znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 113/03-50

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov   Eduarda   Báránya   a Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   sťažnosti   M.   H.,   bytom   T.   L., zastúpenej komerčným právnikom JUDr. S. S., B., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na prejednanie veci súdom v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 780/87 na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2003 takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd Poprad   v konaní vedenom   pod sp.   zn. Nc 780/87   p o r u š i l základné právo M. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jej právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. M. H.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk (slovom   jedenstopäťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Poprad p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Poprad   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania M. H. v sume 8 541 Sk (slovom osemtisícpäťstoštyridsaťjeden slovenských korún) na adresu jej právneho   zástupcu   komerčného   právnika   JUDr. S.   S.,   B.,   do   pätnástich   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti M. H. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 113/03-31 z 21. augusta 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť M. H., bytom T. L. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej komerčným právnikom JUDr. S. S., B., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na prejednanie veci súdom v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 780/87. Sťažnosť z 24. februára 2003 bola odovzdaná na poštovú prepravu 26. februára 2003 a ústavnému súdu doručená 27. februára 2003.

Vo   svojich   podaniach   z 24.   februára   2003,   6.   augusta   2003   a 3.   októbra   2003 sťažovateľka   uviedla,   že 23.   decembra   1987   doručila   na   okresný   súd   návrh   na   začatie konania vo veci starostlivosti súdu o mal. M. I. (ďalej len „syn“) proti otcovi dieťaťa L. T. bytom P. (ďalej len „odporca“). V návrhu na začatie konania bola uvedená presná adresa otca dieťaťa – odporcu, na ktorej dodnes žije a býva. Po podaní návrhu sa sťažovateľka viackrát na okresnom súde informovala, v akom štádiu je predmetná vec. Okresným súdom jej bolo zakaždým oznámené, že vo veci nie je nič nové s tým, že odporcovi nie je možné doručiť   predvolanie,   pretože   je   nezvestný.   V záujme   urýchlenia   súdneho   konania sťažovateľka požiadala listom zo 6. marca 1989 o pomoc pri vymáhaní výživného Ústředí pro mezinárodně právní ochranu mládeže B. Táto inštitúcia jej listom z 20. marca 1989 oznámila, že   nemá možnosť zasahovať do   konania okresného súdu.   Ďalšou   inštitúciou, ktorú   v záujme   urýchlenia   konania   sťažovateľka   listom   z 1.   septembra   1993   oslovila a požiadala o pomoc, bolo Centrum pre medzinárodno-právnu ochranu detí a mládeže B., ktoré   jej   listom   z 9.   septembra   1993   oznámilo,   že predmetné   konanie je v kompetencii okresného súdu. Vzhľadom na to, že od poslednej správy, ktorú sťažovateľka na okresnom súde dostala v júli roku 1990, sa do roku 1996 v predmetnom konaní nič neudialo, podaním z 18. marca 1996 požiadala sťažovateľka ústavný súd o prešetrenie jej prípadu. Následne, vychádzajúc aj z jeho odpovede, sťažovateľka podala Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sťažnosť na prieťahy v uvedenom konaní. Krajský súd túto sťažnosť postúpil na   priame   vybavenie   predsedovi   okresného   súdu.   Oznámenie   o preskúmaní   podanej sťažnosti   predseda   okresného   súdu   zaslal   sťažovateľke   až   listom   z 10.   augusta   2000. Podaním zo 17. apríla 2002 sa sťažovateľka obrátila na doc. JUDr. P. K., CSc., verejného ochrancu   práv,   ktorý   jej   podnet   po   doplnení   potrebných   dokladov   prijal   na   vybavenie. Následne   začal   vo   veci   intenzívnejšie   konať   aj   okresný   súd.   Sťažovateľke,   ako   aj   jej medzitým plnoletému synovi bolo doručené predvolanie na pojednávanie v predmetnej veci na 18. december 2002 s náhradným termínom 13. januára 2003. Pojednávania konaného 13. januára 2003 sa zúčastnil aj odporca, ktorý vo svojom vyjadrení uviedol, že žil a žije stále   na   tej   istej   adrese,   ktorú   sťažovateľka   uviedla   už   v návrhu   na   začatie   konania, a predvolanie na toto pojednávanie bolo prvým a jediným, ktoré od okresného súdu dostal. Okresný   súd   na   uvedenom   pojednávaní   schválil   zmier   účastníkov   v uvedenom   konaní, zaviazal odporcu na platenie výživného a v časti dlžného výživného konanie zastavil s tým, že žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania. K uzatvoreniu súdneho zmieru v predmetnej veci, tak ako bol tento schválený uznesením okresného súdu, dospeli účastníci konania z toho dôvodu, že po uplynutí 15 rokov od podania návrhu na okresný súd došlo k zmene pomerov na strane odporcu. Odporca je v súčasnosti dôchodcom, nevlastní žiaden   majetok   ani   finančné   prostriedky.   Sám   žije   z dôchodku,   pričom   v spoločnej domácnosti žije s maloletou dcérou, ktorá je odkázaná na jeho starostlivosť. Sťažovateľka poukázala aj na skutočnosť, že po celú dobu 15 rokov vedenia konania na okresnom súde sa starala o výchovu a výživu svojho syna, s čím boli spojené nemalé finančné prostriedky. V súčasnosti jej syn študuje na vysokej škole, pričom zabezpečenie jeho štúdia si vyžaduje vynakladanie   nemalých   finančných   prostriedkov.   V prípade,   že   by   bol   okresný   súd v predmetnom konaní využil všetky prostriedky na predvolanie odporcu na pojednávanie, na jeho vypočutie a mohol tak vo veci rozhodnúť bez zbytočných prieťahov, sťažovateľka by bola mohla získať finančné prostriedky na starostlivosť a výchovu pre svojho syna.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľka vo svojich podaniach žiadala, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že „V konaní Okresného súdu Poprad, vedeného pod sp.   zn.   NC   780/87   došlo   k prieťahom   v konaní,   čím   boli   porušené   ústavné   práva sťažovateľky.

