znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 111/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., F., zastúpeného advokátkou Mgr. V. H., L., vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku   podľa čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co 217/07 z 25. septembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2008 faxom a 8. januára 2008 poštou doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), rozsudkom Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   14   Co   217/07 z 25. septembra 2007.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou Okresnému súdu Lučenec (ďalej   len   „okresný   súd“)   sa   navrhovatelia   domáhali   uloženia   povinnosti   sťažovateľovi odstrániť časť stavby, ktorej základy podľa jeho tvrdenia sú na jeho pozemku.

Okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 186/04-157 z 23. apríla 2007 uložil sťažovateľovi „odstrániť časť stavby pozostávajúcu z oplechovanej dosky, vrátane prekrývajúceho plechu strechy   -   presah cca   4   -   5   cm   vo   výške   cca   250   -   300   mm   a   hrúbke   20   mm, pripevnenej   po   celej   dĺžke k   pomúrnici   uloženej   na   obvodovom   múre   prístavby postavenej na KN parc. č.... zapísanej na LV č.... kat. úz. F., Správa katastra L. vo vlastníctve sťažovateľa, ktorá prečnieva nad pozemok navrhovateľov (...), KN parc. č.... zast. plochy a nádvoria o výmere 324 m2 zapísanej na LV č.... kat. úz. F. v tejto prečnievajúcej časti, v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku“.

Rozsudok   prvostupňového   súdu   napadol   sťažovateľ   odvolaním,   pretože ho považoval za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.

Podľa sťažovateľa „Okresný súd vôbec nevykonal dokazovanie na   zistenie, či   vôbec dochádza k presahu stavby nad susedný pozemok a či neomietnutý múr tvorí hranicu   pozemku,   ale   tieto   skutočnosti   v   odôvodnení   uvádza   ako   preukázané fakty a dokonca výrok rozsudku formuluje nepresne a podľa názoru sťažovateľa nevykonateľné, že   tento   má   odstrániť   presahujúcu   časť   stavby. Znalkyňa   z   odboru   stavebníctvo   sa nemôže   kvalifikovane   vyjadriť   k priebehu hraníc   pozemkov   a   tiež   k   okolnosti,   ktorú namietal sťažovateľ, že pokiaľ je oplechovaná doska priamo na hranici pozemku jej šírka   4   až   5   cm   nie   je presahom,   ale   sa   nachádza   v   rámci   povolenej   odchýlky   pri presnosti merania.

Okresný   súd   poskytol   ochranu   údajne   ohrozenému   vlastníckemu   právu navrhovateľov a to napriek tomu, že zo záverov znaleckého dokazovania vyplynulo, že navrhovateľom   zakončením   prístavby   doskou   zo   strany odporcu   (sťažovateľa)   žiadna škoda   nevznikla   a   na   druhej   strane,   ale odstránenie   tejto   dosky   závažným   spôsobom zasiahne   do   vlastníckeho   práva sťažovateľa   -   poškodí   mu   statiku   stavby   a   stavbu celkove   znehodnotí.   Na odstránenie   stavby   tak,   aby   nedošlo   k   jej   poškodeniu   by sťažovateľ musel vynaložiť 88. 680,- Sk.

Okresný   súd   svoje   závery   odôvodnil   v   podstate   len   tým,   že   odporca   začal stavať bez stavebného povolenia.

S vysloveným právnym prvostupňového súdu sa stotožnil i Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý napadnuté rozhodnutie v zásade potvrdil. (...)

Krajský   súd   pri   posudzovaní   zásahu   do   vlastníckeho   práva   navrhovateľov nevychádzal zo skutočnosti, že sa jedná o susediace nehnuteľnosti a teda v súdenej veci sa nejedná len o vlastnícke práva navrhovateľov, ale aj o vlastnícke práva odporcu. Rozhodnutie   krajského   súdu   dôsledne   nerešpektuje   ústavné   princípy rovnosti vlastníckeho   práva   a   zákazu   diskriminácie   vyjadrené   v   článku   20 Ústavy   Slovenskej republiky,   pretože závažnosť zásahu do vlastníckeho práva navrhovateľov   je   v   zjavnom nepomere   k   závažnosti   zásahu   do   vlastníckeho práva   sťažovateľa,   ku   ktorému   došlo rozhodnutím súdu.

