znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 112/2012-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž., vo veci namietaného porušenia čl. 1, čl. 14, čl. 17 a práv podľa čl. 5 ods. 5, čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Úradu   inšpekčnej   služby,   sekcie   kontroly   a inšpekčnej služby   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   ČVS:   SKIS-259/IS-3-V-2011 zo 14. novembra 2011 a uznesením Okresnej prokuratúry Ružomberok č. k. 1 Pn 412/11-10 z 23. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď.   o d m i e t a   z dôvodu jej neprípustnosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára 2012   doručená   sťažnosť   JUDr.   PhDr.   P.   Ď.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia čl. 1, čl. 14, čl. 17 a práv podľa čl. 5 ods. 5, čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Úradu inšpekčnej   služby,   sekcie   kontroly   a inšpekčnej   služby   Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „úrad   inšpekčnej   služby“)   sp.   zn.   ČVS:   SKIS-259/IS-3-V-2011 zo 14. novembra 2011 a uznesením Okresnej prokuratúry Ružomberok (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pn 412/11-10 z 23. januára 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 5. decembra 2010 podal na Obvodnom oddelení Policajného zboru   v R.   trestné oznámenie na rektora   K. v R.   (ďalej len „k.“) z dôvodu podozrenia zo spáchania trestnej činnosti.   Podľa   vyjadrenia sťažovateľa týmto trestným oznámením sa zaoberal npor. M. M., ktorý ho uznesením sp. zn. ČVS: ORP-895/OO-RK-2010 z 22. decembra 2010 odmietol.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ sa cítil byť postupom a niektorými výrokmi policajta npor.   M.   M. „zastrašovaný“,   2.   septembra   2011   podal   naňho   trestné   oznámenie   pre podozrenie   z trestnej   činnosti.   Toto   trestné   oznámenie   vybavil   úrad   inšpekčnej   služby uznesením sp. zn. ČVS: SKIS-259/IS-3-V-2011 zo 14. novembra 2011 tak, že ho odmietol. Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorá   bola   uznesením   okresnej prokuratúry   č.   k.   1   Pn   412/11-10 z 23.   januára 2012 (na   uznesení je zjavne nesprávne uvedený dátum 23. januára 2011, pozn.) zamietnutá ako nedôvodná.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľ doplnil, že na rektora k. podal trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania prečinu ohovárania podľa § 373 Trestného zákona a prečinu poškodzovania cudzích práv podľa § 375 Trestného zákona, pretože podľa jeho názoru sa tento dopustil protiprávneho konania, v rámci ktorého ho mal ohovoriť. Sťažovateľ vyslovil názor, že npor. M. M. v danej trestnej veci postupoval svojvoľne a svojím konaním mal naplniť   obligatórne   znaky   skutkovej   podstaty   trestného   činu   zneužívania   právomoci verejného   činiteľa   podľa   §   326   Trestného   zákona.   Z tohto   dôvodu   podal   naňho trestné oznámenie, ktoré bolo vybavené vyšetrovateľom úradu inšpekčnej služby.

Vo   vzťahu   k uzneseniu   úradu   inšpekčnej   služby   sťažovateľ   vyslovil   názor,   že vyšetrovateľ v ňom podcenil a bagatelizoval jeho trestné oznámenie, a to tým, že uviedol, že v ňom vyslovil len nespokojnosť s postupom npor. M. M. Naproti tomu sťažovateľ zastával názor, že konanie npor. M. M. vykazovalo znaky trestného činu, a preto proti uzneseniu úradu   inšpekčnej   služby   podal   sťažnosť,   o ktorej   rozhodla   prokurátorka   okresnej prokuratúry tak, že ju zamietla.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal jednak uznesenie úradu inšpekčnej služby, ako aj uznesenie okresnej prokuratúry, a potom, ako citoval čl. 2 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), konštatoval: „Už len tieto dva články ústavy Slovenskej republiky   samotné   vylučujú,   aby   bol   štát   postavený   nad   občana,   ako   to   schvaľovaním pochybenia npor. M. M. mali robiť orgány činné v trestnom konaní zo Sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR... a z Okresnej prokuratúry v Ružomberku.“

Sťažovateľ   súčasne   uviedol,   že   úrad   inšpekčnej   služby   a okresná   prokuratúra v danom prípade odmietli zasiahnuť proti poškodzovateľovi a porušiteľovi jeho práv – npor. M. M. aj napriek tomu, že „skutkový stav, dôkazy a platný trestný zákon“ trestné stíhanie odôvodňovali. Tým sa podľa jeho názoru dopustili namietaného porušenia ním označených práv a článkov dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. A preto žiadam týmto Ústavný súd Slovenskej republiky o vynesenie Nálezu, v ktorom sa skonštatuje, že práva garantované čl. 5 ods. 5, čl. 6, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené boli, a že označené orgány činné v trestnom   konaní   (Inšpekčná   služba   MV   SR,   Okresná   prokuratúra   v   Ružomberku)   ich porušili aj porušením čl. 1 a čl. 17 Dohovoru.

2. Na základe vyslovenia porušenia označených práv žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky o zrušenie uznesenia Inšpekčnej služby ČVS: SKIS-259/IS-3-V-2011 zo dňa 14. 11. 2011 a uznesenie Okresnej prokuratúry v Ružomberku 1 Pn 412/11-10 zo dňa 23. januára 2012, a žiadam o prikázanie trestného konania na základe môjho trestného oznámenia voči policajtovi M. M. zo dňa 02. 09. 2011 na   základe   dokázaného   skutkového   stavu   a   platných   právnych   noriem   publikovaných v zbierke zákonov.