Slovenská republika je z titulu nemajetkovej ujmy povinná zaplatiť sťažovateľke sumu 336.720,- Sk do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia“.

Vo svojich podaniach zdôvodnila požadované finančné zadosťučinenie nasledovne: „(...) Máme za to, že zbytočnými prieťahmi v konaní vznikla sťažovateľke nemajetková ujma spočívajúca vo vyvíjaní maximálneho až úporného úsilia na ochranu práv svojho dieťaťa, čím   sťažovateľka   po   celú   dobu   trvania   súdneho   konania   žila   v psychickom   napätí a v strese.“

Sťažovateľka   ústavnému   súdu   predložila   taktiež   fotokópiu   listu   č.   Spr.   8/00 z 10. augusta   2000   preukazujúceho   využitie   účinného   právneho   prostriedku   nápravy   vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to sťažnosti na   prieťahy   v konaní   v zmysle   §   17   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších predpisov.

Vo svojom podaní z 3. októbra 2003 sťažovateľka ústavnému súdu prostredníctvom svojho   právneho   zástupcu   oznámila, že   v zmysle   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde súhlasí   s upustením   od   verejného   ústneho   pojednávania   v predmetnej   veci,   a súčasne   si v ňom   uplatnila   náhradu   trov   konania   pred   ústavným   súdom   pozostávajúcich   z trov právneho zastúpenia spolu vo výške 8 541 Sk.

Okresný súd v písomnom vyjadrení k sťažnosti č. Spr. 823/03 z 3. novembra 2003 požiadal   ústavný   súd,   aby   sťažnosti   sťažovateľky   nevyhovel.   V ďalšom   texte   svojho vyjadrenia   opísal   priebeh   celého   konania   až   po   rozhodnutie   vo   veci   samej.   Zdĺhavosť predmetného konania bola podľa neho zapríčinená najmä tým „ (...) že súd postupoval v súlade s inštrukciou MS 1/87 o vykonávaní haagského Dohovoru o vykonávaní dôkazov v cudzine v občianskoprávnych a obchodných veciach z 18. marca 1970 a bez vykonania tohto dôkazu nemohol rozhodnúť. Vzhľadom ku skutočnosti, že odporca je občanom iného štátu,   súd   v konaní   uplatnil   postup   výsluchu   odporcu   a vykonanie   ďalších   dôkazov prostredníctvom   dožiadaného súdu   v M.   r.   Napriek opakovaným výzvam   dožiadaný súd dôkazy nevykonal. Dožiadaný súd nezistil osobné ani majetkové pomery otca dieťaťa (...)“.

