SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 112/2016-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o.,Rastislavova 68, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Daniel Blyšťan,vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základnéhopráva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva podľa čl. 20 ÚstavySlovenskej republiky a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Lučenec v konanívedenom pod sp. zn. 9 Er 1102/2010 a jeho uznesením zo 16. marca 2011, postupomKrajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 42 CoE 194/2011 a jehouznesením z 28. marca 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konanívedenom pod sp. zn. 2 Oboer 430/2014 a jeho uznesením z 29. októbra 2015, ako ajpostupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 899/2011a jeho uznesením z 20. apríla 2012, postupom Krajského súdu v Košiciach v konanívedenom pod sp. zn. 12 CoE 147/2013 a jeho uznesením z 31. januára 2014, ako ajpostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.2 Oboer 221/2014 a jeho uznesením z 29. septembra 2015 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedenépod sp. zn. Rvp 1114/2016 a sp. zn. Rvp 1115/2016 s p á j a na spoločné konanie, ktorébude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 112/2016.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 1. februára2016 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na verejné prerokovanieveci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),ako aj základného práva podľa čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dodatkovýprotokol“) postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn.9 Er 1102/2010 a jeho uznesením zo 16. marca 2011, postupom Krajského súdu v BanskejBystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 42 CoE 194/2011 a jeho uznesením z 28. marca 2012a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 2 Oboer 430/2014 a jeho uznesením z 29. októbra 2015, ako ajpostupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 899/2011a jeho uznesením z 20. apríla 2012, postupom Krajského súdu v Košiciach v konanívedenom pod sp. zn. 12 CoE 147/2013 a jeho uznesením z 31. januára 2014, ako ajpostupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Oboer 221/2014 a jehouznesením z 29. septembra 2015.
Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osoboupodnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s tam označenými fyzickými osobami (ďalejlen „povinní“) poistné zmluvy obsahujúce tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetkyspory súvisiace s poistnou zmluvou budú riešené pred rozhodcovským súdom. Sťažovateľkasi následne pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky proti povinným, ktoré jejboli priznané rozhodcovskými rozsudkami Arbitrážneho súdu Košice o uložení povinnostipovinného zaplatiť sťažovateľke dlžné poistné s úrokom z omeškania a trovyrozhodcovského konania. Sťažovateľka zdôraznila, že povinní vlastnoručne podpísaliosobitné zmluvné dojednania k poistným zmluvám, v ktorých bola osobitne a oddelene odtextu všeobecných zmluvných podmienok či samotnej poistnej zmluvy písomne dohodnutározhodcovská doložka.
Sťažovateľka v sťažnostiach uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal naoznačených okresných súdoch žiadosti o vydanie poverení na začatie exekúcií. Exekučnýmtitulom boli rozhodcovské rozsudky Arbitrážneho súdu Košice. Okresné súdy označenýmiuzneseniami žiadosti súdneho exekútora zamietli bez nariadenia pojednávania bez toho, abypreskúmali rozhodcovské spisy, bez toho, aby umožnili sťažovateľke vyjadriť sak vykonávaným dôkazom, a bez toho, aby vykonanie exekúcie namietali povinní.
Proti uzneseniam okresných súdov podala sťažovateľka odvolania, o ktorýchrozhodli označené krajské súdy tak, že potvrdili uznesenia okresných súdov, avšak opätovnebez toho, aby vo veci vykonali pojednávanie, a bez toho, aby riadne zohľadnili konkrétneskutkové okolnosti veci.
Sťažovateľka podala proti uzneseniam krajských súdov dovolanie z dôvodu odňatiamožnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj„OSP“), ktoré najvyšší súd uznesením odmietol.
Sťažovateľka tvrdí, že okresné súdy nevychádzali z obsahu rozhodcovského spisu,ale nanovo konštruovali skutkový stav, pričom k ním získaným listinným dôkazom sasťažovateľka nemala možnosť vyjadriť. Okresné súdy tak vykonali kontrolu postupurozhodcovského súdu a dospeli k opačným právnym záverom. Takýto postup je podľasťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúrunajvyššieho súdu a ústavného súdu, ktoré s vecou súvisia (napr. II. ÚS 499/2012), v ktoromústavný súd v obdobnej veci sťažnosť sťažovateľky prijal na ďalšie konanie a vyslovil už ajporušenie jej práv.
Sťažovateľka podrobne opisujúc v sťažnostiach závery jednotlivých všeobecnýchsúdov vyjadruje s nimi nesúhlas a tvrdí, že ich postup bol v rozpore najmä s judikatúrouSúdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), napr. uvádza rozhodnutie sp. zn.C 472/11 „Csipai“, kde je jasne uvedené, že„akonáhle súd konajúci ex offo má podľa jeho názoru dostatok skutkových a právnych zistení, aby mohol podmienku v zmluve vyhlásiť za neprijateľnú, je povinný o týchto skutkových a právnych záveroch informovať účastníkov a umožniť im kontradiktórne konať vo veci“.
