SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 111/2015-22
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti GPW s. r. o., Vysoká 16, Bratislava,zastúpenej advokátskou kanceláriou VIVID LEGAL, s. r. o., Plynárenská 7/A,Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka Mgr. Linda Balháreková, vedenépod sp. zn. Rvp 9924/2014 a sp. zn. Rvp 9925/2014, ktorými namieta porušenie svojhozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikyv spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základnýchpráv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súduv Bratislave č. k. 2 Cob/34/2013-299 z 19. novembra 2013 a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 13/2014 z 31. marca 2014, a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti GPW s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 9924/2014a sp. zn. Rvp 9925/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedenépod sp. zn. III. ÚS 111/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti GPW s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli11. augusta 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti GPW s. r. o., Vysoká 16,Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalejlen „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Cob/34/2013-299 z 19. novembra 2013a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 3 Obdo 13/2014 z 31. marca 2014 (ďalej spoločne aj „napadnuté rozhodnutia“).
Sťažovateľka v sťažnostiach uviedla: «Dňa 22.06.2014 sa konalo riadne valné zhromaždenie (ďalej len „RVZ“) spoločnosti Majetkový Holding, a.s., so sídlom Prievozská 2/A, 82109 Bratislava, Slovenská republika, identifikačné číslo:, registrovanej v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sa, vložka číslo: 2846/B (ďalej len „Žalovaný“).
Na RVZ boli prijaté nasledovné uznesenia: i) uznesenie č. 1, ktorým boli zvolené orgány RVZ (ďalej len „Uznesenie č. 1“), ii) uznesenie č. 2, ktorým RVZ vzalo na vedomie výročnú správu Žalovaného za rok 2009 a schválilo účtovnú závierku Žalovaného za rok 2009 (ďalej len „Účtovná závierka“), návrh na rozdelenie zisku za rok 2009 a návrh na výplatu dividendy (ďalej len „Uznesenie č. 2“), iii) uznesenie č. 3, ktorým bol schválený audítor na overenie účtovnej závierky Žalovaného za rok 2010 (ďalej len „Uznesenie č. 3“) a iv) uznesenie č. 4, ktorým bola schválená zmena stanov Žalovaného (ďalej len „Uznesenie č. 4“) (Uznesenie č. 1, Uznesenie č. 2, Uznesenie č. 3 a Uznesenie č. 4 spolu ďalej len „Uznesenia“),
- Sťažovateľ ako žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava II dňa 22.09.2010 (ďalej len „Žaloba“) domáhal určenia neplatnosti Uznesení,
- Okresný súd Bratislava II Rozsudkom zo dňa 25.10.2012, č. k. 23Cb/256/2010-263, Žalobu zamietol v celom rozsahu a zaviazal Sťažovateľa na náhradu trov prvostupňového konania Žalovanému (ďalej len „Rozsudok OSBA II“),
- proti Rozsudku OSBA II podal Sťažovateľ odvolanie zo dňa 12.12.2012, doručené Okresnému súdu Bratislava II dňa 14.12.2012 (ďalej len „Odvolanie“),
- Krajský súd v Bratislave Odvolaniu nevyhovel a Rozsudkom zo dňa 19.11.2013, č. k. 2Cob/34/2013-299, potvrdil Rozsudok OSBA II a zaviazal Sťažovateľa na náhradu trov odvolacieho konania Žalovanému (ďalej len „Rozsudok KSBA“),
- proti Rozsudku KSBA podal Sťažovateľ dovolanie zo dňa 09.01.2014, ktoré bolo doručené Okresnému súdu Bratislava II dňa 09.01.2014 (ďalej len „Dovolanie“). Prípustnosť Dovolania Sťažovateľ založil podľa ust. § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) - t. j. dôvodom, že Sťažovateľovi bola postupom Krajského súdu v Bratislave, ako aj Okresného súdu Bratislava II odňatá možnosť konať pred týmito súdmi. Konkrétne pochybenia Krajského súdu v Bratislave a Okresného súdu Bratislava II, v dôsledku ktorých bola Sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred týmito súdmi, Sťažovateľ identifikoval a objasnil v bode IV. podbody 4.1. až 4.3. Dovolania,
- Najvyšší súd Slovenskej republiky Dovolaniu nevyhovel a Uznesením zo dňa 31.03.2014, sp. zn. 3 Obdo 13/2014, Dovolanie odmietol (ďalej len „Uznesenie NSSR“)... Sťažovateľ sa domáhal určenia neplatnosti Uznesení (alebo niektorých z nich) z troch základných dôvodov:
i) RVZ zvolali, organizačne zabezpečovali a viedli, a súčasne návrhy Uznesení na RVZ predkladali osoby, ktoré neboli členmi predstavenstva Žalovaného, ale boli tretími osobami voči Žalovanému, keďže do svojej funkcie boli zvolené ničotnými rozhodnutiami dozornej rady Žalovaného (ďalej len „Argument - zvolanie RVZ tretími osobami“); z uvedeného dôvodu sa Sťažovateľ domáhal určenia neplatnosti všetkých Uznesení;
ii) Účtovnú závierku neoveril audítor riadne ustanovený do svojej funkcie, t.j. audítor, ktorý by bol ustanovený do svojej funkcie na základe odporúčania výboru pre audit, keďže v čase ustanovenia daného audítora do funkcie, ani v čase konania RVZ nemal Žalovaný zriadený žiadny výbor pre audit a ani v tom čase ešte nedošlo k delegácii kompetencie výboru pre audit na dozornú radu; k delegácii kompetencie výboru pre audit na dozornú radu Žalovaného došlo až v dôsledku zmeny stanov Žalovaného prijatej na RVZ (ďalej len „Argument -absencia výboru pre audit“); z uvedeného dôvodu sa Sťažovateľ domáhal určenia neplatnosti Uznesenia č. 2 a
iii) návrh zmien stanov Žalovaného nebol pred RVZ, ani na RVZ predložený na preskúmanie dozornej rade Žalovaného (ďalej len „Argument - nepredloženie návrhu zmien stanov dozornej rade“); z uvedeného dôvodu sa Sťažovateľ domáhal určenia neplatnosti Uznesenia č. 4.»