Ku skutkovým okolnostiam svojho rozhodnutia vo veci samej okresný súd uviedol, že „ (...) M. H. v čase pojednávania už plnoletý vzhľadom k výsledkom dokazovania zobral svoj návrh v časti dlžného výživného späť s tým, že s otcom, teda odporcom sa dohodol na pomoci v štúdiu, prípadne pracovného zaradenia v M. r., kde chce vycestovať. Výživné si uplatnil iba od 1. 1. 2003. Súhlas s uzavretým zmierom deklaroval tak M. H., ako aj jeho matka,   odporca   a kolízny   opatrovník.   Pretože M.   H.   má ako študent naďalej   právo na výživné od svojich rodičov, pričom v ďalšom období sa rozhodol zdržiavať u otca, ktorý by výlučne sám mal zabezpečovať jeho výživu bez podielu matky, späťvzatie návrhu čo do dlžného výživného sa javí ako kompromis oboch rodičov vo veci vyživovacej povinnosti k dieťaťu“.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa sťažnosť sťažovateľky podľa okresného súdu javí ako účelová. Uplatnená nemajetková ujma vo výške 336 720 Sk bola v podstate ňou vyčíslená ako dlžné výživné za obdobie od 1. júla 1987 do roku 2002. Sťažovateľka sa zriekla výživného za uvedené obdobie voči odporcovi v zmieri napriek tomu, že si ho mohla voči nemu legitímne uplatniť. Uplatnenie a priznanie nemajetkovej ujmy si podľa neho nie je možné zamieňať s hmotnoprávnym nárokom, ktorý si účastník konania uplatnil a ktorého sa   následne   vzdal   späťvzatím   návrhu   na   začatie   konania   vychádzajúc   z toho,   že   voči odporcovi   bude   prípadný   výkon   rozhodnutia   vzhľadom   na   jeho   majetkové   pomery neúspešný.

V závere   svojho   vyjadrenia   okresný   súd   uviedol: „   Do   rozhodnutia   veci   súdom prvého   stupňa   sa   M.   H.   nedomáhala   na   Ústavnom   súde   svojho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Možno konštatovať, že okresný súd smeroval svojimi úkonmi k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania, teda k rozhodnutiu vo veci samej, pričom k závažnejším prieťahom v konaní došlo najmä zo strany iného orgánu, a to dožiadaného súdu v M. r.

Nevyhovieť návrhu ďalej žiadame z dôvodu, že ústavnú sťažnosť M. H. podala až po rozhodnutí   súdu   prvého   stupňa,   ktoré   ešte   pred   upresnením   sťažnosti   nadobudlo právoplatnosť.

Ak   by   Ústavný   súd   konštatoval   porušenie   základného   práva   účastníka   na prerokovanie   veci   bez   zbytočného   prieťahu,   ako   aj   práva   na   prejednanie   veci   súdom v primeranej lehote, navrhujeme nepriznať sťažovateľke nemajetkovú ujmu, pretože túto ujmu si sťažovateľka uplatila účelovo ako nárok, ktorého sa v priebehu súdneho konania vzdala.

S odkazom na ustanovenie § 30 ods. 2 Zákona o Ústavnom súde Okresný súd Poprad súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Dňa   23.   decembra   1987   bol   okresnému   súdu   doručený   „návrh   na   umiestnenie a určenie výživného“ spísaný 4.   decembra 1987 sťažovateľkou   na Mestskom   národnom výbore   V.   T.   –   S.   S.,   predmetom   ktorého   bolo   zverenie   mal.   M.   I.,   do   výchovnej starostlivosti matky – sťažovateľky a určenie výživného (od 1. júla 1987 vo výške 700 Sk mesačne), ktorým má otec dieťaťa L. T. (ďalej len „odporca“) prispievať na uvedené dieťa.

