znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 111/2015-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti GPW s. r. o., Vysoká 16, Bratislava,zastúpenej   advokátskou   kanceláriou   VIVID   LEGAL,   s.   r.   o.,   Plynárenská   7/A,Bratislava, v mene   ktorej   koná   konateľka   a advokátka   Mgr.   Linda   Balháreková,   vedenépod sp. zn. Rvp 9924/2014 a sp.   zn.   Rvp 9925/2014,   ktorými   namieta   porušenie   svojhozákladného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republikyv spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základnýchpráv   a   slobôd   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súduv Bratislave č. k. 2 Cob/34/2013-299 z 19. novembra 2013 a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 13/2014 z 31. marca 2014, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti GPW s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 9924/2014a   sp.   zn.   Rvp 9925/2014   s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedenépod sp. zn. III. ÚS 111/2015.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   GPW   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli11. augusta 2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   GPW   s.   r.   o.,   Vysoká   16,Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalejlen „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súduv Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   2   Cob/34/2013-299   z 19.   novembra   2013a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)sp. zn. 3 Obdo 13/2014 z 31. marca 2014 (ďalej spoločne aj „napadnuté rozhodnutia“).

Sťažovateľka v sťažnostiach uviedla: «Dňa   22.06.2014   sa   konalo   riadne   valné   zhromaždenie   (ďalej   len   „RVZ“) spoločnosti Majetkový Holding, a.s., so sídlom Prievozská 2/A, 82109 Bratislava, Slovenská republika, identifikačné číslo:, registrovanej v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sa, vložka číslo: 2846/B (ďalej len „Žalovaný“).

Na RVZ boli prijaté nasledovné uznesenia: i) uznesenie č. 1, ktorým boli zvolené orgány RVZ (ďalej len „Uznesenie č. 1“), ii) uznesenie č. 2, ktorým RVZ vzalo na vedomie výročnú správu Žalovaného za rok 2009 a schválilo účtovnú závierku Žalovaného za rok 2009 (ďalej len „Účtovná závierka“), návrh na rozdelenie zisku za rok 2009 a návrh na výplatu dividendy (ďalej len „Uznesenie č. 2“), iii) uznesenie č. 3, ktorým bol schválený audítor na overenie účtovnej závierky Žalovaného za rok 2010 (ďalej len „Uznesenie č. 3“) a iv) uznesenie č. 4, ktorým bola schválená zmena stanov Žalovaného (ďalej len „Uznesenie č. 4“) (Uznesenie č. 1, Uznesenie č. 2, Uznesenie č. 3 a Uznesenie č. 4 spolu ďalej len „Uznesenia“),

- Sťažovateľ ako žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava II dňa 22.09.2010 (ďalej len „Žaloba“) domáhal určenia neplatnosti Uznesení,

- Okresný súd Bratislava II Rozsudkom zo dňa 25.10.2012, č. k. 23Cb/256/2010-263, Žalobu zamietol v celom rozsahu a zaviazal Sťažovateľa na náhradu trov prvostupňového konania Žalovanému (ďalej len „Rozsudok OSBA II“),

- proti Rozsudku OSBA II podal Sťažovateľ odvolanie zo dňa 12.12.2012, doručené Okresnému súdu Bratislava II dňa 14.12.2012 (ďalej len „Odvolanie“),

- Krajský súd v Bratislave Odvolaniu nevyhovel a Rozsudkom zo dňa 19.11.2013, č. k. 2Cob/34/2013-299, potvrdil Rozsudok OSBA II a zaviazal Sťažovateľa na náhradu trov odvolacieho konania Žalovanému (ďalej len „Rozsudok KSBA“),

- proti Rozsudku KSBA podal Sťažovateľ dovolanie zo dňa 09.01.2014, ktoré bolo doručené   Okresnému   súdu   Bratislava   II   dňa   09.01.2014   (ďalej   len   „Dovolanie“). Prípustnosť Dovolania Sťažovateľ založil podľa ust. § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) - t. j. dôvodom, že   Sťažovateľovi   bola   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave,   ako   aj   Okresného   súdu Bratislava II odňatá možnosť konať pred týmito súdmi. Konkrétne pochybenia Krajského súdu v Bratislave a Okresného súdu Bratislava II, v dôsledku ktorých bola Sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred týmito súdmi, Sťažovateľ identifikoval a objasnil v bode IV. podbody 4.1. až 4.3. Dovolania,

