znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 113/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   V.   a J.   V.,   obaja   bytom   P.,   vo   veci   porušenia   ich základných práv podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa   čl.   6,   čl.   10   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom orgánov Spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov, J., a rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 31. októbra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 68/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   M.   V.   a J.   V. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára 2008 doručená sťažnosť M. V. a J. V. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6, čl. 10 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   orgánov   Spoločenstva   vlastníkov bytov   a nebytových   priestorov,   J.   (ďalej   len   „spoločenstvo   vlastníkov   bytov“), a rozhodnutím   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   z 31.   októbra   2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 68/2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali 14. júla 2005 Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) návrh na začatie konania o neplatnosť zhromaždení spoločenstva vlastníkov   bytov   pre   porušenie   viacerých   povinností   zo   strany   orgánov   spoločenstva vlastníkov   bytov   vyplývajúcich   zo   Zmluvy   o spoločenstve   vlastníkov   bytov,   o ktorom okresný   súd   rozhodol   rozsudkom   z   27.   novembra   2006   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 13 C 119/05   tak,   že   orgány   spoločenstva   vlastníkov   bytov   porušili   vlastnícke   práva sťažovateľov   ako   členov   spoločenstva   vlastníkov   bytov „a   to   nedoručením   písomných oznámení o konaní zhromaždení vlastníkov a právo nahliadať do dokladov týkajúcich sa správy domu alebo čerpania fondu prevádzky, údržby a opráv (...)“, a v prevyšujúcej časti návrh zamietol.

Na základe odvolania odporcu krajský súd zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak,   že   vo   veci   samej   v jeho vyhovujúcej   časti   zamietol   návrh   sťažovateľov   a potvrdil rozsudok   v jeho   zamietajúcej   časti.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   nebolo   možné   podať odvolanie. Rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 19. novembra 2007.

Podľa sťažovateľov krajský súd nevykonal žiadne dokazovanie, „prijal iba tvrdenie odporcu o doručovaní a o našej účasti na zhromaždeniach (...)“ a pred rozhodnutím nebral do   úvahy   nimi   predložené   dôkazy   a ich   svedecké   výpovede,   čím   porušil   ich   označené základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru.

Sťažovatelia   sú   ďalej   presvedčení,   že   zo   strany   orgánov   spoločenstva   vlastníkov bytov došlo k porušeniu ich označených práv, a preto žiadajú, aby ústavný súd vykonal v ich veci nápravu a takto rozhodol:

„Spoločenstvo   vlastníkov   bytov   a   nebytových   priestorov   J.   porušilo vlastnícke právo, ako aj právo na slobodu prejavu a informácie, M. V. a J. V. J. a to nedoručením písomného oznámenia o konaní zhromaždení spoločenstva najmenej 10 dní pred zasadnutím a   právo   na   informácie   keď   na   písomné   žiadosti M.   V.   a   J.   V.   im   nebola   predložená dokumentácia Spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov J.

Krajský súd v Prešove porušil právo M. V. a J. V. na spravodlivé súdne konanie, keď ignoroval predložené dôkazy a zákonom stanovené pravidlá, a právo na účinný opravný prostriedok,   keď   rozhodol   na   základe   nových   skutočností   bez   dokazovania   a neumožnil odvolaním preskúmať správnosť svojho rozhodnutia.

Žiadame   aby   Ústavný   súd   zaviazal   Spoločenstvo   vlastníkov   bytov   a   nebytových priestorov J. k úhrade finančného zadosťučinenia vo výške 50 000.- Sk a Krajský súd Prešov k úhrade finančného zadosťučinenia vo výške 100 000.- Sk.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného   textu   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa   § 20   ods.   3 zákona o ústavnom   súde   je ústavný   súd viazaný návrhom   na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona   o ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred   ústavný   súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany.

