SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 112/2015-20
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ vedenúpod sp. zn. Rvp 2589/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenúpod sp. zn. Rvp 2672/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenúpod sp. zn. Rvp 2673/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenúpod sp. zn. Rvp 2680/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenúpod sp. zn. Rvp 2681/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenúpod sp. zn. Rvp 2682/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenúpod sp. zn. Rvp 2683/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenúpod sp. zn. Rvp 2684/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenú podsp. zn. Rvp 2685/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenú podsp. zn. Rvp 2686/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenúpod sp. zn. Rvp 2687/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ vedenú podsp. zn. Rvp 2688/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenú pod sp. zn.Rvp 2689/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenú pod sp. zn.Rvp 2690/2015 a sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenú pod sp. zn.Rvp 2691/2015, zastúpených advokátom ⬛⬛⬛⬛, Advokátskakancelária, ⬛⬛⬛⬛, pre namietané porušenie „čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1“ Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 4 Sžso/51/2013 z 9. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/10/2014z 10. decembra 2014, sp. zn. 1 Sžso/62/2013 z 9. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/27/2014z 10. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/20/2014 z 10. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/61/2013z 5. novembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/57/2013 z 5. novembra 2014, sp. zn. 1 Sžso/56/2013z 9. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/4/2014 z 10. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/63/2013z 5. novembra 2014, sp. zn. 1 Sžso/63/2013 z 9. decembra 2014, sp. zn. 4 Sžso/50/2013z 9. decembra 2014, sp. zn. 1 Sžso/42/2013 z 9. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/59/2013z 5. novembra 2014 a sp. zn. 1 Sžso/39/2013 z 9. decembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
1. Veci vedené pod sp. zn. Rvp 2589/2015, Rvp 2672/2015, Rvp 2673/2015,Rvp 2680/2015, Rvp 2681/2015, Rvp 2682/2015, Rvp 2683/2015, Rvp 2684/2015,Rvp 2685/2015, Rvp 2686/2015, Rvp 2687/2015, Rvp 2688/2015, Rvp 2689/2015,Rvp 2690/2015 a sp. zn. Rvp 2691/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalejvedené pod sp. zn. III. ÚS 112/2015.
2. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedená pod sp. zn.Rvp 2589/2015, a 27. februára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, vedená pod sp. zn. Rvp 2672/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, vedená pod sp. zn. Rvp 2673/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, vedená pod sp. zn. Rvp 2680/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, vedená pod sp. zn. Rvp 2681/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, vedená pod sp. zn. Rvp 2682/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, vedená pod sp. zn. Rvp 2683/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, vedená pod sp. zn. Rvp 2684/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, vedená pod sp. zn. Rvp 2685/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, vedená pod sp. zn. Rvp 2686/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, vedená pod sp. zn. Rvp 2687/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, vedená pod sp. zn. Rvp 2688/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, vedená pod sp. zn. Rvp 2689/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, vedená pod sp. zn. Rvp 2690/2015 a sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovatelia“), vedená pod sp. zn. Rvp 2691/2015 pre namietanéporušenie „čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1“ Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len dohovor“) rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžso/51/2013 z 9. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/10/2014z 10. decembra 2014, sp. zn. 1 Sžso/62/2013 z 9. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/27/2014z 10. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/20/2014 z 10. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/61/2013z 5. novembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/57/2013 z 5. novembra 2014, sp. zn. 1 Sžso/56/2013z 9. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/4/2014 z 10. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/63/2013z 5. novembra 2014, sp. zn. 1 Sžso/63/2013 z 9. decembra 2014, sp. zn. 4 Sžso/50/2013z 9. decembra 2014, sp. zn. 1 Sžso/42/2013 z 9. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/59/2013z 5. novembra 2014 a sp. zn. 1 Sžso/39/2013 z 9. decembra 2014 (ďalej len „napadnutérozsudky“).
