znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 111/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. H., K., zastúpeného advokátom JUDr. T. P., K., pre namietané   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 151/2010 z 30. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Ľ. H.   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára 2011 doručená sťažnosť Ing. Ľ. H., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. P., K., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 151/2010 z 30. novembra 2010.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ je odporcom v konaní o zvýšenie výživného pre jeho maloleté deti vedenom na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp.   zn.   27   P   300/2008.   Počas   súdneho   konania   sťažovateľ   nadobudol   presvedčenie,   že sudkyňa   konajúca   vo   veci   je   proti   nemu   zaujatá   a   porušuje   požiadavku   rovnakého postavenia účastníkov konania pred súdom, čo v konečnom dôsledku znamená, že nie je zaručené   spravodlivé   rozhodnutie   vo   veci.   Na   skutočnosti,   ktoré   svedčia   jeho tvrdeniu, poukázal sťažovateľ v námietke zaujatosti, ktorú podal 29. marca 2010 a opätovne 7. mája 2010. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 7 NcC 10/2010 z 25. júna 2010 rozhodol, že sudkyňa konajúca vo veci nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci. Poukazujúc na uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 219/2010 podal sťažovateľ voči uzneseniu krajského súdu dovolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 151/2010 z 30. novembra 2010 konanie o dovolaní sťažovateľa zastavil.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:„Podľa názoru Ústavného súdu SR vysloveného v rozhodnutí II ÚS 136/08, ktorý je možno   aplikovať   i   na   môj   prípad,   je   postup,   ktorým   súd   odníma   účastníkovi   konania možnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý obsahoval zistenie významné pre jeho rozhodnutie a vytvorí tak dotknutému účastníkovi konania podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení, než akými disponuje druhý účastník konania, je nielen porušenie základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ale aj porušením princípu kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie

Mám vážne pochybnosti o tom, že sudkyňa reprezentuje nestrannosť súdu, ktorý má prejednať vec tak, ako to vyplýva z čl. 46, ods. 1 Ústavy SR a čl. 6, ods. 1 Dohovoru. Podľa   súdnej   praxe   Ústavného   súdu   sa   nestrannosť   definuje   ako   neprítomnosť predsudku /zaujatosti/ a straníckosti.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a zároveň žiada, aby ústavný súd „vydal predbežné opatrenie, ktorým sa odloží   vykonateľnosť   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k. 1 Cdo 151/2010, zo dňa 30. 11. 2010“.

Po   vykonaní   potrebného   dokazovania   súdnym   spisom   okresného   súdu   sp.   zn. 27 P 300/2007 sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo Ing. Ľ. H. vo veci namietaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46, ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Cdo 151/2010, zo dňa 30. 11. 2010 porušené bolo.

2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Cdo 151/2010, zo dňa 30. 11. 2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v čiastke 2 000,- EUR.

4.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   nahradiť   trovy   právneho zastupovania sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona   o   ústavnom   súde,   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo   osobitnej   podmienky   je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Z   obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   označených základných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 151/2010 z 30. novembra 2010. Týmto   uznesením,   ako   už   bolo   uvedené,   rozhodol   najvyšší   súd   o   zastavení   konania o dovolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 7 NcC 10/2010 z 25. júna 2010, v ktorom krajský súd rozhodol o námietke zaujatosti proti sudkyni konajúcej vo veci starostlivosti o maloleté deti. Dovolanie sťažovateľa tak smeruje proti rozhodnutiu súdu v merite veci, pričom využíva na spochybnenie rozhodnutia v merite procesné rozhodnutie týkajúce sa vznesenej námietky proti zákonnej sudkyni.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol: „V   danom   prípade   dovolanie   smeruje   proti   uzneseniu,   ktorým   Krajský   súd v Košiciach ako nadriadený súd (nie ako súd odvolací) rozhodol o námietke zaujatosti voči vec prejednávajúcemu sudcovi (§ 16 ods. 1 O. s. p.).

Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa § 10a ods. 1 O. s. p. o dovolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako odvolacích súdov rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

V ostatne citovanom ustanovení Občianskeho súdneho poriadku je upravená funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak, že tento súd je príslušný rozhodovať o   dovolaniach   vtedy,   ak   je   dovolaním   napádané   rozhodnutie   krajského   súdu   vydané v odvolacom konaní. Zhodne stým je podľa § 236 ods. 1 O. s. p. spôsobilým predmetom dovolania len právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, teda rozhodnutie vydané v konaní o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa.

Rozhodovanie   krajského   súdu   o   námietke   zaujatosti   podľa   §   16   ods.   1   O.   s.   p. nemožno považovať (zamieňať) za rozhodnutie odvolacieho súdu. Krajský súd v konaní o námietke zaujatosti rozhoduje   ako   nadriadený súd   príslušnému   okresnému súdu.   Keď rozhoduje o tom, či sudca okresného súdu je alebo nie je vylúčený, koná tak nie na základe odvolania,   ale   na   základe   zákonom   predpokladaného   postupu:   sudcu   možno   vylúčiť z prejednávania   a   rozhodovania   veci   buď   na   návrh   účastníka   súdneho   konania   (§   15a O. s. p.),   alebo   na   základe   návrhu   (oznámenia)   samotného   sudcu   (§   15   O.   s.   p.). Rozhodovanie   krajského   súdu   ako   súdu   nadriadeného   sa   deje   v   zmysle   organizačných vzťahov vo vnútri sústavy súdov, teda nie v rámci inštančných vzťahov; na tieto zásadné rozdiely napokon veľmi jasne upozornil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze zo 14. januára 2004 sp. zn. III. ÚS 164/03.

