znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 112/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť prof. RNDr. P. G., DrSc., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na odmenu za vykonanú prácu a na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu   zo   zamestnania   podľa   čl.   36   písm.   a)   a b)   Ústavy   Slovenskej   republiky rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   11   Co   270/04   z 30. novembra   2004 a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 55/2005 z 30. júna 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť prof. RNDr. P. G., DrSc.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra 2005   doručená   sťažnosť prof.   RNDr.   P.   G.,   DrSc.,   K. (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na odmenu za vykonanú prácu a na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36 písm. a) a b) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)   sp.   zn.   11   Co   270/04   z   30.   novembra   2004   a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 55/2005 z 30. júna 2005.

V sťažnosti sťažovateľ uviedol, že žalobou z 9. júla 2001 podanou Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sa domáhal voči E. v K. (ďalej len „žalovaný“) určenia, že jeho pracovný pomer trvá na neurčitý čas a tiež sa domáhal zodpovedajúcich mzdových nárokov.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   17   C   796/01   z   9.   júla   2001   vyhovel   návrhu sťažovateľa a určil, že jeho pracovný pomer u žalovaného uzavretý pracovnou zmluvou z 22.   júna 2000 sa   zmenil na pracovný   pomer   uzavretý   na neurčitý   čas.   Sťažovateľom uplatňovaný mzdový nárok vylúčil na samostatné konanie.

Po tom, ako zamietavý rozsudok odvolacieho krajského súdu sp. zn. 13 Co 159/02 z 26.   septembra   2002   (na   základe   odvolania   podaného   žalovaným   mimo   vylúčenia mzdových   nárokov   na   samostatné   konanie)   bol   dovolacím   najvyšším   súdom   zrušený a vrátený na ďalšie konanie (rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 76/03 z 30. júna 2004), krajský súd pri   rešpektovaní   právneho   názoru   najvyššieho   súdu   žalobu   sťažovateľa   opäť   zamietol rozsudkom   sp.   zn.   11   Co   270/04   z   30.   novembra   2004.   Podané   dovolanie   zo   strany sťažovateľa voči predmetnému rozhodnutiu posúdil najvyšší súd ako nedôvodné vo svojom rozsudku sp. zn. 3 Cdo 55/2005 z 30. júna 2005.

Sťažnosť   sťažovateľa   smeruje   tak   proti   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 11 Co 270/04   z   30.   novembra   2004,   ako   aj   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Cdo   55/2005   z   30.   júna   2005,   ktorým   bolo   dovolanie   sťažovateľa   proti predmetnému rozsudku odvolacieho krajského súdu zamietnuté. Podľa sťažovateľa krajský súd aj najvyšší súd vychádzali z nepravdivého predpokladu, že akademický senát fakulty ani   dekan   fakulty   nesúhlasili   s predĺžením   jeho   pracovného   pomeru   po   31.   máji   2001. Argumentoval   tým,   že   akademický   senát   fakulty   jeho   žiadosť   o predĺženie   pracovného pomeru   vôbec   neprejednával,   ani   dekan   sa   k jeho   žiadosti   nevyjadril.   Sťažovateľ prideľovanie prác zo strany žalovaného naďalej viac ako jeden mesiac po 31. máji 2001 považoval za súhlas fakulty s predĺžením pracovného pomeru. Podľa sťažovateľa, ak by ho fakulta nechcela ďalej zamestnávať, bolo jej povinnosťou oznámiť mu to a uzavrieť s ním ďalšiu pracovnú zmluvu, resp. inú zmluvu, ktorá by riešila právny vzťah po 31. máji 2001. Sťažovateľ poukázal na to, že fakulta napriek tomu, že tak nepostupovala, poverovala ho aj naďalej vykonávaním prác (sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že v tomto období vyskúšal 609 študentov), čím naplnila podľa neho predpoklady pre použitie ustanovenia § 56 ods. 2 Zákonníka   práce,   a teda,   že   jeho   pracovný   pomer   pôvodne   uzavretý   na   dobu   určitú do 31. mája 2001 sa zmenil na pracovný pomer uzavretý na neurčitý čas.

Okrem iného sťažovateľ uviedol, že vo svojej veci sa 2. augusta 2005 obrátil aj na generálneho prokurátora s podnetom na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku najvyššieho súdu. Ten mu však písomným podaním z 12. augusta 2005 oznámil, že v danej veci nie je podanie mimoriadneho dovolania prípustné.

Podľa sťažovateľa krajský súd rozhodnutím v odvolacom konaní a v nadväznosti na to   najvyšší   súd   rozhodnutím   o dovolaní   porušili   jeho   základné   právo   na   odmenu   za vykonanú   prácu   podľa   čl.   36   písm.   a)   ústavy   a základné   právo   na   ochranu   proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36 písm. b) ústavy. V súvislosti s tým sťažovateľ vytýka súdom, že sa vôbec nevysporiadali vo svojich rozhodnutiach s tým, akým spôsobom sa jeho pracovný pomer so žalovaným skončil, taktiež namietal, že krajský súd náležitým spôsobom nevyhodnotil skutkový stav a následne vec právne zle posúdil, ako aj to, že najvyšší súd na jeho podrobnú argumentáciu v podanom dovolaní neprihliadol.