Okresný súd 17. januára 1988 vyhotovil písomnosti potrebné na doručenie spisov určených pre osoby, ktoré bývajú v M. ľ. r., za účelom doručenia návrhu sťažovateľky spolu s predvolaním na pojednávanie odporcovi.

Sťažovateľka bola okresným súdom predvolaná na pojednávanie konané 17. januára 1988 listom doručeným 11. januára 1988.

Listom z 26. októbra 1989 okresný súd zaslal dožiadanie Okresnému súdu v P. (M. r.), ktorým ho požiadal o doručenie návrhu sťažovateľky a predvolania na pojednávanie odporcovi, ako aj o vykonanie výsluchu odporcu k otázkam, ktoré uviedol vo svojom liste.

Okresný súd uznesením sp. zn. Nc 780/87 z 25. januára 1990 ustanovil mal. M. I. v uvedenom konaní opatrovníka.

Uznesením sp. zn. Nc 780/87 z 24. januára 1990 okresný súd poveril tlmočníčku preložiť pripojené listiny do maďarského jazyka. Preložené listiny boli okresnému súdu spolu so sprievodným listom doručené 5. februára 1990.

Vo veci konajúci sudca pokynom z 13. februára 1990 vytýčil termín pojednávania na 27. apríl 1990 a súčasne určil i náhradný termín pojednávania na 6. júl 1990.

Na   základe   výzvy   okresného   súdu   mu   zamestnávateľ   sťažovateľky   I.   T.,   š.   p., 12. apríla 1990 doručil kompletný mzdový list sťažovateľky.

Na   pojednávanie   konané   27.   apríla   1990   v predmetnej   veci   sa   nedostavili   bez ospravedlnenia   sťažovateľka   ani   odporca   (dožiadanie   príslušným   súdom   ešte   nebolo vybavené), a preto okresný súd odročil pojednávanie na náhradný termín 6. júla 1990.

Listom z 3. júla 1990 označeným ako „Doplnok ku spisu Nc 780/87“ sťažovateľka okresnému súdu oznámila zmeny, ktoré nastali v jej osobnom stave (vydala sa za J. H., žije s ním   v spoločnej   domácnosti   a   narodila   sa   jej   dcéra   K.),   a taktiež   skutočnosť,   že   na podanom návrhu i naďalej trvá.

Okresný súd vo veci pojednával 6. júla 1990, pričom na pojednávaní zistil, že nebolo vybavené   dožiadanie   maďarským   súdom   a vec   bola   odročená   na   neurčito   za   účelom vytýčenia nového termínu pojednávania.

Sťažovateľka „Žiadosťou o náhradný súhlas na zmenu priezviska“ zo 16. júna 1993 požiadala okresný súd o privolenie na zmenu priezviska mal. dieťaťa M. I.

Vo veci konajúci sudca pokynom z 21. júna 1993 nechal predvolať sťažovateľku vo veci neúplného návrhu na udelenie súhlasu na podanie žiadosti o zmenu priezviska na 2. júl 1993. Predvolanie bolo podľa priloženej doručenky sťažovateľke doručené 25. júna 1993.

Na okresnom súde v zápisnici z 2. júla 1993 bol so sťažovateľkou na jej žiadosť spísaný úplný návrh matky na udelenie súhlasu na podanie žiadosti o zmenu priezviska maloletého M. I.

Pokynom   súdnej   kancelárii   z 19.   septembra 1994   vo veci   konajúci   sudca   vytýčil termín   pojednávania   na   3.   október   1994   a nechal   naň   predvolať   sťažovateľku, J.   H. a Obvodný úrad v S. S., oddelenie starostlivosti o rodinu a deti (ďalej len „obvodný úrad“).

Uznesením   okresného   súdu   z 19.   septembra   1994   ustanovil   súd   za   opatrovníka maloletého M. I. v konaní o zmenu jeho priezviska obvodný úrad.

Listom   doručeným   okresnému   súdu   23.   septembra   1994   sťažovateľka   podala okresnému súdu návrh na vydanie cestovného pasu pre maloletého M. I.

