znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 111/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 197/2010-260 z 25. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára 2012 doručená sťažnosť J. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 197/2010-260 z 25. októbra 2011.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom doručeným   Okresnému   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   od   Slovenskej republiky – Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky domáhal:

1.   zaplatenia   náhrady   škody   v   sume   300   000   €   a   nemajetkovej   ujmy   v   sume 300 000 €, ku ktorým malo dôjsť nesprávnym úradným postupom príslušnej správy katastra pri zápise vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, ako aj nevyznačením informatívnej poznámky o začatí konania o určenie vlastníckeho práva na základe žiadosti sťažovateľa,

2. určenia, že boli porušené jeho práva zaručené dohovorom.

Po   čiastočnom   späťvzatí   návrhu   sťažovateľom   okresný   súd   rozsudkom   č.   k. 7 C 83/2009-236   z   24.   februára   2010   zastavil   konanie   v   časti   týkajúcej   sa   zaplatenia náhrady škody, a zároveň zamietol návrh v časti týkajúcej sa zaplatenia nemajetkovej ujmy a   určenia,   že   bolo   porušené   právo   sťažovateľa „pokojne   užívať   majetok“ podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“). V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že správa katastra sa   nedopustila   nesprávneho   úradného   postupu,   keď   na   základe   notárskej   zápisnice   – Osvedčenia o priebehu dražby zo dňa 11. 03. 2005 vykonala záznam vlastníckeho práva, keď práva k nehnuteľnostiam, ktoré vznikli, zmenili sa alebo zanikli príklepom licitátora na verejnej dražbe, sa zapisujú záznamom..., ktorý plní iba evidenčné funkcie, ktoré nemajú vplyv   na   vznik,   zmenu   ani   zánik   práv   k   nehnuteľnostiam...,   neprebieha   teda   vkladové konanie...   a   pri   zázname   vlastníckeho   práva,   ktoré   vzniklo,   zmenilo   sa   alebo   zaniklo príklepom licitátora nemôže ani posudzovať, či dražba prebehla platne alebo nie. Platnosť dražby môže posudzovať iba súd, na základe návrhu dotknutej osoby, podaného v zákonnej lehote...   Ďalej dospel k záveru,   že správa katastra nebola povinná na základe žiadosti navrhovateľa...   zapísať   do   katastra   nehnuteľností   informatívnu   poznámku,   pretože   sa nejednalo o žiaden z prípadov uvedených v ustanovení § 39 ods. 1 a 2 katastrálneho zákona upravujúcich skutočnosti, o ktorých správa katastra vyznačí v katastri poznámku. Okrem toho nebola splnená ani ďalšia podmienka pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, resp. nemajetkovú   ujmu,   a   to   existencia   príčinnej   súvislosti   medzi   nesprávnym   úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy... Návrh navrhovateľa v časti, v ktorej sa domáhal určenia, že boli porušené jeho základné ľudské práva, posúdil ako určovaciu žalobu podľa § 80 psím. c) O. s. p. s odôvodnením, že konanie pred ústavným súdom nemožno začať na základe postúpenia veci všeobecným súdom, a preto nemohol zastaviť konanie v tejto časti pre nedostatok právomoci a postúpiť vec ústavnému súdu... Dospel k záveru, že navrhovateľ ani neuviedol, aký má naliehavý právny záujem na požadovanom určení a ani existenciu naliehavého právneho záujmu žiadnym spôsobom nepreukázal...“

Proti   uvedenému   rozsudku   v   časti,   v   ktorej   okresný   súd   návrh   zamietol,   podal sťažovateľ odvolanie. Namietal, že v konaní došlo k vadám podľa § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), t. j. že postupom okresného súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo odôvodnil tým, že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   8   Co   197/2010-260   z   25.   októbra   2011   rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   rozsudok   krajského   súdu   považuje   za nespravodlivý. Nespravodlivosť vidí v svojvôli rozhodovania, keďže v jeho prípade mal „súd“ prihliadať na čl. 154c ústavy, podľa ktorého má dohovor prednosť pred „domácimi“ zákonmi,   ak   zabezpečuje   väčší   rozsah   ochrany   ľudských   práv   a   základných   slobôd. Vzhľadom na „znaky osobitného zreteľa“ spočívajúce v tom, že zavinením iných osôb prišiel o strechu nad hlavou a stal sa bezdomovcom a že „zákon o dobrovoľných dražbách pred svojou novelizáciou nezabezpečoval dostatočnú ochranu vlastníckych práv pôvodného vlastníka v zmysle Dohovoru... pred svojvôľou tretích osôb“, mal krajský súd rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 197/2010-260 z 25. októbra 2011 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na   ďalšie   konanie   a   aby   sťažovateľovi   priznal   finančné   zadosťučinenie   a   náhradu   trov právneho zastúpenia advokátovi ustanovenému ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 263/03, III. ÚS 218/07).

Preskúmaním   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   jej   predmetom   je   nespokojnosť sťažovateľa s rozsudkom   krajského súdu č. k. 8 Co 197/2010-260 z 25. októbra 2011, ktorým tento potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa v časti týkajúcej   sa   zaplatenia   nemajetkovej   ujmy   orgánom   verejnej   správy   a určenia,   že   bolo porušené   jeho   právo „pokojne   užívať   majetok“ podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu. Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za nespravodlivý a myslí si, že krajský súd mal rozhodnúť tak, ako to navrhol vo svojom odvolaní.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že sťažovateľ námietku porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v sťažnosti osobitne nezdôvodnil a k námietke porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len uviedol, že citovaný článok „zaručuje súdne konanie, ktoré musí poskytovať určité garancie procesnej povahy“, avšak bez toho, aby konkrétne špecifikoval, k porušeniu akých princípov spravodlivého súdneho procesu zo strany všeobecných súdov v jeho veci došlo.

Medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 71/97, III. ÚS 517/2011).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo na spravodlivé   prejednanie   veci   zahŕňa   v   sebe   princíp   rovnosti   zbraní,   princíp kontradiktórnosti   konania,   právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   dostatočné   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.   Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon   spravodlivosti   nie   je   arbitrárny,   neprehľadný   a   že   rozhodovanie   súdu   je kontrolovateľné.

Do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   však nepatrí   právo   účastníka   konania, aby sa   všeobecný   súd   stotožnil   s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie   návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav   a   po   použití   relevantných   právnych   noriem   vo   veci   rozhodnú   za   predpokladu,   že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné   uvažovať len   v   prípade,   ak by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva: „Navrhovateľ svoje odvolanie odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v §   221   ods..   1   písm.   f)   O.   s.   p.   a   tým,   že   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ustanovenie § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. upravuje zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa v prípade, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom...

V prejednávanej veci odvolací súd nezistil žiaden taký postup súdu prvého stupňa, ktorým   by   znemožnil   navrhovateľovi   realizáciu   jeho   procesných   práv   priznaných   mu v občianskom súdnom konaní, teda taký postup, v dôsledku ktorého by navrhovateľ bol vylúčený z procesných úkonov, ktoré mu patria a ktorým postupom by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Odvolanie navrhovateľa okrem toho obsahuje len všeobecný odkaz na tento odvolací dôvod bez uvedenia konkrétneho postupu súdu, ktorým by mu bola znemožnená realizácia jeho procesných práv a bol by ním naplnený tento odvolací dôvod... Keďže   navrhovateľ   sa   v   konaní   domáhal   náhrady   nemajetkovej   ujmy   voči   štátu z titulu   nesprávneho   úradného   postupu   odporcu...   správne   súd   prvého   stupňa navrhovateľom   uplatnený   nárok   posudzoval   podľa   príslušných   ustanovení   zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a pri posudzovaní správnosti vytýkaného úradného postupu odporcu správne aplikoval príslušné ustanovenia zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o   zápise   vlastníckych   a   iných   práv   k   nehnuteľnostiam,   ktoré   zákonné   ustanovenia v odôvodnení napadnutého rozsudku aj citoval, teda použil správny právny predpis a podľa názoru odvolacieho súdu tento aj správne interpretoval a zo skutkových záverov vyvodil správne právne závery.

Správne   súd   prvého   stupňa   skúmal   splnenie   zákonom   stanovených   predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z...

Správne súd prvého stupňa dospel tiež k záveru, že na určení porušenia základných ľudských práv chránených Dohovorom a Ústavou Slovenskej republiky navrhovateľ nemá naliehavý   právny   záujem   keď   podľa   ustálenej   judikatúry   tento   základný   predpoklad úspešnosti určovacej žaloby možno považovať za splnený vtedy, ak by bez požadovaného určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa, alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne   postavenie   neistým.   Určovacia   žaloba,   má   preventívnu   povahu   a   má   za   účel poskytnúť ochranu právnemu postaveniu žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu právneho stavu alebo práva; nie je preto opodstatnená tam, kde právny vzťah alebo právo už boli porušené   a   kde   je   preto   právnym   prostriedkom   ochrany   právneho   vzťahu   alebo   práva žaloba o plnenie. Z tvrdení navrhovateľa nevyplýva ohrozenie jeho práva alebo právneho postavenia,   keď   tvrdí,   že   jeho   základné   práva   už   boli   porušené,   a   teda   právnym prostriedkom ochrany jeho práv nemôže byť určovacia žaloba.

Z   uvedených   dôvodov   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   obsah   odvolania navrhovateľa nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali   za   následok   zmenu   skutkového   stavu   alebo   by   spochybňovali   správnosť   právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s vyhodnotením vykonaných dôkazov, právnym   posúdením   veci   súdom   prvého   stupňa,   ako   aj   s   odôvodnením   rozsudku   súdu prvého stupňa v napadnutej časti, majúcim všetky zákonom stanovené náležitosti podľa § 157 ods. 2 O. s. p., a preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.“

Ústavný   súd   nezistil   existenciu   okolností   nasvedčujúcich   tomu,   že   by   napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu bolo možné považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený, resp. za taký, ktorý by popieral zmysel práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. V danej veci bol dostatočne zistený   skutkový   stav,   všeobecné   súdy   použili   relevantné   právne   normy   a   vyložili   ich ústavne konformným spôsobom, z odôvodnenia ich rozhodnutí dostatočne zrozumiteľne vyplýva, čo bolo dôvodom ako zamietnutia návrhu sťažovateľa okresným súdom, tak aj potvrdenia rozsudku okresného súdu krajským súdom. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery rozhodnutí všeobecných súdov.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľa, preto   jeho   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.   Z   tohto   dôvodu   bolo   bez   právneho   významu   rozhodovať   o   ďalších návrhoch sťažovateľa uvedených v sťažnosti.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy sa možno len v medziach   zákonov,   ktoré   tieto   ustanovenia   vykonávajú.   Toto   pravidlo   sa   vzťahuje   aj na základné   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy, ktoré možno považovať konajúcim súdom za rešpektované, ak tento postupoval   v   súlade   s   ustanoveniami   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (napr. III. ÚS 322/08, II. ÚS 467/08).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2012