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd deklaroval, že krajský súd rozhodnutím   sp.   zn.   11   Co   270/04   z   30.   novembra   2004   a   najvyšší   súd   rozhodnutím sp. zn. 3 Cdo 55/2005 z 30. júna 2005 porušili jeho označené základné práva.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh predbežne prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností   (z   rozsudkov   prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho súdu) ústavný súd zistil nasledovné relevantné skutočnosti:

Sťažovateľ pôsobil u žalovaného ako vysokoškolský učiteľ – profesor na základe pracovnej   zmluvy   z   22.   júna   2000.   Pracovný   pomer   mal   uzavretý   na   dobu   určitú   do 31. mája 2001. Sťažovateľ napriek uplynutiu tejto lehoty pokračoval vo vykonávaní prác i v mesiaci jún 2001, skúšal študentov 1. ročníka denného štúdia, a preto podľa jeho názoru sa jeho pracovný pomer zmenil na dobu neurčitú, lebo ak by zamestnávateľ nemal záujem ďalej   ho   zamestnávať,   mal   ho   včas   upozorniť   na   ukončenie   prác   v súlade   s pracovnou zmluvou.   V   týchto   intenciách   sa   s nárokom   na   deklarovanie   tejto   pracovnoprávnej skutočnosti a tomu zodpovedajúcimi mzdovými nárokmi obrátil na príslušný súd.

Okresný súd rozsudkom   sp. zn. 17 C 796/01 z 11. januára 2002 vo veci návrhu sťažovateľa   určil,   že   jeho   pracovný   pomer   u žalovaného   uzavretý   pracovnou   zmluvou z 22. júna 2000 sa zmenil na pracovný pomer uzavretý na neurčitý čas. Súčasne vo výroku vylúčil nárok sťažovateľa na zaplatenia mesačnej mzdy po 13 940 Sk za mesiace júl 2001 až december 2001 na samostatné konanie.

Krajský   súd   na   základe   odvolania   žalovaného   rozsudkom   sp.   zn.   11   Co   472/02 z 18. marca 2003 zmenil prvostupňový rozsudok v napadnutej časti, t. j. vo výroku, ktorým bolo žalobe sťažovateľa vyhovené, a žalobu zamietol.

Odvolací   súd   sa   nestotožnil   s názorom   súdu   prvého   stupňa   o aplikovateľnosti ustanovení Zákonníka práce na pracovnoprávne vzťahy učiteľov vysokých škôl. Vo svojom rozhodnutí argumentoval iba subsidiárnou pôsobnosťou Zákonníka práce, pretože zákon č. 172/1990   Zb.   o vysokých   školách   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o vysokých školách“) odchylne upravuje nielen skončenie pracovného pomeru pri dovŕšení 65. roku veku, ale aj predĺženie pracovného pomeru najviac na jeden rok, a to aj opakovane aj po dovŕšení tohto veku.

Odvolací súd v okolnostiach prípadu posúdil, že u sťažovateľa, ktorý dovŕšil vek 65 rokov   ešte   9.   novembra   2000   a jeho   ďalšie   pracovné   pomery   so   žalovaným   boli uzatvárané   podľa   zákona   o vysokých   školách   na   dobu   určitú,   nemohlo   dôjsť   k zmene pracovného pomeru z doby určitej na pracovný pomer na dobu neurčitú ani k predĺženiu pracovného pomeru (pretože žiadosti sťažovateľa z 24. mája 2001 o predĺženie pracovného pomeru od 1. júna 2001 dekan fakulty nevyhovel).

Po tom, ako v dovolacom konaní na najvyššom súde (rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 76/03 z 30. júna 2004) bol predmetný rozsudok krajského súdu zrušený a vrátený mu na ďalšie konanie,   krajský   súd   zohľadňujúc námietky   dovolacieho   súdu   vo   veci   a zotrvávajúc na svojom stanovisku, že v prípade sťažovateľa nedošlo k zmene pracovného pomeru z doby určitej na pracovný pomer na dobu neurčitú, lebo zákon o vysokých školách takúto možnosť nepripúšťa a platný právny poriadok neumožňuje poberateľovi starobného dôchodku mať uzavretý   pracovný   pomer   na   dobu   neurčitú,   rozsudkom   sp.   zn.   11   Co   270/04 z 30. novembra 2004 opätovne žalobu sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľom   podané   dovolanie   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3   Cdo   55/2005 z 30. júna 2005 zamietol. S poukazom na tú skutočnosť, že vec bolo potrebné posudzovať podľa právnych predpisov účinných v čase, kedy malo dôjsť k zmene pracovného pomeru uzavretého na dobu určitú na pracovný pomer uzavretý na neurčitý čas (zákon č. 172/1990 Zb.   o   vysokých   školách,   zákon   č.   65/1965   Zb.   Zákonník   práce   v   znení   účinnom do 31. marca   2002),   dovolací   súd   dospel   k záveru,   že   zákon   o vysokých   školách   vôbec neumožňuje s učiteľmi vysokých škôl, ktorí dovŕšili 65 rokov veku, uzatvárať pracovný pomer   na   neurčitý   čas.   Aplikácia   ustanovenia   §   56   ods.   2   Zákonníka   práce   o zmene pracovného   pomeru   z doby   určitej   na   pracovný   pomer   na   neurčitý   čas   po   tom,   čo zamestnanec s vedomím   zamestnávateľa   pokračuje   vo   vykonávaní   práce   aj   po   uplynutí dojednanej   doby,   preto   neprichádza   do   úvahy.   Dôvody   sťažovateľovho   dovolania   na základe uvedeného najvyšší súd nepovažoval za opodstatnené, a preto ho zamietol.

