znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 111/07-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21. augusta 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval   sťažnosť   JUDr.   J.   G.,   L.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   P.   V.,   L., vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 83/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. J. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 83/00 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   28 C 83/00 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. J. G. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je mu Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. J. G. trovy konania v sume   6 296 Sk   (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   do   dvoch mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   advokáta JUDr. P. V., L.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 111/07-15 z 24. apríla 2007 prijal na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. J. G. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietal porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 83/00.

Podpredsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti   podaním   sp. zn.   Spr. 3219/2007   doručeným   ústavnému   súdu   27. apríla 2007, v ktorom si osvojila vyjadrenie zákonnej sudkyne. V ňom sa okrem iného uvádza:„Dôvodom, pre ktorý doposiaľ vo veci nebolo nariadené pojednávanie, je najmä skutočnosť, že z obsahu písomných podaní navrhovateľa, nie je doposiaľ zrejmé voči komu žalobný návrh smeruje - okruh účastníkov na strane odporcu a nie je z uvedených podaní zrejmé, akého konečného rozhodnutia sa navrhovateľ domáha (žalobný petit).

Navrhovateľ po podaní žaloby dňa 22. 12. 2000, následnými podaniami najskôr dňa 04. 06. 2001 zmenil okruh účastníkov konania a ako ďalšieho účastníka na strane odporcu (odporca v 2. rade) uviedol - V., B., bez zdôvodnenia a uvedenia čoho sa voči označenému odporcovi v 2. rade konečným návrhom domáha a následným podaním zo dňa 03. 07. 2003, v ktorom opätovne navrhovateľ označil iba pôvodného odporcu, v rámci skutkového opisu uviedol, že odporcu v 2. rade žaluje iba z opatrnosti a zároveň zmenil, oproti pôvodnému návrhu na začatie konania, formuláciu žalobného petitu všeobecným vymedzením nárokov (doplatenie   mzdy   a   preplatenie   nevyčerpanej   dovolenky   spolu   v sume   65.576,-   Sk, doplatenie   odchodného   a   výsluhového   dôchodku,   opätovné   prepočítanie   priemerného zárobku vrátane zvýšenia po valorizácii).

Prípadná   zmena   žalobného   návrhu,   resp.   zmeny   týkajúce   sa   okruhu   účastníkov je bezpochyby   právom   navrhovateľa   a   uvedené   dispozičné   právo   navrhovateľa   možno obmedziť   iba   za   splnenia   predpokladov   vymedzených   zákonom,   pre   ktoré   súd   nemôže vyhovieť týmto procesným návrhom - § 92,   § 95 a nasl.   O.   s. p.,   no z hľadiska dĺžky konania, úprava žaloby (zmena žalobného petitu) a zmena okruhu účastníkov v priebehu konania, najmä keď nie je vykonaná tak, aby súd mohol o nej bez ďalšieho rozhodnúť, rozhodne ovplyvňuje jeho dĺžku.

V danom prípade sa následnými podaniami zo dňa 04. 06. 2001 a 03. 07. 2003, bez zákonných   náležitostí   (určitého,   zrozumiteľného   ä   vykonateľného   žalobného   petitu   - konečného   návrhu   rozsudku   a   v   súlade   s   ním   opísaných   rozhodujúcich   skutočností, jednoznačným vymedzením okruhu účastníkov konania), stal žalobný návrh nezrozumiteľný a tieto vady bránia riadnemu prejednaniu a rozhodnutiu veci. Pritom navrhované zmeny nevyplývali z okolností, ktoré nastali až po podaní žaloby. V návrhovom sporovom konaní musí   navrhovateľ   označiť   žalovanú   stranu   (odporcu)   spôsobom,   nevzbudzujúcim pochybnosť   o   tom,   voči   komu   žalobný   návrh   smeruje   a   spôsobom   podľa   ust.   § 79 ods. 1 O. s.   p.,   pričom   súd   nemôže   nahrádzať   vôľu   navrhovateľa   a   sám   posúdiť   a rozhodnúť, koho by mal navrhovateľ pri uplatňovaní svojho práva žalovať (nejedná sa o konanie, ktoré možno začať aj bez návrhu a ani o konanie, ktorého okruh účastníkov určuje priamo zákon), a upraviť do žiadanej alebo predpokladanej formulácie žalobný petit a nahrádzať tým vôľu navrhovateľa.

Súd   je   síce   povinný   pomáhať   účastníkom   formou   poučenia,   avšak   len   ohľadom procesných úkonov, ktorými uskutočňujú svoje práva a povinnosti a ktoré im vyplývajú z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, no nie je povinnosťou súdu a ani právom, poučovať   účastníkov   o   ich   právach   z   hľadiska   ustanovení   hmotnoprávnych   predpisov a účinkom ich úkonov, nakoľko v tomto smere zvýšená ochrana práv účastníka, v danom prípade navrhovateľa, by viedla k porušeniu procesnej rovnosti účastníkov.

