SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 111/2016-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej obchodnou spoločnosťou SCHWEIZER LEGAL, s. r. o., Palisády 32, Bratislava,v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Igor Schweizer, vo veci namietaného porušeniajej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 10 Co/302/2015-26 z 31. júla 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co/302/2015-26z 31. júla 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Sťažovateľka v petite sťažnostinesprávne označuje napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako „rozsudok“. Z obsahusťažnosti a jej príloh však vyplýva, že forma napadnutého rozhodnutia krajského súdu je„uznesenie“, a nie „rozsudok“. Napriek tomuto formálnemu nedostatku ústavný súd pripredbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný prieskum namietaného porušenia označenýchzákladných práv uskutočnil, a to vo vzťahu k označenému uzneseniu krajského súdu.
Z predloženej sťažnosti vyplýva, že voči sťažovateľke podal Dopravný podnikBratislava, a. s. (ďalej len „navrhovateľ“), na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len„okresný súd“) návrh na vydanie platobného rozkazu. Okresný súd platobným rozkazomč. k. 31 Ro/2932/2013-9 z 8. októbra 2013 zaviazal sťažovateľku na zaplateniu istiny50,70 eur s príslušenstvom. Voči platobnému rozkazu podala sťažovateľka odpor. Okresnýsúd uznesením č. k. 31 Ro/2932/2013-16 zo 4. decembra 2013 odpor sťažovateľky protiplatobnému rozkazu odmietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľka podalaodpor proti platobnému rozkazu oneskorene, t. j. po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty.Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktoromrozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd a krajský súd vec nesprávneprávne posúdili, keď odmietli platobný rozkaz zrušiť a začať konať vo veci preskúmaniaprepravných podmienok a súladu postupu Dopravného podniku Bratislava, a. s., voči nejako spotrebiteľke s právom na ochranu spotrebiteľa a ochranou pred nekalými zmluvnýmipodmienkami pri účtovaní celej výšky cestovného napriek existencii ročného predplatnéhocestovného lístka, ako aj manipulačných poplatkov v prípade, že doklad o predplatnomcestovnom nemá spotrebiteľ pri kontrole cestovných lístkov pri sebe. Sťažovateľkav sťažnosti uvádza skutkové tvrdenia a rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (ďalejlen,,Súdny dvor“), Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu, ktorýmiargumentuje v neprospech správnosti rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu, ktorépovažuje za nesprávne a porušujúce jej označené práva. Voči napadnutému uzneseniukrajského súdu namieta, že uznesenie okresného súdu o odmietnutí odporu potvrdila nezaoberal sa pritom žiadnymi podľa sťažovateľky relevantnými námietkami, ktorév odvolaní uviedla.
Podľa sťažovateľky odvolávajúc sa na príslušnú judikatúru Súdneho dvora Európskejúnie zmeškanie lehoty na podanie odporu nie je dôvodom na odmietnutie odporu. Aplikáciapríslušnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie by podľa sťažovateľky mala viesťk zrušeniu platobného rozkazu z dôvodu nekalých podmienok. Podľa sťažovateľky krajskýsúd tým, že v napadnutom uznesení sa venoval len včasnosti podania odporu, a nie aj jejnámietkam týkajúcich sa jej právneho posúdenia veci, zasiahol do jej v sťažnostioznačených základných práv. Napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka vytýkanedostatočné odôvodnenie, keď podľa jej názoru nedal odpoveď na argument, ktorý jepodľa sťažovateľky rozhodujúci.
Podľa sťažovateľky„Odvolací súd ignoroval zásadný argument sťažovateľky, ktorým sa domáhala preskúmania nekalých podmienok, bez ohľadu na včasnosť podania odporu, opierajúc sa o právne záväzné rozhodnutia Európskeho súdneho dvora. Tým, že odvolací súd na tieto argumenty žiadnym spôsobom nereagoval, odoprel sťažovateľke právo na spravodlivý proces garantovaným Ústavou SR, Listinou základných práv a slobôd a Dohovorom o ochrane základných ľudských práv a slobôd.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súdrozhodol o jej sťažnosti nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej označených práv a článkovústavy, listiny a dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, uvedené rozhodnutiezrušil a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň sťažovateľka žiadala priznaťnáhradu trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedlik rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bolalebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkovéhostavu všeobecný súd vyvodil. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecnésúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavnéhosúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácies ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základnýchslobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,I. ÚS 17/01). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojomrozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,I. ÚS 17/01) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivéhoprocesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu namietalaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľačl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.Podstata jej argumentácie spočíva v námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutéhouznesenia krajského súdu, keď podľa jej názoru krajský súd nedal odpoveď na jej zásadnýargument, ktorým sa domáhala preskúmania nekalých podmienok bez ohľadu na včasnosťpodania odporu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonomustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadochustanovených zákonom na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom... Článok 6 odsek 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivý súdnyproces (spravodlivé konanie pred súdom).
