znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 111/2010-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. apríla 2010 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika v konaní o sťažnosti Ing. E. S., K., zastúpeného spoločnosťou A., s. r. o., Ž., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. M. Ch., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 471/98 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. E. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Čadca   v   konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 471/98   p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing. E. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur),   ktoré   je   Okresný   súd   Čadca p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Čadca j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. E. S. trovy konania v sume 303,31   €   (slovom   tristotri   eur   a   tridsaťjeden   centov)   na   účet   spoločnosti   Advokátska kancelária, s. r. o., Vojtecha Tvrdého 17, Žilina, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Milan Chovanec, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. III. ÚS 111/2010 z 9. marca 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. E. S. (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 471/98.

K sťažnosti sa vyjadril i okresný súd, ktorý vo svojom podaní Spr 380/10 z 25. marca 2010   doručenom   ústavnému   súdu   7.   apríla   2010   okrem   podrobnej   chronológie   úkonov účastníkov   a   okresného   súdu   od   30.   marca   1998,   keď   bola   podaná   žaloba „o určenie existencie   práva   prechodu   cez   pozemok“, uviedol,   že   v   konaní   sa   vyskytli   zbytočné prieťahy.

Právny zástupca sťažovateľa sa k stanovisku okresného súdu nevyjadril.

Z obsahu sťažnosti, k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ale aj zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že v konaní od 14. mája 1998 do podania sťažnosti   ústavnému súdu   (február 2010) nariadil   spolu sedem   pojednávaní, na ktorých vykonal aj dokazovanie, vypočul účastníkov konania a svedkov, dvakrát vyhlásil rozsudok vo veci samej 11. februára 2006, 17. januára 2007 a raz doplňujúci rozsudok 4. mája 2009. Jeho rozhodnutie z 11. februára 2006 však bolo zrušené odvolacím súdom 11. mája 2006.

Okrem toho 16. júna 2000 a 27. decembra 2000 okresný súd dvakrát zamietol návrh na vydanie predbežného opatrenia, ale jeho rozhodnutia boli 19. decembra 2000 a 24. júna 2001 uzneseniami krajského súdu zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Dňa 2. septembra 2002 okresný súd uznesením č. k. 9 C 471/98-131 vyhovel návrhu sťažovateľov na vydanie predbežného opatrenia. Proti tomuto rozhodnutiu podal 23. septembra   2002   odvolanie   sťažovateľ.   Dňa   30.   apríla   2003   krajský   súd   uznesením sp. zn.   5   Co   65/03   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   o   vyhovení   návrhu   na   vydanie predbežného   opatrenia.   Návrhu   sťažovateľa   na   zrušenie   predbežného   opatrenia   (5.   jún 2009) okresný súd nevyhovel 8. júna 2009.

V dňoch 25. septembra 1998 a 30. septembra 2003 sa uskutočnili ešte ohliadky na mieste samom a 22. apríla 1999 okresný súd uznesením č. k. 9 C 471/98-44 napadnuté konanie zastavil, ale 22. októbra 1999 krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 2095/99 zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd tiež viackrát od roku 1998 do 2005 vyzýval navrhovateľov na doplnenie žaloby a zmenu petitu.

Krajský súd (spis predložený okresným súdom 2. októbra 2009) vrátil okresnému súdu   18.   decembra   2009   bez   rozhodnutia   o   opravných   prostriedkoch,   pretože   mu   bol predčasne   predložený.   Dňa   25.   februára   2010   okresný   súd   vydal   opravné   uznesenie   k uzneseniu z 8. júla 2009. Dňa 22. marca 2010 okresný súd spis predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02,   III.   ÚS   142/03)   zohľadnil   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú   právna   a   faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 202/05).

1.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   predmetnom   konaní   okresný   súd   rozhoduje o viacerých   nárokoch   navrhovateľov,   ktorými   sa   domáhali   najmä   určenia   práva zodpovedajúceho   vecnému   bremenu   spočívajúceho   v   práve   prechodu   cez   pozemok,   na určenie vlastníctva k spornému pozemku a podobne. Toto konanie začalo v marci 1998 a dosiaľ   nie je právoplatne skončené. Takéto   typy   konania možno považovať za   bežnú súčasť sporovej agendy všeobecných súdov, podklad na rozhodnutie tvorí súdnou praxou ustálená   a   používaná   právna   úprava   obsiahnutá   najmä   v   Občianskom   zákonníku.   Istú skutkovú   zložitosť   veci   komplikuje   síce   množstvo   nekvalifikovaných   podaní navrhovateľov, ktorí menia a rozširujú predmet žaloby, na ktoré okresný súd musel vždy reagovať alebo rozhodovať o ich návrhoch na vydanie predbežných opatrení, ale tiež to, že okresný   súd   musel   vypočuť   viacerých   svedkov   a   posúdiť   viaceré   listinné   dôkazy. Vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania ústavný súd však konštatuje, že tieto okolnosti nemohli ovplyvniť doterajšiu dĺžku konania výraznou mierou a okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti ani nenamietol právnu alebo skutkovú zložitosť veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria ústavný súd po preskúmaní spisu okresného súdu konštatuje, že sťažovateľ bol ako žalovaný účastník aktívny,   podal aj sťažnosti na zbytočné prieťahy a nepodieľal sa na predĺžení tohto konania. Ani okresný súd nemal k jeho správaniu žiadne námietky. Na jeho ťarchu nemožno pripísať to, že navrhovatelia podali nekvalifikovaný návrh, ktorý neustále menili a upresňovali.

