znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 113/06-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   septembra   2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť Ing. I. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., B., ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Bratislava I v konaní sp. zn. 18 C 28/03, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. I. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 18 C 28/03   p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing. I. M.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   nahradiť Ing. I. M. trovy právneho zastúpenia   v   sume   5   460   Sk   (slovom   päťtisícštyristošesťdesiat   slovenských   korún) právnemu zástupcovi JUDr. M. Š. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažnosti Ing. I. M. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára 2006 doručená sťažnosť Ing. I. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   Okresným   súdom   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní sp. zn. 18 C 28/03.

Ústavný súd uznesením   č.   k. III.   ÚS   113/06-15   z 5.   apríla 2006   prijal   sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Predseda   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu,   ktorá   mu   bola doručená   24.   júla   2006   vyjadril,   že   okresný   súd   netrvá   na   verejnom   pojednávaní pred ústavným súdom.   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo vyjadrení   doručenom   ústavnému súdu 3. augusta 2006 oznámil, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že ako navrhovateľ v 1. rade je účastníkom konania   sp.   zn.   18   C   28/03   vedeného   okresným   súdom,   v ktorom   sa   domáha   určenia neplatnosti   zmlúv   o nadstavbe   bytu   a zároveň   žiada   o poskytnutie   dočasnej   ochrany nariadením predbežného opatrenia.

Sťažovateľ uvádza, že okresný súd pri prerokovaní žiadosti o vydanie predbežného opatrenia   nepostupoval   zákonným   spôsobom,   pričom   aj   v odvolacom   konaní   proti rozhodnutiu o predbežnom opatrení došlo k neodôvodnenému zadržiavaniu súdneho spisu, preto podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.

Podpredsedníčka   okresného   súdu   v odpovedi   z 10.   decembra   2005   uviedla,   že sťažnosť sťažovateľa považuje za dôvodnú.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia   (petite)   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy v konaní sp. zn. 18   C   28/03.   Zároveň   sťažovateľ   požaduje   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 150 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd výzvou zo 17. júla 2006 požiadal predsedu okresného súdu, aby sa v zmysle ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde vyjadril k sťažnosti sťažovateľa. Predseda okresného súdu v stanovisku doručenom ústavnému súdu 20. septembra 2006 uviedol prehľad úkonov vykonaných v danej veci a vyjadril sa, že „S poukazom na uvedené si dovoľujeme navrhnúť Váženému Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby bola vzatá na vedomie skutočnosť, že súd konal v súlade s platnými právnymi predpismi s ohľadom na množstvo vecí vybavovaných v oddelení zákonnej sudkyne.

V prípade,   že   ÚS   SR   dospeje   k záveru,   že   bolo   porušené   základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, navrhujeme aby ÚS SR zvážil priznanie finančného zadosťučinenia z dôvodu, že vo veci boli vykonané úkony s časovými odstupmi s ohľadom   na   vysoký   stav   vybavovaných   vecí   v oddelení   zákonnej   sudkyne   popri priebežnom mesačnom nápade nových vecí“.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, stanoviska predsedu okresného súdu, ako aj podrobného preštudovania spisu okresného súdu sp. zn. 18 C 28/03 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľ ako navrhovateľ v 1. rade doručil   11.   februára 2003 okresnému súdu žalobu o určenie neplatnosti právnych úkonov (zmluvy o nadstavbe) so súčasným návrhom na vydanie predbežného opatrenia s prílohami.

Okresný   súd   vydal   21.   februára   2003   pokyn   na   doručenie   výzvy   sťažovateľovi za účelom   úhrady súdneho poplatku   v súvislosti   s podaním   návrhu. Okresný súd vydal 24. februára 2003 pokyn na doručenie   výzvy   právnemu zástupcovi   sťažovateľa.   Právny zástupca sťažovateľa doručil 4. marca 2003 okresnému súdu odpoveď na výzvu so súčasnou úhradou súdneho poplatku.

Okresný   súd   vydal   6.   marca   2003   pokyn   na   doručenie   prípisu   sťažovateľovi. Odpoveď   na   prípis   bola   súdu   doručená   7.   a 18.   marca   2003.   Okresný   súd   uznesením č. k. 18 C 28/03-86 zo 4. apríla 2003 návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia zamietol. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 14. apríla 2004 žiadosť o vrátenie súdneho poplatku, ktorý bol nedopatrením uhradený duplicitne.

Právny   zástupca   sťažovateľa   doručil   okresnému   súdu   3.   júna   2004   oznámenie o zmene sídla. Podľa úradného záznamu okresného súdu bol posudzovaný spis 10. júna 2004 predložený zákonnej sudkyni na ďalší postup. Okresný súd vydal 11. júna 2004 pokyn na   vrátenie   úhrady   súdneho   poplatku.   Okresný   súd   vydal   28.   septembra   2004   pokyn na doručenie   výzvy   sťažovateľovi,   aby   uhradil   súdny   poplatok   za   podanie   návrhu a uznesením   č.   k.   18   C   28/03-101   z 28.   septembra   2004   rozhodol   o vrátení   súdneho poplatku sťažovateľovi, ktorý bol uhradený duplicitne. Podľa úradného záznamu okresného súdu z 27. októbra 2004 nahliadla v uvedený deň do posudzovaného spisu splnomocnená zástupkyňa právneho zástupcu sťažovateľa.

