znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 112/07-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júla 2007 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť T. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. D. I., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 180/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   V   v   konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 180/98 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   V   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 C 180/98 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. T.   S. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   80 000 Sk   (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je mu Okresný súd Bratislava V p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava V j e   p o v i n n ý   uhradiť T. S. trovy konania v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. D. I., B.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 112/07-13 z 24. apríla 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   T.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 180/98.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 2040/067 doručeným ústavnému súdu 21. júna 2007, v ktorom okrem iného uviedol:

„Vec o vyporiadanie (BSM účastníkov Ing. Z. L., T. S. napadla na tunajší súd dňa 16. 6. 1998. Pokiaľ ide právnu záležitosť sporu, túto nehodnotím ako zložitú po skutkovej stránke   veci,   dá   sa   hodnotiť   ako   zložitú   za   predpokladu,   že   účastníci   nespolupracujú so súdom, v danom, prípade to bolo na strane navrhovateľky. Okresný súd Bratislava V uznesením zo dňa 25. 5. 1999 konanie zastavil v zmysle § 43 ods. 2 O. s. p., keď návrh nespĺňal   náležitosti.   Krajský   súd   v   Bratislave   uznesením   č. k. 17 Co   25/00   zo   dňa 31. 1. 2000   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   nové   konanie. Vo veci bol určený termín pojednávania na deň 27. 6. 2000, navrhovateľka a jej právny zástupca sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavili. Pojednávanie bolo odročené na neurčito, navrhovateľka bola vyzvaná listom zo dňa 11. 7. 2000, či trvá na podanom návrhu, na čo navrhovateľka odpovedala listom zo dňa 21. 7. 2000 oznámila, že na návrhu trvá.   Ďalšie   pojednávanie   bolo   určené   na   deň   17.   11.   2000,   účastníci   požiadali o poskytnutie lehoty na mimosúdne riešenie sporu s tým, že oznámia súdu do 15. 3. 2001 či došlo k mimosúdnej dohode o vyporiadanie BSM. Súd písomne 24. 5. 2001 a urgenciou zo dňa 29. 1. 2001 (správne má byť 29. novembra 2001, pozn.) vyzýval navrhovateľku, aby oznámila súdu, či došlo k uzavretiu mimosúdnej dohody, a či na návrhu trvá.

Dňa 29. 1. 2001 (správne má byť 29. január 2002, pozn.) zákonný sudca požiadal o vylúčenie   z   prejednávania   veci   v   zmysle   § 15   ods. 1   O.   s.   p.   Predseda   súdu   svojím rozhodnutím zo dňa 29. 1. 2002 vec pridelil inej sudkyni a táto sudkyňa vo veci nekonala, následne odišla na materskú dovolenku. Celé oddelenie tejto sudkyne bolo pridelené inému sudcovi, čo sa stalo 16. 2. 2004 a tento sudca listom zo dňa 25. 2. 2004 opätovne vyzýva navrhovateľku a jej právneho zástupcu, aby súdu oznámili, či na návrhu trvajú alebo tento berú späť. Právny zástupca navrhovateľa ani navrhovateľka na list nereagovali, vo veci bol vytýčený   termín   pojednávania   na   deň   27. 1. 2005.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   deň 12. 4. 2005,   keď   sa   nedostavili   navrhovateľka   ani   jej   právny   zástupca.   Rovnako pojednávanie   určené   na   deň   12. 4. 2005   bolo   odročené   na   deň   24. 5. 2005   z   dôvodu nedostavenia   sa   navrhovateľky   a   jej   právneho   zástupcu.   Spis   bol   dňa   18.   7.   2005 predložený na rozhodnutie Krajskému súdu o odvolaní proti uzneseniu, keď súd nepripustil vedľajšiu účastníčku do konania na strane navrhovateľa. Spis sa vrátil z Krajského súdu 17. 3. 2006, vo veci bol určený termín pojednávania na deň 8. 6. 2006, pojednávanie bolo odročené   na neurčito,   keď   bolo   skonštatované,   že   prebiehajú   rozhovory   smerujúce   k mimosúdnej dohode. Vo veci bol určený ďalší termín pojednávania na deň 18. 1. 2007, pojednávanie bolo odročené na deň 29. 3. 2007, kedy termín pojednávania bol zrušený z dôvodu stáže sudkyne a od tohto termínu ďalší termín určený nebol.

