znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 112/03-32

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov   Eduarda   Báránya   a Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   sťažnosti   M.   Ľ.,   bytom   B.   B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 394/97 na neverejnom zasadnutí 21. augusta 2003 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 394/97 p o r u š i l základné právo M. Ľ. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   394/97 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. Ľ.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 45 000 Sk (slovom   štyridsaťpäťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd Bratislava I   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania M. Ľ. v sume 2 818 Sk (slovom dvetisícosemstoosemnásť slovenských korún) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. E. Ľ., Advokátska kancelária, B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti M. Ľ. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 112/03-14   zo   7.   mája   2003   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť M. Ľ., bytom B. B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 394/97. Predmetnú sťažnosť z 23. februára 2003 sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne na základe výzvy   ústavného súdu   doplnila podaním   z 23.   marca 2003 doručeným ústavnému súdu 27. marca 2003.

Sťažovateľka   vo   svojich   podaniach   uviedla,   že   spolu   so   svojou   matkou   podala 25. novembra   1997   na   okresnom   súde   návrh   na   určenie   otcovstva   a úpravu   práv a povinností   žalovaného k dieťaťu   (sťažovateľke).   Do   dnešného   dňa   okresný   súd   podľa sťažovateľky   neurobil   žiadny   vecný   procesný   úkon   smerujúci   k meritórnemu   skončeniu veci.   Mnohé   časové   úseky   tohto   konania   boli   podľa   nej   poznamenané   absolútnou nečinnosťou súdu, napr. uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania z 24. februára 1999 bolo dané na pretlmočenie až 11. apríla 2002 (teda po vyše dvoch rokoch). Sťažovateľka v rámci ochrany svojho základného práva využila ako účinný právny prostriedok nápravy sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   podľa   §   17   ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správy   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov. Predseda okresného súdu vo svojej odpovedi na jej sťažnosť v liste č. Spr. 2032/02 z 20. mája 2002 uznal, že v uvedenom konaní došlo k prieťahom, ktoré však i po   doručení   jeho   odpovede   sťažovateľke   naďalej   pokračovali.   Prieťahy   v uvedenom konaní   sú   teda   podľa   sťažovateľky   zapríčinené   výlučne   nečinnosťou,   resp. nesústredenosťou   okresného   súdu.   V predmetnom   konaní   ide   podľa   nej   o vec   skutkovo i právne   veľmi   jednoduchú,   ktorej   výsledok   v podstate   závisí   len   od   znaleckého dokazovania z odboru hematológie alebo vyšetrenia DNA.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd nálezom rozhodol, že okresný súd porušil v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 394/97 právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ďalej aby ústavný súd prikázal okresnému súdu v predmetnej veci konať tak, aby vec bola čo   najrýchlejšie   meritórne   prejednaná   a rozhodnutá,   priznal   sťažovateľke   primerané finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100   000   Sk,   ktoré   jej   má   okresný   súd   zaplatiť   do 2 mesiacov,   ako   aj   aby   ústavný   súd   zaviazal   okresný   súd   zaplatiť   sťažovateľke   trovy právneho zastúpenia vo výške 2 818 Sk.

Sťažovateľka   vo   svojom   podaní   z 23.   februára   2003   zdôvodnila   prostredníctvom svojej právnej zástupkyne výšku požadovaného finančného zadosťučinenia tým, že „(...) táto suma môže kompenzovať veľmi zdĺhavé konanie pred okresným súdom v tak citlivej oblasti,   akou   je   i určenie   rodičovských   práv   a povinností   k dieťaťu,   počas,   ktorého   je sťažovateľka stále „bez otca“, takže pôjde o spravodlivé zadosťučinenie aj z hľadiska jej morálnej ujmy z tohto „bezprávneho stavu“.

Okresný súd v písomnom vyjadrení k sťažnosti č. Spr. 2032/02 z 23. apríla 2003 uviedol, že v predmetnom konaní nemohol konať z objektívnych dôvodov, a v ďalšom texte argumentoval   svojimi   organizačnými   a personálnymi   problémami.   V závere   svojho vyjadrenia   ústavnému   súdu   navrhol,   aby „sťažnosť   z uvedených   dôvodov   odmietol   ako nedôvodnú   v celom   rozsahu,   pretože   v konaní   16   C   394/97   nedošlo   k zbytočným prieťahom“.   Vo   svojom   ďalšom   podaní   z 12.   júna   2003   okresný   súd   ústavnému   súdu oznámil, že netrvá na ústnom prejednaní prijatej ústavnej sťažnosti.