Právny zástupca sťažovateľa doručil okresnému súdu 27. októbra 2004 ďalšie prílohy k návrhu na začatie konania, ako aj úhradu súdneho poplatku. Podľa úradného záznamu okresného   súdu   z 18.   februára   2005   nahliadol   v uvedený   deň   do   posudzovaného   spisu splnomocnený zástupca právneho zástupcu sťažovateľa.

Právny   zástupca   sťažovateľa   doručil   okresnému   súdu   14.   apríla   2005   návrh na vydanie predbežného opatrenia. Okresný súd uznesením č. k. 18 C 28/03-124 zo 4. mája 2005 vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na doplnenie návrhu v určenej lehote. Právny zástupca sťažovateľa doručil okresnému súdu doplnenie návrhu 19. mája 2005.

Okresný súd uznesením č. k. 18 C 28/03-196 zo 6. júna 2005 návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia odmietol, pričom zároveň nariadil termín pojednávania na 13. október 2005. Právny zástupca sťažovateľa doručil 6. júna 2005 okresnému súdu ďalšie doplnenie návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Okresnému súdu bola 14. júna 2006 doručená žiadosť K. v B. o informáciu o stave predmetného konania.

Právny zástupca sťažovateľa doručil okresnému súdu 22. júna 2006 odvolanie proti uzneseniu č. k. 18 C 28/03-196 zo 6. júna 2005. Okresný súd prípisom zo 6. júla 2005 požiadal Register obyvateľstva Slovenskej republiky, Banská Bystrica, o oznámenie adresy odporcu v 1. rade. Odpoveď Registra obyvateľstva Slovenskej republiky, Banská Bystrica, bola okresnému súdu doručená 4. augusta 2005.

Okresný súd vydal 10. augusta 2005, 6. septembra a 6. októbra 2005 opätovne pokyn na   doručenie   uznesenia   č.   k.   18   C   28/03-196   zo   6.   júna   2005   odporcovi   v 1.   rade a pripojenie doručeniek. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 23. septembra 2005 urgenciu vo   veci   rozhodnutia   o   odvolaní   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   18   C   28/03-196 zo 6. júna 2005, ktoré bolo súdu doručené 26. júna 2005.

Okresný   súd   vydal   7.   októbra   2005   pokyn   na   zrušenie   termínu   pojednávania nariadeného   na   13.   október   2005   z dôvodu   predloženia   spisu   krajskému   súdu na rozhodnutie   o odvolaní   a 17.   októbra   2005   bol   vydaný   pokyn   na   predloženie   spisu zákonnej sudkyni.

Okresný súd uznesením č. k. 18 C 28/03-237 z 25. októbra 2005 zrušil uznesenie č. k. 18 C 28/03-196 zo 6. júna 2005 a vydal pokyn na doručenie uznesenia účastníkom konania, ako aj prípis odporcom, aby sa vyjadrili k návrhu na začatie konania. Odporcovia sa vyjadrili k návrhu stanoviskom doručeným okresnému súdu 18. novembra 2005. Okresný súd vydal 21. novembra 2005 pokyn na zistenie pobytu odporkyne v 2. rade a doručenie uznesenia č. k. 18 C 28/03-237 z 25. októbra 2005 účastníkom konania.

Okresný súd vydal 3. apríla 2006 pokyn na zistenie pobytu odporkyne v 2. rade. Odpoveď   Registra   obyvateľov   SR,   Banská   Bystrica,   bola   okresnému   súdu   doručená 24. apríla 2006.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu, pričom nestačí, že štátny orgán vo veci koná (napr. rozhodnutia II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03). Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99, III. ÚS 127/03 a ďalšie).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn.   II.   ÚS   74/97,   I.   ÚS   70/98, II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, II. ÚS 32/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné   kritériá,   ktorými   sú   právna   a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že predmetom sporu je návrh na vyslovenie neplatnosti právneho úkonu – zmluvy o nadstavbe bytu, teda ide o vec, ktorá po právnej stránke patrí do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva. Skutkovú stránku nie je možné v danom štádiu hodnotiť, pretože v danej veci sa zatiaľ neuskutočnilo ani jedno pojednávanie.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd v tejto   súvislosti   nezistil   žiadnu   okolnosť   v správaní   sťažovateľa,   ktorou   by   prispel k zbytočným prieťahom v konaní. Sťažovateľ podal 18. októbra 2005 sťažnosť na prieťahy v konaní, čím dal najavo nespokojnosť s rýchlosťou priebehu predmetného konania.Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že okresný súd bol v určitých obdobiach nečinný, pričom plynulému prerokovaniu danej veci   nebránila   žiadna   zákonná   prekážka   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn.   II.   ÚS   3/00, III. ÚS 46/04).