Každý zo sťažovateľov v sťažnosti uviedol, že mu «... bol rozhodnutím Útvaru sociálneho zabezpečenia FR SR (ďalej len „ÚSZ“)... zvýšený (zvalorizovaný) výsluhový dôchodok v súlade s právnymi predpismi platnými v čase vzniku nároku. Rozhodnutím ÚSZ... bol sťažovateľovi znížený výsluhový dôchodok o sumu právoplatne priznanú zákonným spôsobom. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré rozhodnutím Podpredsedu vlády a ministra financií SR (ďalej „odvolací orgán“)... bolo zamietnuté. Sťažovateľ obidve rozhodnutia napadol v súlade so zákonom žalobou na krajskom súde, v ktorej sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu aj ÚSZ. Krajský súd žalobe vyhovel a rozhodnutie odvolacieho orgánu... spolu s rozhodnutím ÚSZ... rozsudkom... ako nezákonné zrušil. Rozsudok krajského súdu napadol odvolaním Podpredseda vlády a minister financií SR. Jeho odvolaniu NS SR vyhovel v plnom rozsahu...
V podanej žalobe, rovnako ako v odvolaní proti rozhodnutiu ÚSZ, sťažovateľ namietal tri skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru odôvodňovali záver, že rozhodnutie nebolo vydané v súlade s právnymi predpismi, v dôsledku čoho bol žalobca ukrátený na svojich právach, keď mu vznikol nárok na vyplácanie zvýšeného (valorizovaného) výsluhového dôchodku, ktorý mu bol priznaný zákonným postupom, zákonným spôsobom a zo zákonných dôvodov. Sťažovateľ namietal:
- nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho orgánu,
- neprípustnosť postupu podľa ustanovenia § 105 ods. 7 zák. č. 238/2002 Z. z. v znení neskorších noviel,
- retroaktivitu z dôvodu použitia ustanovenia § 68 ods. 13 zák. č. 238/2002 Z. z. v znení neskorších noviel.
Krajský súd, ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku, na základe vyššie uvedených námietok podanej žalobe vyhovel a rozhodnutie odvolacieho orgánu, spolu s rozhodnutím prvostupňového orgánu zrušil.
NS SR k uvedenej veci zaujal odlišný právny názor, rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu ako nedôvodnú zamietol...
Sťažovateľ bol oboznámený s uzneseniami Ústavného súdu SR č. II. ÚS 348/2014-12, II. ÚS 351/2014-12, II. ÚS 350/2014-12, II. ÚS 352/2014-12, II. ÚS 349/2014-12, II. ÚS 347/2014-12, III. ÚS 595/2014-17, III. ÚS 596/2014- 17, III. ÚS 597/2014-17, ktorými boli odmietnuté, alebo odmietnuté pre zjavnú neopodstatnenosť, skutkovo a právne identické veci s vecou sťažovateľa. Sťažovateľ napriek existencii týchto uznesení sa domnieva, že jeho práva, na ktoré poukazuje vo svojej sťažnosti boli porušené. Aj keď nepredpokladá, že Ústavný súd SR vyhovie jeho sťažnosti, len vyčerpanie všetkých právnych prostriedkov na území SR, mu zabezpečuje právo domáhať sa svojich práv na ESĽP.».
Sťažovatelia v sťažnostiach opätovne poukazujú na to, že v ich prípadoch „ide o retroaktivitu pravú, ktorá je neprípustná a ktorá je v rozpore s princípmi právneho štátu, teda je v rozpore s ústavou. Legitímne očakávania výsluhových dôchodcov sú a boli dôvodné a nespochybniteľné nielen preto, že zákonné podmienky pre priznanie boli splnené, ale aj preto, že o ich nároku bolo aj právoplatne a v súlade so zákonom rozhodnuté ešte predtým, ako nadobudol účinnosť zák. č. 185/2012 Z. z.“. Ako vyplýva z jednotlivýchrozsudkov najvyššieho súdu, „tieto skutočnosti nemali pre NSSR pri rozhodovaní vo veci žiadny právny význam“, preto skutkové a právne závery ním vyvodené považujúsťažovatelia „za zjavne nedôvodné, ústavne neudržateľné a arbitrárne, majúce za následok porušenie základných práv a slobôd“. Podľa názoru sťažovateľov najvyšší súd „zrušil“prvostupňové rozsudky „bez toho, aby sa v dostatočnej miere vysporiadal s právnym názorom krajského súdu vysloveným v odôvodnení rozhodnutia, ako aj s dôvodmi žaloby a vyjadrením sťažovateľa k podanému odvolaniu“.