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma spoločne.Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces sanezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale je implikované aj v siedmom oddiele druhej hlavyústavy, a to v čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 71/97, III. ÚS 53/09-36).
Článok 46 ods. 1 ústavy zakotvuje právo na súdnu a inú právnu ochranu. Právona súdnu ochranu ako zásada výkonu súdnictva znamená, že každý, koho právo je ohrozené,dotknuté či porušené, môže sa obrátiť so žiadosťou o nápravu na nestranný a nezávislý súd.V čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy sa expressis verbis zakotvuje právona súdnu ochranu s tým, že „podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochraneustanoví zákon“. Zákonmi upravujúcimi podrobnosti o súdnej ochrane sú jednak zákonč. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov a jednak procesné predpisy, ako napr. zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdnyporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), (PL. ÚS 38/99). Reálne uplatneniezákladného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces predpokladá, žeúčastníkovi súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite,pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahurešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36ods. 1 listiny a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo zaručenéčl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovenýchzákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom,súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkýmiprocesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia plynú(PL. ÚS 21/00).
Námietku sťažovateľky týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia napadnutéhouznesenia krajského súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnenínapadnutého uznesenia je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožnopovažovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavnýsúd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka mána celú vec odlišný názor a s napadnutým uznesením krajského súdu sa nestotožňuje.Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky.
Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdudospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súdzrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní vo veci sťažovateľky, a právnezávery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súdpodľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečov danom prípade sťažovateľkinmu odvolaniu proti uzneseniu okresného súdu, ktorýmokresný súd odmietol jej odpor proti platobnému rozkazu, nemohlo byť vyhovené. Poukázalna to, že podľa § 174 ods. 3 písm. a) OSP súd uznesením odmietne odpor, ktorý bol podanýoneskorene. Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že z obsahu spisu vyplýva, žeplatobný rozkaz súdu prvého stupňa bol sťažovateľke doručený 31. októbra 2013do vlastných rúk a zákonná 15-dňová lehota na podanie odporu uplynula 16. novembra2013, pričom sťažovateľka podala odpor 18. novembra 2013, a to elektronickým podaním,ktorý písomne doplnila 20. novembra 2013. Na základe uvedeného krajský súdv napadnutom uznesení skonštatoval, že súd prvého stupňa rozhodol napadnutýmuznesením vecne správne, keď odpor podaný sťažovateľkou odmietol, pretože bol podanýpo uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty, t. j. oneskorene.
Ústavný súd konštatuje, že miera interpretácie a aplikácie dotknutých ustanoveníObčianskeho súdneho poriadku vo väzbe na rozhodujúce skutočnosti prípadu je adekvátnaa rešpektujúca predmetnú právnu úpravu. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikáciizákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by satento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účela význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybeniev ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom uznesení krajského súdu nezistil.Nesúhlas sťažovateľky s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu nie je dôkazomo jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názorvšeobecného súdu svojím vlastným.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, aksú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môžekonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnymsúdom. Procesné podmienky odmietnutia odporu proti platobnému rozkazu upravuje § 174ods. 3 OSP. Podľa § 174 ods. 3 písm. a) OSP súd uznesením odmietne odpor, ktorý bolpodaný oneskorene.
Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry ústavný súd považuje za potrebnéuviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie konania, patrízásadne do výlučnej právomoci všeobecného súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Zrozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods.1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou voveciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje Najvyšší súdSlovenskej republiky (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systémuochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovednéza výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavyalebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každéhoúčastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov(m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označeným základnýmprávam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ichprávomoci.
Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal napadnutéuznesenie krajského súdu, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súduo odmietnutí odporu proti platobnému rozkazu, a konštatuje, že krajský súd sav napadnutom uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadalso všetkými odvolacími dôvodmi sťažovateľky, ktoré boli pre rozhodnutie o odvolanívo veci sťažovateľky právne významné a s ktorými sa nestotožnil, a preto o jej odvolanírozhodol tak, že uznesenie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne. Podľa názoruústavného súduprima facienemožno napadnuté uznesenie krajského súdu považovaťza neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovalasvojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu, t. j. také, ktoré by nemali oporuv zákone.