Pri   pojednávaní   tejto   veci   sa   nevyskytli   prekážky   postupu   súdu   podľa   § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Z obsahu spisu sa nedá konštatovať, žeby prieťahy spôsobil   sťažovateľ,   pretože tento   sa   pojednávaní   pravidelne   zúčastňoval,   málo aktívna bola navrhovateľka, čo pri konaní pri vyporiadaní BSM je veľmi podstatné, aby boli aktívni obaja   účastníci,   hlavne   z   hľadiska   zisťovaní   vecí   patriacich   do   BSM   a   následného ohodnotenia.

Z   vyššie   uvedenej   chronológie   vyplýva,   že   prieťahy   boli   spôsobené   súdom,   jeho nečinnosti, pričom tento stav ovplyvnila aj tá skutočnosť, že dochádzalo k zmenám v osobe sudcu,   personálne   neobsadenosti   súdu,   hlavne   po   tom,   ako   odišla   zákonná   sudkyňa na materskú dovolenku a čakalo sa na vymenovanie nového sudcu.“

V zásade rovnaké skutočnosti týkajúce sa chronológie úkonov okresného súdu zistil aj ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu.

Ústavný   súd   navyše   zistil,   že   okresný   súd   28. júla 1998   vyzval   navrhovateľku na zaplatenie súdneho   poplatku;   16. septembra 1998   vyzval sťažovateľa, aby sa   vyjadril k žalobe   a   23. apríla 1999   vyzval   právneho   zástupcu   navrhovateľky   na   špecifikáciu žalobného návrhu a jeho petitu. Dňa 25. mája 1999 okresný súd konanie vo veci zastavil a v ten istý deň mu právny zástupca zaslal špecifikáciu návrhu [faxom už 10. mája 1999, ale návrh   nepredložil v lehote troch   dní   v zmysle vtedy   platného ustanovenia   § 42 ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)]. Dňa 12. júla 1999 podala navrhovateľka proti uzneseniu o zastavení konania odvolanie. Dňa 16. augusta 1999 vyzval okresný súd právneho zástupcu navrhovateľky, aby doplnil dôvody odvolania. Dňa 17. septembra 1999 okresný súd vyzval navrhovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Súdny   poplatok   bol   zaplatený   27. septembra 1999.   Dňa   12. novembra 1999   doručil okresnému súdu právny zástupca sťažovateľa k odvolaniu navrhovateľky vyjadrenie.

Dňa 25. októbra 2004 navrhovateľka podala špecifikáciu žalobného návrhu a návrh na „pristúpenie   vedľajšej   účastníčky   do   konania“, ku   ktorým   sa   vyjadril   sťažovateľ podaním z 25. januára 2005.

Dňa   8. apríla 2005   okresný   súd   rozhodol   uznesením   o   nepripustení   vedľajšieho účastníka do konania, proti ktorému bolo podané 18. mája 2005 odvolanie. Krajský súd v Bratislave o odvolaní rozhodol 31. januára 2006. Dňa 3. augusta 2006 okresný súd vyzval právnych   zástupcov,   aby oznámili okresnému   súdu   stav   mimosúdneho   urovnania sporu medzi   účastníkmi.   Sťažovateľ   doručil   svoje   vyjadrenia   28. augusta,   22. septembra a 6. októbra 2006, pripojil k nim aj znalecký posudok k nehnuteľnosti, ktorý bol spracovaný po dohode účastníkov.

Právny zástupca sťažovateľa v stanovenej lehote k vyjadreniu predsedu okresného súdu predložil nasledovné stanovisko:

