znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 112/2015-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ vedenúpod sp. zn. Rvp 2589/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenúpod sp. zn. Rvp 2672/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenúpod sp. zn. Rvp 2673/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenúpod sp. zn. Rvp 2680/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenúpod   sp.   zn.   Rvp   2681/2015,   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   vedenúpod sp. zn. Rvp 2682/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenúpod sp. zn. Rvp 2683/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenúpod sp. zn. Rvp 2684/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenú podsp. zn. Rvp 2685/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenú podsp. zn. Rvp 2686/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenúpod sp. zn. Rvp 2687/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ vedenú podsp. zn. Rvp 2688/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenú pod sp. zn.Rvp   2689/2015,   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   vedenú   pod   sp.   zn.Rvp 2690/2015 a sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedenú pod sp. zn.Rvp   2691/2015,   zastúpených   advokátom ⬛⬛⬛⬛,   Advokátskakancelária, ⬛⬛⬛⬛, pre namietané porušenie „čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1“ Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 4 Sžso/51/2013 z 9. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/10/2014z 10. decembra 2014, sp. zn. 1 Sžso/62/2013 z 9. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/27/2014z 10. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/20/2014 z 10. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/61/2013z 5. novembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/57/2013 z 5. novembra 2014, sp. zn. 1 Sžso/56/2013z 9. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/4/2014 z 10. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/63/2013z 5. novembra 2014, sp. zn. 1 Sžso/63/2013 z 9. decembra 2014, sp. zn. 4 Sžso/50/2013z 9. decembra 2014, sp. zn. 1 Sžso/42/2013 z 9. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/59/2013z 5. novembra 2014 a sp. zn. 1 Sžso/39/2013 z 9. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

1.   Veci   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   2589/2015,   Rvp   2672/2015,   Rvp   2673/2015,Rvp 2680/2015,   Rvp   2681/2015,   Rvp   2682/2015,   Rvp   2683/2015,   Rvp   2684/2015,Rvp 2685/2015,   Rvp   2686/2015,   Rvp   2687/2015,   Rvp   2688/2015,   Rvp   2689/2015,Rvp 2690/2015 a sp. zn. Rvp 2691/2015   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalejvedené pod sp. zn. III. ÚS 112/2015.

2. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vedená pod sp. zn.Rvp 2589/2015, a 27. februára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, vedená pod sp. zn. Rvp 2672/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, vedená pod sp. zn. Rvp 2673/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, vedená pod sp. zn. Rvp 2680/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, vedená pod sp. zn. Rvp 2681/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, vedená pod sp. zn. Rvp 2682/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, vedená pod sp. zn. Rvp 2683/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, vedená pod sp. zn. Rvp 2684/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, vedená pod sp. zn. Rvp 2685/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, vedená pod sp. zn. Rvp 2686/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, vedená pod sp. zn. Rvp 2687/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, vedená pod sp. zn. Rvp 2688/2015, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   2689/2015,   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, vedená pod sp. zn. Rvp 2690/2015 a sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovatelia“), vedená pod sp. zn. Rvp 2691/2015 pre namietanéporušenie „čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1“ Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len dohovor“) rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší   súd“)   sp. zn.   4   Sžso/51/2013   z 9.   decembra   2014,   sp.   zn.   10   Sžso/10/2014z 10. decembra 2014, sp. zn. 1 Sžso/62/2013 z 9. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/27/2014z 10. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/20/2014 z 10. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/61/2013z 5. novembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/57/2013 z 5. novembra 2014, sp. zn. 1 Sžso/56/2013z 9. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/4/2014 z 10. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/63/2013z 5. novembra 2014, sp. zn. 1 Sžso/63/2013 z 9. decembra 2014, sp. zn. 4 Sžso/50/2013z 9. decembra 2014, sp. zn. 1 Sžso/42/2013 z 9. decembra 2014, sp. zn. 10 Sžso/59/2013z 5. novembra 2014 a sp. zn. 1 Sžso/39/2013 z 9. decembra 2014 (ďalej len „napadnutérozsudky“).

