znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 112/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Z. A., Česká republika, pre namietané porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Sžo 195/2010 z 8. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Z. A.   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára 2011   doručená   sťažnosť   JUDr.   Z.   A.,   Česká   republika   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre namietané porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžo 195/2010 z 8. októbra 2010.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   okrem   iného   uviedol,   že   uznesením   č.   k. 1 S/187/2009-27 z 26. januára 2010 zamietol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) návrh sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia sp. zn. 630/127/2009/ELE z   21.   júna   2009   proti   žalovanému   K.   v B.   (ďalej   len   „k.“).   Rozhodnutím   k.   sp.   zn. 630/127/2009/ELE z 21. júna 2009 vo veci uplatnenia práva sťažovateľa na navrátenie vlastníctva nevyhovel žalovaný odvolaniu sťažovateľa proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého   stupňa,   ktorým   správny   orgán   prvého   stupňa   zastavil   konanie   z   dôvodu nepredloženia dokladov k uplatneniu práva sťažovateľom. Proti uzneseniu krajského súdu č. k. 1 S/187/2009-27 z 26. januára 2010 podal sťažovateľ odvolanie z 10. februára 2010, ktorým   navrhol,   aby   odvolací   súd   odvolaním   napadnuté   uznesenie   preskúmal   a   zrušil. Opravným uznesením č. k. 1 S/187/2009-27 z 15. júna 2010 krajský súd výrok uznesenia č. k. 1 S/187/2009-27 z 26. januára 2010 opravil. Sťažovateľ podal 8. júla 2010 odvolanie tiež   proti   opravnému   uzneseniu.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Sžo   195/2010 z 8. októbra 2010 odvolanie sťažovateľa odmietol.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Sžo 195/2010 z 8. októbra 2010 porušuje jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie svojich práv vidí v tom, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Sžo 195/2010 z 8. októbra 2010 odmietol odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu č. k. 1 S/187/2009-27 z 26. januára 2010.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 195/2010 z 8. októbra 2010, zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa   čl.   124   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   ústavný   súd   je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil, či preskúmavanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorých z práv alebo slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, aby určil,   či   toto   preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Základnou   námietkou   sťažovateľa   obsiahnutou   v   odôvodnení   jeho sťažnosti   bolo jeho   presvedčenie,   že   najvyšší   súd,   ktorý   vo   veci   konal   a   rozhodoval,   porušil   právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že uznesením sp. zn. 3 Sžo 195/2010 z 8. októbra 2010 odmietol jeho odvolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k. 1 S/187/2009-27 z 26. januára 2010, čím porušil právo sťažovateľa na prístup k súdu.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov, ku ktorým   dospeli   pri   interpretácii   a   aplikácii   zákonov   a   ktoré   sa   stali   základom   pre   ich rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 147/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

V odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 195/2010 z 8. októbra 2010 sa uvádza:

«Krajský súd v Bratislave napadnutým uznesením v spojení s opravným uznesením návrh   žalobcu   na   prerušenie   konania   o   preskúmanie   rozhodnutia   žalovaného   zn.: 630/127/2009/ELE zo dňa 21. júla 2009 zamietol.

Uvedeným rozhodnutím žalovaný nevyhovel odvolaniu žalobcu proti rozhodnutiu O. v B. č. j. 6373/2004/Hr zo dňa 11. 04. 2006 o zastavení konania podľa § 30 ods. 1 písm. d/ zákona o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb.) vo veci uplatnenia práva na navrátenie vlastníctva   podľa   zákona č.   503/2003 Z.   z.   a predloženie   toto   potvrdil z dôvodu,   že aj napriek súhlasu správneho orgánu s predĺžením lehoty na potrebných listinných dôkazov a ďalším výzvam, žalobca od 28. 10. 2005 do 21. 07. 2009 (takmer 4 roky) nepredložil ani jeden požadovaný doklad. Preto neakceptoval ani ďalšiu žiadosť účastníka zo dňa 14. 7. 2009 o ďalšie predĺženie lehoty z dôvodu pracovnej cesty...