Vo veci konajúci sudca pokynom súdnej kancelárii vytýčil termín pojednávania na 3. október 1994 a nechal ustanoviť kolízneho opatrovníka pre maloletého M. I.

Uznesením č. k. Nc 780/87-32 z 29. septembra 1994 okresný súd ustanovil mal. M. I. opatrovníka v konaní o udelenie súhlasu na vydanie cestovného pasu pre maloletého.

Na   pojednávaní   konanom   3.   októbra   1994   okresný   súd   udelil   rozsudkom   č.   k. Nc 780/87-34 súhlas namiesto odporcu sťažovateľke na zmenu priezviska maloletého M. I. na priezvisko H.

Rozsudkom   sp.   zn.   Nc   780/87-37   z 3.   októbra   1994   okresný   súd   udelil   súhlas namiesto odporcu na vydanie cestovného pasu maloletému M. I.

Vo   veci   konajúci   sudca   vytýčil   23.   januára   1998   nový   termín   pojednávania   na 11. február 1998 a nechal naň predvolať sťažovateľku aj Okresný úrad P.

Na pojednávaní 11. februára 1998 okresný súd vypočul sťažovateľku a odročil ho za účelom opätovného dožiadania cez maďarský súd na výsluch otca, zistenia jeho osobných a majetkových pomerov.

Dňa 27. februára 1998 vo veci konajúci sudca vytýčil termín nového pojednávania na 16.   november   1998,   nechal   naň   predvolať   účastníkov   konania   i   vyžiadať   podklady o zárobkoch sťažovateľky a J. H. za roky 1991-1998.

Listom   doručeným   okresnému   súdu   23.   marca   1998   doručil   zamestnávateľ sťažovateľky G. P. jej mzdové listy za obdobie od 1. augusta 1997 do 31. decembra 1997, v ostatnom období ho odkázal na I. T., a. s., S. S.

Uznesením   sp.   zn.   Nc   780/87   zo 16.   júla   2002   okresný   súd   uložil   tlmočníkovi vyhotoviť   preklady   pripojených   listín   (návrh   na   začatie   konania,   predvolanie   na pojednávanie, žiadosť o poskytnutie spolupráce, dožiadanie pre Okresný súd v P., žiadosť o doručenie   súdnych   písomností,   výzvu   otcovi   dieťaťa   na   vyjadrenie,   zápisnicu z pojednávania   z 11.   februára   1998).   Uznesenie   bolo   doručené   tlmočníkovi   23.   októbra 2002.

Pokynom súdnej kancelárii zo 17. októbra 2002 vo veci konajúci sudca vytýčil nový termín pojednávania na 18. december 2002 a určil aj jeho náhradný termín na 13. január 2003. Zároveň nechal pokynom predvolať sťažovateľku, M. H., Okresný úrad P., ako aj doručiť listiny s prekladmi otcovi.

Tlmočník listom z 26. novembra 2002 doručil súdu vyúčtovanie tlmočného a náhrady nákladov na úkony tlmočníka č. 17/02-40/02.

Uznesením okresného súdu č. k. Nc 780/87 z 11. decembra 2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť   14.   januára   2003,   bola   priznaná   tlmočníkovi   odmena   za   vykonanie tlmočníckych úkonov.

Pokynom súdnej kancelárii nechala vo veci konajúca sudkyňa predmetné uznesenie doručiť sťažovateľke, Okresnému úradu P. aj tlmočníkovi.

Na pojednávaní 18. decembra 2002 okresný súd vypočul M. H., ktorý medzitým dovŕšil vek plnoletosti. Súd pojednávanie odročil na náhradný termín.

Dňa   13.   januára   2003   sa   uskutočnilo   pojednávanie   na   okresnom   súde   za   účasti všetkých účastníkov konania – sťažovateľky, M. H., odporcu a Okresného úradu P., na ktorom účastníci konania uzavreli súdny zmier.

Dňa   14.   januára 2003   bolo okresnému   súdu   doručené   od   tlmočníka   vyúčtovanie tlmočného.   Uznesením   okresného   súdu   č.   k.   Nc   780/87-84   z 28.   januára   2003   bola tlmočníkovi priznaná odmena za vykonanie tlmočníckeho úkonu.