Zároveň   však   uvádzam,   že   významnou   mierou   k   celkovej   dĺžke   konania   prispela aj pracovná zaťaženosť, nakoľko ako sudca pracujem v oddelení s neprimerane vysokým počtom   vecí   pridelených   na   prejednanie   a   rozhodnutie,   z   toho   podstatná   časť je pracovnoprávnych   sporov.   Vo   väčšej   časti   prípadov   sa   jedná   o   spory   náročné na dokazovanie,   v   celom   rozsahu   pracovnoprávnych   vzťahov   a   im   obdobných   vzťahov podľa   osobitných   predpisov,   s   potrebou   aplikácie   viacerých   pracovnoprávnych   a súvisiacich predpisov, ktoré za obdobie posledných piatich rokov boli zásadným spôsobom menené   a doplňované   a   tento   stav,   na   ktorý   som   opakovane   upozorňovala   (§ 30 ods. 4 za bodkočiarkou   zákona   č. 385/2000   Z.   z.),   výraznou   mierou   ovplyvňuje   aj   možnosť sústredene,   systematicky   a   dôsledne   vykonávať   prácu   tak,   aby   bola   vylúčená   možnosť vzniku prieťahov z dôvodov.

V   období   pridelenia   predmetnej   veci,   bol   stav   oddelenia   ktorý   vybavujem   viac ako 500 nevybavených, z toho viac ako 160 nad päť rokov a 400 nerozhodnutých vecí a tento stav oddelenia, na ktorý som opakovane upozorňovala (§ 30 ods. 4 za bodkočiarkou zákona č. 385/2000 Z. z.), objektívne podstatnou mierou ovplyvňuje aj možnosť prejednať všetky veci na pojednávaní tak, aby bola vylúčená možnosť vzniku prieťahov, a to bez ohľadu na samotný charakter toho-ktorého sporu, t. j. či sa jedná o viac alebo menej právne alebo fakticky zložitý spor.“

Rovnaké   skutočnosti   zistil   aj   ústavný   súd   z   obsahu   súdneho   spisu   a   vyjadrení účastníkov.

Ústavný   súd   navyše   zistil,   že   27. apríla 2001   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý bol uhradený 15. mája 2001. Sťažovateľ 24. mája 2001 žiadal okresný súd o oslobodenie od súdneho poplatku.

Dňa   31. marca 2003   okresný   súd   zaslal   žalobu   na   vyjadrenie   žalovaným,   ktorí sa k nej vyjadrili podaniami doručenými okresnému súdu 25. apríla 2003. Dňa 2. júna 2003 boli vyjadrenia žalovaných zaslané sťažovateľovi, ktorý k nim zaujal stanovisko 3. júla 2003.

Na   základe   sťažnosti   sťažovateľa   na   prieťahy   v   konaní,   ktorá   bola   doručená všeobecnému súdu 16. januára 2007, okresný súd 3. apríla 2007 uznesením vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na odstránenie nedostatkov jeho podaní. Uznesenie bolo právnemu zástupcovi doručené 20. apríla 2007 a následne sťažovateľ 2. mája 2007 doručil okresnému súdu vyjadrenie.

Dňa   25.   júna   2007   okresný   súd   uznesením   návrh   sťažovateľa   v   časti,   ktorou sa domáhal „zaplatenia úrokov podľa platnej úrokovej sadzby odo dňa uplatnenia nároku do doby   zaplatenia“,   odmietol   a   pripustil   do   konania   ďalšieho   účastníka   na   strane žalovaného.

Dňa 27. júna 2007 okresný súd vyzval sťažovateľa na predloženie údajov o jeho osobných,   majetkových   a   zárobkových   pomeroch,   aby   mohol   posúdiť   jeho   žiadosť o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   z   mája 2001,   a   požiadal   o   informáciu   Sociálnu poisťovňu,   pobočku   Bratislava,   o   zistenie   adresy   zamestnávateľa,   resp.   miesta   výkonu samostatne zárobkovej činnosti sťažovateľa a jeho manželky.

Právny   zástupca   sťažovateľa   sa   k   stanovisku   okresného   súdu   vyjadril   podaním z 9. júla 2007, v ktorom okrem iného uviedol:

„Dôvod prečo nebolo dosiaľ nariadené pojednávanie, udáva okresný súd skutočnosť, že z obsahu písomných podaní nie je doposiaľ zrejmé voči komu žalobný návrh smeruje. Ak by   to   bola   pravda,   okresný   súd   by   ma   na   doplnenie   nevyzval   až   po   podaní   mojej sťažnosti na Ústavný súd, teda po viac ako 6 rokoch. Pri tejto príležitosti by som chcel zdôrazniť skutočnosť, že aj keď som nejaké veci doplnil v pôvodnom návrhu, bolo to iba upresnenie mojich podaní.