Uvedené   ustanovenia   a názory   aplikoval   ústavný   súd   na   sťažnosť   sťažovateľov a dospel k týmto záverom:

1. V časti namietajúcej porušenie označených základných práv sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 26 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 10 dohovoru postupom spoločenstva vlastníkov bytov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Tento záver odôvodnil ústavný súd skutočnosťou, že podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) proti postupu spoločenstva vlastníkov bytov   sťažovatelia   mohli   a aj   podali   návrh   všeobecným   súdom   o určenie   neplatnosti zhromaždení   spoločenstva   vlastníkov   bytov,   o ktorom   boli   oprávnené   rozhodovať   a aj rozhodli   okresný   súd   a   krajský   súd.   V danom   prípade   príslušnosť   všeobecných   súdov rozhodnúť o návrhu sťažovateľov teda vylučuje právomoc ústavného súdu.

Nad rámec toho ústavný súd uvádza, že ich sťažnosť v tejto časti mohol odmietnuť aj ako podanú oneskorene, pretože všetky skutočnosti, ktorými malo dôjsť k porušeniu ich základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a čl.   26   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   a čl.   10 dohovoru postupom   orgánov   spoločenstva   vlastníkov   bytov   sa   stali   ešte   v roku   2005. Sťažnosť v zmysle čl.   127   ústavy nemožno považovať za časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02, III.   ÚS   254/04). Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti   na ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Okrem toho spoločenstvo vlastníkov   bytov ani nie je spôsobilé porušiť základné práva sťažovateľov, ktoré môže porušiť iba orgán verejnej moci.

2.   V časti   namietajúcej   porušenie   práv   sťažovateľov   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13 dohovoru   postupom   krajského   súdu   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti v súlade   so   svojou   doterajšou   rozhodovacou   činnosťou   (II.   ÚS   46/05)   dospel   k záveru, že v danom prípade ochranu ich právam podľa čl. 6 a čl. 13 dohovoru poskytujú všeobecné súdy   na   základe   dostupných   právnych   prostriedkov   nápravy,   ktoré   súčasne   možno považovať   za   účinné   právne   prostriedky   ochrany   pred   namietaným   porušením   ich označených práv.

Zo sťažnosti ústavný súd zistil, že proti namietanému rozhodnutiu krajského súdu, ktorým   vo   vyhovujúcej časti   zmenil   rozhodnutie   prvostupňového   súdu,   sťažovatelia nevyužili dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 236 a nasl. OSP, ale sa priamo   so   sťažnosťou   obrátili   na   ústavný   súd.   Dovolanie možno   považovať v súlade s § 243b ods. 1 a 2 OSP za účinný právny prostriedok nápravy namietaného porušenia práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (podobne   ústavný   súd   už rozhodol napr. vo veciach sp. zn. I. ÚS 31/00, II. ÚS 13/00, II. ÚS 41/03).

Právomoc ústavného súdu poskytnúť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právnu ochranu   je   však   daná   len   vtedy,   ak   tieto   osoby   nemajú   k dispozícii   účinný   právny prostriedok   (opravný   alebo   iný)   v systéme   všeobecných   súdov.   Súčasťou   účinných právnych prostriedkov v systéme všeobecných súdov proti rozsudku krajského súdu, ktorým bol   v časti   zmenený   rozsudok   prvostupňového   súdu   (§   238   ods.   1   OSP),   je   podanie dovolania.   Sťažovatelia   preto   mohli   a aj   mali využiť   tento   prostriedok   ochrany   svojich základných   práv   v systéme   všeobecných   súdov.   Subsidiarita   ústavného   súdu   vo vzťahu k všeobecným súdom však vylučuje právomoc ústavného súdu aj vtedy, keď sťažovateľ inštitút dovolania nevyužil.

Ústavou   daná   právomoc   ústavného   súdu   neumožňuje ústavnému   súdu   nahrádzať rozhodovaciu   činnosť   (právomoc)   všeobecných   súdov,   ak   je   založená   zákonom   alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 238 ods. 1 OSP, Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická   osoba   nemala inú   ústavnú a zákonnú   možnosť   účinnej ochrany svojich   práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušených   základných   práv   a slobôd,   naopak čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Z uvedeného   vyplýva,   že   ochranu   proti   porušeniu   ich   označených   práv   podľa dohovoru   v danom   prípade   poskytuje   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v dovolacom konaní, a preto nie je daná právomoc ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 49 zákona o ústavnom súde). Opierajúc sa o citované ústavný súd konštatoval, že aj v tejto časti je potrebné odmietnuť sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci (m. m. I. ÚS 1/08).

P o u č e n i e   :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2008