Sťažovateľka tiež poukazuje na skutočnosť, že napadnutými rozhodnutiamivšeobecných súdov konajúcich v jej veci došlo aj k porušeniu jej základného práva vlastniťmajetok podľa čl. 20 ústavy, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu, keďže v ich dôsledku jej zákonný nárok na úhradu dlžného poistného, ako ajďalšie nároky proti povinnému sa stali súdne nevymožiteľné.
V petite podaných sťažností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález,v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv napadnutýmirozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré ďalej zruší a predmetné veci vráti na ďalšiekonanie a prizná jej úhradu trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnostikonania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolusúvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitnéustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecíprimerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.Rvp 1114/2016 a sp. zn. Rvp 1115/2016 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovúsúvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľkya napadnuté uznesenia všeobecných súdov, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodolústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohtouznesenia.
III.
1. K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami Okresného súdu Lučenec a Okresného súdu Košice-okolie
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súdmôže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami ibavtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automatickynezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľmôže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnymorgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomocina jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislostiultima ratioinštitucionálnymechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánovverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahovústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia označených okresných súdov, ústavný súdvzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podaťodvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila, a preto bolo potrebnésťažnosti v tejto ich časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Banskej Bystrici
Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnostísmerujúcich proti postupu a uzneseniam označených krajských súdov bral do úvahyneskoršie napadnuté uznesenia najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorými dovolaniasťažovateľky odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu preľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosti v tejto časti za oneskorené, pretože lehota napodanie sťažností vo vzťahu k napadnutým uzneseniam krajských súdov je v prípadochprocesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽPz 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákonao ústavnom súde počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.Vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam označených krajských súdov ústavný súdodvodzuje lehotu na podanie týchto sťažností z judikatúry Európskeho súdu pre ľudsképráva [(ďalej len „ESĽP“), napr. rozsudok ESĽP vo veci Zvolský a Zvolská verzus Českárepublika z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorejdvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručeniarozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovanáza zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu. Ústavný súdpovažoval lehotu na podanie sťažnosti za zachovanú nielen voči napadnutým rozhodnutiamnajvyššieho súdu, ale aj voči napadnutým rozhodnutiam označených krajských súdov(I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011).
Ústavný súd preto sťažnosti v časti namietajúcej napadnuté uznesenia označenýchkrajských súdov ako súdov odvolacích nepovažoval za oneskorene podané.
Označenému postupu a uzneseniam krajských súdov sťažovateľka vytýkapredovšetkým neodstránenie vady postupu okresných súdov spočívajúcej v nenariadenípojednávania pred zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia navykonanie exekúcie. Súčasne namieta i samotné právne posúdenia veci krajskými súdmi,ktorými sa stotožnili s právnym názorom okresných súdov o absolútnej neplatnostirozhodcovskej doložky vo všeobecných poistných podmienkach sťažovateľky.
Pokiaľ ide o argument sťažovateľky, že okresné súdy nenariadili pojednávaniea neumožnili jej uplatnenie základných procesných práv, ústavný súd konštatuje, že ak súdprvého stupňa nenariadi pojednávanie, hoci je tak z dôvodu vykonávania dokazovaniapovinný urobiť, zaťažuje svoj procesný postup (a v konečnom dôsledku i rozhodnutie)vadou podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP, teda odňatím možnosti konať pred súdom.Ak následne na základe podaného odvolania odvolací súd túto vadu neodstráni, zaťaží svojpostup vadou podľa § 237 písm. f) OSP, ktorá je spôsobilým dôvodom prípustnostidovolania i samotným dovolacím dôvodom [§ 241 ods. 2 písm. a) OSP].
Námietku nenariadenia pojednávania teda sťažovateľka mohla predniesť ajv dovolaní proti uzneseniu krajského súdu, ktorý podľa jej názoru ako súd odvolacíkonkretizovanú vadu postupu okresného súdu nenapravil. Z podkladov, ktoré má ústavnýsúd k dispozícii, vyplýva, že uvedenú možnosť sťažovateľka aj využila, a tak sa jejnámietkou odňatia možnosti konať pred súdom meritórne zaoberal najvyšší súd ako súddovolací. Preto vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolov právomoci ústavného súdu preskúmanie napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu,keďže na základe podaného dovolania predmetnú námietku preskúmal najvyšší súd. V tejtočasti musel ústavný súd sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jejprerokovanie.
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecnýmsúdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní predvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavnýsúd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojejprávomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecnésúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to tedavšeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnejúrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétnenámietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčovéprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd užopakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadnedohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená lenústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaníústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavya zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostinamietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovoromnajmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie súarbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,I. ÚS 241/07).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenienávrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, akpri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označenéhozákladného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšiekonanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí ajabsencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnostialebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontextes konkrétnymi okolnosťami prípadu.
Z predložených listín vyplýva, že súdny exekútor v uvedenej veci doručil žiadosťo udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie konkrétnej sumy s príslušenstvomna základe exekučného titulurozhodcovského rozsudku. Okresné súdy napadnutými̶uzneseniami žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúciezamietli z dôvodu, že rozhodcovská doložka bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnoupodmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskehozákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkombol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strána rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť exekučným titulom navykonanie exekúcie.