Uznesením okresného súdu č. k. Nc 780/87-85 z 13. januára 2003 bol schválený súdny   zmier   účastníkov,   konanie   vo   zvyšnej   časti   dlžného   výživného   bolo   zastavené a žiadnemu   z účastníkov   súd   nepriznal   právo   na   náhradu   trov   konania.   Toto   uznesenie nadobudlo právoplatnosť 28. marca 2003.

Uznesením   okresného   súdu   č.   k.   Nc   787/87-86   z 28.   januára   2003   uložil   súd tlmočníkovi povinnosť vyhotoviť preklad rozhodnutia súdu do maďarského jazyka. Preklad rozhodnutia   tlmočník   doručil   súdu   24.   februára   2003   a listom   z 26.   februára   2003   bol tlmočník okresným súdom vyzvaný na predloženie vyúčtovania tlmočného.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je najmä odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh na zverenie dieťaťa do výchovy a určenie výživného. Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci. Okolnosti tohto prípadu neumožňujú opodstatnene uvažovať o tom, že konanie o zverenie dieťaťa do výchovy a určenie výživného je vecou zložitou z hľadiska skutkového stavu. Aj napriek skutočnosti, že za otca dieťaťa bol označený maďarský štátny občan, právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci nie je v tomto prípade zložitá. Právne predpisy platné v čase   podania   návrhu   sťažovateľky   jednoznačne   odkazujú   na   použitie   slovenského právneho   poriadku   ako   vo   veci   zverenia   dieťaťa   do   výchovy,   tak   aj   vo   veci   určenia výživného pre maloleté dieťaťa (v súlade s § 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov v spojení s čl. 22 vyhlášky ministerstva   zahraničných   vecí   č.   91/1962   Zb.   o   Zmluve   medzi   Československou socialistickou republikou a Maďarskou ľudovou republikou o úprave právnych vzťahov vo veciach občianskych, rodinných a trestných). Cudzí, resp. medzinárodný prvok v konaní (účastník konania, ktorý je občanom iného štátu) môže mať však za následok zdĺhavosť konania, pretože vykonávanie všetkých úkonov si vyžaduje súčinnosť s orgánmi cudzieho štátu,   preklady   listín   do   cudzieho   jazyka   a vytyčovanie   pojednávaní   s dostatočným predstihom. Ústavný súd už vo svojej judikatúre vyslovil, že zdĺhavosť postupu v konaní nezbavuje   sudcu   zodpovednosti   za   prieťahy   v konaní,   ak   nečinnosťou,   nesprávnou organizáciou svojej práce alebo inými nedostatkami vo svojej činnosti prispeje k tomu, že konanie o práve občana trvá dlho (II. ÚS 26/95).

B) Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd hodnotí ako aktívne. Sťažovateľka sa zúčastňovala na vytýčených pojednávaniach, okresnému súdu oznamovala z vlastnej   iniciatívy   zmenu   svojich   osobných   pomerov,   svoje   právo   sa   snažila   aktívne chrániť   prostredníctvom   viacerých   inštitúcií   (napr.   žiadosť   o pomoc   Centru   pre medzinárodnoprávnu   ochranu   detí,   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní podaná   na   okresnom súde, podnet doc. JUDr. P. K., CSc., verejnému ochrancovi práv). V správaní sťažovateľky teda   neboli   zistené   žiadne   nedostatky,   ktorých   dôsledkom   by   mohlo   byť   spomalenie postupov konania v predmetnej veci.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo ku zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu vo veci zverenia dieťaťa do výchovy a určenia výživného.