„S prihliadnutím na obsah vyjadrenia predsedu Okresného súdu Bratislava V z 14. 6. 2007 k sťažnosti môjho mandanta, v ktorej potvrdzuje, že prieťahy vo veci boli spôsobené nečinnosťou súdu, sťažnosť nedoplňujem a v celom rozsahu na nej trvám.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 157/02,   I. ÚS 76/03).   K   vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   v   súlade   so   svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ústavný súd uznáva, že takéto spory sú skutkovo zložitejšie a svojou   povahou   náročné   na   dokazovanie,   ale   v   danom   prípade   však   okresný   súd k dokazovaniu, teda k zisťovaniu skutkového stavu veci vôbec nepristúpil (dokazovanie vykonal čiastočne iba na jednom pojednávaní konanom v roku 2006) a dosiaľ nevypočul ani navrhovateľku, ktorá sa zdržiava v zahraničí. Prípadná zložitosť veci preto nemohla mať na priebeh konania žiadny vplyv a ústavný súd nemohol akceptovať vyjadrenie okresného súdu,   že   ide   o   skutkovo   zložitú   vec „... za   predpokladu,   že   účastníci   nespolupracujú so súdom,   v   danom,   prípade   to   bolo   na   strane   navrhovateľky...“. Na   druhej   strane   ide o konanie,   ktoré   nie   je   právne   zložité. Uplatňovanie   tejto   úpravy   je   stabilizované v rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov,   ktorá   obsahuje   aj   jednoznačnú   metodiku postupu   a   prerokovania   takých   majetkových   sporov.   Obdobné   stanovisko   k   právnej zložitosti konania zaujal i okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd zo sťažnosti a spisu okresného súdu nezistil, že   by   doterajšia   doba   konania   bola   ovplyvnená   úkonmi   sťažovateľa.   Sťažovateľ   bol v konaní   aktívny,   včas   reagoval   na   výzvy   okresného   súdu,   zúčastňoval   sa   nariadených pojednávaní a podal aj sťažnosť na prieťahy v konaní. Priebeh konania bol však ovplyvnený správaním navrhovateľky, ktorá žije v zahraničí, v dôsledku čoho bola jej komunikácia s jej právnym zástupcom obtiažnejšia, a od novembra 2000, keď na pojednávaní navrhli právni zástupcovia účastníkov sporu okresnému súdu mimosúdne urovnanie sporu v lehote 3 mesiacov, nedošlo medzi účastníkmi k dohode a okresný súd ich musel viackrát vyzývať na oznámenie výsledku.

3. Pri hodnotení doterajšieho postupu okresného súdu v namietanom konaní ústavný súd zistil, že okresný súd bol nečinný od 17. novembra 2000, keď odročil pojednávanie na neurčito, do 27. januára 2005, keď odročil pojednávanie pre neprítomnosť navrhovateľky a jej právneho zástupcu na 12. apríl 2005, čo predstavuje nečinnosť 50 mesiacov (v tomto období iba zisťoval, či nedošlo k dohode medzi účastníkmi na mimosúdne urovnanie sporu, resp. sťažovateľovi doručil návrh z októbra 2004 na vyjadrenie).

Ani   v   ďalšom   období   okresný   súd   okrem   predloženia   spisu   odvolaciemu   súdu 18. júna 2005 a pojednávania uskutočneného 8. júna 2006 v merite veci nekonal a jeho úkony nesmerovali k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa.

Aj predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uznal, že zo strany okresného súdu boli spôsobené zbytočné prieťahy v konaní.

Tieto časové úseky ústavný súd vyhodnotil ako obdobia nečinnosti okresného súdu, ktoré mali vplyv na doterajší priebeh konania a na vznik zbytočných prieťahov v ňom.Vyjadrenie predsedu okresného súdu, v ktorom poukázal, že „tento stav ovplyvnila aj tá skutočnosť, že dochádzalo k zmenám v osobe sudcu, personálne neobsadenosti súdu, hlavne   po   tom,   ako   odišla   zákonná   sudkyňa   na   materskú   dovolenku   a   čakalo sa na vymenovanie nového sudcu...“, ústavný súd nemohol akceptovať, pretože v súlade s ustálenou   judikatúrou   ústavného   súdu   (napr.   I. ÚS 35/03,   I. ÚS 179/03)   nadmerné množstvo   vecí,   v   ktorých   štát   musí   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej neistoty,   nemôže   byť   dôvodom   na   zmarenie   uplatnenia   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v konaní.

Je vecou štátu a organizácie súdov, aby v situácii, keď tomu nebráni žiadna zákonná prekážka, nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní (napr. I. ÚS 64/00, II. ÚS 4/03).

Ústavný súd konštatuje, že konanie okresného súdu je teda i po deviatich rokoch stále na začiatku, v merite veci ešte nebolo vydané ani prvostupňové rozhodnutie a stav právnej neistoty sťažovateľa nie je do dnešného dňa odstránený.

Uvedený   postup   okresného   súdu   a   doterajšia   dĺžka   konania   nesvedčí   o   tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc z uvedeného dospel   ústavný súd   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 180/98 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal mu, aby vo veci konal a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 100 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu, ktoré je vedené pod sp. zn. 15 C 180/98, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, správanie sťažovateľa hodnotené v II. časti   v   bode   2   tohto   nálezu,   ako   aj   skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie sumy   80 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56   ods. 4   zákona o ústavnom súde a vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde o úhrade trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   v   konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. D. I. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 16 ods. 3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 6 296 Sk za dva úkony po 2 970 Sk urobené v roku 2007 a 2 x 178 Sk režijný paušál.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júla 2007