Každý   zo   sťažovateľov   v sťažnosti   uviedol,   že   mu «...   bol   rozhodnutím   Útvaru sociálneho zabezpečenia FR SR (ďalej len „ÚSZ“)... zvýšený (zvalorizovaný) výsluhový dôchodok v súlade s právnymi predpismi platnými v čase vzniku nároku. Rozhodnutím ÚSZ...   bol   sťažovateľovi   znížený   výsluhový   dôchodok   o   sumu   právoplatne   priznanú zákonným   spôsobom.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   ktoré rozhodnutím Podpredsedu vlády a ministra financií SR (ďalej „odvolací orgán“)... bolo zamietnuté.   Sťažovateľ   obidve   rozhodnutia   napadol   v   súlade   so   zákonom   žalobou na krajskom súde, v ktorej sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu aj ÚSZ. Krajský súd žalobe vyhovel a rozhodnutie odvolacieho orgánu... spolu s rozhodnutím ÚSZ... rozsudkom... ako nezákonné zrušil. Rozsudok krajského súdu napadol odvolaním   Podpredseda   vlády   a   minister   financií   SR.   Jeho   odvolaniu   NS   SR   vyhovel v plnom rozsahu...

V   podanej   žalobe,   rovnako   ako   v   odvolaní   proti   rozhodnutiu   ÚSZ,   sťažovateľ namietal   tri   skutočnosti,   ktoré   podľa   jeho   názoru   odôvodňovali   záver,   že   rozhodnutie nebolo vydané v súlade s právnymi predpismi, v dôsledku čoho bol žalobca ukrátený na svojich   právach,   keď   mu   vznikol   nárok   na   vyplácanie   zvýšeného   (valorizovaného) výsluhového dôchodku, ktorý mu bol priznaný zákonným postupom, zákonným spôsobom a zo zákonných dôvodov. Sťažovateľ namietal:

- nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho orgánu,

- neprípustnosť postupu podľa ustanovenia § 105 ods. 7 zák. č. 238/2002 Z. z. v znení neskorších noviel,

- retroaktivitu z dôvodu použitia ustanovenia § 68 ods. 13 zák. č. 238/2002 Z. z. v znení neskorších noviel.

Krajský súd, ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku, na základe vyššie uvedených námietok podanej žalobe vyhovel a rozhodnutie odvolacieho orgánu, spolu s rozhodnutím prvostupňového orgánu zrušil.

NS SR k uvedenej veci zaujal odlišný právny názor, rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu ako nedôvodnú zamietol...

Sťažovateľ bol oboznámený s uzneseniami Ústavného súdu SR č. II. ÚS 348/2014-12, II. ÚS 351/2014-12, II. ÚS 350/2014-12, II. ÚS 352/2014-12, II. ÚS 349/2014-12, II. ÚS 347/2014-12, III. ÚS 595/2014-17, III. ÚS 596/2014- 17, III. ÚS 597/2014-17, ktorými boli odmietnuté, alebo odmietnuté pre zjavnú neopodstatnenosť, skutkovo a právne identické veci s vecou sťažovateľa. Sťažovateľ napriek existencii týchto uznesení sa domnieva, že jeho práva, na ktoré poukazuje vo svojej sťažnosti boli porušené. Aj keď nepredpokladá, že Ústavný súd SR vyhovie jeho sťažnosti, len vyčerpanie všetkých právnych prostriedkov na území SR, mu zabezpečuje právo domáhať sa svojich práv na ESĽP.».

Sťažovatelia   v sťažnostiach   opätovne   poukazujú   na   to,   že   v ich   prípadoch „ide o retroaktivitu pravú, ktorá je neprípustná a ktorá je v rozpore s princípmi právneho štátu, teda   je   v rozpore   s ústavou.   Legitímne   očakávania   výsluhových   dôchodcov   sú   a boli dôvodné a nespochybniteľné nielen preto, že zákonné podmienky pre priznanie boli splnené, ale aj preto, že o ich nároku bolo aj právoplatne a v súlade so zákonom rozhodnuté ešte predtým, ako   nadobudol   účinnosť zák.   č.   185/2012 Z. z.“. Ako   vyplýva z jednotlivýchrozsudkov najvyššieho súdu, „tieto skutočnosti nemali pre NSSR pri rozhodovaní vo veci žiadny   právny   význam“,   preto   skutkové   a právne   závery   ním   vyvodené   považujúsťažovatelia „za zjavne nedôvodné, ústavne neudržateľné a arbitrárne, majúce za následok porušenie základných práv a slobôd“. Podľa názoru sťažovateľov najvyšší súd „zrušil“prvostupňové   rozsudky „bez   toho,   aby   sa   v dostatočnej   miere   vysporiadal   s právnym názorom krajského súdu vysloveným v odôvodnení rozhodnutia, ako aj s dôvodmi žaloby a vyjadrením sťažovateľa k podanému odvolaniu“.

Dňa   5.   marca   2015   boli ústavnému   súd   doručené   doplnenia   sťažností,   v ktorýchsťažovatelia rozšírili svoju argumentáciu týkajúcu sa neprípustnosti aplikácie ustanovenívšeobecne záväzného právneho predpisu s retroaktívnymi účinkami na ich prípady.