Z   vykonaného   dokazovania   vyplynulo   len   to,   že   oplechovaná   doska   je   naozaj pripevnená   na   pomúrnici   neomietnutého   múru,   ktorý   stojí   medzí pozemkami   odporcu a navrhovateľov a mal by tvoriť hranicu pozemkov (čo však nebolo preukázané) a to, že jej odstránením sa stavba sťažovateľa znehodnotí, alebo tento vynaloží 88.680,- Sk na jej záchranu a tiež to, že existencia tejto stavby nepredstavuje pre navrhovateľov žiadnu škodu. Napriek   tomu   krajský   súd   rozporne   a   bez   akejkoľvek   opory   vo   vykonanom dokazovaní konštatuje, že existencia oplechovanej dosky predstavuje vznik nebezpečenstva škody   u   navrhovateľov,   a   to   bez   náležitého   odôvodnenia, prečo   sa   rovnako   ako prvostupňový súd v tejto otázke odchýlil od záverov znaleckého dokazovania.

Rozsudok   je   diskrimináciou   sťažovateľa   na   úkor   druhého   vlastníka susediacej nehnuteľnosti, pretože mu ukladá povinnosti spôsobujúce mu závažnú majetkovú ujmu na ochranu   vlastníckeho   práva,   ktorého   porušenie nebolo   preukázané   a   tiež   na   ochranu druhého vlastníka pred škodou, ktorej vznik vlastne nehrozí.

Takto   vlastnícke   práva   sťažovateľa   a   navrhovateľov   nemajú   rovnaký obsah a nepožívajú rovnakú ochranu.

Rozpornosť rozsudku s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. je porušením povinnosti všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako   i   právnej   stránky   rozhodnutia. V tejto okolnosti sťažovateľ vidí porušenie svojho práva   na   spravodlivú   súdnu ochranu   garantovaného   článkom   46   ods.   l   Ústavy   SR a článkom   6   ods.   1 Dohovoru   postupom   krajského   súdu,   ktorý   sa   týmito   ústavnými princípmi pri rozhodovaní o podanom odvolaní neriadil.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici číslo 14 Co/217/2007 - 180 zo dňa 25. 09. 2007 bolo porušené právo sťažovateľa garantované článkom Článkom 20 odsek 1 Ústavy SR a Dodatkovým Protokolom číslo 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článkom 46 ods. 1 a článkom 6 ods. 1 Dohovoru

-   rozhodol   o   zrušení   Rozsudku   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   číslo 14 Co/217/2007   -   180   zo   dňa   25.   09.   2007   a   o   vrátení   veci   tomuto   súdu   na ďalšie konanie a rozhodnutie

-   o   povinnosti   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho   zastupovania v   súlade s vyhláškou číslo 655/2004 Z. z. v platnom znení, ktoré sú v čase podania sťažnosti vo výške 6.732,- Sk (2 úkony právnej služby - prevzatie a príprava, vyhotovenie sťažnosti vo výške 1/6   výpočtového   základu pre rok 2008, v sume 3.176,- Sk a k úkonu prislúchajúcemu režijnému paušálu vo výške 1/100 výpočtového základu, v sume 190,- Sk).“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť   je   absencia   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   základným   právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06).

Podstata námietok sťažovateľa týkajúca sa porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v jeho nesúhlase s rozhodnutím krajského súdu, ktorý podľa jeho názoru   nepostupoval   podľa   znaleckého   posudku   a vôbec   sa nevysporiadal   s jeho námietkami vznesenými v odvolaní.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany   ústavnosti   poskytovanej   ústavným   súdom   nie   je   ani   chrániť   občana   pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Z citovanej judikatúry teda vyplýva, že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).