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiachrozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob/34/2013-299z 19. novembra 2013 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 13/2014z 31. marca 2014 boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojenís čl. 1 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,napadnutý rozsudok krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu zruší a veci vrátina ďalšie konania a prizná jej úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločnékonanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.Rvp 9924/2014 a sp. zn. Rvp 9925/2014, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť,a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky, rozhodol ústavný súd aplikujúc§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1výroku tohto uznesenia.
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob/34/2013-299 z 19. novembra 2013 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 13/2014 z 31. marca 2014 (bod 2 výroku tohto uznesenia)
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým tento súd v odvolacomkonaní potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)č. k. 23 Cb/256/2010-263 z 25. októbra 2012, a napadnutým uznesením najvyššieho súdu,ktorým tento súd v dovolacom konaní dovolanie sťažovateľky odmietol.
Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, žek úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovaniea ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniťkonanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravytakýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľovzákladných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkona ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesnézáruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajúústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchtokonaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konaniauskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonomustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súdz tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci(II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procesevylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívnypostup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojovzisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahujeaj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ichvyužitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konaniaso všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postaveniavyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Gréckoz 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanejveci aj krajský súd a najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežnéhoprerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálnev takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základeformulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajský súd interpretovalprávnu normu takým spôsobom, ktorý je v rozpore s ustálenou judikatúrou, nerešpektovalrozhodnutie ústavného súdu týkajúce sa základných práv a slobôd, nereagoval na časťargumentácie sťažovateľky a napadnutý rozsudok neodôvodnil dostatočným spôsobom.Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, sťažovateľka namieta, že najvyšší súdodmietol dovolanie sťažovateľky bez toho, aby sa komplexne zaoberal námietkamisťažovateľky. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku č. k. 2 Cob/34/2013-299 z 19. novembra2013 krajský súd uviedol:
„... Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s vyhodnotením dôkazov, tak ako uviedol v odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa, ako aj s jeho právnym posúdením veci. Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd zdôrazňuje, zhodne ako súd prvého stupňa, že navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ nepreukázal, že jeho právo akcionára mohlo byť obmedzené, alebo obmedzené bolo, nepreukázal žiadnu ujmu, ktorá mu v dôsledku zasadnutia valného zhromaždenia nastala, čo vyplýva priamo zo zákona, ako preukázanie porušenia zákona alebo spoločenskej zmluvy.
Súd prvého stupňa sa odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal so všetkými námietkami uvádzanými navrhovateľom v jeho odvolaní, pričom k námietkam, sa podrobne vyjadril aj odporca, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, a na tieto poukazuje.
Preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil...“
Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutomrozsudku zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnýmiodvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto rozsudok súduprvého stupňa potvrdil ako vecne správny.
V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. 3 Obdo 13/2014 z 31. marca 2014najvyšší súd uviedol:
„... Podľa názoru dovolateľa rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo riadne odôvodnené.
Vzhľadom na uvedenú námietku žalovaného bolo potrebné zaujať právny záver o tom, či nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. i) O. s. p., alebo či má za následok (len) procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. h) O. s. p.
Je potrebné uviesť, že vada konania uvedená v § 237 písm. i) O. s. p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (napr. II. ÚS 261/06). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje až intenzitu vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný význam - vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (§ 237 O. s. p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania, nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p., považuje síce za relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), nie však za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania...
Dovolací súd, vychádzajúc z uvedeného, dospel k záveru, že na vytýkanú vadu rozhodnutia odvolacieho súdu - nedostatočné odôvodnenie, by mohol prihliadnuť len vtedy, ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné z iného dôvodu...
Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s. p. (iba výskyt ktorej v konaní na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania žalobcu). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba) procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011 a sp. zn. 6 Cdo 41/2011). Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených žalobcom (§ 237 písm. f/ O. s. p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady konania vymenované v § 237 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia § 239 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné...“
Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľnýmspôsobom aj vysporiadal s relevantnými argumentmi sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil,a preto dovolanie sťažovateľky odmietol. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožnopodľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne,t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone,resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanoveníprávnych predpisov.
Preskúmaním sťažnosti a jej príloh, ako aj oboch rozhodnutí krajského súdua najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že námietky vznesené sťažovateľkou nie sú v príčinnejsúvislosti s právnym obsahom rozhodnutí a nezakladajú právny stav, ktorý by mal byťpredmetom ústavného prieskumu vykonaného ústavným súdom.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. marca 2015