Pokiaľ sa krajský súd v napadnutom uznesení nevyjadril k námietkam sťažovateľkytýkajúcich sa posúdenia nekalosti (neprimeranosti) prepravných podmienok navrhovateľaa uplatnenia príslušnej judikatúry Súdneho dvora na jej vec, tieto boli v okolnostiachprejednávanej veci pre jeho rozhodnutie právne irelevantné. Zásadná námietka sťažovateľkyvoči napadnutému uzneseniu krajského súdu spočívala v tom, že krajský súd mal podľa nejpreskúmať prípadnú nekalosť prepravných podmienok navrhovateľa bez ohľaduna včasnosť podania odporu.
PodľajudikatúrySúdnehodvorav prípadeneexistujúcejharmonizácievnútroštátnych mechanizmov na vymáhanie nesporných pohľadávok je potrebné stanoviťvnútroštátne postupy, podľa ktorých prebehne konanie o platobnom rozkaze na základezásady procesnej autonómie členských štátov, avšak pod podmienkou, že tieto modalitynesmú byť nevýhodnejšie ako príslušné vnútroštátne žaloby (zásada ekvivalencie) a nesmúprakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré spotrebiteľom priznávaprávny poriadok Únie (zásada efektivity) (pozri v tomto zmysle, napr., rozsudky ElisaMaría Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL, C-168/05, EU:C:2006:675, bod 24a Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, C-40/08,EU:C:2009:615, bod 38). Zásadný argument sťažovateľky sa v podstate týkal požiadavkyneuplatniť ustanovenie § 174 ods. 3 písm. a) OSP ustanovujúce právomoc súdu uznesenímodmietnuť odpor podaný oneskorene z dôvodu jeho kolízie so zásadou efektivityodvolávajúc sa na viaceré rozhodnutia Súdneho dvora, predovšetkým jeho rozsudok vo veciCofidis (rozsudok Cofidis SA proti Jean-Louis Fredout, C-473/00, EU:C:2002:705),z ktorého podľa názoru sťažovateľky vyplýva, že nekalú povahu podmienok je súd povinnýskúmať ex offo v ktorejkoľvek fáze konania, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepodá odpor.Na tomto mieste postačí uviesť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora musí byťkaždý prípad, pri ktorom vzniká otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie znemožňujealebo príliš sťažuje uplatňovanie práva Únie, preskúmaný tak, že sa zohľadní postavenietohto ustanovenia v rámci celého procesného postupu, jeho priebeh a osobitosti predrôznymi vnútroštátnymi súdmi (pozri, napr.: rozsudok Asturcom Telecomunicaciones SLproti Cristina Rodríguez Nogueira, C-40/08, EU:C:2009:615, bod 39 a tam citovanújudikatúru). Rozhodnutia o zlučiteľnosti vnútroštátnych procesných podmienok s právomÚnie sú výsledkom rozhodovania od prípadu k prípadu, berúc do úvahy skutkový a právnykontext každého prípadu, a nemôžu byť aplikované mechanicky v oblastiach iných ako tie,v ktorých boli vytvorené (rozsudok Cofidis SA proti Jean-Louis Fredout, C-473/00,EU:C:2002:705, bod 37).
Sťažovateľka v konaní pred krajským súdom neuviedla žiadne tvrdenia, na základektorých by mala byť úprava § 174 ods. 3 písm. a) OSP (ustanovujúca právomoc súduuznesením odmietnuť odpor podaný oneskorene) v rozpore so zásadou efektivity. V konanípred krajským súdom, ako aj okresným súdom sťažovateľka poukazovala lenna skutočnosti, na základe ktorých sa domnievala, že navrhovateľ proti nej uplatnilneprimerané zmluvné podmienky. Za týchto okolností sa krajský súd nedopustil ústavnenekonformnej interpretácie a aplikácie práva, ak sa v odôvodnení napadnutého uznesenianevenoval osobitne posúdeniu otázok nastolených sťažovateľkou týkajúcich saneprimeranosti prepravných podmienok Dopravného podniku Bratislava, a. s., a uplatneniapríslušnej judikatúry Súdneho dvora na jej vec, pretože tie boli v okolnostiachprejednávaného prípadu právne irelevantné.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutýmuznesením krajského súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľkyneexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ichporušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd pretopri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať saďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite sťažnosti, a preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2016