Krajský súd v napádanom rozsudku okrem iného uviedol: «Po uzavretí kúpnej zmluvy začal s prístavbou a stavebnými úpravami rodinného domu bez   toho,   aby   požiadal   príslušný   stavebný   úrad   o   stavebné   povolenie.   Žiadosť o dodatočné povolenie stavby „Prístavba a rekonštrukcia rodinného domu F.“, podal až dňa 26. 02. 2003. Konanie o dodatočné povolenie stavby nie je doteraz skončené, pretože Obec   F.   prerušila   konanie   rozhodnutím   zo dňa   09.   08.   2004   a uložila odporcom povinnosť v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia podať na príslušnom súde návrh na odstránenie časti dodatočne povoľovanej stavby. V konaní okresný súd vykonal aj ohliadku miesta samého za súčinnosti znalkyne Ing. J. D. a na základe vykonaného dokazovania tiež   výsluchom   účastníkov   dospel   k   záveru,   že   návrh navrhovateľov,   ktorým   sa domáhajú ochrany vlastníckeho práva podľa § 126 ods. 1   Občianskeho zákonníka je dôvodný.   Okresný   súd   mal   za   preukázané,   že   odporca   neoprávnene zasiahol   do   ich vlastníckeho práva, keď bez ich súhlasu postavil oplechovanú dosku nad nehnuteľnosť, ktorá sa nachádza v ich výlučnom vlastníctve. Zásah je neoprávnený z toho dôvodu, že prístavba bola postavená bez stavebného povolenia. (...)

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca a žiadal ho zmeniť tak, že návrh navrhovateľov   bude   v   celom   rozsahu   zamietnutý   (...). Poukazoval   predovšetkým   na   to, že výrok rozsudku okresného súdu, kde mu bola uložená povinnosť odstrániť časť stavby pozostávajúcej z oplechovanej dosky vrátane prekrývajúceho plechu strechy - presah cca 4

-5 cm vo výške 250 - 300 mm a hrúbke 20 mm pripevnenej po celej dĺžke k pomúrnici uloženej na obvodovom múre prístavby, ktorá prečnieva nad pozemok navrhovateľov, v tejto prečnievajúcej časti je nevykonateľný.

Na ohliadke súd zistil, že plech sa nachádza vo výške 2,5 až 3 m nad zemou, je zakončením strechy, čo vyplýva aj z priloženej fotodokumentácie, i keď chybný číselný údaj   o   výške,   kde   sa   stavba   nachádza   uvádza   aj   žaloba,   tento   preberá   aj znalkyňa. V každom prípade, keby sa riadil výrokom rozsudku okresného súdu, tento vykonať nemôže, nakoľko prečnievajúci plech vo výške 250 až 300 mm sa na jeho stavbe nenachádza. Pokiaľ okresný   súd   opisoval   rozmery   oplechovanej   dosky,   táto   môže   mať   jedine   dĺžku,   šírku a hrúbku a nie výšku. Hranice pozemkov je kompetentný ustáliť jedine geodet, alebo znalec z   tohto   odboru.   Podľa   platných   právnych   predpisov   a   smerníc   Úradu   geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, v obci F. je povolená odchýlka v presnosti geodetického merania 0,4 m, čo je 40 cm, t. j. 400 mm. Pokiaľ múr domu má tvoriť hranicu pozemku, potom plech 4 až 5 cm nemôže prečnievať cez hranicu pozemku, ktorá je určená s odchýlkou 40 cm. (...)

Navrhovatelia   v   1/   až   3/   rade   sa   podanou   žalobou   podľa   ust.   §   126   ods.   1 Občianskeho zákonníka, ako výluční vlastníci parc. č.... - zastavaná plocha o výmere 324 m², na ktorej sa nachádza rodinný dom súp. č...., vedenej na LV č....   kat. úz. F., (kde navrhovateľka v 1/ rade je spoluvlastníčka polovice a navrhovatelia v 2/ a 3/rade každý po ¼) a ktorá susedí s parc. č.... - zastavané plochy a nádvoria o výmere 341 m², zastavaná rodinným domom súp. č...., vedená na LV č...., kat. úz. F., ktorých výlučným vlastníkom je odporca, domáhali ochrany svojho vlastníckeho práva.