Podľa § 103 O.   s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví (§ 104 ods. 1 prvá veta O. s. p.).

Z doposiaľ uvedeného je zrejmé, že Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je funkčne príslušný   na   rozhodovanie   o   dovolaní,   ktorým   bolo   napadnuté   predmetné   uznesenie krajského súdu ako nadriadeného súdu, lebo sa tu nejedná o rozhodnutie, ktoré by bolo vydané   v   odvolacom   konaní.   Treba   zdôrazniť,   resp.   aj   zopakovať,   že   rozhodnutie nadriadeného   súdu   vydané   v   konaní   o   vylúčenie   sudcu   (§   16   ods.   1   O.   s.   p.)   je   síce rozhodnutie konečné, ale je vynesené mimo rámca inštančného postupu; v takomto prípade krajský   súd   nekonal   ani   ako   súd   prvého   stupňa   a   ani   ako   súd   odvolací.   Proti   takému rozhodnutiu   zákon   nepripúšťa   žiadny   opravný   prostriedok   (teda   ani   dovolanie   ako mimoriadny   opravný   prostriedok   účastníka;   vyslovený   záver   o   chýbajúcej   funkčnej príslušnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky platí preto i v prípade, že podanie - opravný prostriedok by sa neposúdil ako dovolanie, ale ako odvolanie). Ďalším záverom, ktorý z takéhoto stavu vyplýva, je, že nejestvuje žiadny funkčne príslušný súd, ktorý by mohol   o   takomto   opravnom   prostriedku   rozhodnúť.   Tieto   závery   sú   v   úplnej   zhode s konštantnou judikatúrou zaujatou k danej otázke (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97, publikované v časopise Zo súdnej praxe v čísle vydania /zväzku/ 4 ročník 1998 na strane 81. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 176/2009 z 13. novembra 2009).

So zreteľom na to, že dovolanie otca maloletých detí smeruje proti takému uzneseniu krajského súdu, kde nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (a ani žiadneho iného súdu) o ňom rozhodovať, nezostalo iné riešenie, než aby pre uvedený neodstrániteľný nedostatok podmienky konania bolo konanie o tomto opravnom prostriedku v zmysle § 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p. zastavené.“

Podľa   ustanovenia   §   14 ods.   1 Občianskeho súdneho   poriadku   v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej aj „OSP“) sú sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti   o   ich   nezaujatosti.   Podľa   odseku   3   citovaného   ustanovenia   dôvodom   na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci.

Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Podľa § 15a ods. 2 OSP účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1 najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

Podľa   §   15a   ods.   3   OSP   v   námietke   zaujatosti   musí   byť   uvedené,   proti   komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Podľa § 16 ods. 1 OSP súd predloží vec nadriadenému súdu s vyjadrením sudcu na rozhodnutie o námietke zaujatosti do 15 dní od jej podania.

V   zmysle   citovaného   uznesenia   sa   námietka   zaujatosti   sudcu   predkladá nadriadenému súdu, ktorý v tomto prípade nerozhoduje ako súd odvolací, a ani rozhodnutie o námietke zaujatosti nemá povahu rozhodnutia odvolacieho súdu ako rozhodnutia, proti ktorému Občiansky súdny poriadok výlučne pripúšťa v zmysle § 236 až § 239 použitie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Krajský súd ako nadriadený súd bol oprávnený s konečnou platnosťou rozhodnúť o námietke zaujatosti vrátane otázky, či sa námietka   zaujatosti   týka   len   okolností,   ktoré   spočívajú   v   postupe   sudcu   v   konaní o prerokúvanej veci. Kvalifikovanie rozhodnutia o námietke zaujatosti ako uznesenia, proti ktorému   Občiansky   súdny   poriadok   nepripúšťa   dovolanie   najvyšším   súdom,   posúdil ústavný   súd   ako   taký   dôvod   pre   jeho   rozhodnutie,   ktorý   je   v   súlade   s   citovanými uzneseniami Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre tiež uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Preto postup a rozhodovanie   najvyššieho   súdu   v   zmysle   platného   a   účinného   všeobecne   záväzného právneho   predpisu   v   žiadnom   prípade   nemôže   mať   za   následok   porušenie   ústavou garantovaných   základných   práv   sťažovateľa,   pretože   nie   je   arbitrárne   ani   zjavne neodôvodnené.

Ústavný súd k sťažnosti ešte poznamenáva, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré podľa názoru sťažovateľa nie je v súlade so všeobecne záväzným právnym predpisom, je skutočnosťou, ktorá poskytuje sťažovateľovi možnosť napadnúť rozhodnutie vo veci samej odvolaním. Ďalej k veci ešte dodáva, že realizácia základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečená aj v rámci dovolacieho konania (§ 237 OSP).

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo treba preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   posúdil   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú a odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2011