Na základe uvedených skutočností, sťažovatelia v petite žiadajú, aby ústavný súdnálezom   vyslovil,   že   napadnutými   rozsudkami   najvyššieho   súdu   bolo   porušené   ich„základné právo... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, ako aj čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“, aby napadnuté rozsudky najvyššieho súdu zrušil a aby sťažovateľom priznalnáhradu trov právneho zastúpenia.II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažností je námietka porušenia „čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1“ ústavy, základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru napadnutými rozsudkaminajvyššieho súdu.

1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločnékonanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istýchúčastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.Rvp 2589/2015,   Rvp   2672/2015,   Rvp   2673/2015,   Rvp   2680/2015,   Rvp   2681/2015,Rvp 2682/2015,   Rvp   2683/2015,   Rvp   2684/2015,   Rvp   2685/2015,   Rvp   2686/2015,Rvp 2687/2015, Rvp 2688/2015, Rvp 2689/2015, Rvp 2690/2015 a sp. zn. Rvp 2691/2015a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností rozhodolústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohtouznesenia.

2.1   Keďže   sťažovatelia   zhodne   uviedli,   že   boli   oboznámení „s uzneseniami Ústavného   súdu   SR   č.   II.   ÚS   348/2014-12,   II.   ÚS   351/2014-12,   II.   ÚS   350/2014-12, II. ÚS 352/2014-12,   II.   ÚS   349/2014-12,   II.   ÚS   347/2014-12,   III.   ÚS   595/2014-17, III. ÚS 596/2014-17, III. ÚS 597/2014-17, ktorými boli odmietnuté, alebo odmietnuté pre zjavnú   neopodstatnenosť,   skutkovo   a právne   identické   veci“,   no   napriek   tomu   sťažnostipodali, pretože predstavujú posledný z právnych prostriedkov ochrany ich základných práva slobôd, ktorý musia vyčerpať pred podaním sťažností Európskemu súdu pre ľudské práva,ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   duplicitne   ich   oboznamovať   s rozsahom   svojichprávomocí týkajúcich sa rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutých   rozsudkov   najvyššieho   súdu   opätovnedospel k záveru, že tieto sú dostatočným spôsobom odôvodnené, najvyšší súd zrozumiteľneodôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri prieskume zákonnosti napadnutých rozhodnutí správnychorgánov,   a   právne   závery,   na ktorých   sú   založené,   nemožno   hodnotiť   ako   arbitrárne.Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil,prečo v okolnostiach toho-ktorého prípadu ide o tzv. nepravú retroaktivitu, a nie o pravúretroaktivitu, ako tvrdia sťažovatelia, preto ich právna argumentácia založená na premiseaplikácie právneho predpisu, ktorý mal spôsobiť pravú retroaktivitu, neobstojí. Ústavný súdkonštatuje, že miera interpretácie na vec sa vzťahujúcich ustanovení všeobecne záväznýchprávnych predpisov vo väzbe na rozhodujúce skutočnosti toho-ktorého prípadu je adekvátnaa rešpektujúca predmetnú právnu úpravu. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikáciizákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by satento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účela význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie však ústavnýsúd v napadnutých rozsudkoch najvyššieho súdu nezistil. Podľa názoru ústavného súdupreto   možno   úvahy   najvyššieho   súdu   obsiahnuté   v napadnutých   rozsudkoch   považovaťza plne rešpektujúce ústavné princípy spravodlivého súdneho procesu, ako aj zákonnosti,pretože použitá miera interpretácie dotknutých všeobecne záväzných právnych predpisovzohľadňuje ich účel aj obsah.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľov   v časti   týkajúcej   sanámietky porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavya práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   dohovoru   napadnutými   rozsudkaminajvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnejneopodstatnenosti (bod 2 výroku uznesenia).

2.2 Sťažnosti sťažovateľov v časti, ktorou namietali porušenie „čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods.   1,   čl.   39   ods.   1“ ústavy   napadnutými   rozsudkami   najvyššieho   súdu,   ústavný   súdodmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   nesplnenia   zákonompredpísaných náležitostí spočívajúceho v absencii odôvodnenia ako jednej zo všeobecnýchnáležitostí návrhu na začatie konania podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavom súde,a takýtonedostatok   v zmysle   svojej   ustálenej   judikatúry   (napr.   IV.   ÚS 409/04,   IV.   ÚS 168/05,III. ÚS 54/2012 a iné) nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti, pretože na takýpostup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom (bod 2výroku uznesenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2015