znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 111/2013-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť V. A., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., Advokátska kancelária,   Ž.,   pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 4/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. A. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2012 doručená   sťažnosť   V.   A.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre namietané   porušenie   jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 4/2010.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ mal 23. marca 2010 podať Krajskému súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   žalobu   o náhradu   škody   v zmysle   zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov.   Sťažovateľ   uvádza,   že   vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd bol v jeho veci nečinný, adresoval mu sťažnosť na prieťahy v konaní,   ktorou   sa   domáhal   nápravy   tohto   stavu.   Krajský   súd   na   základe   uvedenej sťažnosti sťažovateľovi 31. januára 2011 oznámil, že jeho vec postúpil okresnému súdu. Sťažovateľ   sa   nápravy   porušenia   svojho   základného   práva   následne   domáhal prostredníctvom   advokáta   na   okresnom   súde,   kde   však   bola   jeho   žiadosť   odložená s odôvodnením, že k podanej sťažnosti na prieťahy v konaní nebola priložená plná moc na zastupovanie.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   okresný   súd   od   momentu,   keď   mu   mala   byť   vec sťažovateľa   postúpená,   v nej   nevykonal   žiaden   procesný   úkon,   v čom   vidí   sťažovateľ porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy v označenom konaní okresného súdu.

Sťažovateľ na základe toho v sťažnosti žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na   ďalšie   konanie   a vo   veci   rozhodol   nálezom,   v ktorom   by   vyslovil   porušenie   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 4/2010, prikázal okresnému súdu v uvedenom konaní konať bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 4/2010.

Ústavný súd preskúmal podanú sťažnosť a zistil, že konanie, ktoré by zodpovedalo spisovej značke sťažovateľom v sťažnosti výslovne formulovanej (sp. zn. 2 C 4/2010), nie je pred okresným súdom vedené, a zároveň okresný súd oznámil, že neeviduje ani účastníka konania pod menom sťažovateľa.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu, resp. jeho argumentáciou a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Vzhľadom   na   zistenia   ústavného   súdu,   a to,   že   konanie   ktoré   by   zodpovedalo špecifikácii formulovanej sťažovateľom v podanej sťažnosti, pred okresným súdom nie je vôbec vedené, dospel ústavný súd k záveru o nedostatku príčinnej súvislosti medzi obsahom namietaného porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy a argumentáciou sťažovateľa prezentovanou v podanej   sťažnosti,   preto sťažnosť   posúdil   ako   zjavne   neopodstatnenú   a ako   takú   ju v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08, III. ÚS 190/2011).

Na   rámec   uvedeného   záveru   poukazuje   ústavný   súd   na   skutočnosť,   že   toto rozhodnutie nebráni sťažovateľovi v tom, aby sa mohol domáhať na ústavnom súde nápravy potenciálneho porušenia svojho základného práva v prípade, že v reálnom konaní (pokiaľ samozrejme   takéto   konanie   vôbec   existuje),   ktoré   sťažovateľ   neidentifikoval zodpovedajúcou   spisovou   značkou,   ďalej   pretrváva   stav   porušovania   predmetného základného práva.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2013