Sťažovateľka   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   na   vyjadrenie   predsedu okresného súdu k sťažnosti č. Spr. 2032/02 z 23. apríla 2003 reagovala listom z 20. júna 2003 doručeným ústavnému súdu 26. júna 2003, v ktorom námietku predsedu okresného súdu   týkajúcu   sa   personálnych   a organizačných   problémov   okresného   súdu   označila s poukazom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu „ za právne bezvýznamnú“. V závere svojho podania sťažovateľka ústavnému súdu oznámila, že v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

V zastúpení v tom čase maloletej sťažovateľky podala jej matka 25. novembra 1997 na   okresný   súd   návrh   o   určenie   otcovstva   k sťažovateľke   a o úpravu   práv   a povinností rodičov k dieťaťu proti MUDr. J. H., bytom S., D., posledne bytom na území Slovenskej republiky, B. (ďalej len „odporca“).

Vo   veci   konajúci   sudca   nechal   pokynom   z 18.   mája   1998   zistiť   adresu   trvalého i prechodného bydliska odporcu.

Listom   č.   p.:   PPZ-prieb-27222/OI-CE-1998   z 28.   mája 1998   (doručeným   2.   júna 1998)   Centrálna   evidencia   pobytu   obyvateľov   Slovenskej   republiky   Banská   Bystrica okresnému súdu oznámila, že odporca sa v evidencii občanov nenachádza.

Okresné riaditeľstvo Policajného zboru B. I, Obvodné oddelenie Policajného zboru B., odpovedalo na výzvu okresného súdu listom č. p.: ORP-7-210/SMz-98 zo 4. júna 1998 doručeným okresnému súdu 9. júna 1998.

Okresný súd 22. júna 1998 nechal doručiť návrh v predmetnej veci spolu s výzvou na vyjadrenie sa k nemu v lehote 15 dní odporcovi, ktorému boli tieto písomnosti doručené 9. júla 1998.

Okresný súd 21. júla 1998 požiadal Okresný úrad v B. – matriku o zaslanie rodného listu sťažovateľky a Okresný súd B. B. o zapožičanie spisu sp. zn. 15 Nc 1004/81 v lehote 15 dní.

Odporca listom z 21. júla 1998 (doručeným 24. júla 1998) požiadal okresný súd o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia k predmetnému návrhu o 60 dní.

Okresný úrad v B. v prílohe listu č. OVVS 2479/98 zo 6. augusta 1998 (doručeného 10. augusta 1998) zaslal okresnému súdu rodný list sťažovateľky.

Okresný súd B. B. 20 augusta 1998 doručil okresnému súdu vyžiadaný spis sp. zn. 15 Nc 1004/81.

Pokynom   z   26.   septembra   1998   okresný   súd   vytýčil   v   predmetnej   veci   termín pojednávania na 20. január 1999 a v prípade potreby určil alternatívny termín na 24. február 1999   a vykonal   ďalšie   úkony   spojené   s prípravou   pojednávania   vo   veci   (napísanie predvolania, ustanovenie opatrovníka, dožiadanie na výsluch odporcu v predmetnej veci atď.).

Dňa 29. októbra 1998 bol okresnému súdu doručený list odporcu písaný v nemeckom jazyku z 21. októbra 1998.

Pokynom súdnej kancelárii z 25. novembra 1998 vo veci konajúceho sudcu bolo v predmetnej   veci   vykonaných   niekoľko   ďalších   úkonov   smerujúcich   k príprave pojednávania   (vyúčtovanie   tlmočného,   predvolanie   sťažovateľky   a jej   matky   na pojednávanie, doručenie predvolania s ďalšími listinami odporcovi).

Centrum   pre   medzinárodno   –   právnu   ochranu   detí   a mládeže   listom   sp.   zn. Spr. 355/98/T   doručeným   8.   januára   1999   okresnému   súdu   navrhlo   v predmetnej   veci vypočutie odporcu, ako aj ďalších svedkov, v prípade nutnosti vykonanie krvnej skúšky a zároveň ospravedlnilo svoju neúčasť na pojednávaní 20. januára 1999.

Okresnému   súdu   bol   15. januára 1999 doručený   list   odporcu   z 12.   januára 1999 písaný v nemeckom jazyku.

Pojednávanie konané 20. januára 1999 bolo odročené na 24. február 1999, pretože sa okresnému   súdu   nevrátilo   dožiadanie,   ktorým   požiadal   o výsluch   odporcu   dožiadaným súdom v mieste jeho bydliska.

Okresný súd 25. januára 1999 nechal pretlmočiť listiny došlé od odporcu, ako aj z dožiadaného súdu tlmočníčke, ktorej ich doručil 3. februára 1999.