Okresný súd vo svojom vyjadrení namietal, že sťažnosť sťažovateľky bola podaná po rozhodnutí   súdu   prvého   stupňa,   ktoré   ešte   pred   upresnením   sťažnosti   nadobudlo právoplatnosť, a z uvedeného dôvodu žiadal sťažnosti sťažovateľky nevyhovieť. V súlade s vyššie spomínanou judikatúrou (pozri I. ÚS 10/98) možno konštatovať, že ústavné právo na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   v zásade   splní   až   právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv. V zmysle § 18 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa konanie pred ústavným   súdom   začína   dňom   doručenia   návrhu   na   začatie   konania,   ktorý   je   podaný subjektom na podanie takéhoto návrhu oprávneným. Sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 27. februára 2003 v súlade s § 18 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Uznesenie č. k. Nc 780/87-85 z 13. januára 2003, ktorým bol schválený súdny zmier uzavretý medzi účastníkmi konania, nadobudlo právoplatnosť 28. marca 2003. Sťažovateľka si teda svoje právo   na   ochranu   svojho   základného   práva   uplatnila   na   ústavnom   súde   ešte   pred nadobudnutím   právoplatnosti   rozhodnutia   vo   veci   samej,   a preto   ústavný   súd   uvedenú námietku okresného súdu neakceptoval. Otázka včasnosti podania sťažnosti bola napokon vyriešená už pri jej predbežnom prerokovaní 21. augusta 2003.

Ústavný   súd   neakceptoval   ani   argumentáciu   okresného   súdu   týkajúcu   sa   dosahu okolností, za ktorých bolo pred ním predmetné konanie skončené súdnym zmierom, na rozhodnutie o sťažnosti   v merite.   Samotný fakt,   že okresný   súd po   viac ako 14 rokoch ukončil predmetné konanie rozhodnutím vo veci samej (uznesením o schválení zmieru), ktorým boli podľa neho spravodlivo a korektne vysporiadané vzťahy medzi účastníkmi konania, nie je relevantný pre posúdenie otázky porušenia základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (pozri mutatis mutandis napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Číž v. Slovenská republika zo 14. októbra 2003, No 66142/01, § 59, § 60).

Pre posúdenie namietaného porušenia základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je v zásade podstatné to, z akého dôvodu predmetné konanie skončilo, ale to, či v ňom bolo postupované bez zbytočných prieťahov alebo v primeranej lehote.

Postup   pri   doručovaní   súdnych   písomností   a   dožiadaní   medzi   bývalou Československou socialistickou republikou a bývalou Maďarskou ľudovou republikou bol upravený   vyhláškou   ministra   zahraničných   vecí   č.   91/1962   Zb.   o   Zmluve   medzi Československou   socialistickou   republikou   a   Maďarskou   ľudovou   republikou   o   úprave právnych   vzťahov   vo   veciach   občianskych,   rodinných   a trestných,   ktorá   bola   zrušená a nahradená   novou   medzištátnou   zmluvou   podpísanou   28.   marca   1989   uverejnenou v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   ako   oznámenie   Federálneho   ministerstva zahraničných   vecí   č.   63/1990   Zb.   o uzatvorení   Zmluvy   medzi   Československou socialistickou   republikou   a Maďarskou   ľudovou   republikou   o   právnej   pomoci   a úprave právnych   vzťahov   v   občianskych,   rodinných   a   trestných   veciach,   ktorá   je   doposiaľ v platnosti.   Zmluvné strany   si   vo   vyššie   spomínaných   medzištátnych   zmluvách   dohodli priame   doručovanie   súdnych   i mimosúdnych   spisov,   priame   zasielanie dožiadaní   medzi svojimi príslušnými orgánmi, ako aj preukazovanie doručenia tzv. dokladom o doručení s presne stanovenými náležitosťami. Napriek skutočnosti, že okresnému súdu až do roku 2002   nebol   doručený   žiadny   doklad   o doručení   písomností,   ktorý   by   jednoznačne preukazoval   doručenie   písomností   maďarskému   súdu,   okresný   súd   zostával   vo   svojom prístupe k vzniknutej závade v doručení pasívny a nehľadal ďalšie možnosti či spôsoby dosiahnutia súčinnosti zo strany maďarského súdu. Uvedený prístup okresného súdu bol príčinou vzniku dlhých období jeho nečinnosti v predmetnom konaní, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