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací   (§   10   ods.   2   Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len O. s. p.) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa spolu   s   opravným   uznesením   bez   nariadenia   pojednávania   (§   250ja   ods.   2   veta   prvá O. s. p.) a odvolanie ako nedôvodné odmietol.

Podľa § 246 ods. 1 veta prvá O. s. p., pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak sa účastník nemôže konania zúčastniť pre prekážku trvalejšej povahy alebo preto, že jeho pobyt nie je známy (§ 109 ods. 2 písm. a/ O. s. p.).

Z dikcie vyššie citovaného ustanovenia nevyplýva povinnosť súdu konanie prerušiť. Účastník môže navrhnúť prerušenie konania, avšak súd nie je povinný takémuto návrhu vyhovieť.   To   znamená,   že   je   na   úvahe   súdu,   či   v   prípade   vzniku   určitej,   zákonom predpokladanej prekážky konania (v danom prípade § 109 ods. 2 písm. a/ O. s. p.) konanie preruší alebo bude v konaní pokračovať ďalej.

V   danej   veci   je   nesporné,   že   žalobca   ako   dôvoď   nepredloženia   dokladov   a   tiež návrhu   na   prerušenie   konania   od   počiatku   uvádza   mimoriadne   okolnosti,   ktoré   bližšie neodôvodnil okrem služobnej cesty mimo územia SR. Aj napriek tomu, ak by súd vychádzal z ním uvádzaných dôvodov, nemožno ich považovať za také (a to ani pobyt v zahraničí), ktoré by bránili splneniu podmienky vyžadovanej súdom a správnym orgánom, pretože od uplatneného nároku na O. v B. uplynulo takmer 6 rokov, naviac, ak na všetky písomnosti a výzvy žalobca svojimi podaniami reaguje.

Prvostupňový   súd   urobil   všetky   opatrenia   (§   209   ods.   1   O.   s.   p.),   aby   žalobca odstránil chýbajúce vady podania (§ 205 ods. 1 a 2 O. s. p.) a poskytol mu aj dostatočnú lehotu.

Vzhľadom na to, že žalobca aj napriek výzve vady odvolania neodstránil, najvyšší súd odvolanie žalobcu podľa § 218 ods. 1 písm. d/ O. s. p. odmietol.»

Skutkové a právne závery najvyššieho súdu sú v danom prípade jasne zdôvodnené a toto   zdôvodnenie   je i   náležite zhodnotené.   Najvyšší   súd   sa   vysporiadal   s námietkami obsiahnutými v dovolaní sťažovateľa ústavne predvídaným spôsobom. Závery najvyššieho súdu sú logickým pokračovaním konania vykonaného prvostupňovým súdom a podradené príslušným právnym ustanoveniam, ktorými sa daná právna vec spravuje.

Sťažovateľ   nedoplnil   svoje   odvolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu č. k. 1 S/187/2009-27 z 26. januára 2010 ani napriek výzve krajského súdu z 23. februára 2010. Nedoplnenie odvolania ani napriek výzve krajského súdu má z procesného hľadiska za   následok   jeho   odmietnutie.   Neposkytnutie   súčinnosti   zo   strany   sťažovateľa   v   rámci odstraňovania vád odvolania ide na jeho ťarchu a odmietnutie takéhoto odvolania nemožno považovať za porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   nepovažuje   odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Sžo 195/2010   z   8.   októbra   2010   za   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné,   resp.   udržateľné   do   tej   miery,   aby   malo   za následok porušenie označeného ústavnoprocesného práva sťažovateľa. Samotná skutočnosť, že   sa   sťažovateľ   s rozhodnutím   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k   záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, I. ÚS 3/97).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť porušenia práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ   na   podporu   svojich   tvrdení   poukázal   na   čl.   234   Zmluvy   o založení Európskeho   spoločenstva,   podľa   ktorého   sú   súdy   členských   krajín   pri   rozhodovaní o základných právach občanov Európskej únie viazané aj princípmi komunitárneho práva, bližšie   však   neobjasnil,   v akej   súvislosti   by   namietané   súdne   rozhodnutie   malo   byť v rozpore   s komunitárnym   právom,   a   preto   ústavný   súd   nemohol   túto   námietku   bližšie preskúmať.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2011