Okresný súd pojednávanie konané 24. februára 1999 odročil na neurčito, nariadil na ňom uznesením č. k. 16 C 394/97-55 vykonanie znaleckého dokazovania znalcom z odboru zdravotníctva, odvetvia hematológie, a sťažovateľku spoločne s jej matkou zaviazal uhradiť preddavok na znalecké dokazovanie.

Tlmočníčka   listom   z 21.   februára   1999   doručeným   okresnému   súdu   25.   februára 1999 predložila súdu preložené listiny, ako aj vyúčtovanie svojich trov.

Uznesením   č.   k.   16   C   394/97-57   z 8.   marca   1999   okresný   súd   určil   odmenu tlmočníka.

Preddavok na trovy znaleckého dokazovania bol 6. apríla 1999 zaplatený na účet okresného súdu.

Pokynom   súdnej   kancelárii   zo 4.   mája   1999   nechala   vo   veci   konajúca   sudkyňa zažurnalizovať spis a pripojiť k nemu doručenky.

Okresnému   súdu   bol   19.   júla   1999   doručený   list   matky   sťažovateľky,   v ktorom žiadala o zaujatie stanoviska, či v konaní existuje prekážka, pre ktorú neboli ešte vykonané úkony súvisiace so znaleckým dokazovaním.

Centrum pre medzinárodno – právnu ochranu detí a mládeže listom č. Spr. 355/98 z 3. júla 2000 požiadalo okresný súd o oznámenie stavu konania v predmetnej veci.

V súdnom   spise   sa   ďalej   nachádzalo   plnomocenstvo   z 24.   apríla   2002,   ktorým sťažovateľka a jej matka splnomocnili JUDr. E. Ľ., advokátku, Advokátska kancelária, B. (ďalej len „advokátka“), na ich zastupovanie vo všetkých právnych veciach.

Podľa v spise sa nachádzajúceho úradného záznamu z 13. mája 2002 splnomocnená advokátka v uvedený deň nahliadla do spisu okresného súdu.

Okresný súd uznesením č. k. 16 C 394/97-64 z 11. apríla 2002 poveril tlmočníka na vykonanie   tlmočníckeho   úkonu   (pretlmočenie   uznesenia   o nariadení   znaleckého dokazovania).

Listom z 28. mája 2002 tlmočník predložil okresnému súdu preklad spomínaného uznesenia z 11. apríla 2002 a zároveň si v ňom vyúčtoval aj svoje trovy.

Uznesením č. k. 16 C 394/97-71 zo 4. decembra 2002 okresný súd určil odmenu tlmočníka.

Podľa úradného záznamu z 22. januára 2003 sa na okresný súd dostavila v predmetný deň   advokátka,   ktorá   nahliadla   do   spisu   a zároveň   požiadala, aby sa   všetky   písomnosti v tejto   veci   doručovali   na   jej   adresu.   Podľa   úradného   záznamu   z 12.   marca   2003   sa advokátka opätovne dostavila na okresný súd za účelom nahliadnutia do spisu.

V spise   sa   ďalej   nachádzali   vyplnené   a prepísané   tlačivá   -   základné   údaje o písomnosti   a   žiadosť   o doručenie   súdnej   alebo   mimosúdnej   písomnosti   v cudzine z 10. júna 2003.

Vo veci konajúci sudca pokynom súdnej kancelárii z 10. júna 2003 nechal vykonať v predmetnej   veci   niekoľko   úkonov   (pretlmočiť   uznesenie,   zaslať   výzvu   Ministerstvu spravodlivosti   –   o sprostredkovanie   doručenia   dožiadaného   súdu,   opísať   predkladaciu správu pre Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky).