3. Pri hodnotení samotného postupu okresného súdu ústavný súd poukazuje na to, že trvanie   napadnutého   konania   od   roku   1998   je   už   samo   osebe   celkom   jednoznačne neprimerané. Podľa názoru ústavného súdu konania, ktoré trvajú tak neobyčajne dlho, ako to   je   v   danej   veci,   možno   už   len   na   základe   jeho   posúdenia   ako   celku   považovať   za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne napr. IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 173/05, IV. ÚS 251/05, II. ÚS 3/09).

Aj keď okresný súd vykonal množstvo jednoduchých procesných úkonov a nariadil viackrát   pojednávanie,   na   ktorých   vykonal   dokazovanie   výsluchom   účastníkov   konania a svedkov, resp. vo veci už dvakrát rozsudkom rozhodol, takmer celý priebeh konania je poznačený nielen nečinnosťou, ale najmä nesústredenosťou a neefektívnosťou jeho postupu, čo malo vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Pri   hodnotení   postupu   okresného   súdu   v   namietanom   konaní   ústavný   súd   zistil, že v jeho konaní sa vyskytli opakovane menšie štvormesačné (od 30. septembra 2003 až do 29. januára 2004) až šesťmesačné (od 27. februára 2004 do 18. augusta 2004) či väčšie obdobia nečinnosti, a to konkrétne od 30. apríla 2001 do 29. júla 2002 (pätnásť mesiacov). Okrem toho okresný súd nepreukázal efektívnu procesnú činnosť v období od 22. apríla 1999 do 12. apríla 2000, keď sa vo veci nekonalo v dôsledku jeho rozhodnutia o zastavení konania. Toto rozhodnutie bolo odvolacím súdom zrušené. O jeho neefektívnej činnosti svedčí aj skutočnosť, že hoci okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom až dvakrát (11.   februára   2006   a   17.   januára   2007),   do   dnešného   dňa   nie   je   vec   ešte   právoplatne skončená. Rozhodnutie okresného súdu z 11. februára 2006 totiž bolo na základe odvolania účastníkov   v   napadnutej   časti   zrušené   odvolacím   súdom,   pretože   súd   prvého   stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav [§ 221 ods. 1 písm. h) OSP platného v relevantnom čase].

Okresný súd síce druhýkrát rozsudkom rozhodol už 17. januára 2007, ale o odvolaní sťažovateľa   proti   tomuto   rozsudku   doručenému   okresnému   súdu   ešte   5.   marca   2007   a odvolaní   proti   jeho   doplňujúcemu   rozsudku   zo   4.   júna   2009   ešte   dosiaľ   odvolací   súd nerozhodoval (dvakrát spis vrátil okresnému súdu, a to 27. októbra 2008 a 18. decembra 2009, pretože mu bol predčasne predložený).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   vyslovil,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 471/98 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Aj napriek tomuto zisteniu však ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 471/98 konal, pretože táto povinnosť mu už bola uložená v konaní ústavného   súdu   nálezom   sp.   zn.   I.   ÚS   355/06   z   10.   septembra   2007,   v   ktorom   podali sťažnosť iní účastníci tohto konania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.   Podľa   §   56   ods.   5   citovaného   zákona   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal v petite aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 8 000 € (v IV. časti sťažnosti v bode1 sa uvádza aj suma 200 000 Sk) z dôvodov uvedených v jeho sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktorého cieľom je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Pri určení jeho výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Sťažovateľ je účastníkom konania pred okresným súdom, ktorý aj napriek tomu, že ústavný súd už raz nálezom v septembri 2007 vyslovil porušenie práv iných účastníkov, vo   veci   efektívne   nekonal.   Preto   posudzujúc   i   túto   okolnosť   ústavný   súd   považoval za primerané priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom spoločnosťou A., s. r. o., Ž. (ďalej len „advokátska kancelária“), v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. M. Ch. Sťažovateľ si uplatnil trovy konania spolu v sume 303,31 €.

Ústavný súd pri priznaní trov vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009 (721,40 €).

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov konania   nepresahuje   sumu   vypočítanú   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, preto priznal trovy právneho zastúpenia celkovo   za   dva   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v   roku   2010   (prevzatie   a   prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v sume 2 x 120,23 € a k tomu náhradu režijného paušálu v sume 2 x 7,21 € a 19 % DPH, pretože spoločnosť je platcom dane z pridanej hodnoty. Úhrada bola priznaná spolu v celkovej sume 303,31 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet advokátskej kancelárie (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2010