3. Na základe vyslovenia porušenia označených práv žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky   podľa   čl.   127   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   o   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia nemajetkovej morálnej a psychickej ujmy vo výške 150.000,- EUR   (slovom:   jednostopäťdesiattisíc   EUR).   Túto   sumu   odvodzujem   z   požiadavky finančného zadosťučinenia nemajetkovej morálnej a psychickej ujmy vo výške 50.000,- EUR (slovom:   päťdesiattisíc   EUR),   ktorú   som   dôvodne   požadoval   podľa   trestného   poriadku v platnom znení v trestnom oznámení zo dňa 02. 09. 2011. Moja nemajetková morálna a psychická ujma sa označenými konaniami a rozhodnutiami Sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR - Úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby (ČVS: SKIS-259/IS-3-V- 2011 zo dňa 14. 11. 2011) a Okresnej prokuratúry v Ružomberku (1 Pn 412/11-10 zo dňa 23. januára 2012 so zlým dátumom 23. január 2011) vždy pomerne znásobovala, čiže každé znásobenie tejto ujmy si cením rovnako ako ujmu, ktorú mal trestnou činnosťou spôsobiť policajt npor. M. M., čiže každé znásobenie tejto nemajetkovej morálnej a psychickej ujmy si cením sumou 50.000,- EUR (slovom: päťdesiattisíc EUR). Aj ujmu spôsobenú Sekciou kontroly   a   inšpekčnej   služby   MV   SR,   aj   ujmu   spôsobenú   Okresnou   prokuratúrou   v Ružomberku.   K   pôvodnej   dôvodnej   požiadavke   zadosťučinenia   50.000,-   EUR   (slovom päťdesiattisíc   EUR)   teda   pribudli   dôvodné   požiadavky   dvakrát   päťdesiattisíc   EUR ((slovom: dvakrát päťdesiattisíc EUR), čo dovedna dáva výsledok zmienenej požiadavky 150.000,- EUR (slovom: jednostopäťdesiattisíc EUR).

4. Zodpovednosť dozorného prokurátora nad činnosťou M. M. ako orgánu dozoru a orgánu činného v trestnom konaní nemá byť podľa článku 127 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky dotknutá. Takisto nemá byť týmto   rozhodnutím   dotknutá   ďalšia   zodpovednosť   tej   dozornej   okresnej   prokurátorky v Ružomberku, ktorá mala dohliadať na zákonnosť a správnosť konania ohľadom trestného oznámenia na M. M...“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity je založený na tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 277/09).

Podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie, že uznesením úradu inšpekčnej služby sp.   zn.   ČVS:   SKIS-259/IS-3-V-2011   zo   14.   novembra   2011   a uznesením   okresnej prokuratúry č. k. 1 Pn 412/11-10 z 23. januára 2012 došlo k porušeniu čl. 1, čl. 14, čl. 17 a jeho práv podľa čl. 5 ods. 5, čl. 6 a čl. 13 dohovoru, pretože podľa jeho názoru aj napriek tomu, že v danom prípade skutkový stav a dôkazná situácia jednoznačne nasvedčovali tomu, že npor. M. M. sa dopustil trestného činu, jeho trestné oznámenie bolo odmietnuté, čo potvrdila svojím rozhodnutím aj okresná prokuratúra.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej len   „zákon   o   prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh   alebo   iné   podanie   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (ďalej   len „podávateľ podnetu“), ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd považuje podnet, ako aj opakovaný podnet podľa zákona o prokuratúre za   účinný   prostriedok   nápravy,   ktorého   vyčerpaním   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému súdu sa možno domôcť ochrany svojich práv (m. m. IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05).

Ústavný súd aj v predchádzajúcich konaniach (napr. III. ÚS 235/07, III. ÚS 157/08) vyslovil   opakovane   právny   názor,   že   vynechanie   tohto   prostriedku   nápravy   (podnetu, opakovaného   podnetu)   v   sústave   orgánov   prokuratúry   Slovenskej   republiky   nemožno nahrádzať   podaním   sťažnosti   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   pretože   takto   by   sa obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo vlastnej   kompetencii   nielen   preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu   namietaného porušenia práv,   ku   ktorému   malo podľa tvrdenia   sťažovateľa   dôjsť   v   súvislosti   s postupom   a rozhodnutiami   orgánov   činných v trestnom konaní (m. m. napr. I. ÚS 186/05).

Z   obsahu sťažnosti   nevyplýva, že by sťažovateľ   podal   podnet   podľa   príslušných ustanovení zákona o prokuratúre proti namietaným rozhodnutiam úradu inšpekčnej služby a okresnej prokuratúry, hoci tak mohol a mal urobiť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. V okolnostiach prípadu možno podľa názoru ústavného súdu totiž podnet (a prípadne aj opakovaný podnet) považovať za iný právny prostriedok   ochrany podľa   § 53 ods.   1 zákona   o   prokuratúre,   ktorý   zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   práv   poskytuje   a na ktorého použitie je oprávnený podľa zákona o prokuratúre.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neprípustnosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2012