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v konaní   a tým   aj   porušenia   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je určovacia žaloba o určenie otcovstva a o úpravu práv a povinností rodičov k dieťaťu. Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci. Okolnosti tohto prípadu neumožňujú opodstatnene uvažovať o tom, že konanie o určenie otcovstva a úpravu práv a povinností rodičov k dieťaťu je vecou zložitou z hľadiska   skutkového   stavu.   Spomínaný   návrh   totiž   smeroval   voči   jednému   mužovi označenému   za   otca,   ktorého   miesto   pobytu   bolo   známe.   Keďže   za   otca   dieťaťa   bol označený   nemecký   štátny   občan,   právna   úprava   relevantná   na   rozhodnutie   o veci   je v porovnaní s prípadmi určovania otcovstva muža, ktorý trvale žije na území Slovenskej republiky, o niečo komplikovanejšia, avšak rozhodne nie zložitá. Zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom   práve súkromnom a procesnom   v znení neskorších   predpisov   pri jeho aplikácii   na   okolnosti   daného   prípadu   jednoznačne   odkazuje   na   použitie   slovenského právneho poriaku ako vo veci určovania otcovstva, tak aj vo veci úpravy práv a povinností rodičov k deťom. Platná relevantná právna úprava v predmetnej veci je teda obsiahnutá v zákone č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov. Cudzí, resp. medzinárodný prvok   v konaní   (účastník   konania,   ktorý   je   občanom   iného   štátu)   môže   mať   však   za následok zdĺhavosť konania, pretože vykonávanie všetkých úkonov si vyžaduje súčinnosť s orgánmi cudzieho štátu, preklady listín do cudzieho jazyka a vytyčovanie pojednávaní s dostatočným   predstihom.   Ústavný   súd   už   vo   svojej   judikatúre   vyslovil,   že   zdĺhavosť postupu   v konaní   však   nezbavuje   sudcu   zodpovednosti   za   prieťahy   v konaní,   ak nečinnosťou,   nesprávnou   organizáciou   svojej   práce   alebo inými nedostatkami vo   svojej činnosti prispeje k tomu, že konanie o práve občana trvá dlho (II. ÚS 26/95).

Doručovanie súdnych písomností a dožiadaní na vykonanie dôkazov sa v súdnych konaniach s medzinárodným prvkom   realizuje na základe medzinárodných zmlúv (napr. Dohovor   o civilnom   konaní, Dohovor o doručovaní súdnych   a mimosúdnych   písomností v cudzine v občianskych a obchodných veciach a iné), ku ktorým pristúpila aj Slovenská republika (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 49/1999 Z. z. o sukcesii   Slovenskej   republiky   do   Haagskej   konferencie   medzinárodného   práva súkromného).

Právna úprava, ktorú v danej veci bolo potrebné aplikovať, zahŕňala teda ustanovenia vnútroštátnych predpisov aj medzinárodných zmlúv. Uplatnenie tejto právnej úpravy však nie je natoľko zložité, že by ním bolo možné odôvodniť dlhé obdobia nečinnosti v konaní okresného súdu.

B) Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd hodnotí ako aktívne. Sťažovateľka bez zbytočného odkladu reagovala na výzvy okresného súdu a za účelom ochrany svojho základného práva v predmetnom konaní využila opravné prostriedky, ktoré jej zákon na jeho ochranu poskytuje.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo ku zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Okresný   súd   vykonal   v konaní   iba   jednoduché   procesné   úkony   nevyžadujúce   si zvláštnu prípravu (zaslanie výziev – 18. mája 1998) až takmer po šiestich mesiacoch od začiatku konania (podanie návrhu vo veci - 25. novembra 1997). O období nasledujúcom po vykonaní prvotných procesných úkonov v tomto konaní až do 24. februára 1999 možno konštatovať, že jednotlivé procesné úkony okresného súdu na seba nadväzovali, boli cielené a smerovali   k príprave   pojednávania,   ktoré   sa   uskutočnilo   20.   januára   1999   a následne i v určenom   alternatívnom   termíne   24.   februára   1999,   na   ktorom   okresný   súd   nariadil znalecké   dokazovanie.   Od posledného   pojednávania vo   veci   (24.   februára   1999)   až do 11. apríla   2002   však   okresný   súd   v predmetnom   konaní   nevykonal   prakticky   žiadne procesné   úkony   smerujúce   k meritórnemu   rozhodnutiu   vo   veci,   a teda   aj   k odstráneniu právnej   neistoty   sťažovateľky   (vo   veci   urobil   iba   jeden   procesný   úkon   –   uznesením z 8. marca 1999 vyúčtoval tlmočníkovi jeho trovy). Až uznesením č. k. 16 C 394/97-64 z 11. apríla 2002 nechal okresný súd preložiť zo slovenského jazyka do nemeckého jazyka uznesenie č. k. 16 C 394/97-55 o nariadení znaleckého dokazovania, ktoré vydal pred viac ako tromi rokmi. Poverený tlmočník doručil okresnému súdu preložené uznesenie listom z 28.   mája   2002,   v ktorom   si   zároveň   vyúčtoval   svoje   trovy.   Napriek   skutočnosti,   že konaniu okresného súdu nebránila žiadna zákonná prekážka, okresný súd opätovne nekonal v predmetnej   veci   (iba   4.   decembra   2002   vydal   uznesenie,   ktorým   priznal   tlmočníkovi náhradu jeho trov). Obdobie od 28. mája 2002 až do podania sťažnosti ústavnému súdu (26. februára 2003) bolo teda opakovane poznačené nečinnosťou.