Dňa 5. marca 2015 boli ústavnému súd doručené doplnenia sťažností, v ktorýchsťažovatelia rozšírili svoju argumentáciu týkajúcu sa neprípustnosti aplikácie ustanovenívšeobecne záväzného právneho predpisu s retroaktívnymi účinkami na ich prípady.
Na základe uvedených skutočností, sťažovatelia v petite žiadajú, aby ústavný súdnálezom vyslovil, že napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu bolo porušené ich„základné právo... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“, aby napadnuté rozsudky najvyššieho súdu zrušil a aby sťažovateľom priznalnáhradu trov právneho zastúpenia.II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažností je námietka porušenia „čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1“ ústavy, základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru napadnutými rozsudkaminajvyššieho súdu.
1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločnékonanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istýchúčastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.Rvp 2589/2015, Rvp 2672/2015, Rvp 2673/2015, Rvp 2680/2015, Rvp 2681/2015,Rvp 2682/2015, Rvp 2683/2015, Rvp 2684/2015, Rvp 2685/2015, Rvp 2686/2015,Rvp 2687/2015, Rvp 2688/2015, Rvp 2689/2015, Rvp 2690/2015 a sp. zn. Rvp 2691/2015a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností rozhodolústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohtouznesenia.
2.1 Keďže sťažovatelia zhodne uviedli, že boli oboznámení „s uzneseniami Ústavného súdu SR č. II. ÚS 348/2014-12, II. ÚS 351/2014-12, II. ÚS 350/2014-12, II. ÚS 352/2014-12, II. ÚS 349/2014-12, II. ÚS 347/2014-12, III. ÚS 595/2014-17, III. ÚS 596/2014-17, III. ÚS 597/2014-17, ktorými boli odmietnuté, alebo odmietnuté pre zjavnú neopodstatnenosť, skutkovo a právne identické veci“, no napriek tomu sťažnostipodali, pretože predstavujú posledný z právnych prostriedkov ochrany ich základných práva slobôd, ktorý musia vyčerpať pred podaním sťažností Európskemu súdu pre ľudské práva,ústavný súd nepovažoval za potrebné duplicitne ich oboznamovať s rozsahom svojichprávomocí týkajúcich sa rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu opätovnedospel k záveru, že tieto sú dostatočným spôsobom odôvodnené, najvyšší súd zrozumiteľneodôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri prieskume zákonnosti napadnutých rozhodnutí správnychorgánov, a právne závery, na ktorých sú založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil,prečo v okolnostiach toho-ktorého prípadu ide o tzv. nepravú retroaktivitu, a nie o pravúretroaktivitu, ako tvrdia sťažovatelia, preto ich právna argumentácia založená na premiseaplikácie právneho predpisu, ktorý mal spôsobiť pravú retroaktivitu, neobstojí. Ústavný súdkonštatuje, že miera interpretácie na vec sa vzťahujúcich ustanovení všeobecne záväznýchprávnych predpisov vo väzbe na rozhodujúce skutočnosti toho-ktorého prípadu je adekvátnaa rešpektujúca predmetnú právnu úpravu. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikáciizákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by satento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účela význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie však ústavnýsúd v napadnutých rozsudkoch najvyššieho súdu nezistil. Podľa názoru ústavného súdupreto možno úvahy najvyššieho súdu obsiahnuté v napadnutých rozsudkoch považovaťza plne rešpektujúce ústavné princípy spravodlivého súdneho procesu, ako aj zákonnosti,pretože použitá miera interpretácie dotknutých všeobecne záväzných právnych predpisovzohľadňuje ich účel aj obsah.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosti sťažovateľov v časti týkajúcej sanámietky porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru napadnutými rozsudkaminajvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnejneopodstatnenosti (bod 2 výroku uznesenia).
2.2 Sťažnosti sťažovateľov v časti, ktorou namietali porušenie „čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1“ ústavy napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu, ústavný súdodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonompredpísaných náležitostí spočívajúceho v absencii odôvodnenia ako jednej zo všeobecnýchnáležitostí návrhu na začatie konania podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavom súde,a takýtonedostatok v zmysle svojej ustálenej judikatúry (napr. IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05,III. ÚS 54/2012 a iné) nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti, pretože na takýpostup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom (bod 2výroku uznesenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. marca 2015