Sťažovateľ   v ústavnej   sťažnosti   namietal,   že   krajský   súd   a   najvyšší   súd   svojím postupom a rozhodnutím porušili jeho základné ústavné práva, a to najmä právo na odmenu za vykonanú prácu a právo na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu podľa čl. 36 ods. a) a b) ústavy.

Podľa čl. 36 písm. b) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní. Ústavný súd už judikoval, že „Ochrana proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania [čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky] podľa názoru ústavného súdu neznamená nemennosť zamestnaneckého alebo obdobného právneho   pomeru   a ani   zákaz   skončiť   takýto   pomer   v súlade   s ústavnými   a zákonnými limitmi na takýto postup zamestnávateľa. Takéto garancie z obsahu tohto základného práva nemožno vyvodiť a tieto záruky by boli aj proti zmyslu tohto základného práva. Ochranu proti   svojvoľnému   prepusteniu   zo   zamestnania   poskytujú   všeobecné   súdy   a iné   orgány právnej ochrany“ (IV. ÚS 150/03).

Sťažovateľ uplatnil podľa zákona ochranu proti svojmu prepusteniu zo zamestnania v konaní pred všeobecnými súdmi (okresným, krajským odvolacím a najvyšším dovolacím súdom).   Táto   ochrana   mu   nebola   žiadnym   spôsobom   obmedzená   alebo   znemožnená. Orgány   súdnej   ochrany   však   došli   k záveru,   že   jeho   ukončenie   pracovného   pomeru, resp. prepustenie nebolo svojvoľné.

Nedostatok priamej príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva   podľa   čl.   36   písm.   b)   ústavy   a   namietaným   rozhodnutím   krajského   súdu sp. zn. 11 Co 270/04   z 30.   novembra   2004   a rozhodnutím   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Cdo 55/2005   z 30.   júna 2005   podľa   ústavného súdu   možno   vyvodiť   z toho,   že namietaným postupom a rozsudkami odvolacieho a dovolacieho súdu nielen priamo nebola dotknutá   podstata   práva   sťažovateľa   na   ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu zo zamestnania   a diskriminácii   v zamestnaní,   ale   existencia   rozsudku   krajského a najvyššieho súdu potvrdzuje, že táto ochrana sa podľa zákona sťažovateľovi aj poskytla. Ústavný súd neskúmal samotnú vecnú správnosť konečného rozhodnutia dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa, ale konštatuje, že toto nie je svojvoľné, a preto nemohlo porušiť jeho namietané ústavné práva. V spojitosti s právom sťažovateľa na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní poukazuje ústavný súd na to, že takou   ochranou   nie   je   len   ochrana   poskytnutá   podľa   subjektívneho   presvedčenia sťažovateľa.   Spomenutý nedostatok   príčinnej   súvislosti   viedol   ústavný   súd   k záveru,   že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Navyše, ak sťažovateľ namieta porušenie označeného základného práva podľa čl. 36 písm. b) ústavy nielen rozhodnutím najvyššieho súdu, ale aj rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že predmetné rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 11 Co 270/04 z 30. novembra 2004 o odmietnutí žaloby sťažovateľa je rozhodnutím všeobecného súdu, o ktorom   po   použití   príslušného   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania) rozhodoval   najvyšší   súd.   Z toho   vyplýva,   že   vo   vzťahu   k právoplatnému   rozhodnutiu krajského súdu sa uplatňuje princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť v tejto časti (týkajúcej sa rozhodnutia krajského súdu) bolo treba   navyše   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V rámci predbežného prerokovania tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáha ochrany svojho základného práva na odmenu za vykonanú prácu podľa čl. 36 písm. a) ústavy,   ústavný   súd   vychádzajúc   zo   spisovej   dokumentácie   priloženej   sťažovateľom k sťažnosti (rozsudku okresného súdu sp. zn. 17 C 796/01 z 11. januára 2002) konštatuje, že všeobecný súd vylúčil mzdové nároky sťažovateľa na osobitné konanie a sťažovateľ netvrdí v sťažnosti   a ani nepreukázal, že   súd o nich   už rozhodol   konečným rozhodnutím. Preto riadiac sa princípom subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd uzavrel, že na prejednanie tejto časti sťažnosti nemá právomoc.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   ako   celok   už   na   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   zákona   o ústavnom   súde,   z uvedeného   dôvodu   ani   nevyzýval sťažovateľa na odstránenie iných nedostatkov podania (nezastupovanie advokátom).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2006