V konaní bolo preukázané, že odporca vybudoval prístavbu a vykonal rekonštrukciu rodinného   domu   F.   bez   stavebného   povolenia   po   tom,   ako   nadobudol uvedenú nehnuteľnosť na základe kúpnej zmluvy uzavretej v roku 2001. Až po dokončení tejto prístavby   a   rekonštrukcie   podal   dňa   26.   02.   2003   žiadosť   na   obec   F.   o   dodatočné povolenie stavby.

Po zhodnotení výsledkov dokazovania, ktoré vo veci vykonal okresný súd, aj krajský súd mal za preukázané, že odporca zasiahol do vlastníckeho práva navrhovateľov v 1/ až 3/ rade vybudovaním nepovolenej stavby. (...)

Nesprávne okresný súd uviedol výšku tohto presahu cca 250 - 300mm, ktorú výmeru prevzal zo znaleckého posudku Ing. D. V tomto smere krajský súd uznal za dôvodnú námietku odporcu   uvedenú   v   odvolaní.   Samotný   navrhovatelia   uznávali,   že   táto výmera   má   byť uvedená v cm a nie v mm.

Odporca je povinný odstrániť časť stavby tak, ako mu to uložil okresný súd, pretože nepochybne   zasiahol   do   vlastníckeho   práva   navrhovateľov   a   v   prípade,   keby nedošlo k   odstráneniu   tejto   časti   stavby,   vystavoval   by   sa   nebezpečenstvu   vzniku škody navrhovateľom.

Keďže okresný súd správne rozhodol, krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil s tým, že uviedol správnu výmeru presahu plechu strechy vo výške „cca 250 - 300 cm". Ustanovenie § 222 ods. 3 O. s. p, umožňuje odvolaciemu súdu vykonať opravu napadnutého rozhodnutia.»

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   v danej   veci   je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a na zásadné námietky odvolania sťažovateľa zaujal také stanovisko, ktoré ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné odvolanie sťažovateľa považovať za neodôvodnené a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.

Krajský   súd   sa   stotožnil   s názorom   prvostupňového   súdu   pokiaľ   ide   o   zistenie skutkového stavu a jeho právnej kvalifikácie, aj keď ho doplnil a čiastočne opravil. Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s uplatnením nárokov a obranou   proti   takému   uplatneniu.   Vyjadruje   to   aj   znenie   §   157   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov   riadil,   a posúdi   zistený   skutkový   stav podľa   príslušných   ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok odvolacieho súdu (§ 211 OSP). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu (prvostupňového,   ale   aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr. IV.   ÚS   115/03,   II.   ÚS   44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Skúmaný   postup   ani   rozhodnutie   krajského   súdu   nemožno   považovať   za   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. V danom prípade súdy založili svoje rozhodnutie na zistení skutkového stavu   aj prostredníctvom   súdnej   znalkyne,   ktorej   nezaujatosť nespochybnila žiadna zo sporových strán, takže dôkaz   vykonaný týmto spôsobom možno považovať za dostatočne objektívny (aj keď následne krajský súd dodatočne urobil čiastočnú modifikáciu niektorých   číselných   údajov).   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   so   skutkovým   a právnym názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným   už ani preto,   že   ústavný   súd   nie   je opravným súdom právnych názorov krajského súdu.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti viackrát vyslovil (napr. II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05), že právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal, že rozhodnutím krajského súdu došlo   k porušeniu   jeho   práv   zaručených   v   čl.   20   ods.   1   ústavy   a čl.   1   dodatkového protokolu, pretože mal odstrániť časť stavby, ktorá je na jeho pozemku, a tým i v jeho vlastníctve,   ústavný   súd   odmietol   aj   z dôvodu   nedostatku   jeho   právomoci   na   jej prerokovanie, pretože ochranu vlastníckemu právu podľa   čl. 20 ods. 1 ústavy (aj čl. 1 dodatkového   protokolu)   pred   jeho   ohrozením   alebo   porušením   zásadne   poskytujú všeobecné súdy v občianskoprávnom konaní (napr. m. m. II. ÚS 41/02).

Ústavný súd vzhľadom na uvedené závery, nepovažoval preto za potrebné zaoberať sa osobitne označenými článkami ústavy a dodatkového protokolu a sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2008