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyhodnotil postup okresného súdu v období od 4. apríla 2003 do 4. mája 2005 ako časový   úsek,   v ktorom   došlo   nečinnosťou   a neefektívnymi   úkonmi   okresného   súdu k zbytočným prieťahom v posudzovanom konaní v celkovej dĺžke 25 mesiacov. V danom období síce okresný súd vykonal určité úkony (11. júna a 28. septembra 2004), tieto sa však týkali len vrátenia duplicitne uhradeného súdneho poplatku, ktorý bol prvýkrát uhradený 4. marca   2003.   Ústavný   súd   navyše   poukazuje   na   skutočnosť,   že   od   podania   návrhu na začatie   konania   uplynulo   viac   ako   3,5   roka,   pričom   okresný   súd   sa   zaoberal   len poplatkovou povinnosťou a dvakrát vydal uznesenia o zamietnutí predbežného opatrenia (č. k. 18 C 28/03-86 zo 4. marca 2003 a č. k. 18 C 28/03-196 zo 6. júna 2005, ktoré bolo navyše zákonnou sudkyňou zrušené uznesením č. k. 18 C 28/03-237 z 25. októbra 2005). V danej   veci   sa   zatiaľ   neuskutočnilo   ani   jedno   pojednávanie   (pojednávanie   nariadené na 13. október 2005 bolo 7. októbra zrušené).

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že v uvedenom období bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Predseda okresného súdu v stanovisku č. Spr. 2179/05 z 11. septembra 2006 uviedol, že   v konaní   síce   vznikli   objektívne   prieťahy,   tieto   však   boli   zapríčinené   dlhodobou preťaženosťou zákonnej sudkyne a vysokým počtom pridelených vecí.

Ústavný súd uvedenú argumentáciu predsedu okresného súdu v zmysle doterajšej judikatúry   nemôže   akceptovať,   pretože   právo   zaručené   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré plynule smeruje k odstráneniu právnej neistoty   osoby,   ktorá   sa   obrátila   na   súd   v   konkrétnej   veci   (napr.   rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 40/97, III. ÚS 140/05). Podľa právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v rozhodnutí   sp.   zn.   III.   ÚS   14/00   „Otázky   množstva   vecí,   personálne   a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní“.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti nežiadal, aby ústavný súd po vyslovení porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   prikázal   okresnému   súdu   konať   v uvedenej   veci   bez   zbytočných   prieťahov. Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   neprikázal   v danej   veci   okresnému   súdu   konať bez zbytočných prieťahov.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľa,   zaoberal   sa   aj   jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Ústavný   súd   pri   stanovení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vzal do úvahy   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu   ako   aj   okolnosť,   že   sťažovateľ   svojím správaním   neprispel   k   zbytočným   prieťahom   v predmetnom   konaní.   Ústavný   súd v okolnostiach   tejto   veci   považuje   sumu   30   000   Sk   pre   sťažovateľa   za   primeranú so zreteľom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä dĺžku zbytočných prieťahov v danom konaní, ako aj charakter posudzovaného konania, ktoré bolo v hodnotenom období vedené   neefektívne.   Žiadosti   sťažovateľa,   ktorý   požadoval   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia v sume 150 000 Sk, ústavný súd vo zvyšnej časti nevyhovel, lebo bola neprimeraná rozsahu a intenzite porušenia jeho práv.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   aplikovaného   na   konkrétne   okolnosti prípadu.   Súčasne   sa   ústavný   súd   riadil   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

V súlade   s ustanovením   §   36   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   trovy   konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde,   ktorý   zakotvuje   výnimku   z tejto   zásady,   ústavný   súd   priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia, pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa bolo porušené, a teda mal vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   č.   655/2004   Z.   z.“),   ktoré   upravuje   výšku   odmeny za zastupovanie   pred   ústavným   súdom,   ak   predmet   sporu   nie   je   oceniteľný   peniazmi, odmena za jeden   úkon je jedna šestina výpočtového základu. Predmetom   konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom   na skutočnosť,   že   dva   úkony   právnej   služby boli zrealizované v roku 2006,   ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok roka 2005 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 16 381 Sk, preto ústavný súd priznal náhradu trov za dva úkony právnej pomoci, každý v hodnote 2 730 Sk.

Právny zástupca sťažovateľa požadoval náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 5 460 Sk. Vzhľadom na to, že požadovaná suma neprekračuje sumu trov priznanú podľa   predmetnej   vyhlášky,   ústavný   súd   priznal   trovy   právneho   zastúpenia   v sume 5 460 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa okresný súd (ustanovenie   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2006