Sťažovateľka podala proti napadnutým uzneseniam okresných súdov odvolaniena odvolacom súde, v ktorom okrem iného namietala, že napadnuté uznesenia súnezákonné, a svoje odvolacie dôvody oprela o ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), b), d) a f)OSP.
Krajské súdy po preskúmaní odvolaním napadnutých uznesení okresných súdov beznariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP dospeli k záveru, že odvolaniesťažovateľky nie je dôvodné.
Odôvodnenie uznesení krajských súdov, s ktorým sa ústavný súd podrobneoboznámil, nemá v žiadnom prípade arbitrárny charakter.
Ústavný súd tiež už judikoval, že judikatúra Súdneho dvora (predtým Európskehosúdneho dvora) vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných podmienokv spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť tohto postupuje daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana spotrebiteľa(II. ÚS 235/2012). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom a z neho plynúcimprávnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní nestotožňuje, nemôžesama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názorua nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojímvlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasils interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanejjudikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak byten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli privýklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať lenv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadnepoprel ich účel a význam.
Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudokrozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ jepodmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskummateriálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkonrozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konanív znení neskorších predpisov), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodídôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny. Ústavný súd pretoargumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom Súdneho dvora považoval skôr svedčiacuv prospech správnosti napadnutých rozhodnutí krajského súdu.
Vzhľadom na uvedené bolo podľa názoru ústavného potrebné sťažnosti v tejto častiodmietnuť ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami najvyššieho súdu
Proti uzneseniam krajských súdov podala sťažovateľka dovolanie najvyššiemu súdu,ktorý ich odmietol ako neprípustné, pričom poukázal na svoje skoršie rozhodnutia podanév obdobnej veci.
Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a niedo právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie jealternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomocivšeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).Ústavný súd však preskúmal napadnuté uznesenia najvyššieho súdu, ktorýmdovolanie odmietol ako neprípustné, a nezistil pritom žiadnu skutočnosť signalizujúcusvojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Podľa názoru ústavného súdunapadnuté uznesenia najvyššieho súdu a ich odôvodnenia sú určité a zrozumiteľné, bezvnútorných rozporov, zaujímajú stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní, niesú neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva alebo slobodysťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárneiba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémnenelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.
K zásadnej námietke sťažovateľky týkajúcej sa odňatia možnosti konať pred súdom,ako k jednému z dôvodov prípustnosti dovolania z dôvodu nenariadenia pojednávania predokresným súdom, prekvapivosti posúdenia exekučného titulu okresným súdom na základeex offo dokazovania v jej neprítomnosti bez možnosti vyjadriť sa k takémuto právnemuposúdeniu veci pred rozhodnutím okresného súdu je potrebné uviesť, že ústavný súdvzhľadom na závažnosť tejto námietky a nejednotnosť argumentácie jednotlivých senátovpri právnom posúdení v obdobných prerokovaných a rozhodnutých veciach pristúpilk zjednoteniu odchylných právnych názorov a 7. mája 2014 prijal v pléne stanovisko sp. zn.PLz. ÚS 1/2014, ktorým v zmysle § 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde je ústavnýsúd pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazaný a v ktorom uviedol: „Pripreskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdnehoporiadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadostiexekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či inýchdôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomtozáklade posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosťvyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jehorozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť saku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pre ústavnú konformnosťkonania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutáv odvolacom konaní.“
Vychádzajúc z prijatého stanoviska pléna ústavného súdu je potrebné konštatovať, ženapadnuté uznesenie najvyššieho súdu je v súlade s materiálnymi limitmi označených práv,ktorých porušenie sa namieta. V posudzovanej veci nedošlo k odňatiu možnosti konať predsúdom z dôvodov uvádzaných sťažovateľkou, pretože aj keď okresný súd v označenomkonaní nenariadil pojednávania na účely vykonávania dokazovania, sťažovateľkapo oboznámení sa s výsledkami ex offo šetrenia a právneho posúdenia v napadnutýchuzneseniach okresných súdov mala možnosť sa k záverom okresných súdov vyjadriťv odvolacom konaní, čo aj využila, čím došlo k naplneniu namietanej zásady, a teda konanieako celok (základné a odvolacie) nebolo poznačené tvrdenou vadou (odňatia možnostikonať pred súdom), ktorá by bola spôsobilá založiť prípustnosť dovolania ako takého.Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia teda dospel k prijateľnému právnemuzáveru o neexistencii vád zakladajúcich prípustnosť dovolania, ktoré aj primeranýmspôsobom odôvodnil.
Vzhľadom na použitie argumentácie sťažovateľky, ktorou spochybňuje správnosťaplikácie jednotlivých judikátov Súdneho dvora všeobecnými súdmi v jej veci a ktorúpredniesla až v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd konštatuje, že nemohol na ňuprihliadať, pretože ako už bolo uvedené, princíp subsidiarity mu v tom bráni.
S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde o odmietnutí sťažností tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2016