/05). A contrario, ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi predpismi   upravujúcimi   postupy   v súdnom   konaní,   môže   dôjsť   k porušeniu   práva na spravodlivé súdne konanie. Aj rozhodovanie o náhrade trov konania treba považovať za postup súdu regulovaný procesno-právnymi predpismi.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II.   ÚS   229/07, III. ÚS 315/08) konštatuje, že práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na   jej   priznanie   (čl. 51   ods. 1   ústavy).   V namietanom   prípade   okresný   súd   žalobu sťažovateľa   zamietol,   pričom   v rámci   odvolacieho   konania   krajský   súd   rozsudok   súdu prvého stupňa potvrdil, z čoho jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ nemal vo veci úspech. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania krajský súd postupoval v súlade s § 224 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a § 142 ods. 1 OSP, podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie   alebo   bránenie   práva   proti   účastníkovi,   ktorý   vo   veci   úspech   nemal. Pri posudzovaní tarifnej odmeny za úkony právnej služby vychádzal z § 10 ods. 1 vyhlášky Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   o   odmenách   a   náhradách   advokátov za poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“), teda odmenu   pre   právneho   zástupcu   odvodzoval   z „hodnoty   sporu“,   teda   rozsahu požadovanej   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   za   porušenie   práv   spojených s ochranou osobnosti. Podľa názoru sťažovateľa však krajský súd mal postupovať v súlade s § 11 § ods. 1 vyhlášky, podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

V danom   prípade   považoval   ústavný   súd   za   prvoradé   ustáliť,   či   v namietanom konaní, v rámci ktorého sa sťažovateľ domáhal ochrany osobnosti, poskytnutia primeraného zadosťučinenia   a náhrady   nemajetkovej   ujmy v peniazoch   išlo   o žalobu o   plnenie alebo či predmet sporu nebolo možné určiť v peniazoch. Z takto nastoleného problému dospel ústavný   súd   k záveru,   že   pokiaľ   sa   sťažovateľ   v rámci   satisfakčného   žalobného návrhu o ochranu osobnosti domáhal nielen primeraného morálneho zadosťučinenia, ale aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, v prípade náhrady tejto nemajetkovej ujmy v peniazoch ide jednoznačne o uplatnenie nároku na peňažné plnenie, a preto aplikácia § 11 ods. 1 vyhlášky v danom prípade neprichádza do úvahy.

Keďže   výhrady   sťažovateľa   vo   vzťahu   k rozhodnutiu   krajského   súdu   o trovách odvolacieho   konania   spočívali   len   v tom,   že   odvolací   súd   nemal   ich   výšku   vypočítať z uplatneného rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ale mal vychádzať z toho, že „hodnota sporu“ sa nedá určiť v peniazoch, ústavný súd v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde preskúmal rozhodnutie krajského súdu len z hľadiska takto uplatnených námietok.   S prihliadnutím   na   už   vyvodené   závery   potom   dospel   k záveru,   že   sťažnosť je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

V nadväznosti na tento záver ústavný súd odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva na zachovanie osobnej cti,   dobrej   povesti   a na ochranu pred zasahovaním do   súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,   pretože   absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie sekundárnej   zodpovednosti   orgánu   verejnej moci   za   porušenie   práv   sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru (obdobne napr. IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07, III. ÚS 284/07).

Napokon   sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   čl.   13   ods.   1   ústavy,   ako   aj   práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Ústavný súd však nezistil žiadnu súvislosť   medzi   namietaným   porušením   označených   článkov   ústavy   a dohovoru a rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   15   Co   183/2008-245   z 12.   novembra   2008,   pretože krajský   súd   sa   odvolaním   sťažovateľa   riadne   zaoberal,   v rámci   odôvodnenia   svojho rozhodnutia mu dal odpoveď na podstatné argumenty obsiahnuté v odvolaní, pričom tým, že sa   svojím   verdiktom   odklonil   od   očakávaní   sťažovateľa,   ešte   nemožno   uvažovať o porušení daných článkov ústavy a dohovoru.

K uvedenému   ústavný   súd   poznamenáva,   že   podľa   judikatúry   Európskeho   súdu pre ľudské práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí   preukázať   pravdepodobnosť   tvrdenia,   že   sa   stal   obeťou   porušenia   práv garantovaných   dohovorom   (Boyle   a   Rice   proti   Spojenému   kráľovstvu,   rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V danom prípade však ústavný súd k takémuto záveru   nedospel,   a preto   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo bez právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. apríla 2009