-   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   Dovolaniu   nevyhovel   a   Uznesením   zo   dňa 31.03.2014, sp. zn. 3 Obdo 13/2014, Dovolanie odmietol (ďalej len „Uznesenie NSSR“)... Sťažovateľ sa domáhal určenia neplatnosti Uznesení (alebo niektorých z nich) z troch základných dôvodov:

i)   RVZ   zvolali,   organizačne   zabezpečovali   a   viedli,   a   súčasne   návrhy   Uznesení na RVZ predkladali osoby, ktoré neboli členmi predstavenstva Žalovaného, ale boli tretími osobami voči Žalovanému, keďže do svojej funkcie boli zvolené ničotnými rozhodnutiami dozornej   rady   Žalovaného   (ďalej   len   „Argument   -   zvolanie   RVZ   tretími   osobami“); z uvedeného dôvodu sa Sťažovateľ domáhal určenia neplatnosti všetkých Uznesení;

ii)   Účtovnú   závierku   neoveril   audítor   riadne   ustanovený   do   svojej   funkcie, t.j. audítor, ktorý by bol ustanovený do svojej funkcie na základe odporúčania výboru pre audit, keďže v čase ustanovenia daného audítora do funkcie, ani v čase konania RVZ nemal Žalovaný   zriadený   žiadny   výbor   pre   audit   a   ani   v   tom   čase   ešte   nedošlo   k   delegácii kompetencie výboru pre audit na dozornú radu; k delegácii kompetencie výboru pre audit na dozornú radu Žalovaného došlo až v dôsledku zmeny stanov Žalovaného prijatej na RVZ (ďalej len „Argument -absencia výboru pre audit“); z uvedeného dôvodu sa Sťažovateľ domáhal určenia neplatnosti Uznesenia č. 2 a

iii) návrh zmien stanov Žalovaného nebol pred RVZ, ani na RVZ predložený na preskúmanie dozornej rade Žalovaného (ďalej len „Argument - nepredloženie návrhu zmien stanov dozornej rade“); z uvedeného dôvodu sa Sťažovateľ domáhal určenia neplatnosti Uznesenia č. 4.»

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiachrozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob/34/2013-299z 19.   novembra   2013   a uznesením   najvyššieho   súdu sp.   zn.   3   Obdo   13/2014z 31. marca 2014 boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojenís čl. 1 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   a uznesenie   najvyššieho   súdu   zruší   a   veci   vrátina ďalšie konania a prizná jej úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločnékonanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.Rvp 9924/2014 a sp. zn. Rvp 9925/2014, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť,a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky, rozhodol ústavný súd aplikujúc§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1výroku tohto uznesenia.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu č. k.   2   Cob/34/2013-299   z 19.   novembra   2013   a uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Obdo 13/2014 z 31. marca 2014 (bod 2 výroku tohto uznesenia)

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým tento súd v odvolacomkonaní   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)č. k. 23 Cb/256/2010-263 z 25. októbra 2012, a napadnutým uznesením najvyššieho súdu,ktorým tento súd v dovolacom konaní dovolanie sťažovateľky odmietol.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, žek úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovaniea ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniťkonanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravytakýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez akejkoľvek   diskriminácie   každému   z   nositeľovzákladných   práv   a   slobôd.   Koncepcia týchto   konaní   musí   zabezpečovať   reálny   výkona ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesnézáruky   základných   práv   a slobôd.   Existenciou   takýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajúústavné   požiadavky   späté   s uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchtokonaní   predpokladá   aj   to,   že orgán   verejnej   moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konaniauskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a s využitím   všetkým   zákonomustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súdz   tohto   hľadiska   osobitne   pripomína   objektivitu   takého   postupu   orgánu   verejnej   moci(II. ÚS   9/00,   II.   ÚS   143/02).   Len   objektívnym   postupom   sa   v rozhodovacom   procesevylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívnypostup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojovzisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahujeaj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a ichvyužitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konaniaso   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto   postaveniavyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Gréckoz 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanejveci aj krajský súd a najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežnéhoprerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálnev takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základeformulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   predovšetkým   namieta,   že   krajský   súd   interpretovalprávnu normu takým spôsobom, ktorý je v rozpore s ustálenou judikatúrou, nerešpektovalrozhodnutie   ústavného   súdu   týkajúce   sa   základných   práv   a slobôd,   nereagoval   na   časťargumentácie   sťažovateľky   a   napadnutý   rozsudok   neodôvodnil   dostatočným   spôsobom.Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, sťažovateľka namieta, že najvyšší súdodmietol   dovolanie   sťažovateľky   bez   toho,   aby   sa   komplexne   zaoberal   námietkamisťažovateľky. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku č. k. 2 Cob/34/2013-299 z 19. novembra2013 krajský súd uviedol:

„... Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s vyhodnotením dôkazov, tak ako uviedol v odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa, ako aj s jeho právnym posúdením veci. Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd zdôrazňuje, zhodne ako súd prvého stupňa, že navrhovateľ v konaní neuniesol   dôkazné   bremeno,   pokiaľ   nepreukázal,   že   jeho   právo   akcionára   mohlo   byť obmedzené,   alebo   obmedzené   bolo,   nepreukázal   žiadnu   ujmu,   ktorá   mu   v   dôsledku zasadnutia valného zhromaždenia nastala, čo vyplýva priamo zo zákona, ako preukázanie porušenia zákona alebo spoločenskej zmluvy.

Súd   prvého   stupňa   sa   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   vysporiadal   so   všetkými námietkami uvádzanými navrhovateľom v jeho odvolaní, pričom k námietkam, sa podrobne vyjadril aj odporca, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, a na tieto poukazuje.

Preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil...“

Na   základe   citovaného   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   v napadnutomrozsudku   zaoberal a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal s relevantnýmiodvolacími   námietkami   sťažovateľky,   s   ktorými   sa   nestotožnil,   a   preto   rozsudok   súduprvého stupňa potvrdil ako vecne správny.

V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. 3 Obdo 13/2014 z 31. marca 2014najvyšší súd uviedol:

„...   Podľa   názoru   dovolateľa   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   nebolo   riadne odôvodnené.

Vzhľadom   na   uvedenú   námietku   žalovaného   bolo   potrebné   zaujať   právny   záver o tom, či nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. i) O. s. p., alebo či má za následok (len) procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. h) O. s. p.

Je potrebné uviesť, že vada konania uvedená v § 237 písm. i) O. s. p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (napr. II. ÚS 261/06). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje až intenzitu vady konania v zmysle § 237 O. s. p.

Ústava   Slovenskej   republiky   neupravuje,   aké   dôsledky   majú   jednotlivé   procesné nesprávnosti,   ku   ktorým   v   praxi   dochádza   v   konaní   pred   súdmi,   ani   nestanovuje predpoklady   ich   možnej   nápravy   v   opravnom   konaní.   Bližšiu   úpravu   ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto   pochybení   upravuje   Občiansky   súdny   poriadok   aj   predpoklady   a   podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný význam - vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (§ 237 O. s. p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania, nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p., považuje síce za relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), nie však za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania...

Dovolací   súd,   vychádzajúc   z   uvedeného,   dospel   k   záveru,   že   na   vytýkanú   vadu rozhodnutia odvolacieho súdu - nedostatočné odôvodnenie, by mohol prihliadnuť len vtedy, ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné z iného dôvodu...

Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s. p. (iba výskyt ktorej v konaní na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania žalobcu). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba) procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011 a sp. zn. 6 Cdo 41/2011). Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených žalobcom (§ 237 písm. f/ O. s. p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady konania   vymenované   v   §   237   O.   s.   p.   a   prípustnosť   podaného   dovolania   nevyplýva z ustanovenia   §   239   O.   s.   p.,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   odmietol   dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné...“

Najvyšší   súd   sa   v napadnutom   uznesení   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľnýmspôsobom aj vysporiadal s relevantnými argumentmi sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil,a preto dovolanie sťažovateľky odmietol. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožnopodľa   názoru   ústavného   súdu   považovať   za   zjavne   neodôvodnené   a   ani   za   arbitrárne,t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone,resp. popierajú   podstatu,   zmysel   a   účel   v   napadnutom   konaní   aplikovaných   ustanoveníprávnych predpisov.

Preskúmaním   sťažnosti   a jej   príloh,   ako   aj   oboch   rozhodnutí   krajského   súdua najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že námietky vznesené sťažovateľkou nie sú v príčinnejsúvislosti   s právnym   obsahom   rozhodnutí   a nezakladajú   právny   stav,   ktorý   by   mal   byťpredmetom ústavného prieskumu vykonaného ústavným súdom.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2015