Zrejme   dôvod,   pre   ktorý   doposiaľ   nebolo   vytýčené   ani   prvé   pojednávanie je skutočnosť, že ide o spor vo veci vojenských zákonov, s ktorými podľa mňa, súd nemá dostatočné skúsenosti, ale ja nemôžem za to, že vojenské súdy nerozhodujú vo veciach vojenských zákonov.

Taktiež nie je pravda, že žalobný návrh sa stal nezrozumiteľný, a bráni riadnemu prejednaniu   a   rozhodnutiu   veci   a   že   zmeny   nevyplývali   z   okolností,   ktoré   nastali až po podaní veci - výška doplatku a úrokov sa zvyšuje každý deň a preto nemôže byť ani dnes známa suma.

V mojom vyjadrení chcem opätovne zdôrazniť skutočnosť, že ak by si okresný súd Bratislava III splnil zákonnú povinnosť uvedenú v novele Občianskeho súdneho poriadku, účinnú od 01. 10. 2004, t. j. do 6 mesiacov od účinnosti mi oznámiť, kedy bude môj spor prejednaný - napríklad až v roku 2015, nebol by som podal sťažnosť na ústavný súd a aj túto predmetnú sťažnosť som podal po dvoch rokoch od účinnosti O. s. p.(...)“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (IV. ÚS 15/03, I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré   smeruje   k   právoplatnému   rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k   odstráneniu   jeho   právnej neistoty   zákonom   dovoleným   spôsobom.   K   vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

Pri   uplatnení   týchto   kritérií   však   ústavný   súd   berie   do   úvahy,   že   ich   aplikácia je oveľa   jednoduchšia   v   prípadoch,   v   ktorých   zistil,   že   „súd   bol   celkovo   nečinný a od podania   žalobného   návrhu   neuskutočnil   vo   veci   žiadne   úkony“   (II. ÚS 4/03, II. ÚS 177/03, II. ÚS 244/03).

Ako   zo   sťažnosti,   tak   aj   z   vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   vyplýva, že od 22. decembra 2000, keď bola žaloba sťažovateľa doručená okresnému súdu, doteraz nebol vo veci vykonaný žiaden relevantný procesný úkon a nebolo nariadené ani jedno pojednávanie.   Až   do   prijatia   sťažnosti   na   ústavnom   súde   bol   okresný   súd   okrem jednoduchých úkonov (napr. výzva na zaplatenie súdneho poplatku v apríli 2001 a zaslanie žaloby na vyjadrenie žalovaným v marci 2003) vo veci úplne nečinný.

Odstraňovaním   nedostatkov   podaní   sťažovateľa   sa   okresný   súd   začal   zaoberať až v apríli 2007, teda takmer po 75 mesiacoch od začatia konania, a preto jeho stanovisko k správaniu sťažovateľa i k samotnému priebehu konania ústavný súd nemohol akceptovať. Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Postup   okresného   súdu   predstavuje   nečinnosť   počas   celého   obdobia   od   podania žaloby až do prijatia sťažnosti ústavným súdom, ktorý ústavný súd hodnotí ako porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Argumentáciu okresného súdu odvolávajúcu sa na veľký počet nevybavených vecí a v neúmernej zaťaženosti zákonnej sudkyne ústavný súd tiež neakceptoval.

V súlade s judikatúrou ústavného súdu nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní   (III. ÚS 17/02)   a   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala zodpovednosť   súdu   za   rozhodnutie   vo   veci.   Túto   okolnosť   ústavný   súd   nezohľadňuje v súvislosti   s   pozitívnym   záväzkom   štátu   zabezpečiť   právo   občana   na   súdne   konanie bez zbytočných prieťahov. Vychádzajúc z doterajšej dĺžky konania a jeho priebehu ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v predmetnej veci došlo k porušeniu základného práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48 ods. 2 ústavy.

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu vo veci sp. zn. 28 C 83/00 konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 150 000 Sk, ktoré odôvodnil najmä tým, že „zdĺhavý postup okresného súdu v predmetnom konaní spôsobuje predlžovanie stavu mojej právnej neistoty (...)“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď   priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   vedeného   okresným   súdom pod sp. zn. 28 C 83/00 ústavný súd považoval sumu žiadanú sťažovateľom, t. j. 150 000 Sk, za neprimeranú, preto jeho žiadosti v tejto časti nevyhovel. Berúc však do úvahy konkrétne okolnosti   prípadu,   najmä   význam   sporu   pre   sťažovateľa,   považuje   ústavný   súd   sumu 80 000 Sk,   ktorú   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   v   súlade   s   výrokom   tohto   nálezu, za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   rozhodol aj o úhrade trov   konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku   právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. P. V., ktoré bližšie nešpecifikoval.

Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal z   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk, z čoho vyplýva, že za jeden úkon vykonaný v roku 2007 patrí odmena pre sťažovateľa v sume 2 970 Sk a náhrada režijného paušálu za dva úkony po 178 Sk podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Sťažovateľovi bola teda priznaná náhrada trov právneho zastúpenia v celkovej sume 6 296 Sk.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. augusta 2007