Ústavný súd teda vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti zistil, že preskúmavané konanie   bolo   poznačené   viacerými   obdobiami   nečinnosti   okresného   súdu,   ktoré   mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Prvé z nich trvalo od podania návrhu na určenie otcovstva   a úpravu   práv   a povinností   rodičov   k deťom   (25.   novembra   1997)   až   do vykonania   prvých   jednoduchých   úkonov   vo   veci   (18.   mája   1998),   teda   takmer   šesť mesiacov. Ďalšie obdobie nečinnosti okresného súdu sa začalo po poslednom pojednávaní konanom vo veci (24. februára 1999) a pokračovalo až do 11. apríla 2002, teda celkovo trvalo viac ako tridsaťsedem mesiacov. Za posledné z období nečinnosti okresného súdu možno označiť obdobie od 28. mája 2002 prakticky až do podania sťažnosti ústavnému súdu (26. februára 2003), keď počas ďalších takmer deviatich mesiacov nevykonal vo veci žiaden procesný úkon smerujúci k meritórnemu rozhodnutiu vo veci.

Spolu teda v rámci tohto konania bol okresný súd nečinný počas obdobia viac ako 52 mesiacov (4 roky a 4 mesiace).   Nečinnosť okresného súdu   v označenom   období bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je preto potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na stav konania prezentovaný urobenými procesnými úkonmi vo veci, dĺžku konania vo veci, ako aj doterajšiu judikatúru ústavného súdu, v ktorej vyslovil, že otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00), argumenty predsedu okresného súdu súvisiace s organizačnými a personálnymi problémami ústavný súd neakceptoval.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom   súde   považovať   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľky bolo porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka   domáhajúca   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo   výške   100   000   Sk,   ktoré   odôvodnila   tým,   že   táto   suma   môže   kompenzovať   veľmi zdĺhavé   konanie   pred   okresným   súdom   v takej   citlivej   oblasti,   akou   je   i určenie rodičovských   práv   a povinností   k dieťaťu,   takže   podľa   nej   pôjde „o   spravodlivé zadosťučinenie aj z hľadiska morálnej ujmy z tohto bezprávneho stavu“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Predmetom tohto konania sú vzťahy medzi rodičmi a dieťaťom, teda riešenie otázok dôležitých pre vytvorenie predpokladov pre riadnu výchovu a výživu dieťaťa, čo by sa malo prejaviť   na   rýchlom   a spoľahlivom   vykonávaní   procesných   úkonov   smerujúcich k meritórnemu   rozhodnutiu   vo   veci   okresným   súdom.   Napriek   skutočnosti,   že   v danom prípade   plynutie   času   vzhľadom   na   dátum   podania   predmetného   návrhu   na   súd (sťažovateľka   mala   takmer   17   rokov)   nemohlo   už   mať   výrazný   vplyv   na   vývin,   resp. výchovu dieťaťa v danom období, z hľadiska možnosti uspokojovania potrieb dieťaťa (napr. zabezpečenia   výživy)   mohlo   byť   pre   ňu   dôležitým.   Porušenie   základného   práva sťažovateľky,   ktoré   ústavný   súd   zistil,   nemožno   napraviť   obnovením   stavu   pred   jeho porušením   a výrok   ústavného   súdu   deklarujúci   toto   porušenie   nemožno   vzhľadom   na okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú   nápravu.   Z uvedených   dôvodov ústavný súd priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 45 000   Sk   a vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   nevyhovel.   Označená   suma   zohľadňuje   dĺžku zbytočných prieťahov v konaní (štyri roky a štyri mesiace) a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľky spočívajúcu v jej psychickej záťaži a pocite právnej neistoty.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých   vychádza Európsky súd pre ľudské   práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

4. Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadala priznať náhradu trov   konania   pred   ústavným   súdom   pozostávajúcich   z dvoch   úkonov   právnej   služby v uvedenom   konaní   (príprava, prevzatie   sporu   a napísanie   sťažnosti),   ako   aj   paušálnej náhrady hotových výdavkov spolu vo výške 2 818 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľky vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa   ustanovenia   §   13   ods.   8   vyhlášky Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon právnej služby je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   -   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   je   v zásade nevyjadriteľná v peniazoch a je nezameniteľná s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré   predstavuje   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   (III.   ÚS   29/03, III. ÚS 34/03).

Ústavný súd   zistil,   že uplatnená suma trov   právneho   zastúpenia   spolu   2 818 Sk neodporuje platným právnym predpisom, a preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celej výške uplatnenej právnou zástupkyňou sťažovateľky.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. augusta 2003