znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 112/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť maloletej L. Š., zastúpenej zákonnou zástupkyňou Bc. E. Š., obe bytom M., právne zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., Advokátska   kancelária, M., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Okresného súdu Martin z 30. júna 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 16 P 137/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť maloletej L. Š. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára 2010 doručená sťažnosť maloletej L. Š., M. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) z 30. júna 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 16 P 137/2007.

Z   predloženej   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   matka   sťažovateľky   iniciovala konanie o zverenie maloletého dieťaťa   do svojej   výchovy a opatery   na okresnom súde sp. zn. 16 P 137/2007. Okresný súd po čiastočnom späťvzatí návrhu (z dôvodu rozhodnutia o rozvode manželstva rodičov sťažovateľky) rozhodol rozsudkom z 30. júna 2009, ktorým určil   výšku   výživného   a   výšku   splátok   nedoplatku   na   výživnom   od   podania   návrhu do právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva. Zároveň rozhodol aj o trovách konania, a to tak, že žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na náhradu trov konania.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   16   P   137/2007   z   30.   júna   2009   podali odvolanie   obaja   rodičia   sťažovateľky.   Krajský   súd   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) rozsudkom   sp.   zn.   9   CoP   72/2009   z   30.   septembra   2009   potvrdil   uvedený   rozsudok okresného súdu a nepriznal žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka označila postup okresného súdu sp.   zn.   16   P   137/2007,   ktorým   jej   nepriznal   náhradu   trov   konania   na   okresnom   súde „v rozpore so zákonom, a teda je porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy.“

Sťažovateľka   to   odôvodňuje   tým,   že   z   jej   strany   išlo   o   dôvodne   podaný   návrh na účely bránenia práva. „Otec sťažovateľky, podľa jej názoru, umelo a účelovo predlžoval rozvodové konanie rodičov pod sp. zn. 21C/32/2009, ako aj rozhodovanie vo veci určenia výživného v konaní pod sp. zn. 16P/137/2007. Jeho uvedené správanie malo za následok skutočnosť, že o návrhu na určenie výživného, ktorý bol podaný na Okresný súd Martin 23.05.2007 bolo rozhodnuté až 30.06.2009.

Sťažovateľka je presvedčená, že uvedené správanie otca mal Okresný súd Martin vyhodnotiť   ako   okolnosti   hodné   osobitného   zreteľa   a   v   časti   rozhodovania   o   trovách konania mal postupovať podľa § 150 O.s.p.“

Sťažovateľka   navrhla ústavnému súdu, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„V právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa L. Š., bytom ako matka, dieťa rodičov,   matky:   Bc.   E.   Š.,   bytom   M.,   zastúpená   advokátom.   JUDr.   M.   Š.,   advokátom so sídlom v M., a otca P. Š., bytom M., v konaní o návrhu matky o úprave práv a povinností pod sp. yn. 16P/ 137/2007 bolo porušené právo navrhovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Prikazuje   sa   Okresnému   súdu   Martin,   aby   rozsudok   zo   dňa   30.06.2009   sp.   zn. 16P/137/2007   o   návrhu   matky   o   úprave   práv   a   povinností   v   časti   trov   konania   zrušil a vo veci opätovne rozhodol.

Slovenská republika - Okresný súd Martin je povinný zaplatiť sťažovateľke trovy konania a trovy právneho zastúpenia vo výške 277,72€/ 2 úkony á 120,23€,19% DPH €, paušál á 2x7,21€/ do troch dni od doručenia nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti jednoznačne vymedzila rozsah prieskumu ňou označených práv ústavným súdom tak, že napadá iba postup a rozsudok okresného súdu z 30. júna 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 16 P 137/2007 v časti týkajúcej náhrady trov konania, pričom postup a rozsudok krajského súdu z   30. septembra 2009 v odvolacom konaní   sp.   zn.   9   CoP   72/2009   nenamieta.   Ústavný   súd   sa   preto   vzhľadom   na   svoju viazanosť návrhom na začatie konania podľa ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde   zaoberal, a   to   i   s   prihliadnutím   na   kvalifikované právne   zastúpenie   sťažovateľky, sťažnosťou iba v uvedenom rozsahu.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. V danom prípade   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   základným   právam   sťažovateľky vyplývajúcim   z ústavy   mal krajský   súd v odvolacom   konaní,   čím   je zároveň   vylúčená právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   405/04,   III.ÚS   133/05, III. ÚS 208/08).

Ústavný súd už iba nad rámec toho poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej   o   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa   §   81   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) aj bez návrhu môže súd začať konanie vo veciach starostlivosti   o   maloletých,   konanie   o   vyslovenie   prípustnosti   prevzatia   alebo   držania v ústave zdravotníckej starostlivosti, konanie o spôsobilosti na právne úkony, opatrovnícke konanie, konanie o vyhlásenie za mŕtveho, konanie o dedičstve a ďalšie konania, kde to pripúšťa zákon.

Podľa § 146 ods. 1 OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie a) mohlo sa začať i bez návrhu; b) skončilo sa zmierom, pokiaľ v ňom nebolo o náhrade trov dojednané niečo iné; c) bolo zastavené, d) začalo na návrh prokurátora.

Posledne   citované   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   princípe   určuje konajúcemu   súdu   nepriznať   náhradu   trov   konania   účastníkom   podľa   jeho   výsledku v prípade, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu. V posudzovanom prípade by do úvahy prichádzala aplikácia § 147 ods. 1 OSP, podľa ktorého súd môže uložiť, aby účastníci uhradili trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, ak ich spôsobili svojím zavinením alebo ak tieto trovy vznikli náhodou, ktorá sa im prihodila.   Posúdenie tejto otázky však bolo vecou   úvahy   okresného   súdu,   respektíve   odvolacieho   súdu   pri   prieskume   napadnutého rozhodnutia okresného súdu v tomto smere.

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý   proces   nepatrí právo účastníka   konania, aby sa   všeobecný   súd   stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich   súdov,   ktorý   by   poprel   zmysel   a   podstatu   práva   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 252/04).

V   okolnostiach   sťažovateľkinho   prípadu   okresný   súd   postupoval   a   aplikoval relevantné ustanovenia o náhrade trov konania (§ 142 až § 150 OSP) správne, preto ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti nasvedčujúce priamej súvislosti medzi postupom okresného súdu a sťažovateľkou označeným základným právom zaručeným v čl. 46 ods. 1 ústavy, preto ústavný súd mohol túto sťažnosť odmietnuť aj ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2010