V rámci svojej judikatúry už ústavný súd vyslovil, že napriek tomu, že jurisdikcia ústavného súdu („rationae temporis“) sa vzťahuje na obdobie po 15. februári 1993, v rámci posúdenia základnej otázky – či sa vec podnecovateľky prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy bez zbytočných prieťahov – treba prihliadnuť aj na deň začatia konania na okresnom súde a dobu, ktorá v konaní uplynula do 15. februára 1993 (III. ÚS 18/00). Ústavný súd preto pri svojom rozhodovaní v súlade so spomínanou judikatúrou prihliadol aj na skutočnosť, že do založenia jurisdikcie ústavného súdu 15. februára 2003 predmetné konanie trvalo viac ako 5 rokov (návrh bol sťažovateľmi podaný na okresnom súde 23. decembra 1987).

Prvý úkon, ktorý vo veci konajúci sudca okresného súdu urobil v období po založení jurisdikcie   ústavného   súdu   v predmetnej   veci,   bolo   vytýčenie   pojednávania   pokynom z 23. januára 1998. Obdobie od 15. februára 1993 do 23. januára 1998 možno označiť za prvé obdobie nečinnosti okresného súdu v uvedenom konaní, ktoré trvalo viac ako 4 roky a 11 mesiacov. Ústavný súd v rámci preskúmavania ďalšieho priebehu konania zistil, že bolo   taktiež   poznačené   nečinnosťou   okresného   súdu.   Okresný   súd   v   období   od 16. novembra 1998 (pojednávanie vo veci) až do 16. júla 2002 (uznesenie okresného súdu, ktorým nechal vyhotoviť preklady listín), teda v období trvajúcom 3 roky a 8 mesiacov, opätovne v predmetnej veci nekonal.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti možno teda konštatovať, že vo viac ako 14-ročnom konaní bol okresný súd spolu nečinný viac ako 8 rokov a 7 mesiacov. Nečinnosť okresného súdu v období 8 rokov a 7 mesiacov v tomto konaní bez toho, aby jeho postupu bránila   zákonná   prekážka,   je   preto   potrebné   považovať   za   zbytočné   prieťahy   v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom súde považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ani k právam podľa čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľky ako účastníčky v konaní boli porušené.

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 336 720 Sk z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpela, spočívajúcej „vo vyvíjaní maximálneho až úporného úsilia na ochrane práv svojho dieťaťa, čím sťažovateľka po celú dobu trvania súdneho konania žila v psychickom napätí až v strese“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 150 000 Sk. Táto suma zohľadňuje najmä: a) dĺžku zbytočných prieťahov v konaní (osem rokov   a 7   mesiacov   nečinnosti   ohľadne   zverenia   do   výchovy   a určenia   výživného);   b) skutočnosť, že konanie okresného súdu v citlivej oblasti starostlivosti o maloletých v zmysle § 176 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku, ktoré začalo, keď mal syn sťažovateľky štyri roky, neskončilo ani do nadobudnutia jeho plnoletosti a c) s okolnosťami uvedenými pod a) a b) spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľky spočívajúcu v jej psychickej záťaži a pocite právnej neistoty.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých   vychádza Európsky súd pre ľudské   práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľky nevyhovel.

4. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala priznať náhradu trov   konania   pred   ústavným   súdom   pozostávajúcich   z dvoch   úkonov   právnej   služby v uvedenom   konaní spolu   vo   výške 8   541 Sk vyčíslenú   ako jedna tretina   výpočtového základu za dva úkony právnej služby 2 x 4 270,33 Sk v zmysle ustanovení § 13 ods. 8 v spojení   s   §   1   ods.   3   a   §   19   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľky vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon právnej služby je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   -   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   -   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (III. ÚS 29/03, III. ÚS 34/03).

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom je priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2002 dosahovala   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky výšku 12 811 Sk.

Ústavný súd   zistil,   že uplatnená suma trov   právneho   zastúpenia   spolu   8 541 Sk neodporuje platným právnym predpisom. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2003 v konaní pred ústavným súdom predstavuje   4   270   Sk   a hodnota   režijného   paušálu   128   Sk.   Ústavný   súd   preto   priznal náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v celej   výške   uplatnenej   právnym   zástupcom sťažovateľky.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2003